znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 371/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. K., zastúpenej advokátkou JUDr.   Tatianou   Polkovou,   Advokátska   kancelária,   Gaštanová 3077/17,   Žilina,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2014 doručená   sťažnosť   K.   K.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu   v   Žiline   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   7 Co 304/2013-133   z   11.   decembra   2013 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo K. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. 12. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. 12. 2013 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Žiline vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania K. K. na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou konania pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 241/2011, v ktorom sa domáhala proti spoločnosti O., s. r. o. (ďalej len „žalovaný“),   uloženia   povinnosti   žalovanému   doručiť   sťažovateľke   do   vlastných   rúk rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 29/2009 z 10. decembra 2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).   Týmto   rozhodcovským   rozsudkom   vydaným   stálym   rozhodcovským   súdom zriadeným   žalovaným   bola   sťažovateľka   zaviazaná   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne so spoločnosťou S., s. r. o., spoločnosti U., s. r. o., 15 664,82 € s príslušenstvom, nahradiť trovy   konania a na účet žalovaného zaplatiť sumu 160 €. Sťažovateľka sa   o existencii rozhodcovského   rozsudku   dozvedela   v   exekučnom   konaní   vedenom   na   jeho   podklade, pretože   rozhodcovský   rozsudok   jej   nebol   doručený.   V konaní vedenom   pred   Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 13 C 199/2010 sa domáhala proti spoločnosti U., s. r. o., zrušenia   rozhodcovského   rozsudku.   Po   tom,   čo   Okresný   súd   Banská   Bystrica   žalobe rozsudkom č. k. 13 C 199/2010-170 z 3. novembra 2011 vyhovel a rozhodcovský rozsudok zrušil,   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   rozhodujúc   o podanom   odvolaní,   rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13 C 199/2010-170 z 3. novembra 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie uznesením č. k. 15 Co 29/2012 198 z 28. marca 2012. Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení tohto uznesenia uviedol okrem iného aj to, že pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nebol sťažovateľke doručený ani   do   vlastných   rúk   a   ani   fikciou   doručenia   (sťažovateľka   sa   v   mieste   doručenia v rozhodnom   čase   nezdržiavala),   potom   takýto   neprávoplatný   rozhodcovský   rozsudok nemohol prvostupňový súd ani zrušiť. Vychádzajúc z toho sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému rozhodcovský rozsudok jej doručiť, pričom jej žaloba smerovala voči žalovanému ako zriaďovateľovi rozhodcovského súdu, keďže samotný rozhodcovský súd nemá právnu subjektivitu.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   6   C   241/2011-106   z   26.   marca   2013   žalobu sťažovateľky zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neexistuje zákonná možnosť, aby uložil rozhodcovi, resp. zriaďovateľovi rozhodcovského súdu povinnosť vzťahujúcu sa na postup rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní podľa § 16 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) alebo do tohto postupu zasahoval, alebo aby súd okrem konania   podľa   ustanovení   siedmej   a   ôsmej   časti   zákona   o   rozhodcovskom   konaní preskúmaval   postup   alebo   rozhodnutie   rozhodcu.   Poukázal   i   na   to,   že   ak   sťažovateľka namieta, že jej rozhodcovský rozsudok nebol riadne doručený, môže tak urobiť v rámci prípadného exekučného konania s následkom zastavenia exekúcie v prípade zistenia, že rozhodcovský rozsudok nie je právoplatný a vykonateľný.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Namietala, že právny názor okresného súdu o neexistencii zákonnej možnosti uložiť odporcovi povinnosť doručiť   jej   rozsudok   nezodpovedá   jeho   procesnému   postupu   a   ani   samotnému   výroku rozhodnutia.   Ak   vychádzal   okresný   súd   z   nedostatku   svojej   právomoci,   nie   je   zrejmé, z akého   dôvodu   vo   veci   vykonával   dve   pojednávania.   Existencia   právomoci   súdu   je prvoradou   podmienkou   konania   na   súde.   