znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 372/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 20. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 22/2011 z 28. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva   na   vyjadrenie   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 6 Sžf 22/2011 z 28. marca 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhala   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/221/13039-82795/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým bol potvrdený platobný výmer   Daňového   úradu   v   Lučenci   (ďalej   len   „prvostupňový   správny   orgán“) č. 664/230/5848/10/Gol z 8. februára 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 8 431,25 € za zdaňovacie obdobie február 2000. Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 24 S 94/2010-54 z 28. januára 2011 zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 22/2011 z 28. marca 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 24 S 94/2010-54 z 28. januára 2011 potvrdil.

Sťažovateľka   formulovala   v   sťažnosti   výhrady   voči   namietanému   rozsudku najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1.   Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   nebol   oprávnený   vyvodiť   záver   o   tom,   že nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011 z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   24   S   99/2010   zo   4.   marca   2011,   ktorým   bolo   preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci   odpočtu   dane z pridanej hodnoty   uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku bola otázka platnosti predmetnej nájomnej zmluvy posúdená odlišne ako v namietaných rozsudkoch (ďalej len „prvá námietka“).

2.   Zo   strany   žalovaného   (daňového   riaditeľstva,   pozn.)   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľky   k   porušeniu   §   15   ods.   5   písm.   d)   a   e)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti s   ústnym   pojednávaním   dňa   11.   12.   2009   na   ktorom   vypočul   štatutárneho   zástupcu spoločnosti E., s. r. o. žalobca nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E., s. r. o.,   klásť   otázky   a   vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam   uvádzaným   v jeho   výpovedi...“,   keďže „štatutárny   zástupca   žalobcu (sťažovateľky,   pozn.) nebol   žalovaným   upovedomený a prizvaný   na   úkon,   kde   by   svoje   zákonné   právo   mohol   uplatniť“ (ďalej   len   „druhá námietka“).

3. Sťažovateľka formulovala výhrady voči hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J. M.   v   namietaných   rozsudkoch   najvyššieho   súdu,   keďže   podľa   nej   z tejto   výpovede „jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte L.   vykonávala   svoju   podnikateľskú   činnosť,   že   tento   objekt   stavebne   upravovala   a rekonštruovala   v   súvislosti   s   už   spomínanou   nájomnou   zmluvou,...   ak   aj   vypovedal   k niektorým   otázkam   nie   celkom   zrozumiteľne,   tak   len   vo   vzťahu   ku   skutočnostiam dotýkajúcich   sa   rozsahu   a   objemu   žalobcom   vykonaných   prác,   a   nie   vo vzťahu   k okolnostiam na základe ktorých by mohla vzniknúť odôvodnená pochybnosť, že dotknuté rekonštrukčné práce na objekte L. vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej len „tretia námietka“).

4.   Podľa   sťažovateľky „Zistenia   znaleckého   posudku   č.   58/2003   vypracovaného znalcom...   nemohli   objektívne   odrážať   hodnotu   objektu   L...,   a   to   už   so zreteľom   k   tej skutočnosti,   že   svedok   MUDr.   J.   M.   vo   svojej   výpovedi   na   ústnom   pojednávaní   pred správcom   dane   uviedol,   že   dotknutý   nehnuteľný   objekt   videl   v   štádiu   rekonštrukcie   a rozostavanosti“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje na nedôsledné uplatňovanie § 2 a § 3 zákona č. 511/1992 Zb. v dotknutom daňovom konaní a   následne   i   konaní   súdnom   a   súčasne   poukazuje   opätovne   na   porušenie   zákonných ustanovení   §   15   ods.   3   písm.   e)   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov [sťažovateľka   má zrejme na mysli   § 15   ods.   5   písm.   e) zákona o správe daní,   pozn.]. Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1,2,3,4,5 a súčasne v bode II./1,2,3,4,5 je toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom daňovom a   následne i   súdnom   konaní,   t.   j.   najmä keby   sťažovateľ mohol   v dotknutom daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov [sťažovateľka má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom daňovom konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH) správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej len „piata námietka“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 22/2011 z 28. marca 2012 „bolo porušené právo sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   čím   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka   súčasne   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Sžf   22/2011   z   28.   marca   2012   zrušil   a   vec vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   voči   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžf   22/2011 z 28. marca 2012, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a základného   práva   na   vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   každý   má právo,   aby sa   mohol vyjadriť ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   žalobách   proti rozhodnutiam   správnych   orgánov.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   nemožno považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobe o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   (citované   v   časti I odôvodnenia, pozn.), v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (č. k. 24 S 94/2010-54 z 28. januára 2012)   a   v   samotnej   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   sú   v   zásade identické,   a   preto   ústavný   súd   v   ďalšom   poukazuje na   tie   časti   namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

