znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 371/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedenépod sp. zn. Rvp 14115/2014 – sp. zn. Rvp 14148/2014 vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uzneseniamiNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   223/2014   z   20.   augusta   2014(Rvp 14115/2014),   sp.   zn.   4   Cdo   296/2013   z   21.   augusta   2014   (Rvp   14116/2014),sp. zn. 4 Cdo   366/2013   z 21. augusta   2014   (Rvp   14117/2014),   sp.   zn.   4   Cdo   302/2013z 21. augusta   2014   (Rvp 14118/2014),   sp.   zn.   4   Cdo   207/2014   z   20.   augusta   2014(Rvp 14119/2014),   sp.   zn.   4 Cdo   235/2014   z   20.   augusta   2014   (Rvp   14120/2014),sp. zn. 4 Cdo   229/2014   z 20. augusta   2014   (Rvp   14121/2014),   sp.   zn.   7   Cdo   386/2014z 20. augusta   2014   (Rvp 14122/2014),   sp.   zn.   7   Cdo   181/2014   z   26.   augusta   2014(Rvp 14123/2014),   sp.   zn.   7   Cdo   153/2014   z   26.   augusta   2014   (Rvp   14124/2014),sp. zn. 5 Cdo   51/2014   z   12.   augusta   2014   (Rvp   14125/2014),   sp.   zn.   5   Cdo   185/2014z 11. augusta   2014   (Rvp   14126/2014),   sp. zn.   7   Cdo   247/2014   z   26.   augusta   2014(Rvp 14127/2014),   sp. zn.   5   Cdo   170/2014   z 11. augusta   2014   (Rvp   14128/2014),sp. zn. 5 Cdo   40/2014   z 12. augusta   2014   (Rvp 14129/2014),   sp.   zn.   3   Cdo   225/2014z 12. augusta   2014   (Rvp 14130/2014),   sp.   zn.   3 Cdo   211/2014   z   12.   augusta   2014(Rvp 14131/2014),   sp.   zn.   4 Cdo   193/2014   z   23.   júla   2014   (Rvp   14132/2014),sp. zn. 4 Cdo 167/2014   z   23.   júla   2014   (Rvp   14133/2014),   sp.   zn.   3 Cdo   164/2014z 13. mája   2014   (Rvp   14134/2014),   sp.   zn.   1 Cdo   82/2014   z   27.   mája   2014(Rvp 14135/2014),   sp.   zn.   8   Cdo   136/2014   zo   6.   augusta   2014   (Rvp   14136/2014),sp. zn. 8 Cdo 135/2014 zo 6. augusta 2014 (Rvp 14137/2014), sp. zn. 8 Cdo 134/2014zo 6. augusta   2014   (Rvp   14138/2014),   sp.   zn.   8   Cdo   133/2014   zo 6. augusta   2014(Rvp 14139/2014),   sp.   zn.   8   Cdo   132/2014   zo   6.   augusta   2014   (Rvp 14140/2014),sp. zn. 8 Cdo 131/2014 zo 6. augusta 2014 (Rvp 14141/2014), sp. zn. 8 Cdo 125/2014zo 6. augusta   2014   (Rvp   14142/2014),   sp.   zn.   5   Cdo   57/2014   z   12.   augusta   2014(Rvp 14143/2014),   sp.   zn.   2   Cdo   252/2013   z   31.   júla   2014   (Rvp   14144/2014),sp. zn. 3 Cdo 256/2014   z   1.   augusta   2014   (Rvp   14145/2014),   sp.   zn.   7   Cdo   336/2014z 20. augusta   2014   (Rvp   14146/2014),   sp.   zn.   6   Cdo   256/2014   z   21.   augusta   2014(Rvp 14147/2014) a sp. zn. 6 Cdo 121/2014 z 21. augusta 2014 (Rvp 14148/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedenépod sp. zn. Rvp 14115/2014 – sp. zn. Rvp 14148/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14115/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. októbra2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupoma uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Ružomberok, Okresným súdom Martin, Okresnýmsúdom Dolný Kubín, Okresným súdom Trenčín, Okresným súdom Prievidza, Okresnýmsúdom   Trebišov,   Okresným   súdom   Spišská   Nová   Ves,   Okresným   súdom   Košice   II,Okresným   súdom   Zvolen,   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom,   Okresným   súdomBratislava V, Okresným súdom Bratislava III, Okresným súdom Bratislava II, Okresnýmsúdom Bratislava I a Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresné súdy“), predmetomktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasnesúdmi,   ktoré   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobili.   Na   základeuvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budúprikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode príslušného krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, Krajský súd v Žiline, Krajský súd v Trenčíne,Krajský súd v Košiciach, Krajský súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Bratislave (ďalejlen „krajské súdy“) svojimi rozhodnutiami potvrdili rozhodnutia okresných súdov ako vecnesprávne.