V   prípade   pochybností   o   jej   existencii   treba ustanovenie   §   7   ods.   1   a   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   vykladať v súvislosti s právnou úpravou zastavenia konania podľa § 104 ods. 1 OSP a pokiaľ nie je orgán, ktorému by mohla byť vec na prerokovanie a rozhodnutie postúpená, potom nemôže súd konanie pre nedostatok právomoci zastaviť, ale túto otázku si musí riešiť pozitívne vo svoj prospech a vec prerokovať sám. Argumentáciu okresného súdu o možnej ochrane v exekučnom konaní označila za irelevantnú, keďže nemôže žiadnym spôsobom „donútiť“ exekučný súd, aby exekúciu zastavil. Poukázala na to, že návrh na zastavenie exekúcie už dávno   podala   a   exekučný   súd   mu dosiaľ   nevyhovel.   Samotná   exekúcia   nie   je   jediným negatívnym   následkom   úradného   postupu   rozhodcovského   súdu,   ktorý   rozhodol   bez rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovskej   doložky a nedoručil   jej rozhodcovský   rozsudok. Týmto   jej   svojím   konaním   odňal   účinnú   ochranu   práv,   a   preto   musí   existovať   orgán, v ktorého   právomoci   je   uložiť   rozhodcovskému   súdu   povinnosť   doručiť   rozhodcovský rozsudok. Okrem toho je rozhodcovský súd aj napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského   rozsudku   súkromnoprávny   orgán   a rozhodcovské   konanie   je súkromnoprávnym konaním.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013 tak, že rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   6   C   241/2011-106   z   26.   marca   2013   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7 Co   304/2013-133 z 11.   decembra   2013 nadobudol právoplatnosť 3. marca 2014.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013 doručenú ústavnému súdu odôvodnila tým, že právny názor, na ktorom je   tento   rozsudok   založený,   je   dôsledkom   ústavne   nekonformného   výkladu   príslušných zákonných   ustanovení,   je   arbitrárny   a   je   aj   v   rozpore   so   zákazom   denegatio   iustitiae. Mlčanie zákona znamená povinnosť sudcu konať, pretože v opačnom prípade by konal v rozpore s týmto zákazom. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov   účastníkov.   Konanie   pred   stálym   rozhodcovským   súdom   nestojí   mimo   rámca základného práva na súdnu ochranu a keď toto základné právo nerešpektuje, je tu primárne všeobecný súd, aby poskytol súdnu ochranu účastníkovi konania spôsobom konformným s jeho základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Právnou normou, na podklade ktorej možno uložiť povinnosť, tak ako sa jej sťažovateľka domáhala, je zákon o rozhodcovskom konaní upravujúci aj postup a spôsob doručovania účastníkom rozhodcovského konania. Argumentácia   o   ochrane   sťažovateľky   v   exekučnom   konaní   je   irelevantná,   pretože sťažovateľka   nemôže   žiadnym   spôsobom   donútiť   exekučný   súd,   aby   zastavil   exekúciu. Návrh na zastavenie exekúcie sťažovateľka už dávno podala, avšak dosiaľ jej exekučný súd nevyhovel. Samotná prebiehajúca exekúcia nie je jediným dôsledkom nesprávneho postupu rozhodcovského súdu pri doručovaní písomností sťažovateľke – voči sťažovateľke sa na podklade rovnakého rozhodcovského rozsudku vedie i konanie o odporovateľnosť právneho úkonu pred Okresným súdom Levice sp. zn. 13 Cb 45/2010, v ktorom žalobca tvrdí, že rozhodcovský rozsudok je právoplatný, to všetko napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný bez toho, aby existovala rozhodcovská doložka, a bez toho, aby bol rozsudok sťažovateľke doručený. Sťažovateľka sa nemôže brániť ani postupom podľa siedmej časti zákona o rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovský rozsudok jej nebol doručený, a teda nie je právoplatný – za daného stavu preto rozhodcovský rozsudok nemožno ani zrušiť. Sťažovateľka sa tak dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty, v ktorom jej všeobecné súdy odmietli poskytnúť súdnu ochranu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia týchto práv, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013, v podstate s odôvodnením, že ako arbitrárny neobstojí právny názor krajského súdu, podľa   ktorého všeobecný   súd nie je oprávnený zasiahnuť   do   priebehu   rozhodcovského   konania   spôsobom,   aký   žiadala   sťažovateľka, čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu zákazu denegatio iustitiae.

