znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 372/08-125

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., S., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 8 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-157/BPK-B-2005, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 7/05, postupom Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   BB-Pšv   1/06   a jeho uzneseniami   z 19.   januára   2007 a 9. marca 2007, postupom Najvyššieho súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 16/2007 a jeho uznesením z 29. marca 2007 a postupom Ústavu na výkon väzby Bratislava a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2007 doručená   sťažnosť   (doplnená   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   13.   júla   2007 a 26. októbra 2007) B. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48   ods.   1   a 2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základných práv zaručených v čl. 8 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-157/BPK-B-2005, postupom Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej   len „špeciálna   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. VII/2   Gv   7/05,   postupom Špeciálneho   súdu   Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špeciálny   súd“), v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB-Pšv   1/06   a jeho uzneseniami   z 19. januára   2007 a 9. marca 2007, postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 16/2007 a jeho uznesením z 29. marca 2007 a postupom Ústavu na výkon väzby Bratislava (ďalej len „ústav na výkon väzby“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   vyšetrovateľom Krajského   úradu   vyšetrovania   v   Ostrave   oznámené   trestné   stíhanie   jeho   osoby   vedené pod ČVS: KW-201/20-94   pre   trestný   čin   podvodu   v   štádiu   pokusu   spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona Českej republiky. Táto skutočnosť bola sťažovateľovi oznámená 11. novembra 1994.

V   predmetnej   trestnej   veci   bol   sťažovateľ   vo   väzbe   v   Českej   republike   od 11. novembra   1994   do   30.   apríla   1998.   K   jeho   prepusteniu   došlo   z   dôvodu   vykonania maximálnej prípustnej dĺžky trvania väzby v trestnom konaní.

Z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa a nemožnosti zabezpečiť jeho účasť na hlavnom pojednávaní Krajský súd v Ostrave 27. septembra 1999 vylúčil trestnú vec sťažovateľa z konania vedeného pod   sp.   zn. 32   T   19/97 na samostatné konanie vedené   pred týmto súdom pod sp. zn. 45 T 12/99.

Pretože išlo o občana Slovenskej republiky, Krajský súd v Ostrave podľa § 383b ods. 2   Trestného   poriadku   Českej   republiky   5.   septembra   2002   rozhodnutím   sp. zn. 45 T 12/99   odovzdal   trestné   stíhanie   proti   sťažovateľovi   na   konanie   príslušnému   súdu Slovenskej republiky.

Na základe žiadosti Ministerstva spravodlivosti Českej republiky č. 2656/2002 MO-M   zo   17.   októbra   2002   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   rozhodnutím č. k. V   GPt   500/02-10   zo   7.   novembra   2002   podľa   §   421   ods.   1   zákona   č.   141/1961 Zb. o trestnom konaní súdom – Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“)   prevzala   trestné   stíhanie   sťažovateľa   s   tým,   že   rovnako   podľa Trestného zákona Slovenskej republiky stíhaný skutok vykazuje znaky pokusu trestného činu podvodu spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 4   Trestného   zákona   účinného   v   čase   spáchania   skutku,   pre   ktorý   bolo   sťažovateľovi následne vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave ČVS: KRP-190/OVEK-Ba-2004 z 20. decembra 2004.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   bolo   ďalej   zistené,   že   sťažovateľ   sa   od   14.   januára 2004 nachádzal vo väzbe v Maďarskej republike, kde bol zadržaný policajnými orgánmi pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu a iných trestných činov a následne vzatý   do   väzby   na   základe   rozhodnutia   „Centrálneho   Oblastného   súdu   v   Pešti“ č. 22. B. VI-VII 4705/2004.

Vzhľadom   na   prebiehajúce   trestné   stíhanie   sťažovateľa   slovenskými   orgánmi a nemožnosťou zabezpečenia jeho prítomnosti na úkonoch trestného konania špeciálny súd 13. januára 2006 vydal pod sp. zn. BB-Pšv 1/06 na sťažovateľa Európsky zatýkací rozkaz (ďalej   len   „zatýkací   rozkaz“),   na   základe   ktorého   28.   marca   2006   Metropolitný   súd v Budapešti rozhodnutím č. 9. B. 115/2006/9 nariadil zadržanie a vydanie sťažovateľa do Slovenskej republiky s tým, že k výkonu zadržania a vydania môže dôjsť v čase zrušenia vyšetrovacej väzby nariadenej v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi v Maďarskej republike,   resp.   po   právoplatnom   ukončení   trestného   konania   a   výkone   trestu   odňatia slobody uloženého v tejto veci v Maďarskej republike. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Metropolitnej súdnej tabule v Budapešti č. 5. BKf. 10310/2006/5 z 12. júna 2006.

Na základe uvedených rozhodnutí bol sťažovateľ 18. januára 2007 o 11.30 h vydaný orgánmi Maďarskej republiky slovenským orgánom.

Sudca   špeciálneho   súd   pre   prípravné   konanie   u   uznesením   sp.   zn.   BB-Pšv   1/06 z 19. januára 2007 podľa § 72 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „nový   Trestný   poriadok“)   vzal   sťažovateľa   do   väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) nového Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu, ako to vyplýva zo zápisnice špeciálneho súdu z 19. januára 2007 o výsluchu sťažovateľa, ktorý prechádzal rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby, sa sťažovateľ vzdal práva podať sťažnosť, a to aj za osoby, ktoré mohli podať sťažnosť v jeho prospech.

Špeciálnemu   súdu   bola   16.   februára   2007   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   ktorú   sudca   pre   prípravné   konanie   9. marca   2007   po predchádzajúcom výsluchu sťažovateľa uznesením sp. zn. BB-Pšv 1/06 zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd 29. marca 2007 uznesením sp. zn. 1 Tošs 16/2007 na neverejnom zasadnutí rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti okrem iného uviedol:

«... Tr. stíhanie je vykonávané pri nenaplnení/neexistencii znakov skutkovej podstaty tr. činu. Vyšetrovateľ Krajského Riaditeľstva PZ v Bratislave dňa 20. 12. 2004, uznesením k ČVS: KRP-190/OVEK-BA-2004 začal trestné stíhanie a súčasne - v mojej neprítomnosti a bez oznámenia - začal ma (podľa § 163 ods. 1 TP) stíhať ako obvineného za tr. čin podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, 4 k § 9 ods. 2 TZ č. 140/1961 Zb.

...   Text   obvinenia,   t. j.   popis   tr.   činu   nešpecifikuje   presného   potencionálneho poškodeného, ani presnú potencionálnu škodu.

... Neskôr vyšetrovateľ PZ - Úrad Boja proti Korupcii v BA pri výsluchu dňa 20. 2. 2007   -   po   mojich   viacerých,   aj   písomných   námietkach   o   neexistencii   potencionálneho poškodeného a potencionálnej škody - doplnil text obvinenia s tým, že poškodeným mala byť Č. S. a. s. (ďalej ČSas) až do výšky plnenia ručiteľského záväzku (spis str. 59 ods. 4)....   obvinenie   vyšetrovateľa   PZ   SR   sa   nezakladá   na   pravde   a   stojí   v   rozpore   s obsahom vyšetrovacieho spisu a údajov ustálených už od r. 1994.

Napriek tomu, že som na túto skutočnosť poukazoval viac krát a od začiatku, už v deň uvalenia väzby dňa 19. 1. 2007, sudca ŠS BB uvalil na mňa väzbu. To znamená, že som bol vzatý do väzby a naďalej držaný v nej bez odôvodneného podozrenia....

Tr.   stíhanie   proti   mojej   osobe   sa   začalo   za   už   nestíhateľný   tr.   čin   na   základe premlčania.

Vyšetrovateľ PZ SR vzniesol proti mne obvinenie a začal ma stíhať dňa 20. 12. 2004. Tento prvý úkon OČTK SR urobil po 10 rokoch a viac ako mesiaci od najneskoršieho možného dňa skutku, t. j. odo dňa 11. 11. 1994. Uznesenie ČVS: KRP-190/OVEK-Ba-2004 zo dňa 20. 12. 2004, bol prvý trestno-právny úkon OČTK SR smerujúci proti mojej osobe podľa Tr. por. SR. Podľa § 67 ods. 1 písm. (b) TZ bol vyšetrovaný čin už nestíhateľný na základe premlčania tr. stíhania, čo podľa TZ SR bolo 10 rokov, t. j. OČTK SR vykonalo prvý trestnoprávny úkon proti mne a tomuto činu po 10 rokoch a 2 mesiacoch od skutku.... OČTK, ŠS BB aj NS SR zneužili extenzívnym výkladom ustanovenie § 67 ods. 2 písm. (b) TZ, keď retroaktivne použili túto špekuláciu na už nestíhateľný a premlčaný skutok podľa TZ SR - a tým sa musí riadiť aj súdnictvo....

Zatykač bol vydaný napriek nesplneniu požiadaviek z ustanovenia § 73 ods. 1 TP. Dňa 13. 01. 2006 na mňa vydal ŠS BB zatykač. „Na   vydanie   príkazu   na   zatknutie   a   vzatie   obvineného   do   väzby   na   základe ustanovení Tr. por. (§ 73 ods. TP) však musia byť splnené zákonom požadované podmienky, ktorými sú:

- je daný niektorý z dôvodov väzby (§71 TP)

- obvineného nemožno predvolať, predviesť alebo zadržať, a zabezpečiť tak jeho prítomnosť na výsluchu. Okrem prítomnosti väzobného dôvodu musí teda súd obvineného neúspešne na úkon predvolať, nemôže zabezpečiť jeho predvedenie, alebo ho nemožno zadržať. Až potom môže vydať príkaz na jeho zatknutie, a v prípade zatknutia postupovať podľa § 73 TP (NS SR, nález č. 7 ToPT 15/02).

V mojom prípade žiadny takýto úkon súdom ani OČTK, či prokurátorom urobený nebol....

Z   dôvodu   neexistencie   pokusu   predvolať   ma   ŠS   BB   nemohol   na   mňa   -   podľa ustanovení zákona - zatykač vydať....

Sudca ŠS BB nebol vybratý cez elektronickú podateľňu, teda náhodným výberom. Sudca   ŠS   BB,   ktorý   vydal   na   mňa   EU   zatýkací   rozkaz   č.   BB-Pšv   1/06   napriek evidentnému   premlčaniu,   ktorý   potom   na   mňa   uvalil   vyšetrovaciu   väzbu   (vtedy   už   bol oboznámený s viacerými porušeniami zákonov v procese mojej extradície) - bol ten istý JUDr. V. M., ktorý rozhodol a zamietol moje prepustenie z väzby.

Vo svojom podaní ku NS SR som namietal zaujatosť a nestrannosť sudcu ŠS BB JUDr. V. M. NS SR na moje podanie nezaujal stanovisko, t. j. de facto odmietol sa s tým zaoberať....

ŠS BB ma trestne stíha, a obmedzuje moje základné práva pre iný skutok, než za ktorý som bol v rámci extradície z MR vydaný do SR.

Vo   vyšetrovacom   spise   ČVS:   PPZ-157/BPK-B-2005   a   tam   vložených   popisoch obvinenia, ako aj časti (e) Európskeho Zatýkacieho rozkazu BB-Pšv. 1/06, ktorý je vložený do   vyšetrovacieho   spisu   je   uvedený   iný   opis   skutku,   ako   ten,   za   ktorý   ma   MR   vydala v procese extradície do SR.

V rozhodnutí súdov MR - konkrétne: Metropolitný Súd v Budapešti,   sp. zn.   9.B. 115/2006/9 - je rozdielny opis skutku (tr. činu) než za ktorý ma ŠS BB vzal do väzby.... Údaje dokazujú, že ŠS BB ma vzal do väzby za iný tr. čin, ako za ktorý ma MR v procese extradície vydala. Touto plnou informáciou disponoval ŠS BB už v deň uvalenia väzby dňa 19. 1. 2007, keď som ŠS BB upozornil na rozdielnosť obsahov spisu v SR a MR - ako je to zaznamenané na stane č. 6 zápisnice ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv l/06 zo dňa 19. 1. 2007....

ŠS BB ma trestne stíha za inú trestno-právnu procedúru, než za ktorú som bol z MR vyžiadaný a vydaný do SR.

MR realizovala euro-zatykač č. BB-Pšv 1/06 na základe iných údajov, než ktoré sú uvedené v slovenskom znení euro-zatykača....

... MR dostala od SR iné údaje o prerušení premlčacej doby, než aké sú uvedené a označené v euro-zatykači ohľadne tejto otázky....

Z odôvodnenia súdov MR vyplýva, že tie keby boli informované pravdivo a správne, ohľadne toho, že k prvému prerušeniu premlčacej doby došlo prvým krokom OČTK SR dňa 20. 12. 2004, a hlavne, že nevznikla škoda a nie je známy poškodený, tak by MR odmietla realizáciu európskeho zatýkacieho rozkazu č. BB-Pšv 1/06 z dôvodu, že podľa zákonov MR došlo k uplynutiu premlčacej doby už v r. 1997...

Moja extradícia z MR do SR sa vykonala porušením tzv. princípu extrateritoriality.... Skutok, ktorý vyšetrujú slovenské orgány sa plne udial mimo územia SR (tvz. „štát pôvodu“) - SR nebola dotknutá žiadnym spôsobom, jediná spojitosť je tá, že som občanom SR. Skutok, ktorý vyšetrujú slovenské orgány sa udial mimo územia MR (tzv. „vykonávajúci štát“) - MR nemá možnosť za tento skutok začať tr. konanie na základe žiadnych zákonných ustanovení.

Skutok, ktorý sa vyšetruje sa udial v ČR, čo je z pojmu práva tzv. „extrateritoriálne územie“, lebo nespadá pod jurisdikciu ani štátu pôvodu (SR), ani vykonávajúceho štátu (MR) vo vzťahu k vyšetrovanému skutku....

Bola nesprávne stanovená príslušnosť Špeciálneho Súdu vo vzťahu k mojej tr. veci.... Mojím prípadom sa zaoberá Špeciálny Súd v Pezinku, avšak ustanovenie § 14 ods. 2 písm. (d) TP vymedzujúce pôsobnosť Špeciálneho Súdu nestanovuje, že by sa činom bez spôsobenej   škody,   alebo   získaného   prospechu   nad   stanovenú   hranicu   mal   zaoberať Špeciálny Súd v Pezinku....

Nakoľko si ŠS BB prisvojil pôsobnosť/príslušnosť nekorešpondujúcu s ustanovením § 14 ods. 2 písm. (d) TP SR a skutkom z r. 1994 uskutočneným v ČR bez vzniku (a bez možnosti) škody vo vzťahu s mojim obvinením za pokus podvodu. Takýto konaním som bol pozbavený môjho práva na zákonného sudcu....

Nebolo mi umožnené oboznámiť sa s údajmi, ktorými argumentoval prokurátor pri jeho návrhoch na uvalenie/ponechanie mojej vyšetrovacej väzby.

