znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 372/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátkou Mgr. G. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 144/2010 z 27. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011 doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   M.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 144/2010 z 27. januára 2011 a ktorou žiadal sťažovateľ vydať tento nález:„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2011, sp. zn. 5 Obo/144/2010 porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2011, pod sp. zn. 5 Obo/144/2010 sa v časti, ktorou Najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 04. 2008,   č.   k.   6   Cb/1040/1996-1027   vo   výroku,   ktorým   prvostupňový   súd zamietol   žalobu Sťažovateľa proti odporcovi v 5/ rade a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov konania odporcu   v   5/   rade   vo   výške   20.155,35   Eur   (607.200,-   Sk)   zrušuje   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Spoločnosti   M.,   a.   s.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,-   Eur,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší   súd   SR   je   povinný   zaplatiť   spoločnosti   M.,   a.   s.   náhradu   trov   konania vo výške 1.838,25 €.“

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Cb 1040/1996, ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o sťažnosti, v tomto konaní sa domáhala pôvodne S. zaplatenia súm 9 548 890,30 Sk, 3 495 323,60 Sk a 2 990 Sk s príslušenstvom proti pôvodne siedmim žalovaným,   pričom   žalobca   svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   podľa   úverovej   zmluvy č. 30/795100-1 z 30. decembra 1992 poskytol spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „dlžník“), úver 10 000 000 Sk s lehotou splatnosti do 30. novembra 1998, pričom účelom úveru bolo použitie finančných prostriedkov na výstavbu malých vodných elektrární. Žalované sumy pozostávali   z   istiny   úveru,   nesplatených   úrokov,   sankčných   úrokov   a   nezaplatených sadzobníkových poplatkov za vedenie účtu. Vyhlásenie o ručení k úverovej zmluve urobili ako ručitelia Ing. J. K., M. H., Ing. V. B., K. S. (každý prevzal ručenie za splatenie záväzku do výšky 1 000 000 Sk) a spoločnosť S. – P., s. r. o. (prevzala ručenie za splatenie záväzku vo výške 5 000 000 Sk). Žaloba smerovala proti dlžníkovi a všetkým ručiteľom. V priebehu konania   došlo   k   zániku   dlžníka   jeho   výmazom   z obchodného   registra   (k 15. septembru 2004)   potom,   ako   bol   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   na   jeho   majetok   právoplatne zamietnutý   pre   nedostatok   majetku   uznesením   krajského   súdu   č. k. 1 K 234/97-42 z 3. novembra 2003. Krajský súd konanie proti dlžníkovi zastavil. Vo veci rozhodol prvý raz rozsudkom č. k. 6 Cb 1040/1996-197 z 5. novembra 1999 tak, že žalobu proti ručiteľom zamietol. Tento rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu č. k. 7 Obo 74/2000-250 zo 6. júna 2000 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Pôvodný žalobca medzičasom   ako   postupca   postúpil   pohľadávku   zmluvou   o postúpení   pohľadávok s účinnosťou od 22. decembra 1999 na K., š. p. ú., ako postupníka. Podaním doručeným krajskému súdu 23. januára 2004 oznámila S., a. s., že pohľadávku ako postupca postúpila zmluvou z 23. januára 2004 sťažovateľovi ako postupníkovi. Uznesením krajského súdu č. k.   6 Cb 1040/1996-375 z 30. novembra 2006   pripustil   krajský   súd,   aby z konania na strane   navrhovateľa   vystúpila   S.,   a.   s.,   a   na   jej   miesto   vstúpil   sťažovateľ.   Sťažovateľ v konaní pokračoval ďalej proti zostávajúcim žalovaným – ručiteľom, a to Ing. J. K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), M. H. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), Ing. V. B. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“), K. S. (ďalej len „žalovaný vo 4. rade“) a spoločnosti S. – P., s. r. o. (ďalej len „žalovaný v 5. rade“).

