znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 372/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   O.,   K.,   t. č. vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra 2009 doručená sťažnosť R. O., K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   (vtedy) Špeciálneho   súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK-1 T 14/2007 uznaný vinným zo spáchania viacerých trestných činov, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody na doživotie. Proti rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho bol trestný spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o ňom. Predseda senátu najvyššieho (odvolacieho) súdu vzhľadom na skutočnosť, že lehota, na ktorú bola sťažovateľovi naposledy predĺžená väzba, končila 13. októbra 2009, podal návrh na jej predĺženie do 31. januára 2010. Tomuto návrhu najvyšší súd 5. októbra 2009 napadnutým uznesením vyhovel. V závere tohto rozhodnutia poučil sťažovateľa, že proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že proti tomuto uzneseniu sťažnosť nepripustil.

Svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto: „(...) je zrejmé, že uznesenie NS SR sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 05. 10. 2009(...) bolo svojou podstatou a povahou prvostupňové súdne rozhodnutie a voči takému je možné podať opravný prostriedok.

NS SR podľa názoru sťažovateľa mal použiť per analogiam aj ustanovenie § 185 ods. 4 Trestného poriadku: Proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý v pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu.

NS   SR   o   predĺžení   väzby   rozhodoval   procesne   rovnakým   spôsobom   ako   bývalý Špeciálny súd v Pezinku v uznesení sp. zn. PK – 1 T/14/2007 z 26. 03. 2009(...) Špeciálny súd   v   poučení   tohto   uznesenia   sťažnosť   pripustil   a   NS   SR   (ako   súd   prvostupňový) v identickom procesnom rozhodnutí sťažnosť nepripustil.

Podľa názoru sťažovateľa nepripustením sťažnosti proti uzneseniu NS SR sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 05. 10. 2009, ktorým predĺžil sťažovateľovu väzbu do 31. januára 2010 boli porušené jeho základné práva a slobody, keďže mu bolo odopreté domáhať sa svojho práva prostredníctvom opravného prostriedku.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 5. októbra 2009 sp. zn. 2 Ntv 1/2009,   ktorým   predĺžil   sťažovateľovi   väzbu   do   31.   januára   2010   porušil   jeho základné práva a slobody zaručené v čl.   46 ods.   1 Ústavy SR,   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny práv a slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Ntv   1/2009   zo   dňa 5. októbra 2009 a prepustil sťažovateľa R. O. z väzby na slobodu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009 bolo porušené jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom)   domáha. Ústavný   súd   teda   môže rozhodnúť len o   tom,   čoho sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   text   uvedený   mimo   petitu   pokladá   za   súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Napadnutým uznesením sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009 najvyšší súd predĺžil lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   do   31.   januára   2010,   a   to   podľa   §   76a   zákona č. 301/2005 Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré   nebolo   možné   pre   obťažnosť   veci   alebo   z   iných   závažných   dôvodov   skončiť   do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane.

Podľa § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie aj rozhodnutie o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní.

V   zmysle   uvedeného   rozhodnutie   o   predĺžení   celkovej   lehoty   väzby   v   trestnom konaní podľa § 76a Trestného poriadku treba považovať za rozhodnutie o väzbe, t. j. za také, ktoré predstavuje zásah do osobnej slobody obvineného. Ochranu základnému právu na osobnú slobodu však poskytujú ustanovenia čl. 17 ústavy a čl. 8 listiny, resp. čl. 5 dohovoru.

K tomu je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Tento záver platí aj o vzťahu základných práv zaručených v čl. 36 a čl. 8 listiny.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého sťažovateľ namietal   porušenie   svojho   práva,   sa   vzťahuje   iba   na   konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   prípadne   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia. O oprávnenosti   trestného   obvinenia   sa   rozhoduje   v   trestnom   konaní,   s   ktorým   súvisí, predchádza   mu   alebo   po   ňom   nasleduje   rad   konaní   alebo   rozhodnutí,   ktoré   sa   priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, medzi iným aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Ak teda konanie o rozhodnutí o väzbe nepodlieha režimu čl. 6 dohovoru, tak ani rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv   1/2009   z   5.   októbra   2009   nemohlo   tento   článok   dohovoru   porušiť.   Článok   6 dohovoru, ktorý upravuje právo na spravodlivý proces, sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania všeobecného súdu o predĺžení trvania väzby, pre ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide   o   procesné   záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde   et   al   v.   Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 etc).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom tvrdené skutočnosti nemajú oporu   v   zákone.   Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

„Inak“ zákon ustanovuje v § 185 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   o   vzatí   obvineného   do   väzby   je   prípustná   sťažnosť, o ktorej   rozhodne   iný   senát   tohto   súdu,   ktorý   pri   tomto   rozhodovaní   má   postavenie nadriadeného orgánu.

Podstatnou   je   v   tomto   ohľade   konkretizácia   rozhodnutia,   ktorého   sa   citované ustanovenie § 185 ods. 4 Trestného poriadku týka, a teda ide o uznesenie odvolacieho súdu „o vzatí“ obvineného do väzby. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je oprávnený podávať výklad zákona (to je zverené všeobecným súdom pri jeho aplikácii), avšak v danej veci je znenie zákona jednoznačné, dostatočne jasné a konkrétne. Nevzniká teda absolútne žiaden dôvod na analogické použitie iných ustanovení príslušného procesného predpisu. Aj z tohto pohľadu sa sťažnosť sťažovateľa javí ako zjavne neopodstatnená.

Napokon je potrebné podotknúť, že sťažovateľ ústavnému súdu nijakým spôsobom nepreukázal,   že   by   napriek   „nesprávnemu   poučeniu“   podal   opravný   prostriedok   proti napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu.   Pritom   bolo   povinnosťou   (kvalifikovaného) obhajcu sťažovateľa (pozri § 44 Trestného poriadku) v prípade jeho presvedčenia, že proti uvedenému   rozhodnutiu   je   sťažnosť   prípustná,   takéto   podanie   urobiť   (aj   napriek „nesprávnemu poučeniu“), a o tomto by konal a rozhodoval najvyšší súd. Vzhľadom na tieto závery ústavný súd konštatuje, že by v tejto veci s prihliadnutím na čl. 127 ods. 1 in fine („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal právomoc konať.

Pretože   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009