Od 19. 1. 2007 som žiadal OČTK - ŠS BB o možnosť preštudovať vyšetrovací spis, aby   som   mohol   odôvodnene   vyvrátiť   argumentáciu   prokuratúry   aj   Š   S   BB   ohľadne odôvodnenosti môjho pozbavenia slobody.

Napriek   mojim   žiadostiam   som   do   uzavretia   vyšetrovania   žiadne   spisy   nevidel, t. j. bol   som   znevýhodnený   voči   prokuratúre,   ktorá   sa   odvolávala   na   rôzne   imaginárne dôkazy - a ja som ich pre túto nerovnosť zbraní pred súdom nemal možnosť vyvrátiť.

- Pri rozhodovaní ŠS BB dňa 19. 1. 2007 a 9. 3. 2007, ako aj pri vypracovaní odvolania pre NS SR som bol nútený pracovať bez znalosti vyšetr. spisu, teda bez údajov, na ktoré sa prokurátor vo svojich podaniach odvolával.

- Pri verejnom zasadnutí o mojom prepustení z väzby, pred ŠS BB dňa 9. 3. 2007 som musel   argumentovať   bez   znalosti,   akými   argumentmi   odôvodňuje   prokurátor   moje ponechanie   vo   väzbe.   Takýmto   postupom,   keď   mi   ŠS   BB   nedoručil   odôvodnenie   a stanovisko prokurátora, bol som vystavený hendikepu nerovnosti zbraní pred súdom, lebo som   nemohol   pripraviť   protiargumenty   voči   názoru   prokurátora   -   oproti   tomu, prokurátorovi doručili vopred všetky moje podania.

Stanovisko   prokurátora   aj   s   odôvodnením   som   dostal   až   na   konci   verejného pojednávania po viacerých žiadostiach - dňa 9. 3. 2007, pred ŠS BB...

... pri uvalení väzby, pri prejednávaní žiadosti o prepustenie a ponechaní vo väzbe mi bolo zabránené postaviť svoje argumenty na údajoch z vyšetr. spisu - nakoľko OČTK ani ŠS BB   nebol   ochotný   predostrieť   predo   mňa   údaje,   na   základe   ktorých   argumentuje prokuratúra, oboznámiť ma s obsahom vyšetrovacieho spisu....

OČTK a ŠS BB odmieta špecifikovať a presne označiť dôkaz, proti ktorému by som sa mal obhajovať vo vzťahu k § 250 TZ.

Napriek mojim viacerým žiadostiam, mi do dnešného dňa nechce OČTK ani ŠS BB ukázať a predložiť aspoň jediný konkrétny dôkaz proti mne ohľadne môjho obvinenia pre pokus podvodu dokazujúci naplnenie znakov skutkovej podstaty podľa § 250 TZ, pri pokuse k § 8 ods. 1 TZ....

Bez   určenia/predloženia   konkrétneho   dôkazu   sa   nemám   proti   čomu   a   akým spôsobom   obhajovať.   Pri   uzavieraní   vyšetrovania   som   bol   oboznámený   s   cca.   5 000 stranami papierov, avšak ani jeden z nich mi vyšetrovateľ nevedel predložiť/označiť ako nejaký dôkaz proti mne, proti ktorému by som sa mal vyjadrovať, alebo obhajovať.... Činnosťou ŠS BB a NS SR bola porušená zásada Denegatio iustitiae.... ŠS BB, a v rámci odvolacieho konania aj NS SR, sa odmietol zaoberať tým, že:

- proces mojej extradície je viacnásobným porušením zákona,

- moje obvinenie ani opis skutku (či zadovážené dôkazy) nenesú znaky skutkovej podstaty podvodu činnosť sudcu ŠS BB by neobstála v skúške podmienky na nezaujatého sudcu podľa precedensov ESĽP,

- bola viacnásobne porušená rovnosť strán, zbraní, a kontradiktórnosť v procese môjho tr. konania,

- viaceré ustanovenia zákona - a tým aj úkony OČTK a ŠS BB - sa aplikujú formou per analógiám na úkor obvineného, resp. spätne sa užíva extenzívny výklad práva,

- tr. stíhanie sa začalo proti už nestíhateľnému činu, podľa TZ SR z dôvodu premlčania – a napriek dôkazom sa v ňom pokračuje....

ŠS   BB,   ani   NS   SR   sa   nezaoberali   porušením   práva,   mnohé   mnou   namietané porušenia vo svojich uzneseniach takmer alebo vôbec neodôvodňovali.

... ŠS BB a NS SR nekonal v súlade s Ústavou SR, Dohovorom, ani Listinou, keď odmietol   riešiť   zjavné   porušenia   zákonov,   alebo   sa   nimi   vo   svojich   odôvodneniach nezaoberal....

Nebolo   mi   umožnené   zúčastniť   sa   II.   stupňového   rozhodovania   súdu   napriek povinností, a splneniu na to zákonných podmienok.

ŠS BB dňa 9. 3. 2007 na verejnom zasadnutí zamietol moje žiadosti o prepustenie z väzby, proti ktorým som sa na mieste odvolal. Po doručení zápisnice a uznesenia ŠS BB, ktorým   som   bol   ponechaný   vo   väzbe,   som   vypracoval   vicstranové   písomné   odvolanie a odôvodnenie, v ktorom som uviedol nové skutočnosti/dôkazy podporujúce moju žiadosť o prepustenie.... V tomto podaní som z dôvodu uvedenia ďalších a nových skutočností žiadal   o   moje   predvolanie   a   moju   účasť   pri   rozhodovaní   NS   SR   o   mojej   žiadosti o prepustenie z väzby....

NS   SR   ma   na   prejednanie   môjho   odvolania   o   prepustenie   (napriek   novým skutočnostiam) nepredvolal, a rozhodol bez mojej prítomnosti....

Verejné zasadnutie ŠS BB sa vykonalo bez obhajcu, napriek stavu nutnej obhajoby. ŠS BB prejednával moju žiadosť o prepustenie z väzby dňa 9. 3. 2007 bez môjho právneho zástupcu. ŠS BB rozhodol o mojej žiadosti (a zamietol ju) na verejnom zasadnutí.... sa domnievam, že verejným zasadnutím súdu bez prítomnosti môjho zástupcu (a na ktorom sa rozhodlo o zamietnutí mojej žiadosti) došlo k porušeniu mojich práv a slobôd.... Trestné stíhanie aj za ďalší tr. čin (podľa § 140 TZ) sa vykonáva porušením zásady špeciality.

Maďarská republika ma v rámci extradície odovzdala SR dňa 18. 1. 2007 pre opis skutku, okolnosti skutku (a tr. procesu), ktoré sú rozdielne od toho za ktorý ma ŠS BB stíha a drží vo väzbe, ako som to už obšírnejšie vyjadril v Častiach č. 5 a 6 tejto sťažnosti.... Po mojich viacerých podaniach v ktorých som dokázal neexistenciu znakov skutkovej podstaty k § 8 a k § 250 TZ, ako aj premlčanie ešte pred začatím tr. stíhania, mi dňa 16. 4. 2007   vyšetrovateľ   oznámil,   že   obsah   môjho   obvinenia   rozšírili   o   tr.   čin   falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 2, ods. 4 písm. (b) TZ SR č. 140/1961 Zb....

ŠS BB konal proti mne so zaujatým sudcom, a odmietol riešiť moje námietky. V januári 2007 som podal tr. oznámenia, týkajúce sa aj činnosti sudcu ŠS BB, ktorý na   mňa   uvalil   vyšetrovaciu   väzbu.   Ten   istý   sudca   rozhodoval   aj   o   mojej   žiadosti o prepustenie z vyšetr. väzby (ktorú zamietol), ako aj o opodstatnenosti ďalšieho tr. konania proti mne.

JUDr. V. M. - sudca ŠS BB viedol verejné zasadnutie dňa 9. 3. 2007. Na tomto konaní som vzniesol námietku/otázku ohľadne zaujatosti zúčastneného sudcu a to z toho dôvodu, že mnou podané tr. oznámenia sa mohli dotýkať aj jeho osoby, lebo ignoroval dovtedy vykonané porušenia práva v tomto tr. konaní (a nechcel sa nimi zaoberať), že skôr príp. mohol konať v môj neprospech. Ani touto otázkou sa ŠS BB nezaoberal, a NS SR sa jej ani nedotkol vo svojich odôvodneniach....

OČTK a ŠS BB odmieta špecifikovať a presne označiť dôkaz, proti ktorému by som sa mal obhajovať vo vzťahu k ďalšiemu /rozšírenému obvineniu k § 140 TZ....

Viac krát som žiadal OČTK, aby mi predložili aspoň jeden konkrétny dôkaz, proti ktorému sa mám brániť, alebo obhajovať... OČTK mi nikdy nevyhoveli, dokonca prokurátor ÚŠP GP SR zamietol vyhovieť mojej žiadosti, aby som bol informovaný, na základe akého dôkazu som obvinený a proti čomu sa mám obhajovať, keď neexistuje predloha, ktorá sa mala falšovať a taktiež neexistuje originál žiadneho falošného/sfalšovaného dokumentu... Doba   rozhodovania   o   opravnom   prostriedku   (a   oznámenie   výsledku)   bola neprimerane dlhá, t. j. 59 resp. 79 dní.

Dňa   19.   1.   2007   som   napísal   a   zaslal   prvé   podania,   ktoré   som   potom tlmočil/odovzdal prokurátorke v ÚVV-BA dňa 26. 1. 2007, resp. aj zaslal (25. 1. 2007), a boli tie doručené prokuratúre dňa 29. 1. 2007 - tieto považoval ŠS BB za časť mojej žiadosti   o   prepustenie   z   väzby...   Neskôr   som   podal   ďalšie   doplnenie   žiadosti   o   moje prepustenie, ktorá bola doručená ŠS BB dňa 16. 2. 2007.

... moje prvé podanie, ktoré sa považovalo za žiadosť o prepustenie z väzby dostali OČTK dňa 26. 1. 2007 ústne/osobne, resp. 29. 1. 2007 doporučenou poštovou zásielkou, druhé dňa 16. 2. 2007.

ŠS BB prejednával moje prepustenie na verejnom zasadnutí dňa 9. 3. 2007, keď ma naďalej ponechal vo väzbe. Na základe môjho odvolania rozhodol druhostupňový súd - NS SR - dňa 29. 3. 2007, ktorý ma taktiež ponechal vo väzbe....

Nie sú splnené zákonné požiadavky na oprávnené dôvody ponechania vo väzbe.... Vo vzťahu k ustanoveniu § 71 ods. 1 písm. (a) TP uvádzam, že:

- skutok sa udial v r. 1994 v ČR. Od tej doby do dnes mi OČTK ČR zaslali iba tri obsielky – na   každú   som   v   lehote   a   zákonným   spôsobom   reagoval,   resp.   v   prípade   nemožnosti dostavenia sa zaslalo lekárske ospravedlnenie.

- slovenské OČTK mi poslali jeden list s otázkami do Maďarska (v decembri 2005), na ktorý som za tri dni odpovedal. ŠS BB, prokurátor ÚŠP GP SR - a dokonca aj môj obhajca ex offo ma v deň môjho uvalenia väzby presvedčovali, že dôkazom môjho údajného vyhýbania sa je aj   nepreberanie   doručovaných   zásielok.   Ja   som   to   okamžite   odmietol.   Vo   vyšetr.   spise skutočne nie je stopa po žiadnej snahe zastihnúť ma. OČTK klamali ohľadne dôvodu väzby pre vyhýbanie sa pred tr. stíhaním....

- Do zahraničia som vycestoval ešte pred začatím tr. stíhania OČTK SR v r. 2004. To vylučuje, aby som sa mohol vyhýbať skutku, ktorého trestnosť bola už nestíhateľná v čase začatia tr. stíhania.... Skutok, za ktorý som stíhaný nenesie znaky, ktoré sú potrebné na odsúdenie za podvod podľa § 8, § 250 TZ SR.

- Tr. čin, za ktorý som stíhaný a pozbavený osobnej slobody je iný, než za aký ma MR v procese extradície vydala do SR.

Z   vyššie   uvedených   skutočností   je   jednoznačné,   že   moja   väzba   nezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 71 ods. 1 písm (a) TP.

... Vo vzťahu k § 71 ods. 1 písm. (c) TP uvádzam, že:

- nikdy som nebol riešený v priestupkovom konaní a nikdy som nebol súdne trestaný – ako dokazuje výpis z registra trestov vo spise

- skutok, za ktorý som stíhaný je z r. 1994, čiže 13 rokov stará udalosť - t. j. v tej sa nedá teraz pokračovať

- neexistuje žiadny dôkaz ani indícia, podľa ktorej by sa potvrdzovalo, že som sa chystal nejaký tr. čin spáchať, alebo že by som nejaký tr, čin pripravoval.

Z   vyššie   uvedených   skutočnosti   je   jednoznačné,   že   moja   väzba   nezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 71 ods. 1 písm. (c) TP....

Trvá nerovnosť zbraní zúčastnených strán počas celého tr. stíhania.... Podľa § 36 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 437/2006 Z. z. o výkone väzby, mi musí ÚVV- BA   zabezpečiť   prístup   ku   zbierke   zákonov   za   účelom   študovania   zákonov.   ÚVV-BA   to odmieta   vykonávať   (okrem   mňa   aj   iným   stíhaným)   s   odôvodnením,   že   zbierku   zákonov nevlastní, a nemá k tomu personálne ani technické podmienky.

...   Pokiaľ   chcem   vlastniť   fotokópie   dokumentov,   alebo   iných   materiálov použitých/vzniknutých v tr. konaní, musím si každý kus zaplatiť na vlastné náklady.... Touto cestou žiadam o náhradu (vrátane všetkých trov) poplatkov zaplatených za vyhotovenie   fotokópií   listov   vyšetr.   spisu   z   dôvodu,   že   -   ich   vymáhanie   pokladám   za porušenie   rovnosti   strán   v   tr.   konaní,   ako   som   to   odôvodnil   vyššie   -   kedy   prokurátor používa štátne zdroje, t. j. nič nehradí z vlastných zdrojov, ale ja som nútený platiť za vyhotovenie fotokópií. Ide o sumu cca. 1.821,- Sk.

Žiadosť o zrušenie rozhodnutí ŠS BB sp. zn. BB-Pšv 1/06 zo dňa 9. 3. 2007, ako aj NS SR sp. zn. 1 Tošs 16/2007 zo dňa 29. 3. 2007 odôvodňujem princípom neplatnosti práva, ak je   založené   na   skoršie   vykonanom   nepráve,   a   tiež   obsahom   celého   môjho   podania (napr. Judikát R č. 59/2002).