K prvej námietke najvyšší súd v namietanom rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje so sťažovateľkou   tvrdenou   dobromyseľnosťou   pri   užívaní   nehnuteľností   na   základe nájomnej   zmluvy   uzavretej   medzi   ňou   a L.,   a.   s.,   z   30.   novembra   1999,   keďže „O nedobromyseľnosti   žalobcu   vo   vzťahu   k   spornej   nájomnej   zmluve   svedčí   predovšetkým výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 9.   septembra 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol,   že vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda predstavenstva nepodpísal,   pretože   žiadal   zmluvu   doplniť   o   niektoré   body   obmedzujúce   žalobcu   v nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo zapracovať   do   zmluvy   podmienku   schválenia   zamýšľaných   rekonštrukčných   prác predstavenstvom   prenajímateľa.   Čo   sa   týka   predsedu   predstavenstva,   tento   podpísal nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.

Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy. Za žalobcu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste, kde má byť podpis prenajímateľa, sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie. Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie predsedu predstavenstva L., a.s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe výhrady   predsedu   predstavenstva   L.   k   obsahu   zmluvy   a   je   vysoký   predpoklad,   že   tieto výhrady boli konateľovi žalobcu známe, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať záver,   že   v   roku   2000   bol   žalobca   v   užívaní   nehnuteľností   prenajatých   kúpeľov dobromyseľný. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobcu nesvedčí ani zápis v príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L. a. s., podľa   ktorého   v mene   spoločnosti   konajú   a   podpisujú   vždy   najmenej   dvaja   členovia predstavenstva.   Zápis   spôsobu   konania   obchodnej   spoločnosti   v   obchodnom   registri   je súčasť   obsahu   verejnej   listiny,   ktorá   slúži   verejnosti,   tretím   osobám,   na   overenie relevantných   informácií   potrebných   pri   vstupe   s týmito   obchodnými   spoločnosťami   do právnych   vzťahov.   V   záujme   predchádzania   právnej   neistote   a   v   záujme   uzatvárania jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti   s   podnikateľskou   činnosťou   tej   ktorej   zmluvnej   strany.   Žalobca   teda   v   čase podpisu   nájomnej   zmluvy   zo   dňa   30.   11.   1999   mal   a   mohol   vedieť,   akým   účinným   a zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L., a. s., koná.

Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu (§ 3 ods. 3 a 4).   Nedostatok   podpisu   konajúcej   osoby,   v prípade   obchodnej   spoločnosti   nedostatok podpisov členov štatutárneho orgánu spoločnosti podľa spôsobu uvedeného v obchodnom registri,   spôsobuje   neplatnosť   takéhoto   právneho   úkonu   pre   nedostatok   formy   (§   40 Občianskeho zákonníka).   Nakoľko   sa   jedná   o nedodržanie písomnej formy vyžadovanej zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. S prihliadnutím   na   vedomý   nedostatok   prejavu   vôle   nepripojením   podpisu   predsedu predstavenstva   prenajímateľa,   možno   konštatovať,   že   sa   jedná   o   ničotný   právny   úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá osoba dovolávala.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a   okolnosti   uzavretia   spornej nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobcu o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobca ako druhá zmluvná strana   vedel   o neakceptovaní   zmluvného   návrhu   a   prenajímateľ   s   úmyslom   neuzavrieť navrhovanú   zmluvu   nedoplnil   podpis   predsedu   predstavenstva,   preto   možno   uvedenú zmluvu považovať za absolútne neplatnú (§40 OZ) resp. za neuzavretú, a nie za relatívne neplatnú.   V   tomto   ohľade   je   vyhodnotenie   správcu   dane,   že   žalobca   k dodávateľským daňovým dokladom nepredložil uzavretú nájomnú zmluvu, správne, pretože vo vzájomnej súvislosti výsledkov ďalšieho dokazovania bral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4 zákona o správe daní).“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   v   namietanom rozsudku   vo   vzťahu   k   prvej   námietke   založené   v   prvom   rade   na   závere   o   neplatnosti nájomnej   zmluvy   pre   nedostatok   formy   vychádzajúcom   z   aplikácie   §   40   Občianskeho zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť odôvodnenia   najvyššieho   súdu   týkajúceho   sa   skúmania   platnosti   nájomnej   zmluvy v namietanom   rozsudku: „Na   margo   skúmania   platnosti   nájomnej   zmluvy   najvyšší   súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, je riešenie tejto otázky irelevantné. Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je, aby platiteľ zdaniteľné plnenie prijímal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Samozrejme nesmie byť spochybnené, resp. nepreukázateľné, uskutočnenie zdaniteľných plnení, a to za súčasného splnenia formálnych nárokov kladených zákonom na daňové doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20 ods. 2 zákona o DPH.