Predmetné uznesenia krajských súdov napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorýchrozhodol   najvyšší   súd   napadnutými   uzneseniami   tak,   že   ich   odmietol   ako   procesneneprípustné.   V   dovolaniach   sťažovateľka   namietala,   že   ako   žalobkyňa   nepodala   návrhna začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hocipodľa   zákona   bol   potrebný,   a   preto   existuje   dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   e)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konaťpred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veciachrozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSPv spojení s § 237 písm. g) OSP.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniaminajvyšší súd porušil ňou označené práva, keďže:

1. „interpretoval   a   aplikoval   §   237   písm.   e)   OSP na   zistený   skutkový   stav   bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou praxou...“;

2. „spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné....“;

3. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdomvzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacejpraxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;

4. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolorozhodnuté   odlišne   od   ustáleného   právneho   názoru   vychádzajúceho   z   jeho   vlastnejrozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;

5. sa nevysporiadal so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušnýchokresných súdov v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jejveciach rozhodoval vylúčený sudca.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutých   rozhodnutí   a   konštatovaniu najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach, ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajské súdy nedostatočnevyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov príslušných okresných súdov, pokiaľ ide o ich pomerk účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodomich   vylúčenia   z   prerokúvania   a   rozhodovania   daných   vecí.   Najvyšší   súd   tento   postupkrajských súdov podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnymspôsobom nevysvetlil.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia a veci vrátina ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktorésa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon oústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31azákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiťna prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdompod sp. zn. Rvp 14115/2014 – sp. zn. Rvp 14148/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavnýsúd,   uplatniac   citované   právne   normy,   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   1   výroku   tohtouznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdova ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutíorgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánovverejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššejinštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorovvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedlik rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalejpripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisova   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohoudo detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnychnoriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jehoodôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tietonemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutéhorozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie(napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislostis právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciuprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnejnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavneprotirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvodyzjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložilisťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položkyč. 17   písm.   a) „sadzobníka   súdnych   poplatkov   zákona   č.   71/1992   Zb.“.   Proti   týmtouzneseniam   podala   sťažovateľka   odvolania,   v   ktorých   poukázala   na   to,   že   námietkyzaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.Krajské súdy ako odvolacie súdy uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne,pričom   v   ich   odôvodnení   poukázali   najmä   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   vo   svojichnávrhoch   na   začatie   konania   žiadala   o   prikázanie   jej   vecí   inému   súdu   prvého   stupňav obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia jednotlivých okresnýchsúdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vzhľadom na ichpomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia jetotiž podľa názoru krajských súdov vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14OSP, a to buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tomzáklade, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podanýchsťažovateľkou najvyšší súd rozhodol o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmiodmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnymspôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, a ich odôvodnenieje nedostatočné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosťdovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, žetieto na základe týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prípustné nie sú. Keďžev daných   veciach   prichádzala   do   úvahy   prípustnosť   dovolania,   ak   v   konaniach   došlok niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil najvyššísúd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f)OSP   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo,   najvyšší   súd   pristúpil   k   preskúmaniusťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sa jejpostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Za skutočnosť, ktorá založila odňatiemožnosti konať, videla prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu.

Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade o takýto odlišný právnynázor jednoznačne nejde, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo,že sa riadne vysporiadal s odvolacími námietkami a jeho odôvodnenie neobsahovalo žiadneprávne argumenty, ku ktorým by sa žalobkyňa (sťažovateľka) nemala možnosť vyjadriť.Z odôvodnenia   dovolania   vyplývalo,   že   dovolateľka   v   skutočnosti   namietala   nesprávnuaplikáciu   položky   7a   sadzobníka   súdnych   poplatkov   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov tvrdiac, že sav zmysle tejto položky súdny poplatok vyrubuje len za žalobu, a nie za podané odvolanie.Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, avšak nezakladá ajprípustnosť dovolania, teda aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,mohli   by   mať   za   následok   nanajvýš   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia,   alenezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP.

Takéto   odôvodnenie   uznesení   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   nemožnopovažovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie jeúlohou   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti   rozvíjať,   prípadne   potvrdzovať   správnosťprávnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahovdo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základnépráva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdunevzhliadol   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mala   alebo   mohla   mať   za   následok   porušenieoznačených   práv   sťažovateľky.   Napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sú   náležiteodôvodnené,   ich   záverom   nechýba   predchádzajúca   logická   interpretácia   príslušnýchprávnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takúinterpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo   právnejlogiky, a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpores princípmi spravodlivosti.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právona úspech   v   konaní   pred   súdom   (II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   40/95).   Ústavno-súdna   korekciarozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná lenv tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu   priamo   zasahovalodo práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného právana súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, bymohlo   dôjsť   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   keby   tento   fakticky   odňalmožnosť komukoľvek   domáhať   sa   alebo   brániť   svoje   právo   na   všeobecnom súde   (napr.II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodneniasvojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikáciizákonného   predpisu   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadnepoprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inútu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu robilaústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahudo základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolov predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosťdovolaní   podaných   sťažovateľkou.   Sťažovateľka,   ktorá   bola   kvalifikovane   zastúpenáv konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu súpostihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   ich   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených právsťažovateľky,   tak   ako   to   tvrdila   vo   svojich   sťažnostiach.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súdkvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor,s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení právana   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   označeného   článku   ústavya dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššiehosúdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu(resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímaťstanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu súoprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného právaalebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciusťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   len   na   jej   základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutiahodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015