znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 372/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   26.   júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Žiar   nad Hronom   sp. zn.   11   Er   247/06   z 2.   apríla   2012   (sp. zn.   Rvp 14452/2012,   sp. zn. Rvp 14453/2012),   sp. zn.   11   Er   118/05   z 23.   februára   2012   (sp. zn.   Rvp 14454/2012), sp. zn. 11 Er 907/04 z 18. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14455/2012) a sp. zn. 11 Er 434/05 z 22. februára 2012 (sp. zn. Rvp 14456/2012), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 271/2012 zo 14. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14452/2012, sp. zn. Rvp 14453/2012),   sp. zn.   14   CoE   190/2012   z 28.   mája   2012   (sp. zn.   Rvp 14454/2012), sp. zn. 16   CoE   214/2012   z 3.   augusta   2012 (sp. zn.   Rvp 14455/2012)   a sp. zn. 43   CoE 153/2012 z 19. júla 2012 (sp. zn. Rvp 14456/2012) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14452/2012 - sp. zn. Rvp 14456/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14452/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. decembra 2012   doručených   päť   sťažností   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 247/06 z 2. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14452/2012, sp. zn. Rvp 14453/2012), sp. zn. 11 Er 118/05 z 23. februára 2012 (sp. zn. Rvp 14454/2012), sp. zn. 11 Er 907/04 z 18. apríla 2012 (sp. zn.   Rvp 14455/2012)   a   sp. zn.   11   Er   434/05   z   22.   februára   2012   (sp. zn. Rvp 14456/2012), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 271/2012 zo 14. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14452/2012, sp. zn. Rvp 14453/2012), sp. zn. 14 CoE 190/2012 z 28. mája 2012   (sp. zn.   Rvp 14454/2012),   sp. zn.   16 CoE 214/2012   z   3.   augusta   2012   (sp. zn. Rvp 14455/2012) a sp. zn. 43 CoE 153/2012 z 19. júla 2012 (sp. zn. Rvp 14456/2012).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   dlžníci priamo   v úverových   zmluvách splnomocnil   tam   sťažovateľkou   menovite   uvedenú   tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak ten ktorý dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplní, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka   na   podklade   splnomocnení   udelených   v úverových   zmluvách   zabezpečila u notára spísanie notárskych zápisníc o uznaní dlhov dlžníkov a následne na základe týchto exekučných titulov (notárske zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom,   čo   v začatých   exekučných   konaniach   okresný   súd   poveril   sťažovateľkou zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučných   konaní,   napádanými   uzneseniami sp. zn. 11 Er 247/06 z 2. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14452/2012, sp. zn. Rvp 14453/2012), sp. zn. 11 Er 118/05 z 23. februára 2012 (sp. zn. Rvp 14454/2012), sp. zn. 11 Er 907/04 z 18. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14455/2012) a sp. zn. 11 Er 434/05 z 22. februára 2012 (sp. zn. Rvp 14456/2012), tieto exekučné konania ex offo zastavil.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam okresného súdu, tieto svojimi uzneseniami sp. zn. 14 CoE 271/2012 zo 14. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14452/2012, sp. zn. Rvp 14453/2012), sp. zn. 14 CoE 190/2012 z 28. mája 2012   (sp. zn.   Rvp 14454/2012),   sp. zn.   16   CoE   214/2012   z   3.   augusta   2012   (sp. zn. Rvp 14455/2012) a sp. zn. 43 CoE 153/2012 z 19. júla 2012 (sp. zn. Rvp 14456/2012) ako vecne správne potvrdil.

V sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho   exekučného   konania,   na   vykonanie ktorého   okresný   súd   už   raz   udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej   úpravy   v interakcii   s   výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa   sťažovateľky   súdy   nerešpektovali   ani   jej   návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave, dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 14452/2012 – sp. zn. Rvp 14456/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   a uzneseniami okresného   súdu   sp. zn.   11   Er   247/06   z 2.   apríla   2012   (sp. zn.   Rvp 14452/2012,   sp. zn. Rvp 14453/2012),   sp. zn.   11   Er   118/05   z   23.   februára   2012   (sp. zn.   Rvp 14454/2012), sp. zn. 11 Er 907/04 z 18. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14455/2012) a sp. zn. 11 Er 434/05 z 22. februára 2012 (sp. zn. Rvp 14456/2012), ako aj postupom a uzneseniami krajského súdu   sp. zn.   14   CoE   271/2012   zo   14.   augusta   2012   (sp. zn.   Rvp 14452/2012,   sp. zn. Rvp 14453/2012),   sp. zn.   14   CoE   190/2012   z   28.   mája 2012   (sp. zn.   Rvp 14454/2012), sp. zn.   16   CoE   214/2012   z   3.   augusta   2012   (sp. zn.   Rvp 14455/2012)   a   sp. zn. 43 CoE 153/2012 z 19. júla 2012 (sp. zn. Rvp 14456/2012).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozhodnutiami okresného súdu

V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupom okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaných   uznesení   okresného   súdu   sp. zn.   11   Er   247/06   z   2.   apríla   2012   (sp. zn. Rvp 14452/2012, sp. zn. Rvp 14453/2012), sp. zn. 11 Er 118/05 z 23. februára 2012 (sp. zn. Rvp 14454/2012), sp. zn. 11 Er 907/04 z 18. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14455/2012) a sp. zn. 11   Er   434/05   z   22.   februára   2012   (sp. zn.   Rvp 14456/2012),   a to   podaním   riadneho opravného   prostriedku   (odvolania),   ktoré   napokon,   tak   ako   to   vyplýva   zo samotných sťažností, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaných odvolaní sa krajský   súd   ako   súd   odvolací   v odvolacích   konaniach   vedených   pod   sp. zn. 14 CoE 271/2012,   sp. zn.   14   CoE   190/2012,   sp. zn.   16   CoE   214/2012   a   sp. zn. 43 CoE 153/2012   musel   v   podstate   vysporiadať   s identickými   námietkami   proti rozhodnutiam   okresného   súdu,   aké   sťažovateľka   proti   týmto   rozhodnutiam   uvádza   aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   piatich základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec   svojich   kompetencií   vecne   preskúmaval   exekučné   tituly   potom,   čo   už   raz   tieto exekučné   tituly   preskúmal   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem   tohto   sťažovateľka   namieta,   že   (2.2)   krajský   súd   nenapravil   ani   pochybenie okresného   súdu,   ktorý   pri   vecnom   prieskume   exekučných   titulov   (notárske   zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka   namieta,   že   (2.3)   krajský   súd   a   tiež   pred   ním   okresný   súd   hoci   mali, neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku a to, prečo splnomocnenie udelené   v   zmluve   o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5   Exekučného   poriadku,   čím   jej   mali   odňať   právo   konať   pred   súdom.   Napokon sťažovateľka namieta (2.5), že krajský súd porušil jej práva aj tým, že nevyhovel jej návrhu, aby prerušil konanie a aby podal návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s prvou vetou čl. 1 ods. 1 ústavy.  

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie č. k. II. ÚS 79/2013-13 zo 7. februára 2013.  

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by   sa   tento   právny   prostriedok   z   materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keď   sa   na   ústavný   súd   opakovane   obracia so sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.  

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich vybavenia   v   predošlom   období,   úspešné,   a   ktorých   spracovanie   z   hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013