Krajský súd rozsudok č. k. 7 Co 304/2013-133 z 11. decembra 2013 odôvodnil takto:«Odvolací   súd   sa   v   zásadných   a   rozhodujúcich   zisteniach   a   záveroch   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   a   preto   sa   obmedzil   iba   na   skonštatovanie správnosti   dôvodov   rozsudku   okresného   súdu   a   na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   len doplnil/zopakoval   niektoré   podstatné   skutočnosti/argumenty.   Zároveň   v   tomto   smere prihliadol na konkrétne námietky odvolateľky.

Nezodpovedá stavu veci námietka odvolateľky o nesprávnom závere okresného súdu, že nemá právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to aj v spojení s výrokom, možno nepochybne ustáliť, že okresný súd si otázku právomoci ako jednu zo základných podmienok konania vyriešil pozitívne. O tejto skutočnosti svedčí aj jeho procesný postup, keď vo veci nariadil pojednávanie, túto prejednal a rozhodol tak, že žalobný   návrh   zamietol.   Tu   je   potrebné   zdôrazniť,   že   v   prípade   posúdenia   nedostatku právomoci ako jednej zo základných podmienok konania, súd nerozhoduje o „zamietnutí návrhu“, ale konanie zastavuje.

V prejednávanej veci okresný súd konštatoval, že neexistuje zákonná možnosť, aby odporcovi uložil plnenie povinností vyplývajúcich z § 16 a nasl. ZRK. Tento jeho záver nemožno vykladať ako konštatovanie nedostatku právomoci. Okresný súd nespochybňoval, že navrhovateľka sa môže s uvedeným nárokom obrátiť na súd, ktorý ho prejedná, avšak dospel k záveru, že neexistuje dôvod, na základe ktorého by bola navrhovateľka oprávnená si uvedený nárok uplatniť.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súdna právomoc (jurisdikcia) je zverená primárne súdom. Tak je to aj podľa článku 141 ods. 1 Ústav SR, ktorý znie „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.“ V oblasti súkromného práva sa však pripúšťa riešenie sporov aj prostredníctvom rozhodcovského konania (arbitráže). Arbitráž znamená odňatie právomoci štátnym súdom na základe dohody účastníkov sporu, ktorí zveria rozhodnutie už existujúceho sporu alebo budúcich sporov súkromným osobám – rozhodcom. Zásadu zmluvnej slobody v oblasti súkromného práva (hmotného) takto dopĺňa autonómia   strán   v   oblasti   procesného   práva,   prenechať   rozhodovanie   svojich   sporov zvolenému rozhodcovskému súdu. V ZRK sú upravené základné predpoklady (podmienky) rozhodcovského konania a štáty nad ním prostredníctvom súdov vo vymedzenom rozsahu vykonávajú určitú kontrolu. Kontrolnú činnosť všeobecných súdov pripúšťa zákon – ZRK najmä tým, že umožňuje uplatniť existenciu vád, ktorými trpelo konanie pred rozhodcami, poprípade rozhodcovské rozhodnutie, ak sú takéto vady v rozpore so základnými zásadami, na ktorých spočíva samotné rozhodcovské konanie a rozhodovanie. Prieskum toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom, teda základné podmienky   preto,   aby   bolo   suspendované   ústavné   právo   domáhať   sa   svojich   práv na nestrannom a nezávislom súde, rieši inštitút zrušenia rozhodcovského nálezu súdom. Ak aj možno prisvedčiť odvolateľke, že moc rozhodcovského súdu nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu ale pochádza od súkromnej vlastnej moci zúčastnených strán, ktoré si takto určujú svoj osud, táto skutočnosť nič nemení na správnosti záverov okresného súdu   o   neexistencii   právnej   normy   umožňujúcej   súdu   uložiť   rozhodcovskému   súdu doručenie ním vydaného rozhodnutia účastníkovi rozhodcovského konania.

Procesný   postup   rozhodcovského   súdu,   ako   aj   práva   a   povinnosti   účastníkov   sú osobitne   upravené   v   ZRK   s   tým,   že   tento   predpis   upravuje   aj   procesný   postup rozhodcovského   súdu   v   rozhodcovskom   konaní.   V   prípade   vád   je   kontrolná   činnosť všeobecných   súdov   zabezpečená   tzv.   inštitútom   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku, prípadne dochádza k súdnemu prieskumu toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom v exekučnom konaní. V tomto prípade nie je právne   významná   námietka   odvolateľky,   že   exekučné   konanie   prebieha,   avšak   doteraz napriek ňou tvrdeným vadám – riadnemu nedoručeniu rozhodcovského rozsudku nebolo zastavené.   Tieto   okolnosti   sú   významné   v   rámci   posúdenia   správnosti   postupu   súdu v exekučnom   konaní   a   prípadného   uplatnenia   riadnych   a   mimoriadnych   prostriedkov   v ňom. Na základe uvedených skutočností krajský súd rozsudok okresného súdu považoval za vecne správny a tento potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   dal   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila, najmä z akého dôvodu dospel k záveru, podľa ktorého je vylúčené žalovanému   sťažovateľkou   žalovanú   povinnosť   uložiť.   Krajský   súd   neponechal   bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľky, ktorý má pre vec podstatný význam.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce zo základného   práva   na súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však predovšetkým tvrdila, že toto rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S   ohľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   ďalej   zaoberal   aj   argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd založil svoje rozhodnutie na ústavne nekonformnom výklade Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého všeobecný súd nie je oprávnený zasiahnuť   do   priebehu   rozhodcovského   konania   spôsobom,   aký   žiadala   sťažovateľka, čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu zákazu denegatio iustitiae.