Žiadosť o zrušenie všetkých opatrení a úkonov vykonaných proti mne ÚBK PPZ SR, ÚSP GP SR a ŠS BB, ako aj celého doterajšieho tr. konania odôvodňujem tým, že napriek jednoznačným dôkazom o tom, že ma MR vydala za iný skutok ako som vo väzbe, konali OČTK naďalej porušujúc tzv. zásadu špeciality, resp, trestné stíhanie proti mne sa začalo a naďalej   pokračuje   pre   (z dôvodu premlčania)   už nestíhateľný   tr.   čin,   a   iba za pomoci porušenia   platných   právnych   noriem   SR,   keď   sa   retroaktívne   použil   extenzívny   výklad zákona, resp výklad per analógiam na úkor stíhaného....»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Špeciálny Súd v Pezinku - pracovisko v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn. BB- Pšv   1/06,   Najvyšší   Súd   SR   v   konaní   pod   sp.   zn.   1   Tošs   16/2007,   Úrad   Špeciálnej Prokuratúry GPSR v konaní pod sp. zn. VII/2 Gv 7/05, a Ústav na Výkon Väzby ZVJS v Bratislave porušili práva B. Š. uvedené v:

1.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. (c) Dohovoru (o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 3, 5 Listiny (základných práv a slobôd) v súvislosti s právom nebyť vzatý do väzby a držaný vo väzbe pri neexistencii opodstatnenosti trestného stíhania z dôvodu nenaplnenia znakov a požiadaviek na zotrvanie dôvodného podozrenia dostačujúceho pre konanie proti sťažovateľovi pre § 8 a § 250 TZ - porušované ŠS BB

1.II. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, 4 Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 3, 5   Listiny   v   súvislosti   s   právom   byť   prepustený   z   väzby   v   prípade   neodôvodnenosti tr. konania po preskúmaní zákonnosti väzby - porušené -

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv 1/06 zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007 zo dňa 29. 3. 2007 pri neexistecii poškodeného ani potenciálne vyčíslenej škody ani dokumentov použitých pri údajnom tr. čine - ako dokazuje vyšetrovací spis.

2.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. (c ) Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Listiny v súvislosti s právom byť obmedzený v osobnej slobode iba za tr. čin. stíhateľný podľa TZ SR - porušované ŠSBB

2.II. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, 4 Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Listiny v súvislosti s právom byť prepustený v väzby, ak je evidentné, že tr. čin sa stal nestíhateľným podľa TZ SR - na základe premlčania - bolo porušené

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB -Pšv 1/06 zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR sp. zn. 1 Tošs 16/2007 zo dňa 29. 3. 2007

- konanie ÚŠP GPSR, sp. zn. VII/2 Gv. 7/05

3.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. (c), ods. 4 Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Listiny v súvislosti s právom byť zadržaný a držaný vo väzbe iba na základe zatykača vydaného v zhode s trestným zákonom - porušené

- uznesením ŠS BB, sp.zn. BB - Pšv 1/06, zo dňa 19. 1. 2007

- uznesením ŠS BB, sp.zn. BB-Pšv 1/06, zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007 zo dňa 29. 3. 2007

4.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 2, 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny v súvislosti s právom na zákonného nezaujatého sudcu – nevybratého elektronicky na ŠS BB

- porušené konaním ŠS BB, dňa 9. 3. 2007, sp. zn. BB-Pšv. 1/06

5.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. (c) Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1. 2, 3, 5 Listiny v súvislosti s právom byť vzatý do väzby a zostať vo väzbe iba na základe zákonného stíhania podľa TZ SR vo vzťahu aj k tzv. zásade špeciality pri extradícii

- porušené konaním Š S BB

5.II. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, 4 Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 3, 5 Listiny v súvislosti s právom byť okamžite prepustený z väzby, ak je evidentné, že stíhanie nezodpovedá trestno-právnym normám vo vzťahu k tzv. zásade špeciality pri extradícii - porušené

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv. 1/06 zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007 zo dňa 29. 3. 2007

- skúmaním ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/2 Gv 7/05-154, zo dňa 18. 5. 2007

- podaním obžaloby ÚŠP GPSR, VII/2 Gv 7/05 zo dňa 24. 5. 2007

6.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. (c) Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 3, 5 Listiny v súvislosti s právom byť vzatý do väzby a zotrvať vo väzbe iba na základe zákonnej extradície, dodržaním povinnosti poskytovať presné údaje pre extradíciu, ako aj s právom   byť   stíhaný   iba   za   trestný   čin   /   tr.   konanie,   za   ktorý   osobu   do   SR   vydali   - porušované ŠS BB

7.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, 4 Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 3, 5 Listiny v súvislosti s právom byť okamžite prepustený z väzby, ak sa ukáže, že sa extradícia vykonala porušením tzv. princípu extrateritoriality štátom vykonávacím (podľa rozhodnutia Rady Európy zo dňa 13. júna 2002 č. 2002/584/SVV o Európskom zatýkacom rozkaze) - porušené

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv.1/06, zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007 zo dňa 29. 3. 2007

8.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. (c), ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 38 ods. 1 Listiny v súvislosti s právom na konanie pred zákonným a príslušným súdom a sudcom - porušené ŠS BB.

9.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. (c) a čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. (b) Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods.   3   Listiny   v súvislosti   s   právom   byť   oboznámený   s dôkazmi   a   údajmi   na   ktoré   sa odvoláva prokurátor, ako na dôvody väzby - porušené postupom Š S BB, ktorý ma vzal do väzby a drží vo väzbe.

9.II. čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1, 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. (b) Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny   v súvislosti   s   právom   byť   oboznámený   s dôkazmi   a   údajmi   na   základe   ktorých zamieta   prokurátor   prepustenie   z   väzby   (a   ktoré   podľa   výsledku   konania   súd   prijal). Porušené

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB Pšv 1/6 zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 29. 3. 2007.

10.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. (a) (b) Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny v súvislosti s právom poznať v prípade obvinenia z trestného činu dôkazy a dôvody obvinenia, proti ktorým sa stíhaný má obhajovať. Porušené konaním ŠS BB, ÚŠP GP SR, ako aj

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv 1/06, zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 29. 3. 2007

- skúmaním ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/2 Gv 7/05-154, zo dňa 18. 5. 2007.

11.I. čl. 12 ods. 1, 4, čl. 17 ods. 2, 5, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1, 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tiež čl. 36 ods. 1 Listiny v súvislosti   s   právom   na   vymožiteľnosť   práva,   zákazu   odmietnuť   spravodlivosť   súdom, a práva domôcť sa svojich zákonných práv u štátnych orgánov. Porušované úkonmi ŠS BB, a ÚŠP GP SR, ako aj

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv 1/06 zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 29. 3. 2007

- skúmaním ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/2 Gv 7/05-154, zo dňa 18. 5. 2007

12.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 čl. 46 ods. 1 čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1, 4 a čl. 6   ods.   1   Dohovoru,   ako   aj   čl.   38   ods.   2   Listiny   v   súvislosti   s   právom   zúčastniť   sa prejednania svojej žiadosti a prepustenie z väzby pred súdom. Porušené - uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 29. 3. 2007.

13.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1, 4 a čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. (c) Dohovoru, ako aj čl. 37 ods. 2 Listiny v súvislosti s právom na povinnú obhajobu na verejnom zasadnutí súdu pri väzobnom stíhaní zločinu. Porušené

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB-Pšvl/06, zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 29. 3. 2007.

14.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. (c) Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 2, 5 a čl. 39 Listiny v súvislosti s právom byť pozbavený osobnej slobody a stíhaný za nový tr. čin po extradícií iba pri rešpektovaní tzv. zásady špeciality. Porušené konaním ŠS BB a ÚŠP GPSR.

15.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1, 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 38 ods. 1 Listiny v súvislosti s právom na nezávislého a nezaujatého sudcu. Porušené konaním ŠS BB a

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv 1/06, zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 29. 3. 2007.

16.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. (a) (b) Dohovoru, ako aj čl. 37 ods. 3 a č1. 40 ods. 3 Listiny v súvislosti s právom poznať v prípade   nového   obvinenia   z   trestného   činu   dôkazy   a   dôvody   nového   obvinenia,   proti ktorým sa stíhaný má obhajovať. Porušené konaním ŠS BB, a ÚŠP GP SR, ako aj

- skúmaním ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/2 Gv 7/05-154, zo dňa 18. 5. 2007

17.I. čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj čl. 38 ods. 2 Listiny s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Porušené konaním ŠS BB a NS SR.

18.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. (c), ods. 4 Dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 1, 2, 5 Listiny v súvislosti s právom byť väzobné stíhaný iba v prípade splnenia zákonných požiadaviek na uvalenie väzby. Porušované konaním ŠS BB, ako aj

- uznesením ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv 1/06, zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 29. 3. 2007

- skúmaním ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/2 Gv 7/05-154, zo dňa 18. 5. 2007

- rozhodnutím o nevyhovení žiadosti o prepustenie ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/2 Gv 7/05-156, zo dňa 24. 5. 2007.

19.I. čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny v súvislosti s právom na rovnosť zbraní zúčastnených strán v trestnom konaní. Porušované konaním ŠS BB a ÚVV-BA, ako aj

- uznesením ŠS BB sp. zn. BB-Pšv 1/06, zo dňa 9. 3. 2007

- uznesením NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 29. 3. 2007...

1. Ústavný Súd SR zrušuje

- rozhodnutie ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv 1/06, zo dňa 9. 3. 2007

- rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Tošs 16/2007, zo dňa 9. 3. 2007 ktorými   nevyhoveli   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby,   a   vracia   vec   na   ďalšie konanie.

2. Ústavný Súd SR zrušuje všetky opatrenia BPK-PPZ SR, ÚŠP GP SR a ŠS BB a celé doterajšie trestné konanie proti sťažovateľovi, nakoľko ten bol v procese extradície vydaný SR za iný tr. čin a iný skutok, ako je momentálne väzobné stíhaný a obžalovaný, trestné   stíhanie   proti   sťažovateľovi   sa   začalo   a   naďalej   pokračuje   porušením   platných právnych noriem SR, retroaktívne sa použil extenzívny výklad zákona, resp. výklad per analógiám.

3.   Ústavný   Súd   SR   nariaďuje   BPK-PPZ   SR   vrátiť   sťažovateľovi   všetky   poplatky zaplatené B. Š. a jeho právnym zástupcom, a to náklady za vyhotovenie fotokópií listov z vyšetrovacieho spisu (1 821,- Sk)....

Ústavný   Súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1 000 000,- Sk..., ktoré sú - na základe rozdeľovacieho kľúča určeného Ústavným Súdom - ŠS BB, NS SR, BPK-PPZ SR, ÚŠP GPSR, ÚVV-BA povinné mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 26. októbra 2007 označenom ako „Doplnenie a rozšírenie sťažnosti zo dňa 1. júna 2007 podanej pre porušenie základných ľudských práv a slobôd v procese trestného stíhania...“ sťažovateľ v niektorých častiach (č. 20, č.   21   a sčasti   č.   22)   napáda   postup   ním   označených „porušovateľov“ jeho základných práv a slobôd aj v konaniach, resp. postupmi, ktoré prebehli po podaní sťažnosti z 1.   júna   2007   doručenej   ústavnému   súdu   7.   júna   2007.   Pretože   sťažnosťou   podanou ústavnému súdu možno napadnúť konanie, ktoré už prebehlo, teda právne skutočnosti, ku ktorým došlo pred podaním sťažnosti, a nie skutočnosti, ku „ktorým dôjde v budúcnosti“, je „... rozšírenie sťažnosti...“ v jej častiach označených ako „časť 20“, „časť 21“ a sčasti „časť 22“ v skutočnosti novým podaním, teda nie doplnením sťažnosti z 1. júna 2007 doručenej ústavnému súdu 7. júna 2007, ale novou sťažnosťou, o ktorej v tomto konaní nebude ústavný súd rozhodovať.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené v   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 3 listiny obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   iba   v   prípadoch   ustanovených   v   zákone.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu.   Sudca   musí   zadržanú osobu   do   24 hodín   od   prevzatia   vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Podľa čl. 8 ods. 4 listiny zatknúť obvineného možno iba na písomný odôvodnený príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   a   z jej   príloh,   takmer   vo   všetkých   sťažovateľom namietaných   skutočnostiach   malo   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   dôjsť postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-Pšv 1/06 a jeho uznesením z 9. marca 2007 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 16/2007 a jeho uznesením z 26. marca 2007.

Ústavný   súd   v prvom   rade   poznamenáva,   že   predmetom   uvedených   konaní všeobecných   súdov   a napokon   aj   ich   uznesení   bolo   prerokovanie   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola špeciálnemu súdu doručená 16. februára 2007, a rozhodnutie   o   nej.   V tejto   súvislosti   preto   treba   uviesť   všetky   relevantné   skutočnosti rozhodné na posúdenie, či došlo, alebo nedošlo zo strany všeobecných súdov k porušeniu základných práv sťažovateľa.

Špeciálny súd 9. marca 2007 pred samotným rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa pristúpil k jeho výsluchu. Zo zápisnice z tohto úkonu vyplýva:

„Dôvodom mojich dvoch žiadostí,   ktoré som podal (pokiaľ ide o druhú žiadosť, jedná   sa   o   podanie,   ktoré   som   adresoval   ministerstvu   spravodlivosti   a   generálnej prokuratúre z 19. 1.2007).

Návrh   na   zrušenie   rozhodnutia,   ktoré   som   podal   pôvodne   generálnemu prokurátorovi   tvorí   neoddeliteľné   prílohy   a   obsahovalo   dve   trestné   oznámenia.   V   tých trestných oznámeniach sú presne špecifikované dôvody môjho podania návrhu a presne špecifikované odstavce a body tých rozhodnutí maďarských orgánov, ktoré boli účinné pri mojom   vydaní   na   Slovensko,   kde   sa   porušili   viaceré   zákonné   ustanovenia   Maďarskej republiky aj európskeho spoločenstva. Tieto dve trestné oznámenia som postúpil aj úradu boja proti korupcii, nakoľko sú postihnuté, alebo dotknuté orgány činné v trestnom konaní, čo sa týka vydávania aj môjho vzatia do väzby aj ostatných krokov. Bolo mi oznámené, že z Pribinovej 2 v Bratislave to posunuli na nejakú krajskú pobočku Úradu boja proti korupcii v Banskej Bystrici na vyšetrenie. Nakoľko môj návrh na zrušenie rozhodnutia neobsahuje všetky dôvody a okolnosti, kvôli ktorému bol ten návrh podaný, ako som napísal aj v tom návrhu,   jeho   neoddeliteľnou   súčasťou   ako   vysvetlenie   boli   práve   tieto   dva   trestné oznámenia. Pôvodne som ich dával ručne písané, kvôli skráteniu času a teraz ich dávam aj v prepísanej forme. Vyšetrovateľ, ktorý koná v kauze, v ktorej som vo vyšetrovacej väzbe prevzal aj listinné dôkazy, ktoré potvrdzujú tieto dva dokumenty, a na ktoré sa odvolávam aj v návrhu aj v týchto dvoch trestných oznámeniach. Pokiaľ som oboznámený správne tak s tým, že ich nechá preložiť a založiť do spisu vyšetrovacieho ako aj posunie pre tú pobočku ÚBPK v Banskej Bystrici, na ktorej sa to deje. Nemám tu so sebou originály, pretože som to dal   advokátovi   a   ten   to   dal   vyšetrovateľovi.   V   spojitosti   s týmito   oznámeniami   neviem právne postavenie, alebo či som s tým správne oboznámený. V trestných oznámeniach sa odvolávam   aj   na   kroky   orgánov   na   Slovenskej   strane,   vrátane   aj   špeciálneho   súdu   aj zástupcom prokurátora, ktorý sa zúčastnil na mojom vzatí do väzby, a preto neviem či sa má v takejto situácii preverovať zaujatosť, alebo nezaujatosť súdu. Moja žiadosť sa zakladá na dvoch základných pilieroch. Jeden je ten, že v rozhodnutiach na základe ktorých ma odovzdali z maďarskej strany na Slovensko sa použili sfalšované alebo nepravdivé údaje. To dokazujú listiny, ktoré som odovzdal vyšetrovateľovi. To znamená, že údaje s ktorými som bol oboznámený na Slovensku nekorešpondujú a odporujú údajom na základe ktorých rozhodli maďarské orgány. Preto sa domnievam, že došlo k porušeniu zákona a následne týmto porušením zákona bolo umožnené aj to, že ma mohli vziať do vyšetrovacej väzby. Takže jedným pilierom tohto môjho podania je prešetrenie, či sa porušil zákona a ak áno, tak je moje vzatie do väzby založené na mojom protiprávnom vzatí do väzby.