Skúmanie   účelu   prijímania   zdaniteľných   plnení   platcom   DPH   je   prvoradé a podstatné,   pričom   prijímanie   takýchto   plnení   na   základe   neplatného   právneho   úkonu nemá   vplyv   na   vznik   nároku   na   odpočet   DPH.   Neplatnosť   právneho   úkonu   by   bola významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona o DPH.

Obdobný   výklad   pri   skúmaní   podmienok   na   určenie   daňovej   povinnosti   na   dani z príjmu vyplýva i z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 241/07-44 z 18. septembra   2008,   v   zmysle   ktorého   podľa   hmotnoprávnej   úpravy   dane   z   príjmov v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu) z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu vyjadrenému v namietanom rozsudku, podľa ktorého pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby zdaniteľné plnenie   platiteľ   dane   prijímal, nemožno   mať z   ústavného hľadiska   výhrady. V nadväznosti   na   tento   právny   záver   možno   potom   tvrdiť,   že   aj   splnenie   ďalších hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia,   so   zaúčtovaním   dane   na   vstupe,   zaplatením   dane   platiteľovi,   ktorý   uskutočnil zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo zjednodušený   daňový   doklad   a   na   doklady   preukazujúce   zaplatenie   dane   (§   20   ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva). Vzhľadom   na   už   citované   stráca   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   posúdenia (ne)platnosti   nájomnej   zmluvy   vzhľadom   na   jej   irelevantnosť   pre   posúdenie   splnenia podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.

V   rámci   prvej   námietky   sťažovateľka   zároveň   poukazovala   na   odlišné   závery iného senátu   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v   rozsudku   sp.   zn.   3   Sžf   30/2011 z 3. októbra 2011,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   24   S   99/2010 zo 4. marca   2011,   ktorým bolo   preskúmavané   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r   z   23.   augusta   2010   vo   veci   odpočtu   dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a v rozsudku sp.   zn. 3 Sžf   25/2011 z 2.   augusta   2011,   ktorým   bol zrušený rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 24 S 101/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie september 2000, ktorý otázku platnosti nájomnej zmluvy posúdil odlišne ako v namietaných rozsudkoch.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01, IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný súd   len   na   jej   základe   vyslovil   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv,   ak v posudzovanej   veci   ide   o   také   súdne   rozhodnutia,   ktoré   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa nemohla   zúčastniť „ústneho   pojednávania   11.   12.   2009“,   najvyšší   súd   v   namietanom rozsudku najmä uviedol:

«K   námietke   žalobcu   ohľadne   nezabezpečenia   jeho   účasti   správcom   dane   pri výsluchu svedka, konateľa spoločnosti E. s. r. o. N. K., najvyšší súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým zisteniam a k informácii poskytnutej M. L., ktoré bolo objednávateľom prác vykonaných spoločnosťou E. s. r. o., sa účasť žalobcu nejaví ako nevyhnutná na zabezpečenie jeho práv, pričom možnosť jeho oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou nahliadnutia do spisu, čo žalobca nevyužil, prípadne jeho vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane, na to postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť žalobcu na výsluchu tohto svedka nejaví ako okolnosť,   ktorá   by mohla   zásadným   spôsobom   zvrátiť   výsledky   dokazovania,   obzvlášť kladením otázok konateľovi spoločnosti, s ktorou žalobca nebol v žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného svedka mal len dotvoriť celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého   objektu,   ktorej   realizovanie   žalobca,   na   rozdiel od   vypočutého svedka,   nevedel   žiadnymi   dôkazmi   preukázať.   Výsledky   výsluchu   uvedeného   svedka korešpondovali s ostatnými súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné povolenie na   stavbu   „L.   -   prívod   plynu“   vydané   v   roku   1999,   kolaudačné   rozhodnutie č. F-2000/01715 zo dňa 06. 09. 2000 vydané na stavebníka S., š. p., faktúra vystavená M. L. spoločnosťou E., s. r. o. za vykonané výkopové a zásypové práce súvisiace s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a zásypových prác žalobcom nepotvrdilo ani M. L., ani predseda predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli žalobca i jeho právny   zástupca   vopred   informovaní.   Svoje   právo   účasti   na   výsluchu   a možnosť   klásť svedkovi otázky nevyužili. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka   N.   K.   žalobcovi   nehodnotil   ako   závažné   porušenie   jeho   procesných   práv vyplývajúcich z § 15 ods. 5 písm. d/ a e/ zákona o správe daní, a to i s prihliadnutím na skutočnosť,   že   správca   dane   v   rámci   výkonu   opakovanej   daňovej   kontroly   mal   snahu realizovať žalobcom navrhované dôkazy (napr. predvolaním svedka P. B.). Správca dane sa vysporiadal s námietkami žalobcu predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly   a   uviedol   ich   v dodatku   k   tomuto   protokolu,   ako   i   prvostupňovom   rozhodnutí správcu dane.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho   intenzita   a   existujúca   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   ústavou garantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami   na   spravodlivosť   procesu   ako   celku   nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé   porušenie   zákona   zo   strany   orgánu   verejnej   moci   má   automaticky   za   následok porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade   predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou sťažovateľky   v   namietanom   rozsudku   zaoberal,   pričom   pripustil   možnosť,   že   zo   strany správneho   orgánu   došlo   k   pochybeniu,   zároveň   však   primeraným spôsobom   odôvodnil, z akého   dôvodu   toto   pochybenie   nemalo   najmä   v   súvislosti   s   vyhodnotením   ďalších dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.

K tretej námietke sťažovateľky založenej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v namietanom rozsudku uviedol:

„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. odvolací súd konštatuje, že táto bola prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená správne bez zaujatosti v neprospech žalobcu a v súlade so zásadami logiky, pričom ani odpovede   uvedeného   svedka   na   otázky   žalobcu   počas   výsluchu   nedávajú   jednoznačnú odpoveď   na   nezodpovedané   otázky,   či   žalobca   v   kontrolovanom   zdaňovacom   období vykonával rekonštrukčné práce na sporných objektoch a v akom rozsahu.“

Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za potrebné poukázať na relevantné časti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 94/2010 z 28. januára 2011, podľa ktorého „tento jednoznačne nevedel uviesť ani zmluvné strany, ktoré sa podieľali   na   dohodnutých   prácach.   Opísal   len   rozsah   a množstvo   prác,   ktoré   bolo vykonané,   pričom   však   nevedel   uviesť,   kto   tieto   práce   vykonával.   Takisto   nevedel vierohodne a zodpovedne definovať ani výšku preinvestovaných nákladov. Celkovo možno zhodnotiť,   že   v   tomto   smere   svedecká   výpoveď   svedka   MUDr. M.   mala   nie   konkrétny charakter   a v mnohom   bola   vyhýbavá.   Nepovažoval   preto   ani   krajský   súd   za   dôvodné opakovať tento dôkaz.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že aj s výhradou sťažovateľky týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. sa najvyšší súd v namietanom rozsudku ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

V   rámci   štvrtej   námietky   sťažovateľka   formuluje   výhrady   voči   zisteniam obsiahnutým   v   znaleckých   posudkoch.   Na   túto   námietku   reagoval   najvyšší   súd v namietanom rozsudku takto:

„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia prenajatých   nehnuteľností   pred   ich   rekonštrukciou   a   po   rekonštrukcii   dvoma   odlišnými znalcami bolo pre účely preukázania tvrdení žalobcu realizované správcom dane práve na návrh žalobcu. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním žalobcu   o   preukázaní   ním   uvádzanej   výšky   zhodnotenia   predmetného   majetku,   nie   je dôvodom,   aby   na   ne   správca   dane   pri   hodnotení   všetkých   vykonaných   dôkazov   v   ich vzájomnej   súvislosti   neprihliadal.   V   tejto   súvislosti   nemožno   prisvedčiť   argumentácii žalobcu o nadmernej opotrebovanosti a nadmernom zdevastovaní posudzovaných objektov, nakoľko   v   priebehu   troch   rokov   od   žalobcom   deklarovanej   rekonštrukcie   objektov (investícia v sume cca 15 mil. Sk), by sa na ohodnotení nehnuteľností musela prejaviť, čo však zo znaleckého posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak vyplýva z neho celkovo nižšia hodnota predmetu ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových   kontrolách,   zápisnice   o   miestnom   zisťovaní   a   obhliadke,   povinné   záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.