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   Cb   1040/1996-1027   z   30.   apríla   2008   zaviazal každého zo žalovaných v 1. – 4. rade zaplatiť sťažovateľovi 1 000 000 Sk a nahradiť spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 1 154 866 Sk, avšak žalobu voči žalovanému v 5. rade zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalovanému v 5. rade trovy konania   vo výške   607   200   Sk.   Považoval   za   preukázané,   že   pôvodný   žalobca   pri poskytovaní úveru nerešpektoval vlastné interné predpisy, neobmedzil poskytnutie plnenia iba na úhradu záväzkov dlžníka, tak ako to bol povinný urobiť, pričom práve to považoval súd za jednu z výrazných okolností, ktoré zavinili, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Takýto veriteľ (pôvodný žalobca) nemôže požívať súdnu ochranu pri uplatnení práva voči ručiteľom, pretože by to bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka). Z tohto dôvodu krajský súd zamietol žalobu voči žalovanému v 5. rade (o zaplatenie 5 000 000 Sk). Vo vzťahu k žalovaným v 1. – 4. rade však žalobe vyhovel, pretože tieto osoby neboli iba ručiteľmi, ale aj spoločníkmi a konateľmi dlžníka a krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   finančné   prostriedky   získané   dlžníkom   z   úveru   boli použité sčasti aj na neznámy účel. Vo vzťahu k žalovaným v 1. – 4. rade neboli preto splnené podmienky na odopretie výkonu práva veriteľa voči týmto ručiteľom. Každého zo žalovaných v 1. – 4. rade zaviazal krajský súd na plnenie iba do výšky 1 000 000 Sk z dôvodu, že takto bol obmedzený ich ručiteľský záväzok.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Cb 1040/1996-1027 z 30. apríla 2008 podali odvolanie žalovaní v 1., 3. a 4. rade a proti výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 5. rade a výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania žalovanému v 5. rade podal odvolanie sťažovateľ. Žalovaný v 1. rade, ktorému krajský súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením č. k. 6 Cb 1040/1996-1086 zo 6. októbra 2008, podal odvolanie i proti tomuto uzneseniu.

O podaných odvolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008-1101 z 18. júna 2009 tak, že rozsudok i uznesenie krajského súdu potvrdil ako   vecne   správne,   sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania   proti žalovaným v 1., 3. a 4. rade a žalovanému v 5. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k.   6   Obo   156/2008,   6   Obo   157/2008-1101 z 18. júna   2009,   avšak   iba   proti   tej   jeho   časti,   ktorým   bol   potvrdený   výrok   rozsudku krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa a výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy   konania   žalovanému   v   5.   rade,   podal   sťažovateľ   sťažnosť   ústavnému   súdu   pre porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru.   Ústavný   súd nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   229/2010-45   z   9.   novembra   2010   konštatoval,   že   rozhodnutím najvyššieho súdu v tejto časti došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. Zrušil rozsudok najvyššieho súdu v časti, ktorou potvrdil rozsudok krajského súdu   sp.   zn.   6   Cb   1040/1996   z   30.   apríla   2008   vo výroku,   ktorým   prvostupňový   súd zamietol žalobu sťažovateľa voči žalovanému v 5. rade a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   konal   znova   vo   veci   ako   súd   odvolací   (avšak   už   iba   o   odvolaní sťažovateľa   proti   výroku   o   zamietnutí   žaloby   voči   žalovanému   v   5.   rade   a   výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania žalovanému v 5. rade rozsudku krajského súdu   č.   k.   6   Cb   1040/1996-1027   z   30.   apríla   2008).   Rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 5 Obdo 144/2010   z   27.   januára   2011   a   znova   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   v   jeho napadnutej časti (t. j. vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným v 5. rade, keďže vo vzťahu   medzi   sťažovateľom   a   žalovanými   v   1.   –   4.   rade   bolo   už   prv   právoplatne rozhodnuté) ako vecne správny. O trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi uložil nahradiť   žalovanému   v 5. rade   trovy   odvolacieho   konania   vo   výške   0   €.   Ako   vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, najvyšší súd „z výpisu z obchodného registra Okresného súdu   Košice   I.   zistil,   že   žalovaný   v 5/   rade   bol   od   24.   septembra   2009   vymazaný z obchodného   registra   a týmto   dňom   zanikol“.   Tento   výpis   z   obchodného   registra   je založený na čl. 1158 – 59 spisu a je v ňom ako dôvod výmazu uvedené „ex offo výmaz“ a ako   právny   dôvod   zrušenia: „rozhodnutím   súdu   o   zrušení   obchodnej   spoločnosti   bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c) Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka“.

Na   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obdo   144/2010   z   27.   januára   2011   je vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňom 2. mája 2011.

Sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   smerujúcu   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Obdo 144/2010 z 27. januára 2011 na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil sťažovateľ tým, že najvyšší súd vo veci rozhodol napriek tomu, že sa v odvolacom konaní vyskytla neodstrániteľná prekážka konania, keďže žalovaný v 5. rade zanikol výmazom z obchodného registra 24. septembra 2009. Najvyšší súd mal preto (podľa názoru sťažovateľa iba odvolacie) konanie vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným v 5. rade zastaviť podľa § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Aj v zmysle   jednotnej   judikatúry   nedostatok   právnej   spôsobilosti   je   neodstrániteľnou prekážkou občianskeho súdneho konania a súd nemôže ďalej konať s právnickou osobou ako žalovaným účastníkom konania, ktorý výmazom z obchodného registra už neexistuje (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 172/2008). Zánik žalovaného v 5. rade pred rozhodnutím najvyššieho súdu bol navyše najvyššiemu súdu známy, čo je zrejmé z toho, že túto   skutočnosť   uviedol   vo   svojom   rozhodnutí.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd napriek   uvedenému   vo   veci   meritórne   rozhodol   vedome   v   rozpore   so   zákonom,   a   to z dôvodu,   aby   zamedzil   sťažovateľovi   uplatniť   si   práva   vyplývajúce   mu   zo   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zodpovednosti   za škodu“)   –   sťažovateľ   totiž   podľa   právoplatného   rozsudku   krajského   súdu   uhradil žalovanému v 5. rade trovy konania vo výške 20 155,35 €. Táto suma predstavuje škodu, ktorá vznikla sťažovateľovi a ktorú si už nemôže vymáhať od žalovaného v 5. rade, ale má v úmysle ju vymáhať podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Rozhodnutie najvyššieho súdu   formálne   a   nezákonne   potvrdzujúce   povinnosť   sťažovateľa   zaplatiť   žalovanému v 5. rade   náhradu   trov   konania   poškodzuje   sťažovateľa   aj   tým,   že   jeho   zrušenie prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku môže sťažovateľ dosiahnuť iba za cenu   vysokých   finančných   nákladov   (vysoký   súdny   poplatok   a povinnosť   právneho zastúpenia) navyše bez možnosti vymoženia ich náhrady ako trov konania. Svojvoľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu nespočíva však iba v tom, že vo veci meritórne rozhodol, hoci bol povinný konanie zastaviť, ale aj v tom, že je v rozpore s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze č. k. IV. ÚS 229/2010-45 z 9. novembra 2010 a navyše nemá oporu ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania. V závere sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že si je vedomý toho, že proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 144/2010 z 27. januára 2011 je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. b) OSP, avšak je toho názoru, že v   zmysle §   53 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ide o prípad, v ktorom   ústavný   súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti   napriek   uvedenému,   ak   sťažovateľ preukáže,   že   nevyčerpal   opravné   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   poskytuje   a   na   použitie ktorých   je   oprávnený   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Tieto   dôvody   hodné osobitného zreteľa podľa tvrdenia sťažovateľa spočívajú v tom, že rozsudok najvyššieho súdu je prejavom absolútnej vedomej svojvôle, a nie prípadom pochopiteľného omylu súdu; najvyšší súd opakovane porušil práva sťažovateľa napriek skoršiemu rozhodnutiu ústavného súdu; rozhodol po vecnej stránke v rozpore s nálezom ústavného súdu, ktorým bolo zrušené jeho   skoršie   rozhodnutie;   konal   tak,   aby   zamedzil   možnosti   uplatnenia   náhrady   škody sťažovateľom postupom podľa zákona o zodpovednosti za škodu, a ak by mal sťažovateľ vo veci   podať   dovolanie,   vznikli   by   mu   tým   vysoké   trovy   bez   možnosti   ich   náhrady od žalovaného v 5. rade.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním   a o postavení jeho sudcov   ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   b)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   domáha   konštatovania porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 144/2010   z   27.   januára   2011.   Dôvodí   v   prvom   rade   tým,   že   tento   rozsudok najvyššieho súdu ako meritórne rozhodnutie vo veci nemal byť vôbec vydaný a konanie (vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným v 5. rade) malo byť v štádiu odvolacieho konania zastavené podľa § 107 ods. 4 OSP (podľa ktorého, ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví), pretože žalovaný v 5. rade po rozhodnutí krajského súdu zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu.