Druhým pilierom môjho podania je to, že orgány činné v trestnom konaní začali trestné stíhanie po viac ako desiatich rokoch od uskutočnenia skutku, dokonca oboznámenia o obvinení som obdržal až v 13. roku po údajnom skutku, pretože skutok je určovaný do roku 1994, tak podľa Trestného zákona účinného v tej dobe je doba premlčania desať rokov. Vyšetrovateľ, ktorý začal vyšetrovanie po viac ako desiatich rokoch odôvodnil svoj krok tým, že som sa v dobe tých desiatich rokov zdržiaval v zahraničí a odvolával sa na ustanovenie zákona, podľa ktorého sa do doby premlčania nezapočítava pobyt v zahraničí. V judikatúre som našiel jednoznačné také riešenia alebo vysvetlivky, ktoré hovoria, že do doby pobytu v zahraničí sa nezapočítava doba, pre ktorú bol páchateľ vzdialený služobne, z dôvodu   podnikania,   kvôli   dovolenke,   kvôli   chorobe   a   že   toto   vzdialenie   musí   byť dobrovoľné a úmyselné. V mojom prípade išlo o to, že v Maďarskej republike som bol registrovaný ako podnikateľ a daňový poplatník tiež, teda môj pobyt sa má považovať za tzv. služobný. Ako je to spomenuté v EZR v poslednom odstavci písm. f) do premlčacej doby sa   nezapočítava   doba   od   16. 1. 2004   do   20. 12. 2004.   Potom   sa   obvinený   zdržiaval v cudzine. Tento môj pobyt v zahraničí nebol dobrovoľný a úmyselný z dôvodov pozbavenia osobnej slobody vo vyšetrovacej väzbe, teda nemôže mi byť kladené za vinu, že som sa dobrovoľne nevrátil na slovenské územie ešte v tej dobe desiatich rokov....

K samotnému skutku, ktorý sa mi kladie za vinu, chcem uviesť toto: Vyšetrovateľ   mi   poslal   dve   strany   popisu   skutku,   kde   v   poslednom   odstavci   je uvedené, že v prípade uplatnenia tých zmeniek v Českej sporiteľni a.s. by vznikla škoda až do   výšky   plnenia   vyplývajúceho   ručiteľského   záväzku.   Takéto   tvrdenia   úplne   odporuje bankovým   predpisom,   takisto   aj   pravidlám,   ktoré   vydáva   International   Chabmer   of Comerce,   to   znamená,   že   tvrdenia   vyšetrovateľa   sa   nezakladá   na   pravde.   Okrem   toho v popise   skutku   opäť   sa   obraciam   na   to,   že   do   dnešného   dňa   nie   je   nájdený   žiadny potencionálny poškodený, preto sa domnievam, že aj to trestné stíhanie pre pokus podvodu je neodôvodnené.

Teraz by som sa chcel vyjadriť k dôvodom väzby: V   poslednom   návrhu   prokurátora   ohľadne   písm.   c)   boli   spomenuté   iné   trestné stíhania, avšak nakoľko som nikdy nebol odsúdený za žiadny trestný čin, tak si myslím, že z dôvodu prezumpcie neviny sa moje trestné stíhania nemajú používať na to, že by bola odôvodnená obava, že by som vykonal nejaký trestný čin. Takisto som sa pýtal svojich rodičov, ktorí majú tú istú adresu ako ja, či bola kedysi poslaná nejaká predvolanka, alebo iný dokument od polície pre mňa na moje trvalé bydlisko, ešte pred alebo neskôr ako uplynulo desať rokov premlčacej doby. Dostal som informáciu, že žiadna predvolanka na moju adresu neprišla. Ďalej chcem uviesť, že orgány činné v trestnom konaní vedeli kde som sa nachádzal ešte pred uplynutím premlčacej soby. V tej dobe tých desiatich rokov ma nevyhľadali ani osobne, ani poštou. Dôkaz toho, že tieto orgány ČTK vedeli, že ešte v tej dobe desiatich rokov poslal Okresný súd Bratislava III. dožiadanie na moju osobu, ďalej Veľvyslanectvo   SR   v   Budapešti   tiež   malo   informáciu   o   mojom   pobyte.   Avšak   OČTK v desiatich   rokoch   premlčania   žiadnu   snahu   nepreukázali   a   nijakým   spôsobom   ma nehľadali. Prvú poštu som dostal v dvanástom roku od uskutočnenia skutku, na ktorú som behom troch dní odpovedal a nevyhýbal som sa ničomu.

Navrhujem,   aby   bolo   vyhovené   mojej   písomnej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby v stručnosti z týchto dôvodov: 1. preto, že maďarské orgány pri mojom vydávaní na Slovensko postupovali v rozpore s ich zákonom ako aj európskymi dohodami, ktorými je Slovensko viazané, 2. trestné stíhanie podľa mňa je už premlčané....“

Po vykonaní výsluchu sťažovateľa špeciálny súd uznesením sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca   2007   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietol.   Z obsahu odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia vyplýva:

«Dňa 16. 02. 2007 bola na Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica doručená   žiadosť   obvineného   B.   Š.   o   prepustenie   z   väzby.   Táto   bola   s   poukazom   na ustanovenie § 79 ods. 3 Tr. por. zaslaná prokurátorovi ÚŠP GP SR na vyjadrenie sa k jej dôvodom. Prokurátor vo svojom stanovisku, doručenom tunajšiemu súdu dňa 22. 02. 2007 uviedol, že u obvineného B. Š. trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. nezmenené, tak ako boli ustálené v rozhodnutí Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská   Bystrica   z   19. 1. 2007,   sp.   zn.   BB-Pšv   1/06.   Od   vzatia   obvineného   do   väzby doposiaľ   nedošlo   k   žiadnej   zmene   v   skutočnostiach,   ktoré   vo   svojom   súhrne   zakladajú dôvody   jeho   väzby.   Prokurátor   poukázal   tiež   na   to,   že   dôvody   uvádzané   v   žiadosti obvineného,   sú   neopodstatnené   a   naviac   tieto   boli   predmetom   posúdenia   materiálnych podmienok pri rozhodovaní o vzali obvineného do väzby.

V odôvodnení písomnej žiadosti obvinený požiadal o prepustenie z väzby vzhľadom k tomu, že trestnosť činu zanikla z dôvodu premlčania trestného stíhania ešte pred začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia za skutok z roku 1994, kde je trestne stíhaný na základe uznesenia vyšetrovateľa z 20. 12. 2004. Obvinený poukázal na to, že v jeho prípade sa malo prihliadať na to, že jeho pobyt v Maďarskej republike bol oficiálny, za účelom legálnej zárobkovej činnosti a preto nemôže byť kvalifikovaný ako ilegálny spôsob pobytu, či ukrývanie sa. Ďalej uviedol, že pred uplynutím maximálne prípustnej premlčacej lehoty ho orgány činné v trestnom konaní nekontaktovali a ani mu žiadnym spôsobom neoznámili žiadny vyšetrovací úkon v čase pred ukončením doby premlčania. Žiadateľ poukázal na to, že v Maďarskej republike bol vo väzbe od 16. 01. 2004, teda v čase uplynutia premlčacej doby bol obmedzený na osobnej slobode, čo vylučuje fakt, že by sa v zahraničí zdržiaval úmyselne. Ďalej zdôraznil, že orgány činné v trestnom konaní ho oficiálne kontaktovali po viac ako 11 rokoch od spáchania vyšetrovaného skutku, pričom uznesenie o začatí trestného stíhania   a   vznesení   obvinenia   mu   bolo   prokurátorom   odovzdané   až   dňa   19. 01. 2007. Záverom obvinený zdôraznil, že do pojmu „zdržiaval sa v cudzine“ sa nemá započítavať doba oficiálneho pobytu, ani ako doba neúmyselného pobytu v dôsledku obmedzenia jeho osobnej   slobody,   preto   sa   domnieva,   že   pri   začatí   trestného   stíhania   došlo   zo   strany vyšetrovateľa k procesnému pochybeniu a všetky vykonané úkony boli vykonané v rozpore so zákonom. Z uvedených dôvodov požiadal súd o urýchlené ukončenie jeho vyšetrovacej väzby. Vo veci bol nariadený výsluch obvineného na 9. 3. 2007, o ktorom bol upovedomený obhajca   obvineného,   prokurátor   ÚŠP   GP   SR   a   predvedený   obvinený   B.   Š.   Obhajca obvineného svoju účasť na výsluchu ospravedlnil. Obvinený vo svojej výpovedi v podstate zopakoval svoje požiadavky uvedené v písomnej žiadosti o prepustenie z väzby. Zdôraznil najmä tú skutočnosť, že maďarské trestné orgány pri jeho vydávaní na Slovensko porušili jednak maďarské zákony, ako aj európske dohody, ktorými je Slovensko viazané. Ani postup orgánov činných v trestnom konaní na Slovensku a tiež súdu, nebol v súlade so zákonom, lebo trestné stíhanie voči nemu bolo premlčané, a teda nemal byť vzatý do väzby.

Prokurátor navrhol zamietnuť žiadosť obvineného o prepustenie z väzby s tým, že doteraz zadovážené dôkazy odôvodňujú trestné stíhanie proti obvinenému, dôvody väzby existujú naďalej tak, ako ich ustálil súd pri vzatí obvineného do väzby.

Deň pred výsluchom bolo na Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica doručené   podanie,   ktoré   obvinený   adresoval   Generálnej   prokuratúre   a   Ministerstvu spravodlivosti, a ktoré vyhotovil 19. 1. 2007. Súčasne pri výsluchu predložil obvinený aj dve ďalšie podania označené ako „trestné oznámenia“. Všetky tieto podania považoval súd v celosti ako žiadosť o prepustenie z väzby. K uvedenému podaniu treba uviesť, že v podstate obsahuje skutočnosti, ktoré sú uvedené v písomnej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 16. 2. 2007 a vo výpovedi pred sudcom pre prípravné konanie z 9. marca 2007.

Sudca   pre   prípravné   konanie   po   oboznámení   sa   s   obsahom   podanej   žiadosti, pripojených   podaní,   s   výsluchom   obvineného,   ako   aj   s   obsahom   celého   predloženého spisového materiálu vyšetrovateľa Prezídia PZ SR, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, ČVS: PPZ-157/BPK-B-2005, s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 3 Tr. por., konštatuje splnenie zákonných podmienok na rozhodnutie o podanej žiadosti o prepustenie z väzby. K trestnému stíhaniu B. Š. bolo zistené, že toto je vedené na základe uznesenia   vyšetrovateľa   Krajského   riaditeľstva   PZ   v   Bratislave,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície v Bratislave z 20. 12. 2004, sp. zn. ČVS: KRP-190/OVEK-BA-2004, pre trestný čin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, ods. 4 k § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku. Ďalej je potrebné k trestnému stíhaniu obvineného uviesť, že B. Š. bol v posudzovanej veci trestného činu podvodu stíhaný pôvodne v Českej republike, kde od 11. 11. 1994 do 30. 4. 1998 bol vo väzbe,   z   ktorej   bol   prepustený   po   vykonaní   maximálne   prípustnej   dĺžky   jej   trvania. Vzhľadom k tomu, že nebolo možné zabezpečiť účasť na ďalšom konaní bola jeho vec vylúčená   na   samostatné   konanie.   Dňa   7. 12. 2002   bolo   Generálnou   prokuratúrou   SR prevzaté trestné stíhanie a vyššie citovaným uznesením sa voči nemu začalo trestné stíhanie na území Slovenskej republiky.

K   trvaniu   a   dôvodom   väzby   bolo   zistené,   že   obvinený   B.   Š.   bol   vzatý   do   väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 19. 01. 2007, sp. zn. BB-Pšv 1/06, z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por., s tým že lehota trvania väzby u neho začala plynúť dňom 18. januára 2007.... Dôvodnosť   vedenia   trestného   stíhania   v   danom   prípade   procesný   sudca   naďalej považuje   za   opodstatnenú,   pretože   v   zadovážených   dôkazoch   nenastala   žiadna   zmena pokiaľ ide o hodnotenie skutkových okolností páchania trestnej činnosti obvineným oproti stavu z januára 2007, keď bol obvinený vzatý do väzby. Je potrebné opätovne poukázať na výpovede spoluobvinených, svedkov ako aj na obsah listinných dôkazov, zabezpečených ešte v pôvodom trestnom konaní v Českej republike.

Sudca pre prípravné konanie po prijatí záveru o pretrvávaní dôvodného podozrenia voči obvinenému pristúpil k skúmaniu väzobných dôvodov. Aj v tomto smere konštatuje, že nenastala   zmena   pokiaľ   ide   o   dôvody   trvania   väzby.   U   obvineného   zistil   pretrvávania väzobných dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por....

Pokiaľ ide o hodnotenie väzobných dôvodov, sudca pre prípravné konania zotrváva na názore, že u obvineného existuje naďalej dôvodná obava, že by sa vyhýbal trestnému konaniu, nakoľko mu reálne hrozí vysoký trest (pri trestnom čine podvodu podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. je určená hranica trestnej sadzby v rozmedzí od 5 do 12 rokov), keď aj v minulosti sa trestnému stíhaniu čiastočne vyhýbal aj tým, že po dlhšiu dobu sa zdržiaval v zahraničí. Napokon namieste je aj dôvod preventívnej väzby, pretože obvinený prejavuje sklony   k   páchaniu   trestnej   činnosti.   Uvedené   konštatovanie   vyplýva   jednak   z   obsahu listinných   dôkazov   ako   aj   z   obsahu   zápisnice   o   výsluchu   obvineného   pred   procesným sudcom z 19. 1. 2007. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že trestne stíhaný bol aj v Maďarskej republike pre trestný čin podvodu, kde bol od 14. 1. 2004 aj vo väzbe. Trestné stíhanie   je   proti   nemu   vedené   aj   na   území   Slovenskej   republiky   na   základe   obžaloby podanej na Okresnom súde Bratislava III. pre trestný čin vydierania (pre tento trestný čin však   súhlas   z   Maďarskej   strany   nebol   daný).   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   obvinený   sa pravdepodobne dopúšťa páchania trestnej činnosti vo viacerých štátoch, preto je súd toho názoru, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by mohol pokračovať v protiprávnom konaní.