Vo vzťahu ku štvrtej, ale i tretej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný súd   dopĺňa,   že   správny   orgán   hodnotí   dôkazy   podľa   vlastnej   úvahy, a to   každý   dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie poskytnuté   najvyšším   súdom   v   namietanom   rozsudku   ústavný   súd   nezistil,   žeby argumentácia   sťažovateľky   (spochybňovanie   hodnotenia   svedeckej   výpovede,   ako   aj spochybňovanie znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby na jej   základe   bolo   možné   namietané   rozsudky   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj inými dôkazmi, vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:

„Najvyššiemu   súdu   z   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v   administratívnom   spise žalovaného nevyplývajú žiadne dôkazy a skutočnosti ktoré by preukazovali, že by žalobca mal v súvislosti s užívaním prenajatých nehnuteľností v úmysle prijímať zdaniteľné plnenia na uskutočnenie   jeho   vlastných   zdaniteľných   plnení,   teda   realizovať   tam   podnikateľskú činnosť.

Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobca realizoval prípravu   a   kroky   potrebné   na   zahájenie,   prípadne   činnosti   spojené   s   rekonštrukciou a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložil dôležité súvisiace listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých L.,   projektová   dokumentácia   na   realizáciu   rekonštrukcie   alebo   plynofikácie   objektov, stavebný denník,   súpis vykonaných stavebných prác,   protokoly o vykonaných prácach a odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje tomu, že žalobca zrejme nemal v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje zdaniteľné plnenia.

Hodnovernosti   žalobcom   deklarovaných   zdaniteľných   plnení   a   jeho   tvrdeniam neprispieva   ani   skutočnosť,   že   M.   L.   za   účelom   zmluvne   dohodnutej   kompenzácie nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložil požiadavku na vyplatenie 527 730,46 Eur, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr dosahovala výšku 59 542,64 Eur. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ nevedel zistiť, a to konštatuje po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto daný doklad vystavil, schválil, podpísal. Doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa, doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov, nie   je   možné   skontrolovať,   kto   materiál   dodal,   prevzal,   kde,   kedy   a ako   bol v rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.

Z listinného dôkazu predloženého M. L. - úradného záznamu k posúdeniu účelne vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. februára 2001 vyplýva, že   pri   kontrole   realizovaných   stavebných   prác   sa   so zástupcami   mesta   na   základe požiadavky žalobcu stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. bývalý konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. apríla 2004 uviedol, že si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobcu, resp. vykonávateľom stavebných prác realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečoval žalobca, ktorý ich mal prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobcu, ktorý na otázky zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. júla 2009 správcovi dane do zápisnice odpovedal, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie len tieto dôkazy   a   súvislosti,   ale   aj   mnohé   iné,   podrobne   rozobraté   v   žalobou   napadnutom rozhodnutí   žalovaného,   svedčia   o nedôveryhodnosti   žalobcom   deklarovaných   prijatých zdaniteľných plnení ako o nevierohodnosti predložených daňových dokladov.“

Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní a síce, že sťažovateľka   ako   daňový   subjekt,   u   ktorého   sa   vykonáva   daňová   kontrola,   má   právo vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole,   k   spôsobu   ich   zistenia,   prípadne   navrhnúť,   aby   v   protokole   boli   uvedené   jej vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH) správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“.

V   poradí   piata   námietka   sťažovateľky   má   všeobecný   a   sumarizujúci   charakter, pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného hľadiska akceptovateľné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že ním došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m. IV. ÚS 62/08).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   namietaného rozsudku   najvyššieho   súdu   presvedčil,   že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   je   založený   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 22/2011 z 28. marca 2012, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutia, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazujú znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich najvyšší   súd   dospel,   sú   založené   na jeho   vlastných   myšlienkových   postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).Sťažovateľka súčasne v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Vychádzajúc   zo   samotného   obsahu   sťažností,   ako   aj   zo   skutkových   zistení vyplývajúcich   z   k   sťažnosti   pripojených   písomností   a   s prihliadnutím   na   už   vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy) ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods.   2 ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami vo veci   konajúcich   všeobecných   súdov   odňaté   právo   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné   dôkazy   preukazujúce   opak.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   nerozhodol   podľa predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba odkazuje na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neodôvodnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. septembra 2012