znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 371/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 7 Cb 786/2000 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obo 169/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing.   V.   K.   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“),   čl.   6   ods.   1,   čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Cb 786/2000 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Obo 169/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. júla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že spoločnosť F., s. r. o. (ďalej len „F.“) v konkurznom konaní vedenom   proti   úpadcovi   K.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „úpadca“),   prihlásila svoje   pohľadávky. Správkyňa konkurznej podstaty tieto pohľadávky poprela a F. podal žalobu o určenie ich pravosti. Konanie je vedené krajským súdom pod sp. zn. 7 Cb 786/2000. V roku 2009 bol na   F.   tiež   vyhlásený   konkurz   a   do   jeho   práv   vstúpil   ustanovený   správca   konkurznej podstaty, ktorý dal krajskému súdu súhlas na pokračovanie v konaní. Zároveň súhlasil aj s tým, aby ho sťažovateľ podporil v konaní ako vedľajší účastník. Podaním z 2. februára 2010 sťažovateľ krajskému súdu navrhol, aby pripustil jeho pristúpenie do konania ako vedľajšieho   účastníka   na   strane   F.   ako   žalobcu.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Cb 786/2000   z   22.   októbra   2010   bol   návrh   zamietnutý.   Uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obo 169/2010 z 3. mája 2011 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 26. mája 2011. Podaním z 12. júna 2011 sťažovateľ podal proti uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie.   Pre   prípad,   že   dovolanie   bude   považované   za neprípustné, podáva aj sťažnosť ústavnému súdu tak, aby dodržal zákonnú dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti. Podľa jeho názoru sa krajský súd s niektorými jeho odvolacími námietkami vôbec nezaoberal a niektoré z nich vyriešil spôsobom, ktorý nielenže namietané porušenia základných práv neodstránil, ale sám niektoré z nich porušil.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 7 Cb 786/2000 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obo 169/2010 s tým, aby   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   3.   mája   2011   zrušené   a   vec   vrátená   na   ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €.

Napokon žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní vedenom ústavným súdom, keďže sám nemá prostriedky na to, aby mohol právne služby advokáta zaplatiť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   vo vzťahu   voči   krajskému   súdu   mal   najvyšší   súd   v   odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ odvolanie aj podal.

Sťažovateľ   sám   uvádza,   že   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzuje z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Preto v súčasnosti vo vzťahu voči odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu má právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   najvyšší   súd   v   rámci   dovolacieho konania. Aj tým je zároveň vylúčená nateraz právomoc ústavného súdu.

Treba napokon poznamenať, že ak sťažovateľ nebude v dovolacom konaní úspešný, bude   sa   môcť   v   zákonnej   dvojmesačnej   lehote   počítanej   od   právoplatnosti   dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu obrátiť na ústavný súd, a to tak vo vzťahu voči dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj voči odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011