Pokiaľ ide o obranu obvineného, ktorú uviedol v podanej žiadosti, túto súd považuje za   neopodstatnenú.   Je   potrebné   uviesť,   že   dôvody   na   ktorých   je   predložená   žiadosť postavená,   boli   sudcom   pre   prípravné   konanie   vzaté   do   úvahy   nielen   pri   posúdení materiálnych   podmienok   väzby,   ale   už   v   čase   preskúmania   podmienok   pre   vydanie Európskeho   zatýkacieho   rozkazu   z   13. 1. 2006,   sp.   zn.   BB-Pšv   1/06.   K   argumentácii obvineného je nutné dodať, že posúdenie otázky premlčania trestného stíhania v danom prípade   vychádza   z   ustanovení   Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.   účinného   v   čase spáchania   skutku,   ktorý   je   pre   neho   priaznivejší   ako   ostatné   zákony   ktoré   nadobudli účinnosť   neskôr.   Obvinený   B.   Š.   je   trestne   stíhaný   uznesením   vyšetrovateľa   vyššie uvedeného úradu pre skutok spáchaný v časovom období do marca 1994 do novembra 1994, právne posúdený ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 účinného v čase spáchania skutku, kde zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody na 5 až 12 rokov. Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v ustanovení § 67 ods. 2 písm. b) Tr. por. stanovuje na stíhaný trestný čin 10 ročnú premlčaciu lehotu, ktorá začala plynúť od okamihu dokonania trestného činu. Uvedená lehota má objektívny charakter a s poukazom   na   ustanovenie   §   67   ods.   3   písm.   a)   Tr.   zák.   č.   140/1961   Zb.   sa   prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom nasledujúcimi úkonmi   policajného   orgánu,   vyšetrovateľa,   prokurátora   alebo   súdu   smerujúcimi   k trestnému   stíhaniu   páchateľa.   Z   dikcie   citovaných   ustanovení   Trestného   zákona   je evidentné, že tvrdenia žiadateľa nemajú právnu relevanciu, nakoľko nie je podstatná tá skutočnosť, či orgány činné v trestnom konaní obvineného oficiálne kontaktovali po viac ako 11 rokoch od spáchania stíhaného skutku resp. kedy mu oznámili uznesenie o vznesení obvinenia.   Podstatné   z   hľadiska   premlčania   trestného   stíhania   je   v   danom   prípade vznesenie   obvinenia   pre   trestný   čin   podvodu,   o   ktorého   premlčanie   ide.   K   vzneseniu obvinenia došlo dňa 20.12.2004. Len pre úplnosť je potrebné uviesť, že obvinený proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť dňa 6.12.2005, pričom uznesenie mu bolo doručené dňa 5. 12. 2005....

Podľa ustanovenia § 67 ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, sa do premlčacej doby nezapočítava doba po ktorú sa páchateľ zdržiaval v cudzine.

Z uvedeného dôvodu nie je správny záver obvineného v tom, že pobyt páchateľa v cudzine možno považovať za dôvod spočívania premlčania len vtedy, ak ide o úmyselný neoprávnený pobyt, pričom pobyt oprávnený (napr. za účelom napr. služobnej cesty a pod.) sa za takýto nepovažuje.

Takýto   výklad   ustanovenia   je   nesprávny   a   bol   prekonaný   súdnou   praxou vychádzajúcou z odlišných spoločenských reálií po roku 1989. Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný v čase spáchania skutku, dokonca ani v predchádzajúcich právnych úpravách nikdy nerozlišoval to či ide o pobyt oprávnený alebo neoprávnený. S poukazom na znenie ustanovenia § 67 ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, nie možné prijať iný záver ako ten, že akýkoľvek (oprávnený či neoprávnený) pobyt v cudzine spôsobuje   spočívanie   premlčacej   doby.   Vychádzajúc   z   tohto   konštatovania   neobstojí tvrdenie obvineného o premlčaní trestného stíhania uplynutím doby premlčania v novembri 2004. Doba pobytu obvineného B. Š. v cudzine sa do premlčacej doby nezapočítava, pretože v tomto čase neplynula a vznesením obvinenia dňa 20.12.2004 pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, došlo k prerušeniu premlčania trestného stíhania so začatím plynutia novej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sudca pre prípravné konanie považuje dôvody uvedené v žiadosti obvineného za neopodstatnené.

S   poukazom   na   pretrvávajúcu   dôvodnosť   trestného   konania   proti   obvinenému, priebežné vykonávanie vyšetrovacích úkonov orgánmi prípravného konania a predovšetkým vzhľadom na trvajúcu existenciu dôvodov väzby sudca pre prípravné konanie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.»

Proti tomuto uzneseniu špeciálneho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že pri rozhodovaní špeciálneho súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu došlo k porušeniu zásady „denegatio justitiae“, zásady „rovnosti strán pred súdom“, zásady „preverovania odôvodnenosti trestného konania“, ako aj tým, že sudca špeciálneho súdu rozhodujúci o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bol zaujatý. V odôvodnení svojej sťažnosti poukázal aj na porušenie zákona v konaní týkajúcom sa vyžiadania jeho osoby z cudziny a uviedol aj dôvody, ktoré podľa jeho názoru svedčia o premlčaní trestného stíhania vedeného proti nemu.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) nového Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr považuje za potrebné uviesť, že trestné stíhanie   obvineného   B.   Š.   pre   skutok   právne   posúdený   spôsobom   uvedeným   v uznesení o vznesení obvinenia je dôvodné, keďže vo veci boli zabezpečené a vykonané dôkazy vedúce k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že obvinený B. Š. sa mal dopustiť tohto trestného činu. Vzhľadom k tomu procesný postup vyšetrovateľa vedúci k trestnému stíhaniu tohto obvineného bol dôvodný a v súlade so zákonom.

Rovnako podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nič nezmenilo na dôvodoch väzby u obvineného B. Š., keďže konkrétne skutočnosti podrobne rozvedené v predchádzajúcom uznesení súdu o vzatí do väzby a ako aj v napadnutom uznesení, na ktoré Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje,   zakladajú   dôvodnú   obavu   z konania uvedeného v týchto ustanoveniach.

Námietky obvineného B. Š., ktoré uplatnil v podanej sťažnosti, nie sú opodstatnené. V prvom rade je potrebné uviesť, že justičné orgány Slovenskej republiky nie sú oprávnené preskúmavať obvineným B. Š. namietané porušenie zákona zo strany justičných orgánov Maďarskej republiky.

V druhom rade je potrebné dať do pozornosti, že obvinený B. Š. bol pre tento skutok trestne stíhaný v Českej republike, pričom v tejto veci bol vo väzbe od 11. novembra 1994 do 30. apríla 1998. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky prevzala trestné stíhanie proti   obvinenému   B.   Š.   7.   decembra   2002.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v posudzovanej veci zastáva názor, že vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam k plynutiu premlčacej doby v tomto prípade ani nedošlo, pretože vznesením obvinenia B. Š. v Českej republike sa premlčanie trestného stíhania prerušilo. Skutočnosť, že obvinený B. Š. bol v tejto veci vo väzbe v Českej republike (v dĺžke 3 roky, 5 mesiacov a 19 dní) môže byť zohľadnená, resp. započítaná v prípade eventuálneho uznania viny a následného uloženia trestu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, resp. podľa § 45 ods. 4 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006.

V treťom rade Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by sudca Špeciálneho súdu v rámci konania o podanej žiadosti o prepustenie na slobodu porušil zásadu rovnosti strán, keďže o tejto žiadosti konal na verejnom zasadnutí, na ktorom tak prokurátor ako aj obvinený B. Š. si uplatnili svoje práva v rozsahu vymedzenom v zákone.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť obvineného B. Š. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.“

Z odôvodnenia uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 19. januára 2007, ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   a na   ktoré   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení poukazuje pri posudzovaní dôvodov väzby, vyplýva:

„V posudzovanom prípade dospel procesný sudca ku kladnému záveru a dôvodnosť podozrenia   vyplýva   z   výpovedí   bývalých   spoluobvinených   (z   ktorých   niektorí   už   boli vypočutí   ako   svedkovia),   svedkov   a   listinných   dôkazov,   ktoré   boli   zabezpečené   ešte v pôvodnom   konaní   v   Čechách.   K   tomu   prispieva   aj   výsledok   trestného   konania spoluobvinených obvineného B. Š....

V danom prípade obvinený sa čiastočne vyhýbal trestnému konaniu aj tým, že sa zdržiaval v zahraničí a je tu obava, že by sa mohol skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, lebo mu hrozí vysoký trest...

Z listinných dôkazov, ale aj z obsahu výsluchu obvineného pred procesným sudcom vyplýva, že obvinený bol vo väzbe v Maďarskej republike od 14. 1. 2004 pre spáchanie trestných činov podvodu. V Slovenskej republike je stíhaný tiež pre trestný čin podvodu ako aj pre trestný čin vydierania (aj keď pre tento trestný čin nebol z Maďarskej republiky vydaný). Z týchto skutočností vyplýva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohol v takejto činnosti pokračovať....“

1. Pokiaľ ide o sťažovateľom sťažnosťou namietané porušenie ním označených práv uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007, treba uviesť, že ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl.   127   ods.   1   ústavy   „...ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní väzby, o zmene dôvodov väzby, o návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 189   ods. 1   Trestného   poriadku   uznesenie   možno   napadnúť pre a) nesprávnosť   niektorého   jeho   výroku,   b)   zrejmý   rozpor   výroku   s   odôvodnením, alebo c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť   aj   využil,   domôcť   ochrany   svojich   práv   podaním   sťažnosti   proti   uzneseniu špeciálneho   súdu   z 9.   marca   2007,   o   ktorej   bol   oprávnený   rozhodnúť   a   v konečnom dôsledku aj rozhodol, najvyšší súd (konanie vedené pod sp. zn. 1 Tošs 16/2007 a uznesenie z 29. marca 2007).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu špeciálneho súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ vidí porušenie svojich práv aj v postupe najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu z 9. marca 2007, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. Podľa tvrdenia sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tošs 16/07 a jeho uznesením z 29. marca 2007 došlo predovšetkým k porušeniu základných práv zaručujúcich osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, čl. 8 listiny a čl. 5 dohovoru.

V úvode treba konštatovať, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy. Uvedené obdobne platí aj pre základné práva zaručené v čl. 8 listiny.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v ustanoveniach   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   z   čl. 5   ods. 3   a   4   dohovoru   (obdobne   III. ÚS 7/00,   III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých   jej podmienok, je aplikovateľný   čl. 5   ods. 4   dohovoru   (m. m. III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých   bolo založené rozhodnutie o ďalšom   trvaní   väzby) skúma však   ústavný súd aj z hľadiska   garancií   vyplývajúcich   z   čl. 5   ods. 3   dohovoru   (napr.   I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, tak ako je už citovaný, je zrejmé, že najvyšší súd sa zaoberal podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uvádzal v písomnom odôvodnení svojej sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu z 9. marca 2007. Druhostupňový súd nepochybne vyhodnocoval dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa a dôvody jeho väzby. Taktiež riešil sťažovateľom nastolenú otázku premlčania trestného stíhania jeho osoby, pochybenia príslušných orgánov Maďarskej republiky pri vydávaní sťažovateľa z cudziny a napokon aj otázku rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   v konaní   pred špeciálnym súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok (v rámci   druhostupňového   konania)   relevantných   na   rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   a tým   o jeho   ďalšom   zotrvaní   vo   väzbe,   vychádzal zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania orgánmi činnými   v trestnom   konaní.   Z dovtedajších   výsledkov   tohto   dokazovania   najvyšší   súd považoval   za   preukázané,   že   trestné   stíhanie   sťažovateľa   je   dôvodné   („...   zabezpečené a vykonané   dôkazy vedúce   k podozreniu v rovine   rozumnej istoty,   že obvinený...   sa   mal dopustiť   tohto   trestného   činu...“),   a   dostatočným   spôsobom   odôvodnil   aj   to,   prečo   ho nepovažuje   za   premlčané.   Najvyšší   súd   rovnako   poukázal   na   skutkové   okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) nového Trestného poriadku („...   sa   nič   nezmenilo   na   dôvodoch   väzby...   konkrétne   skutočnosti   podrobne   rozvedené v predchádzajúcom uznesení súdu o vzatí do väzby a ako aj v napadnutom uznesení, na ktoré Najvyšší súd... poukazuje...), ktoré v konečnom dôsledku viedli k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom   trvaní)   sťažovateľa,   a   podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   nepovažuje   uznesenie   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pvš   1/06   z 19.   januára   2007,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o vzatí   sťažovateľa do väzby, ústavný súd opäť poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.   Proti   tomuto   uzneseniu   totiž   sťažovateľ   mal   možnosť   využiť   riadny   opravný prostriedok,   ktorý   nevyužil,   t. j.   sťažnosť,   na   základe ktorej   by   zákonnosť   postupu a rozhodnutia špeciálneho súdu pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby preskúmal nadriadený (druhostupňový) súd, ktorého povinnosťou by v takom prípade bolo poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa v prípade, že tieto boli prvostupňovým súdom porušené.

V zmysle   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy, v čl.   5   ods.   4   dohovoru   a v   čl.   8   ods.   2   a 5   a čl.   38   ods.   1   listiny   postupom špeciálneho   súdu,   ku   ktorému   malo   dôjsť   podľa   sťažovateľa   tým,   že   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nerozhodoval zákonný a nezaujatý sudca, ktorý „nebol vybratý   elektronicky“,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   (odhliadnuc   od   zjavnej neopodstatnenosti namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny vo „väzobnej“ veci – tieto práva sú totiž prísnejšie upravené špeciálnou úpravou zakotvenou v čl. 17 ústavy, čl. 8 listiny a čl. 5 dohovoru) ak bol sťažovateľ presvedčený o tom, že v jeho veci   rozhoduje   sudca,   ktorý   mal   byť   z trestného   konania   vylúčený,   mal   túto   námietku vzniesť bez meškania (§ 31 ods. 4 nového Trestného poriadku), t. j. priamo pred konajúcim sudcom špeciálneho súdu pre prípravné konanie, ktorý o takejto námietke sám rozhodne v zmysle ustanovení § 32 ods. 3 nového Trestného poriadku. Proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený súd (§ 32 ods. 4 a 5 nového Trestného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vzhľadom na už spomenutý princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Navyše   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   podľa   §   3   ods.   3   zákona č. 747/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom, samosudcom,   súdnym   úradníkom   a   notárom   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   (Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pozn.) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o súdoch ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom a   ide   o   potrebu   pridelenia   veci   na   rozhodnutie   bez   zbytočného   odkladu   v   prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe,... a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom, veci sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa II. oddielu rozvrhu práce špeciálneho súdu na rok 2006 sp. zn. Spr 199/2005-ÚZ účinného od 1. januára 2006 v znení dodatku č. 1 z 21. decembra 2005, dodatku č. 2 z 3. januára   2006   a dodatku   č.   3   z 9.   januára   2006,   ktorý   bol   platný   a   účinný   v čase pridelenia   trestnej   veci   sťažovateľa sudcovi   špeciálneho súdu   pre   prípravné konanie,   je uvedené: „Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. náhodným výberom nie je možné prideliť   vec,   v ktorej   je   potrebné   rozhodnúť   bez   zbytočného   odkladu,   a to   v prípadoch rozhodovania o

- ustanovení obhajcu,

- väzbe,

- príkaze na zatknutie,

- príkaze na domovú prehliadku,

- príkaze na vyšetrenie duševného stavu,

- príkaze na sledovanie osôb a vecí,

- príkaze na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov,

- príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky,

- príkaze na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke,

- príkaze na použitie agenta.