Princíp   zákazu denegatio   iustitiae   znamená, že   súd   je   povinný   o   veci,   na   ktorej rozhodnutie je príslušný, rozhodnúť a nemôže o nej nevydať rozhodnutie iba z dôvodu mlčania či nejasnosti zákona.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   presvedčivo   a   ústavne   presne vysvetlil, aký je vzájomný pomer všeobecných súdov a rozhodcovských orgánov. Kontrola rozhodcovského   konania   zo   strany   všeobecných   súdov   je   limitovaná   zákonom o rozhodcovskom   konaní   v   súlade   so   zmyslom,   účelom   a   postavením   rozhodcovských súdov. Zákon o rozhodcovskom konaní presne vymedzuje, v ktorých prípadoch a akým spôsobom do rozhodcovského konania môže všeobecný súd zasiahnuť (§ 40 – § 50 zákona o rozhodcovskom   konaní).   Pre   všetky   tieto   zásahy   je   spoločné   to,   že   sú   prípustné   až po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, čo je dané okrem iného aj tým, že do toho času rozhodcovský   rozsudok   nevyvoláva   žiadne   právne   účinky.   Ako   vyplýva   zo   zákona o rozhodcovskom   konaní,   ide   tu   o   zrušenie   tuzemského   rozhodcovského   rozsudku z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. a) – j) ako dôsledok podania žaloby účastníkom rozhodcovského konania alebo rozhodovanie o návrhu účastníka konania, proti ktorému bol nariadený   výkon   tuzemského   rozhodcovského   rozsudku,   z   dôvodov   podľa   §   45   ods.   1 písm. a) – c), resp. aj bez návrhu v prípade podľa § 45 ods. 2.

Systém   právneho   poriadku   takto   vo   svojom   celku   poskytuje komplexnú   ochranu nielen účastníkom rozhodcovského konania, ale aj osobám, ktoré spochybňujú takéto svoje postavenie (napr. tvrdením o absencii rozhodcovskej doložky). V takto vytvorenom systéme právneho   poriadku   niet   miesta   pre   domáhanie   sa   iných   zásahov   všeobecných   súdov do priebehu   rozhodcovského   konania,   pretože   takéto   iné   zásahy   a   ich   následky   sú konzumované výslovne v právnom poriadku stanovenými prostriedkami ochrany patriacimi určeným subjektom. Nemožno preto hovoriť o porušení zákazu denegatio iustitiae zo strany krajského   súdu.   Krajským   súdom   vydané   rozhodnutie   je   iba   dôsledkom   nesprávne zvoleného právneho prostriedku ochrany sťažovateľkou.

Ochranu   sťažovateľke   vo   vzťahu   k   jej   tvrdeniam   o   nedoručení   rozhodcovského rozsudku   spôsobujúcom,   že   tento   rozhodcovský   rozsudok   nenadobudol   právoplatnosť a vykonateľnosť,   poskytuje   exekučný   súd   v   exekučnom   konaní,   pretože   nedostatok vykonateľnosti   exekučného   titulu   vedie   k   zastaveniu   exekúcie   [§   57   ods.   1   písm.   a) Exekučného   poriadku],   resp.   vo   vzťahu   ku   konaniu   o   odporovacej   žalobe ju   poskytuje Okresný súd Levice vo veci sp. zn. 13 Cb 45/2010 pri právnom posúdení naplnenia pojmu „vymáhateľnej pohľadávky“ ako podmienky úspechu odporovacej žaloby.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľky neobstojí. Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   krajského   súdu   č. k. 7 Co 304/2013-133   z   11.   decembra   2013   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy   alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014