Z uvedeného je zrejmé (a ako vyplýva zo sťažnosti, je si toho vedomý aj sťažovateľ), že zákon účinne poskytuje sťažovateľovi v jeho prípade na ochranu jeho základných práv opravný   prostriedok,   na   ktorého   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov. Týmto opravným prostriedkom je dovolanie v zmysle § 237 písm. b) OSP.

Základným ústavným predpokladom podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy na vznik právomoci   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnostiach   je   to,   aby   o   ochrane   namietaného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Za tejto situácie by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného súdu iba v prípade, ak by sťažovateľ tvrdil a preukázal také skutočnosti, ktoré by umožňovali ústavnému   súdu   postupovať   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   teda,   ak   by sťažovateľ tvrdil a preukázal, že podmienku vyčerpania účinných opravných prostriedkov na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ   tieto   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   vidí   jednak   v   samotnom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorým mali byť podľa jeho tvrdení porušené jeho základné práva   (rozsudok   je   prejavom   absolútnej   vedomej   svojvôle,   je   výsledkom   opakovaného porušenia   základných   práv   sťažovateľa,   nerešpektovania   skoršieho   názoru   vysloveného ústavným súdom a vedomej snahy najvyššieho súdu znemožniť sťažovateľovi domáhať sa náhrady škody voči štátu), a jednak v nákladoch spojených s využitím jeho práva podať dovolanie (ktoré sú vysoké s ohľadom na výšku súdneho poplatku za dovolanie, náklady povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní a ktorých návratnosť je vylúčená).

Ústavný súd je však toho názoru, že dôvody uvedené sťažovateľom mu neumožňujú postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a prijať sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v situácii, keď sťažovateľ nevyčerpal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   účinné   opravné   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv poskytuje.

Sťažovateľ   v   tomto   prípade   nesplnil   zákonom   ustanovenú   podmienku   existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ohľadom na charakter dôvodov, ktoré sám uviedol.

Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde sú prevažne dôvodmi,   ktorých   existencia   sa   musí preukázať na strane sťažovateľa   a ktoré ospravedlňujú jeho opomenutie využiť účinné prostriedky nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Dôvody spočívajúce v nedostatkoch samotného rozhodnutia súdu, ktoré môže   byť   preskúmané   opravnými   prostriedkami   vo   všeobecnom   súdnictve   a ktorých existenciu   priamo   predpokladá   Občiansky   súdny   poriadok   (napr.   v   §   238   OSP),   keď preskúmanie takýchto rozhodnutí pripúšťa v mimoriadnom opravnom konaní o dovolaní, takýmito okolnosťami hodnými osobitného zreteľa byť nemôžu. To platí aj v prípade, ak by bola opodstatnená domnienka sťažovateľa o tom, že najvyšší súd zaťažil vadou zmätočnosti konanie vedené pred ním vedome.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje výškou nákladov, ktoré by boli spojené s podaním dovolania, tieto náklady vyplývajú z právnych predpisov, a nie sú neprimerané. Ak by sa javili sťažovateľovi ako neprimerané s ohľadom na jeho majetkové pomery, Občiansky súdny   poriadok   mu   umožňuje   požiadať   o   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov, prípadne aj o ustanovenie advokáta pre zastupovanie v dovolacom konaní na náklady štátu. Dôvodmi ospravedlňujúcimi nevyužitie účinných opravných prostriedkov preto nemôžu byť ani dôvody spočívajúce v nákladoch spojených s ich využitím. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že aj v prípade jeho úspechu v dovolacom konaní by bolo nemožné získať náhradu trov konania od protistrany. Ak je sťažovateľ toho názoru, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo nezákonné, a ak by sa s týmto názorom stotožnil aj dovolací súd, následkom tohto jeho názoru by bolo zrušenie napadnutého rozhodnutia ako nezákonného s následkami predpokladanými aj zákonom o zodpovednosti za škodu.

Ako vyplýva z uvedeného, sťažovateľ neuviedol dostatočné dôvody na postup podľa §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   a   ani   ústavný   súd   ich   nezistil.   Akceptovanie argumentácie sťažovateľa za tejto situácie by viedlo k tomu, že ústavný súd by neprípustne vstupoval do právomoci všeobecných súdov (predovšetkým najvyššieho súdu).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že vzhľadom na to, že neboli naplnené dôvody ustanovené   v   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   by   mohli   preklenúť   princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy a založiť právomoc ústavného súdu, je nevyhnutné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok   právomoci.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o   ďalších požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011