Vo vymenovaných prípadoch rozhoduje sudca pre prípravné konanie s nariadenou pracovnou pohotovosťou.

Sudca   pre   prípravné   konanie   rozhoduje   pred   začatím   trestného   stíhania   alebo v prípravnom konaní o zásahoch do základných práv a slobôd podľa Trestného poriadku. Sudca   pre   prípravné   konanie   rozhoduje   aj   v iných   prípadoch   ustanovených   Trestným poriadkom (§ 2 ods. 3 Trestného poriadku, účinného od 01. 01. 2006).

Rozpisy   sudcov   pre   prípravné   konanie   s nariadenou   pracovnou   pohotovosťou, s určením   ich   zastupovania,   v záujme   zabezpečenia   plnenia   úloh,   tvoria   obsah   príloh k tomuto rozvrhu práce.“

Podľa   1.   bodu   VII.   oddielu   tohto   rozvrhu   práce: „O žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, bude rozhodovať ten sudca pre prípravné konanie (alebo senát ktorého je členom), ktorý obvineného vzal do väzby.“

Podľa   3.   bodu   tohto   oddielu: „O návrhoch   a žiadostiach   vyšetrovateľa   alebo špeciálneho prokurátora (ustanovenie obhajcu, domová prehliadka, vyšetrenie duševného stavu, sledovanie osôb a vecí, vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej   telekomunikačnej   prevádzke   a   použitie   agenta)   rozhodne   službukonajúci sudca pre prípravné konanie, pokiaľ pôjde o prvý návrh vo veci.“

Podľa bodu 4 tohto oddielu: „O ďalšom návrhu alebo žiadosti vo veci, nebude platiť pravidlo   uvedené   v bode   3,   lebo   o tomto   návrhu   alebo   žiadosti   rozhodne   sudca   pre prípravné konanie, ktorý vo veci vykonal prvý úkon.“

V závere   VII.   oddielu   rozvrh   práce   uvádza: „Za   prvý   úkon   bude   považované rozhodovanie o: 1) návrhu na vzatie obvineného do väzby, 2) žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, 3) návrhu špeciálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby.“

Z uvedeného je zrejmé, že určenie zákonného sudcu nie je bezvýhradne podmienené pridelením veci náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pokiaľ sa tak udialo   v súlade   so   zákonom   a rozvrhom   práce   príslušného   všeobecného   súdu.   Z tohto pohľadu sa preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti javí aj ako zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom   a rozhodnutím   špeciálneho súdu   a namietaným   porušením   označených   základných   práv   sťažovateľa.   Z uvedeného dôvodu by ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

5. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, v čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny v súvislosti s právom byť vzatý   do   väzby   a zostať   vo   väzbe   iba   na   základe   zákonného   stíhania   podľa   Trestného zákona   aj   vo   vzťahu   k tzv.   zásade   špeciality   pri   extradícii,   porušenia   ktorých   sa   mali dopustiť špeciálna prokuratúra, špeciálny súd a najvyšší súd, ústavný súd opäť poukazuje na tú   skutočnosť,   že   tieto   okolnosti   sťažovateľ   mal   možnosť   namietať   v konaní   pred špeciálnym   súdom,   v ktorom   sa   rozhodovalo   o jeho   vzatí   do   väzby   19.   januára   2007 a ktorému predchádzal proces vyžiadania a vydania sťažovateľa na trestné stíhanie orgánom Slovenskej republiky. Napokon aj sám sťažovateľ tvrdí: „Údaje dokazujú, že ŠS BB ma vzal do väzby za iný tr. čin, ako za ktorý ma MR v procese extradície vydala. Touto plnou informáciou disponoval ŠS BB už v deň uvalenia väzby dňa 19. 1. 2007, keď som ŠS BB upozornil na rozdielnosť obsahov spisu v SR a MR – ako je to zaznamená na strane č. 6 zápisnice ŠS BB, sp. zn. BB-Pšv 1/06 zo dňa 19. 1. 2007.“

Proti uzneseniu sudcu špeciálneho súdu pre prípravné konanie z 19. januára 2007 sťažovateľ mohol podať opravný prostriedok, ktorý však nevyužil. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy)   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   zároveň   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   opis   skutku   uvedený v európskom zatýkacom rozkaze špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 13. januára 2006, na základe ktorého príslušné orgány Maďarskej republiky rozhodli o vydaní sťažovateľa na trestné   stíhanie   Slovenskej   republike,   a opis   skutku   uvedený   v uznesení   vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave sp. zn. ČVS: KRP-1907/OVEK-Ba-2004 z 20. decembra 2004, ktorým bolo sťažovateľovi vznesené   obvinenie,   je   zhodný.   Príslušné   orgány   Slovenskej   republiky   teda   bez akýchkoľvek pochybností stíhajú sťažovateľa za skutok, pre ktorý bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, na základe ktorého orgány Maďarskej republiky rozhodli o jeho vydaní. Prípadné nezrovnalosti pri jazykovom preklade rozhodnutia orgánu rozhodujúceho vo veci vydania sťažovateľa na trestné stíhanie slovenským orgánom neboli spôsobilé vyvolať také následky,   aby   došlo   k   zámene,   resp.   zmene   skutku   v takom   rozsahu,   že   by   konanie predstavované   opísaným   a jazykovo   preloženým   skutkom   naplnilo   znaky   inej   alebo dokonca žiadnej skutkovej podstaty trestného činu. Preto sa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti javí aj ako zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Z dôvodu nedostatku svojej právomoci ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, v čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru   v súvislosti   s právom   byť vzatý   do   väzby a zotrvať vo   väzbe iba   na základe zákonnej extradície, dodržaním povinnosti poskytovať presné údaje pre extradíciu, ako aj s právom byť stíhaný iba za trestný čin, za ktorý došlo k vydaniu sťažovateľa, ako aj v časti namietaného porušenia práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, v čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny a v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť okamžite prepustený z väzby na slobodu, ak sa ukáže, že sa extradícia vykonala porušením tzv. princípu extrateritoriality vykonávacím štátom, a porušenia ktorých sa mal dopustiť špeciálny súd. Aj v tomto prípade mal   sťažovateľ   možnosť   tieto   okolnosti   napadnúť   opravnými   prostriedkami   (pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu tak aj urobil), o ktorých mal alebo aj rozhodoval najvyšší súd (konanie vedené pod sp. zn. 1 Tošs 16/2007), povinnosťou ktorého v týchto konaniach bolo poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa.

Námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   označených   práv   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tošs   16/2007   z 29.   marca   2007   sú   zjavne neopodstatnené z dôvodu, že najvyšší súd sa s týmito otázkami sťažovateľa v rozsahu ním namietanom v sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007 zaoberal, pričom sa s týmito otázkami ústavne konformným spôsobom vysporiadal bez toho,   aby došlo   k porušeniu   sťažovateľových   práv (pozri   bod 2 odôvodnenia   tohto rozhodnutia).

7.   Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   aj   k porušeniu   jeho   práv   zaručených   v čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 48 ods. 1 ústavy, v čl. 38 ods. 1 listiny a v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods.   4   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   špeciálneho   súdu   v súvislosti   s právom   na konanie pred zákonným a príslušným súdom a sudcom. Ústavný súd opäť konštatuje, že v tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Túto   okolnosť   sťažovateľ   mal   a mohol   namietať   priamo   pred   sudcom   pre   prípravné konanie. V prípade, že by jeho námietke nebolo vyhovené, proti takémuto rozhodnutiu by mohol podať riadny opravný prostriedok, o ktorom by rozhodoval nadriadený (najvyšší) súd.

8. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, v čl. 8 ods. 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 listiny a v čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru v súvislosti s právom byť   oboznámený   s dôkazmi   a údajmi,   na   ktoré   sa   odvoláva   prokurátor   ako   na   dôvody väzby,   ktorých   porušenia   sa   mal   dopustiť   špeciálny   súd,   ale   aj   v časti   namietaného porušenia práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, v čl. 8 ods. 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 listiny a v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru v súvislosti s právom byť oboznámený s dôkazmi a údajmi, na základe ktorých zamieta   prokurátor   prepustenie   z väzby,   ktorých   porušenia   sa   mal   dopustiť   špeciálny súd uznesením   sp.   zn.   BB-Pšv   1/06   z 9.   marca   2007   a najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007.

Tvrdenia   o porušení   týchto   práv   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že   mu   nebolo umožnené oboznámiť sa s „údajmi“, ktorými argumentoval prokurátor pri jeho návrhoch na uvalenie a ponechanie sťažovateľa vo väzbe, a ďalej tým, že: „Pri rozhodovaní ŠS BB dňa 19. 1. 2007 a 9. 3. 2007, ako aj pri vypracovaní odvolania pre NS SR som bol nútený pracovať bez znalosti vyšetr. spisu, teda bez údajov, na ktoré sa prokurátor vo svojich podaniach odvolával. Pri verejnom zasadnutí o mojom prepustení z väzby, pred ŠS BB dňa

9. 3. 2007 som musel argumentovať bez znalosti, akými argumentmi odôvodňuje prokurátor moje   ponechanie   vo   väzbe.   Takýmto   postupom,   keď   mi   ŠS   BB   nedoručil   odôvodnenie a stanovisko prokurátora, bol som vystavený hendikepu nerovnosti zbraní pred súdom, lebo som   nemohol   pripraviť   protiargumenty   voči   názoru   prokurátora   –   oproti   tomu, prokurátorovi doručili vopred všetky moje podania.“

Ústavný súd k tomu opätovne uvádza, že pokiaľ podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práv postupom špeciálneho súdu (v konaní o vzatí sťažovateľa do väzby) a jeho uznesením z 19. januára 2007, tieto skutočnosti mohol a mal namietať sťažnosťou proti uvedenému uzneseniu, o ktorých by bol oprávnený a povinný rozhodovať najvyšší súd,   preto   na   konanie   v tejto   časti   ústavný   súd   nemá   právomoc   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k uzneseniam špeciálneho súdu   sp. zn. BB-Pšv   1/06 z 9. marca 2007 a najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007 je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená, pretože konania predchádzajúce spomínaným rozhodnutiam boli iniciované podaním žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a podaním sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu, ktorým tejto žiadosti nevyhovel. Sťažovateľ teda sám predložil všeobecným   súdom   argumenty,   ktoré   podľa   jeho   názoru   svedčia   o neoprávnenosti pretrvávania väzby. Navyše špeciálny súd o žiadosti sťažovateľa rozhodoval na verejnom zasadnutí, kde takisto mal sťažovateľ možnosť nielen predniesť všetky svoje argumenty, ale aj reagovať na argumentáciu prokurátora. Podobne aj vo vzťahu k najvyššiemu súdu treba uviesť,   že   tento   rozhodoval   o sťažnosti   sťažovateľa   (nie   prokurátora)   proti   uzneseniu špeciálneho súdu.   V tejto   sťažnosti   sťažovateľ   opäť mohol,   a zrejme   aj   uviedol,   všetky argumenty proti jeho ďalšiemu zotrvaniu vo väzbe.

Pokiaľ   sťažovateľ   argumentuje   aj   tým,   že   mu   nebolo   umožnené   nahliadnuť   do vyšetrovacieho spisu orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vyšetrovania (príslušnou zložkou polície a špeciálnou prokuratúrou), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite sťažnosti tieto orgány v tejto súvislosti ako porušovateľov svojich práv neoznačil.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením označených práv sťažovateľa a rozhodnutiami všeobecných súdov, sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy, v čl. 8 ods. 3, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 listiny a v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a b) dohovoru uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007 a „skúmaním“ špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 7/05-154 z 18. mája 2007 v súvislosti s právom poznať v prípade obvinenia z trestného činu dôkazy a dôvody obvinenia, proti ktorým sa má obhajovať. Uvedené odôvodnil takto: „OČTK a ŠS BB odmieta špecifikovať a presne označiť dôkaz, proti ktorému by som sa mal obhajovať.... Bez určenia/predloženia konkrétneho dôkazu sa nemám proti čomu a akým spôsobom obhajovať. Pri uzavieraní vyšetrovania som bol oboznámený s cca. 5 000 stranami papierov, avšak ani jeden z nich mi vyšetrovateľ nevedel predložiť/označiť ako nejaký dôkaz proti mne, proti ktorému by som sa mal vyjadrovať, alebo obhajovať.“

Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľom uvádzané dôvody namietaného porušenia jeho práv považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, pretože sťažovateľovi bolo doručené uznesenie, ktorým mu bolo vznesené obvinenie a z ktorého vyplýva, čo sa mu kladie za vinu. Rovnako sťažovateľ sám potvrdzuje, že mu bol po skončení vyšetrovania predložený   vyšetrovací   spis   a k výsledkom   vyšetrovania   zaujal   svoje   stanovisko,   ktoré podrobne uviedol vo svojom vyjadrení k vykonanému úkonu preštudovania vyšetrovacieho spisu 11. mája 2007. Ďalej treba zdôrazniť, že sťažovateľ ešte bude mať možnosť vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   v štádiu   súdneho   konania,   tak   ako   to   vyplýva z ustanovení príslušného procesnoprávneho predpisu (Trestného poriadku) s prihliadnutím najmä na zásadu ústnosti a bezprostrednosti trestného konania (§ 2 ods. 18 a 19 nového Trestného poriadku). Zjavná neopodstatnenosť sťažovateľových námietok spočíva podľa názoru   ústavného   súdu   aj   v tom,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   a všeobecné   súdy hodnotia   dôkazy   získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán (§ 2 ods.   12 nového Trestného poriadku),   preto aj ak nedošlo zo strany orgánov činných   v trestnom   konaní   alebo   zo   strany   všeobecného   súdu   k označeniu   konkrétneho dôkazu, ktorý by priamo usvedčoval páchateľa zo spáchania trestného činu, neznamená to, že by sa páchateľ tohto trestného činu nedopustil, ak o opaku svedčia vykonané dôkazy vo svojom   súhrne.   Rozhodne   však   takýto   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní a všeobecných súdov nepredstavuje porušenie označených ústavou, listinou a dohovorom zaručených   práv   sťažovateľa,   najmä   ak   predmetom   konania   pred   špeciálnym   súdom a najvyšším súdom bolo rozhodovanie o jeho ďalšom zotrvaní vo väzbe, kde síce všeobecné súdy skúmajú dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu obvineným, avšak bez toho,   aby   jeho   vina   bola   nevyvrátiteľne   preukázaná   (vyplýva   to   z účelu   väzby   ako zaisťovacieho úkonu).

Navyše   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa „skúmaním“ špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 7/05-154 z 18. mája 2007 ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ bol sťažovateľ toho názoru, že špeciálna prokuratúra, resp. prokurátor špeciálnej prokuratúry jeho žiadosť z 11. mája 2007 nevybavil v súlade so zákonom, mal možnosť podať proti tomuto „výsledku preskúmania žiadosti“ podnet na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora nadriadenému prokurátorovi (zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov).

10. Porušenie základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej v čl. 36 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-Pšv 1/06 a jeho rozhodnutiami z 19. januára 2007 a 9. marca 2007, postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tošs   16/2007   a jeho   rozhodnutím z 29. marca 2007 a „skúmaním“ špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 7/05-154 z 18. mája 2007 v súvislosti s právom na vymožiteľnosť práva, zákazu odmietnuť spravodlivosť súdom a práva domôcť sa svojich zákonných práv sťažovateľ odôvodnil tým, že špeciálny súd a v rámci odvolacieho konania najvyšší súd sa odmietli zaoberať týmito otázkami: „- proces mojej extradície je viacnásobným porušením zákona,

- moje obvinenie ani opis skutku (či zadovážené dôkazy) nenesú znaky skutkovej podstaty podvodu činnosť sudcu ŠS BB by neobstala v skúške podmienky na nezaujatého sudcu podľa precedensov ESĽP,

-   bola   viacnásobne   porušená   rovnosť   strán,   zbraní   a kontradiktórnosť   v procese   môjho tr. konania,

- viaceré ustanovenia zákona – a tým aj úkony OČTK a ŠS BB – sa aplikujú formou per analogiam na úkor obvineného, resp. spätne sa užíva extenzívny výklad práva,

- tr. stíhanie sa začalo proti už nestíhateľnému činu, podľa TZ SR z dôvodu premlčania – a napriek dôkazom sa v ňom pokračuje.“

Ústavný   súd   taktiež   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to vzhľadom na okolnosti uvedené v bode 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia, t. j. podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľom   nastolenými   otázkami   najvyšší   súd   zaoberal   a   ústavne   konformným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal. Vo vzťahu k namietanému postupu špeciálneho súdu v tejto   časti   sťažnosti   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   uvedený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Tvrdenia   o   porušení   práv   sťažovateľa „skúmaním“ špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 7/05-154 z 18. mája 2007 sťažovateľ žiadnym spôsobom neodôvodnil, t. j. v tejto časti ústavný súd musel sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

11. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 38 ods. 2 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom zúčastniť sa prejednania svojej žiadosti o prepustenie z väzby pred súdom, k porušeniu ktorých došlo postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007.

Tieto   tvrdenia   sťažovateľ   odôvodnil   takto: „Nebolo   mi   umožnené   zúčastniť   sa II. stupňového   rozhodovania   súdu   napriek   povinnosti   a   splneniu   na   to   zákonných podmienok.  ...   Po   doručení   zápisnice   a   uznesenia   ŠS   BB,   ktorým   som   bol   ponechaný vo väzbe som vypracoval viacstranové písomné odvolanie a odôvodnenie, v ktorom som uviedol nové skutočnosti/dôkazy podporujúce moju žiadosť o prepustenie.... V tomto podaní som z dôvodu uvedenia ďalších a nových skutočností žiadal o moje predvolanie a moju účasť pri rozhodovaní NS SR o mojej žiadosti o prepustenie z väzby.... NS SR ma na prejednanie môjho odvolania o prepustenie (napriek novým skutočnostiam) nepredvolal a rozhodol bez mojej prítomnosti.“

Požiadavky   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   a rozhodnutie   (vrátane rozhodovania   o jej   ďalšom   trvaní)   o   nej   sú   obsiahnuté v   čl. 17   ods. 5   ústavy   v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy, ktorý vo všeobecnej rovine garantuje osobnú slobodu, ako aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru a sú definované v stabilnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   v konaní   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   sa   musia poskytovať určité procesné záruky, pričom tieto nemusia byť bez výhrad rovnaké ako tie, ktoré   vyplývajú   z   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   ktoré   zabezpečujú   podmienky   spravodlivého súdneho   procesu.   Možno   však   konštatovať,   že   pri   rozhodovaní   o   zákonnosti   väzby   sa na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Jednou z takýchto záruk je aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa   vyjadriť“   je   jednou   zo   základných   procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide   o   osobu,   ktorej   osobná   sloboda   bola   obmedzená   v   súlade   s   čl. 5   ods. 1   písm. c) dohovoru, ESĽP sa   prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred súdom,   ako   aj   k   zásade   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995).   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vychádza   vzhľadom   na   dané   okolnosti z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   už   vyslovil   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   väzba   je   zásadným zaisťovacím inštitútom a predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06, IV. ÚS 45/08).

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený v § 72 ods. 2 Trestného poriadku (ktorý sa vzťahuje aj na väzbu sťažovateľa), podľa ktorého vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   podľa Trestného   poriadku   musí   byť   obvinený   pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby vypočutý. Oproti tomu o ďalšom trvaní väzby, zmene   dôvodov   väzby,   návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   alebo   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak z návrhu alebo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí.   Z toho   možno   urobiť   záver,   že   Trestný   poriadok   v   prípade   rozhodovania o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   ponecháva   určitý   priestor   na   úvahu všeobecného   súdu,   či   obvineného   osobne   vypočuje,   t. j.   bude   konať   o takomto   návrhu na verejnom zasadnutí, alebo ho nevypočuje, t. j. bude konať na neverejnom zasadnutí. Táto úvaha všeobecného súdu je ale obmedzená znením poslednej vety citovaného § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Na základe jej interpretácie možno dôjsť k záveru, že súd rozhoduje na verejnom   zasadnutí   v   prípade,   ak   sú   alternatívne   (nie   kumulatívne)   splnené   dve podmienky. Prvou podmienkou je, že zo žiadosti vyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť, alebo druhou podmienkou je, ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby o výsluch požiada a zároveň uvedie nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 290/07).

V súvislosti s interpretáciou a uplatením § 72 ods. 2 Trestného poriadku v danej veci ústavný súd zohľadňoval aj svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ak ustanovenie čl. 5 ods. 4   dohovoru,   vzhľadom   na   jeho   výklad   zo   strany   ESĽP,   zabezpečuje   väčší   rozsah ochrany   základného   práva   na   osobnú   slobodu   v   súvislosti   s   právom   obvineného   byť vypočutý   súdom   pri   rozhodovaní   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby,   tak   je   všeobecný   súd vzhľadom na čl. 154c ods. 1 ústavy (podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd) povinný aplikovať čl. 5 ods. 4 dohovoru namiesto ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku (m. m. napr. I. ÚS 352/06).

Rešpektujúc citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd už v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 318/06 a sp. zn. IV. ÚS 45/08 zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu   a zvlášť   odvolacieho   súdu   rozhodovať   o ďalšom   trvaní   väzby   vždy   na   verejnom zasadnutí, t. j. po vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu.

V danom prípade rozhodol sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na verejnom zasadnutí konanom 9. marca 2007 za účasti sťažovateľa, pričom sťažovateľ pred rozhodnutím bol vypočutý. Zo zápisnice o jeho   výsluchu   vyplýva,   že   sťažovateľ   predovšetkým   odôvodňoval   svoje   tvrdenia o porušení zákona pri vydávaní jeho osoby z cudziny, a tým protiprávnosť jeho vzatia do väzby, uviedol dôvody, pre ktoré je podľa jeho názoru trestné stíhanie vedené proti nemu premlčané, poukázal na nenaplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý je stíhaný, a napokon sa vyjadril k dôvodom jeho väzby. Po ukončení výsluchu sudca špeciálneho   súdu   pre   prípravné   konanie   žiadosť   sťažovateľa   uznesením   zamietol.   Proti tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   pomerne   rozsiahlym   spôsobom odôvodnil   a založil   ju   najmä na   porušení   zásady   „denegatio   iustitiae“,   zaujatosti   sudcu špeciálneho   súdu   pre   prípravné   konanie,   porušení   zásady   „rovnosti   strán   pred   súdom“, porušení zásady „preverovať odôvodnenosť konania“, porušení zákonov pri vydaní jeho osoby z cudziny a napokon na premlčaní jeho trestného stíhania.

Pri   posudzovaní,   či   došlo,   alebo   nedošlo   k porušeniu   práv   sťažovateľa   tým, že najvyšší   súd   rozhodoval   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   na neverejnom zasadnutí, t. j. bez jeho osobnej prítomnosti a bez možnosti osobne sa k veci vyjadriť,   ústavný súd vychádzal z tohto, či   najvyšší súd v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 Tošs 16/2007 rešpektoval zákon (požiadavka plynúca z čl. 17 ústavy) a či bola dodržaná rovnosť   strán   a kontradiktórny   charakter   tohto   konania   (požiadavka   plynúca   z   čl.   5 dohovoru). Ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, konkrétne jeho posledná veta, umožňuje,   aby   v prípade   rozhodovania   o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   na slobodu mohol všeobecný súd rozhodnúť na neverejnom zasadnutí. Na verejnom zasadnutí o tejto otázke rozhoduje v zásade vtedy, ak obvinený (v tomto prípade sťažovateľ) uvedie také podstatné skutočnosti, ku ktorým je potrebné ho vypočuť, alebo ak obvinený výslovne požiada o výsluch a uvedie nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné pre rozhodnutie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   požiadal   o   osobné vypočutie, čo odôvodnil takto: „Žiadam..., aby mi bolo umožnené pred NS SR vysvetliť a zodpovedať   príp.   otázky   týkajúce   sa   porušenia   zákonov   na   moju   ujmu   pri   konaní a rozhodovaní OČTK a ŠS-BB vo vzťahu s mojou osobou. Svoju žiadosť odôvodňujem: - rozhodnutím NS SR č. 1 Toš 9/2006, - rozsudkami ESĽP v Štrasburgu: Tóth c. Rakúsko – rozsudok z 12. 12. 1991 Annuaire, č. 224, Osvath c. Maďarsko – rozsudok z 5. 7. 2005, ku sťažnosti č. 20723/02.“

Z ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku je zjavné, že obvinenému nestačí uviesť akékoľvek   skutočnosti,   aby   o jeho   žiadosti   (sťažnosti)   rozhodoval   súd   na   verejnom zasadnutí (za splnenia ďalších podmienok), ale iba skutočnosti významné pre rozhodnutie. To,   či   konkrétne   skutočnosti   uvádzané   obvineným   sú   súdu   neznáme,   resp.   boli   skôr neznáme   a či   sú   pre   rozhodnutie   významné,   je   oprávnený   posúdiť   a   rozhodnúť   o tom všeobecný súd. Vzhľadom na citované sťažovateľovo odôvodnenie žiadosti o jeho výsluch v druhostupňovom   konaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ako   aj vzhľadom   na   skutočnosti   uvádzané   v   samotnej   sťažnosti   ústavný   súd   nemohol   postup najvyššieho   súdu   hodnotiť   ako   taký,   ktorý   by   bol   v rozpore   so   zákonom   (Trestným poriadkom).

Na   tomto   skutkovom   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (najmä   to,   že   špeciálny   súd   rozhodol   o žiadosti sťažovateľa   po   jeho   výsluchu,   že   išlo   o sťažnostné   konanie,   ako   aj   na   samotný   obsah sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   z 9.   marca   2007)   postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu z 9. marca 2007, ktorým sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí zamietol, nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ani jeho práva podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru.   Konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   totiž   podľa   názoru ústavného súdu nevyvolávali potrebu rozhodnúť o jeho sťažnosti na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu, t. j. po jeho vypočutí. Preto postup, ktorý v danom prípade najvyšší súd zvolil   pri   rozhodovaní   o jeho   sťažnosti,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z označených článkov ústavy a dohovoru.

12.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, v čl. 37 ods. 2 listiny a taktiež práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru v súvislosti s právom na povinnú obhajobu na verejnom zasadnutí súdu pri väzobnom stíhaní zločinu, porušenia ktorých sa mali dopustiť špeciálny súd uznesením sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007 a najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ale   ani   z jej   príloh   ústavný   súd   nezistil,   že   by   túto skutočnosť sťažovateľ v konaniach pred všeobecnými súdmi namietal, a to napriek tomu, že tak mohol urobiť buď priamo pri svojom výsluchu na verejnom zasadnutí 9. marca 2007, alebo v sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007, ktorým   bola   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietnutá.   Podľa   názoru ústavného   súdu   ak bol   sťažovateľ   presvedčený   o porušení   zákona   (Trestného   poriadku) postupom   všeobecného   súdu   pri   rozhodovaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu,   bol   v prvom   rade   oprávnený   tieto   skutočnosti   namietať   práve   v konaní   pred všeobecnými súdmi, ktoré sú o takomto porušení zákona oprávnené a povinné rozhodnúť, príp. vzniknutý nezákonný stav napraviť. Až v prípade, že by sa všeobecné súdy odmietli namietaným   porušením   zákona   zaoberať   alebo   ak   by   rozhodnutie   v súvislosti   s touto otázkou nebolo ústavne konformné (neodôvodnené alebo arbitrárne) a následkom toho by došlo   k porušeniu   základných   práv   alebo slobôd   sťažovateľa,   prichádzalo   by   do   úvahy skúmanie   postupu   a rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom. V prípade sťažovateľa k prípadným námietkam porušenia zákona pred všeobecnými súdmi nedošlo, preto nie je v tejto časti sťažnosti sťažovateľa daná právomoc ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

13. Sťažovateľ namieta aj porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, v čl. 39 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru v súvislosti s právom byť pozbavený osobnej slobody a stíhaný za nový trestný čin po estradícii iba pri rešpektovaní zásady špeciality, porušenia ktorých sa mali dopustiť špeciálny súd a špeciálna prokuratúra.

Vo vzťahu k špeciálnemu súdu sa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená, pretože z rozhodnutí špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007 a najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007, na základe ktorých sťažovateľ naďalej zotrval vo väzbe, jednoznačne vyplýva, že väzobné dôvody, pre ktoré sťažovateľ nebol prepustený na slobodu, boli odvodené a súviseli so spáchaním trestného činu, pre ktorý bol z cudziny vydaný, t. j. pokus trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

V ďalšom   treba   poukázať na   skutočnosť,   že v etape prípravného   konania, pokiaľ nejde o rozhodovanie o väzbe, príp. o otázkach výslovne uvedených v zákone (Trestnom poriadku),   sudca   pre   prípravné   konanie   nemôže   ovplyvniť   postup   orgánov   činných v prípravnom konaní, nad ktorým vykonáva dozor príslušný prokurátor. Preto, ak by aj došlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní, v tomto prípade policajta, ku konaniu v rozpore so zákonom tým, že sťažovateľovi bolo rozšírené trestné stíhanie o trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 2 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, pre ktorý nebol z cudziny vydaný, nemožno takéto konanie policajta pripísať na vrub sudcovi špeciálneho súdu pre prípravné konanie, ktorý túto skutočnosť žiadnym spôsobom v relevantnom čase nemohol ovplyvniť.

Ústavný   súd   teda   v tejto   súvislosti   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným   porušením   označených   práv   a postupom   špeciálneho   súdu,   čo   viedlo k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   tvrdené   nerešpektovanie   zásady   špeciality   v rámci extradičného   konania   špeciálnou   prokuratúrou,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   trestné konanie vedené proti osobe sťažovateľa sa nachádza v štádiu prípravného konania. Prípadné porušenia   zákonov,   ktorých   nápravy   sa   môže   sťažovateľ   domáhať ešte   v rámci   ďalších štádií trestného konania (napr. v štádiu súdneho konania), a tieto porušenia nepredstavujú priamy zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa tak, ako je to aj v tomto konkrétnom prípade (zotrvanie sťažovateľa vo väzbe nie je založené na rozšírení jeho trestného stíhania o ďalší   trestný   čin),   nezakladajú   automaticky   bez   ďalšieho   právomoc   ústavného   súdu vzhľadom na princíp subsidiarity uvedený v čl. 127 ods. 1 ústavy. V tejto časti teda ústavný súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci.

14. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 38 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods.   1   dohovoru   v súvislosti   s právom   na   nezávislého   a nezaujatého   sudcu,   porušenia ktorých sa mali dopustiť špeciálny súd uznesením sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007 a najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007.

Tieto   tvrdenia   sťažovateľ   odôvodnil   takto: „JUDr.   V.   M.   –   sudca ŠS BB   viedol verejné zasadnutie dňa 9. 3. 2007. Na tomto konaní som vzniesol námietku/otázku ohľadne zaujatosti zúčastneného sudcu a to z toho dôvodu, že mnou podané tr. oznámenia sa mohli dotýkať aj jeho osoby, lebo ignoroval dovtedy vykonané porušenia práva v tomto tr. konaní (a   nechcel   sa   nimi   zaoberať),   že   skôr   príp.   mohol   konať   v môj   neprospech.   Ani   touto otázkou sa ŠS BB nezaoberal, a NS SR sa jej ani nedotkol vo svojich odôvodneniach.“

Do zápisnice z 9. marca 2007 o svojom výsluchu pred špeciálnym súdom sťažovateľ vo   vzťahu   k „zaujatosti“ sudcu   pre   prípravné   konanie   uviedol   iba   toto: „V   trestných oznámeniach   sa   odvolávam   aj   na   kroky   orgánov   na   Slovenskej   strane,   vrátane   aj špeciálneho súdu aj zástupcom prokurátora, ktorý sa zúčastnil na mojom vzatí do väzby, a preto neviem či sa má v takejto situácii preverovať zaujatosť, alebo nezaujatosť súdu.“

Podľa názoru ústavného súdu takto formulovanú sťažovateľovu „úvahu“ nemožno považovať za jednoznačne vznesenú konkrétnu námietku zaujatosti sudcu špeciálneho súdu pre prípravné konanie, o ktorej by mal sudca pre prípravné konanie konať a rozhodnúť, preto je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Z príloh sťažnosti pred ústavným súdom vyplýva, že sťažovateľ vzniesol konkrétnu a jednoznačnú námietku zaujatosti konajúceho sudcu špeciálneho súdu až v konaní pred najvyšším súdom, t. j. v sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   sp.   zn.   BB-Pšv   1/06   z 9.   marca   2007. V otázke námietok zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb v rámci trestného konania je Trestným poriadkom   daný relatívne presný procesný   postup (§ 31 a § 32   Trestného   poriadku),   ktorým   zákon   umožňuje dosiahnuť vylúčenie   určitej   osoby (v tomto prípade sudcu pre prípravné konanie) z konania a rozhodovania v danej trestnej veci. Sťažovateľ predpísaný procesný postup nevyčerpal. Námietku zaujatosti nevzniesol bez meškania pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý bol o tejto námietke oprávnený a povinný rozhodovať ako prvostupňový orgán.

Právomoc   ústavného   súdu   by   v tomto   prípade   nastúpila   až   po   realizácii dvojinštančného   konania,   ktorého   výsledkom   by   bolo   rozhodnutie,   resp.   postup všeobecných súdov predstavujúci zásah do sťažovateľových základných práv alebo slobôd, k čomu v danej veci nedošlo.

15. Vo vzťahu k časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy, v čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) dohovoru v súvislosti s právom poznať v prípade nového obvinenia z trestného činu dôkazy a dôvody nového obvinenia, proti ktorým sa stíhaný má obhajovať a porušenia ktorých sa mali dopustiť špeciálny súd a špeciálna prokuratúra, ústavný súd uvádza, že túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú   s odôvodnením,   ako   je   obdobne   uvedené   v bode   9   odôvodnenia   tohto rozhodnutia.

16. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 ústavy,   v čl.   38   ods.   2   listiny   a práv   zaručených   v čl.   5   ods.   4   dohovoru   v súvislosti s právom   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby.   K porušeniu   týchto   základných práv malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť postupom špeciálneho súdu a najvyššieho súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu   bola   doručená   špeciálnemu   súdu   16.   februára   2007.   O tejto   žiadosti   rozhodol špeciálny súd uznesením sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007 na verejnom zasadnutí, na ktorom bol sťažovateľ prítomný.

Podľa zistenia ústavného súdu písomné vyhotovenie uznesenia sťažovateľ prevzal 9. marca 2007 a jeho obhajca 21. marca 2007.

Proti uzneseniu špeciálneho súdu sťažovateľ priamo na verejnom zasadnutí 9. marca 2007 zahlásil sťažnosť, ktorú 19. marca 2007 písomne doplnil (odôvodnil). Špeciálny súd predkladal   spis   na   rozhodnutie   o sťažnosti   najvyššiemu   súdu   19.   marca   2007,   k jeho prevzatiu najvyšším súdom došlo 20. marca 2007. Najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007. Sťažovateľ tvrdí, že jemu bolo rozhodnutie najvyššieho súdu doručené 13. apríla 2007.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností   z hľadiska   požiadavky   urýchleného rozhodnutia   o zákonnosti   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a čl.   17   ods.   2   ústavy vychádza so svojej judikatúry, podľa ktorej jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 199/05, II. ÚS 142/07).

V zmysle citovanej judikatúry v spojení so zisteniami ústavného súdu vyplýva, že špeciálny   súd   aj   najvyšší   súd   v konaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na slobodu   postupovali   v súlade   s ústavnou   požiadavkou   urýchleného   rozhodovania, rešpektujúc   tým   aj   právo   sťažovateľa   na   kontrolu   zákonnosti   väzby   v pravidelných intervaloch.   K tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd   na   základe   skutočnosti,   že   konanie o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   ani   konanie   o sťažnosti   proti uzneseniu špeciálneho súdu, ktorým bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá, nepresiahlo (na tom-ktorom stupni) lehotu trvajúcu jeden mesiac. Ústavný súd z uvedených dôvodov túto časť sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľ namieta neprimeranú dĺžku konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu počítajúc začiatok lehoty od doručenia podania 29. januára 2007 inému orgánu činnému v trestnom konaní (neskôr posúdeného ako žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu), ústavný súd pripomína, že je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), z čoho vyplýva, že môže posudzovať porušenie práv sťažovateľa len postupom a rozhodnutím tých orgánov, ktoré sťažovateľ v sťažnosti – v jej petite – označí. V danom prípade sťažovateľ označil za porušovateľov svojich práv špeciálny súd a najvyšší   súd,   preto   ústavný   súd   nemohol   posudzovať   postup   iných   orgánov   činných v trestnom   konaní   v konaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu   z hľadiska namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

17.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv zaručených v č. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, v čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru v súvislosti s tým, „že dôvody vyšetrovacej väzby uvedené súdom nezodpovedajú údajom z vyšetrovacieho spisu, a zákonným požiadavkám na uvalenie väzby, resp. v skutočnosti neexistujú zákonné dôvody, lebo aj stíhaný tr. čin je porušením tzv. princípu špeciality a už pred začatím vyšetrovania bol premlčaný“, k porušeniu ktorých malo dôjsť uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007, uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tošs   16/2007   z 29.   marca   2007, „skúmaním“ špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 7/05-154 z 18. mája 2007 a rozhodnutím o nevyhovení žiadosti o prepustenie špeciálnou prokuratúrou č. k. VII/2 Gv 7/05-156 z 24. mája 2007.

Aj   v tejto   časti   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   špeciálneho   súdu   a najvyššieho   súdu   je sťažnosť sťažovateľa z dôvodov uvedených v bodoch 1 a 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia zjavne neopodstatnená.

Vo   vzťahu   k námietkam   voči   špeciálnej   prokuratúre   nie   je vzhľadom   na   princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy daná právomoc ústavného súdu.

18.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47 ods. 3 ústavy, v čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mali dopustiť špeciálny súd uznesením sp. zn. BB-Pšv 1/06 z 9. marca 2007, najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 16/2007 z 29. marca 2007, ako aj ústav na výkon väzby svojím postupom, a to tým, že sťažovateľovi, ktorý je väzobne stíhaný a nachádza sa v ústave na výkon väzby, nebol   v   tomto   zariadení   zabezpečený   prístup   k   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky. Uvedenú   skutočnosť   považuje   za   jeho   znevýhodnenie   oproti   „prokurátorovi,   ako protistrane“. Rovnako sťažovateľ namieta, že mu je umožnené vyhotovovať kópie listín súvisiacich s jeho trestným stíhaním iba za náhradu. V týchto skutočnostiach sťažovateľ vidí   porušenie   rovnosti   zbraní, „ktorá   sa   prejavuje   v   rozdielnosti   povolených   možností prístupu k zákonným normám a judikátom potrebným pre plnú prípravu svojej obhajoby, resp. prokurátor   ma   prístup   k   údajom   bez   poplatkov,   avšak“ sťažovateľ „iba   oproti finančnej úhrade“.

Podľa   §   36   ods.   2   druhej   vety   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   č.   437/2006   Z.   z., ktorou   sa   vydáva   Poriadok   výkonu   väzby,   na   ktorú   sa sťažovateľ   v   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   odvoláva, obvinenému   sú   sprístupnené v čitárni   knižnice   (v   ústave   na   výkon   väzby,   pozn.)   všetky   všeobecne   záväzné   právne predpisy, ktoré sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby účinného v relevantnom čase   (ďalej   len   „zákon   o   výkone   väzby“)   na   uplatnenie   a   zabezpečenie   svojich   práv a oprávnených záujmov podľa tohto zákona má obvinený právo podávať žiadosti, sťažnosti a   podnety   štátnym   orgánom   Slovenskej   republiky,   ktoré   sú   príslušné   na   prejednanie podnetov   alebo sťažností   týkajúcich   sa   ochrany ľudských   práv,   ako   aj   medzinárodným orgánom a medzinárodným organizáciám, ktoré sú podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv; ústav je povinný bezodkladne zabezpečiť ich odoslanie bez toho, aby zisťoval odosielateľa.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o výkone väzby ak o to obvinený požiada, umožní sa mu rozhovor   s   riaditeľom   ústavu   alebo   ním   určeným   príslušníkom   zboru   a   s   osobami a zástupcami   orgánov   uvedených   v   §   59   a   §   60   v   čase,   keď   vykonávajú   dozor   alebo kontrolu v ústave.

Podľa § 59 zákona o výkone väzby dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva   väzba,   trest   odňatia   slobody,   disciplinárne   tresty   vojakov,   ochranné   liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a   aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Z   citovaných   ustanovení   právnych   predpisov   vyplýva,   že   prípadné   sťažovateľom namietané porušenie práva na prístup k Zbierke zákonov Slovenskej republiky tento mal a mohol   uplatniť   pre   iným   orgánom   verejnej   moci   prostredníctvom   jemu   dostupných právnych   prostriedkov.   Zo   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   však   nevyplýva,   že   by sťažovateľ   využil   tieto   právne   prostriedky   ochrany   jeho   práv,   ktoré   mu   zákon   účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

Navyše   sťažovateľ   v   súvislosti   s   porušením   označených   práv   postup   príslušnej prokuratúry nenamietal.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   rovnosti   zbraní   z   dôvodu   nutnosti zaobstarávania si kópií listín za náhradu ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rovnosť medzi obvineným   a   prokurátorom   v trestnom   konaní   je   relatívna   vzhľadom   na   rozdiel   v ich procesnom   a najmä   faktickom   postavení,   ktorý   vyplýva   z ich   rozdielnych   funkcií a možností   (napr.   za   prokurátorom   stojí   štátny   aparát   a donucovacia   štátna   moc). Ich rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53, III. ÚS 186/02).

Podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku obvinený aj obhajca majú právo nazerať do spisov s   výnimkou   zápisnice   o   hlasovaní   a   časti   spisu   obsahujúcej   údaje   o   totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená, a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí. Také isté právo má zákonný zástupca obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby, ak tieto osoby sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony alebo ich spôsobilosť na právne úkony je obmedzená.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nielen   citované,   ale   ďalšie   ustanovenia   Trestného poriadku dostatočným spôsobom zabezpečujú sťažovateľovi možnosť „hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ho podstatne neznevýhodňujú v pomere k prokurátorovi“. To znamená, že sťažovateľ má k dispozícii právne prostriedky na to, aby mohol predkladať svoje argumenty orgánom činným v trestnom konaní a všeobecným súdom bez toho, aby nevyhnutne   musel   vyhotovovať „fotokópie   dokumentov,   alebo   iných   materiálov použitých/vzniknutých v tr. konaní“.

Ak sa však sťažovateľ dobrovoľne rozhodne obstarať si kópie spisu alebo jeho častí zákonná úprava stanovuje, že v takom prípade musí znášať náklady na ich vyhotovenie. Z tohto pohľadu, ak by orgány činné v trestnom konaní alebo súd postupovali inak, nebol by ich postup v súlade so zákonom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   o pridelenie   právneho   zástupcu   na   jeho zastupovanie   pred   ústavným   súdom   z dôvodu,   že   od   začiatku   roka   2004   nemá   žiadny príjem.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   môže   ústavný   súd   ustanoviť   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe právneho zástupcu, advokáta, ak o to takáto osoba požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa, ktoré sú viazané na vyslovenie porušenia základného   práva   alebo   slobody.   Rovnako   bolo   bezpredmetné   rozhodovať   o   žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008