znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 371/2010-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta o sťažnosti R. Z., Š., t. č. vo väzbe L., zastúpeného advokátom JUDr. V. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 441/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. Z. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 441/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. R. Z. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   uhradiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   R.   Z. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   254,88   €   (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   V.   L.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti R. Z. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 371/2010-23 zo 14. septembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. Z., Š., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 0 Tp 441/2009.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   vyšetrovateľom   Prezídia Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Bratislava   (ďalej   len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ 16/BOK-B1-2009 trestne stíhaný pre pokračovací   obzvlášť   závažný   zločin   legalizácie   príjmu   z   trestnej   činnosti spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 233 ods. 1, 3 písm. c) a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné.Do   väzby   bol   sťažovateľ   vzatý   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn. Tp 1652/2008 z 5. októbra 2008 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 91/09 z 13. februára 2009 najprv predĺžil lehotu   jeho   väzby   do   1.   októbra   2009   a   následne   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   439/09 z 31. augusta 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 65/2009 zo 4. septembra 2009 bola lehota jeho väzby predĺžená do 1. apríla 2010.

Sťažovateľ   11.   júna   2009   pri   svojom   výsluchu   vykonávanom   vyšetrovateľom požiadal   (resp.   jeho   obhajca)   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Pretože   prokurátor Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   ako prokurátor vykonávajúci dozor nad prípravným konaním jeho žiadosti nevyhovel, predložil túto   žiadosť   na   rozhodnutie   o   nej   okresnému   súdu.   Okresný   súd   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   14.   septembra   2009   zamietol   uznesením   sp. zn. 0 Tp 441/09.   Na   základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   krajský   súd   toto   rozhodnutie okresného súdu uznesením sp. zn. 3 Tpo 98/09 z 27. novembra 2009 zrušil a sám rozhodol tak, že podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s odôvodnením, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú a podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sľub sťažovateľa ako náhradu väzby neprijal.

Vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ uviedol, že „má za to, že v jeho prípade nebolo o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu zo dňa 11. 6. 2009 rozhodované   v   lehotách   predpokladaných   Trestným   poriadkom   a   tým   bolo   prieskumné konanie   o   zákonnosti   (dôvodnosti)   ďalšieho   trvania   väzby   znemožnené.   Vychádzajúc   z požiadaviek definovaných v čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR ak aj zo samotného znenia ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku sú orgány činné v trestnom konaní a súdy povinné urýchlene konať a rozhodnúť o každej podanej žiadosti.

Nečinnosť v konaní o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie na slobodu predstavuje podstatné porušenie jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ktoré zásadným spôsobom vplýva aj na zákonnosť ďalšieho trvania jeho väzby...

O   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   sa   konalo   od   11.   6.   2009   do 27. 11. 2009, t.. 161 dní. Ak by bol braný do úvahy názor Krajského súd v Bratislave a Okresného súdu Bratislava I, že právny dôvod na začatie konania o žiadosti o prepustenie na slobodu zažal dňom 7. 8. 2009, tak konanie trvalo 111 dní. Takéto lehoty nemožno považovať   za   urýchlené   konanie...   Tým   súdy   oboch   inštancií   znemožnili   sťažovateľovi periodickú kontrolu dôvodnosti pozbavenia slobody.

Podľa názoru sťažovateľa porušenie práva v jeho prípade, najmä s prihliadnutím na časový odstup od podania žiadosti po rozhodnutie o nej, je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné a netolerovateľné a preto už nie je možné zhojiť právo a nezákonnosť dodatočným rozhodnutím a má za to, že ako prostriedok zabezpečenia osobnej slobody obvineného   a   zabránenia   jej   ďalšieho   porušovania,   malo   byť   prijaté   iba   opatrenie znamenajúce okamžité ukončenie väzobného obmedzenia.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom   rozhodol,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 0 Tp 441/09 porušil jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru a prikázal okresnému   súdu   ihneď   prepustiť   sťažovateľa   na   slobodu.   Zároveň   požadoval priznať   mu   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000   €   a náhradu   trov   jeho   právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr 3526/2010 z 5. októbra 2010 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 25. októbra 2010.

2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a uviedol:

„Z obsahu vyššie uvedeného spisu vyplýva, že samotné konanie trvalo od 20. 7. 2009, kedy bol súdu doručený návrh prokurátora Generálnej prokuratúry SR na zmenu dôvodov väzby u obvineného R. Z. spolu s vyjadrením k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, až do 23. 11. 2009,   kedy   bol   spis   predložený   spolu   s   predkladacou   správou   Krajskému   súdu Bratislava   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   obvineného   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné konanie... zo dňa 14. 9. 2009 č. k. 0 Tp 441/2009, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby a súčasne boli dôvody väzby rozšírené o dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Vzhľadom k uvedenému musím skonštatovať, že dĺžka konania na Okresnom súde Bratislava   I   o   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby   je   v   rozpore   s   požiadavkou neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zároveň   však   musím   dať   do   pozornosti,   že   dĺžka   tohto   konania   bola   čiastočne ovplyvnená   aj   objektívnymi   dôvodmi   a to   najmä   tým,   že   prokurátor   k   svojmu   návrhu a vyjadreniu z 20. 7. 2009 nepripojil žiadosť obvineného o prepustenie z väzby (táto bola doručená súdu až 29. 7. 2009), neúčasť obhajcu na verejnom zasadnutí dňa 19. 8. 2009 a napokon práceneschopnosť zákonnej sudkyne, čo zapríčinilo, že k písomnému vyhotoveniu rozhodnutia došlo až 16 dní po jeho vyhlásení, pričom na základe Opatrenia č. 12/2009 podpredsedu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 9. 2009 č. Spr 3003/2009 predmetné rozhodnutie musel vypracovať zastupujúci sudca pre prípravné konanie.

V prípade, že Ústavný súd SR dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody, prosím, aby boli do úvahy vzaté aj vyššie uvedené objektívne dôvody, ako aj všetky okolnosti prípadu (dôvodné podozrenie zo spáchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, pre ktorú medzičasom už bola podaná obžaloba a trvanie dôvodov väzby aj v tomto štádiu konania).“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení uviedol:„... súhlasím s tým, aby... Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti...

Ďalej   si   dovoľujem   oznámiť,   že   sa   stotožňujem   s vyjadrením   Okresného   súdu Bratislava I v tom, že dĺžka konania o mojej žiadosti o prepustenie na slobodu je v rozpore s požiadavkou neodkladnosti rozhodovania podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V ďalšom sa dovoľujem odvolať na sťažnosť, ktorá bola doručená Ústavnému súdu Slovenskej republiky 19. januára 2010.“

3.   Pretože   okresný   súd   a   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámili,   že   netrvajú   na ústnom   pojednávaní   vo   veci,   ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania. pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 441/2009, ktorý si ústavný súd vyžiadal, bol zistený tento priebeh konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu:

-   20.   júl   2009   –   okresnému   súdu   bola   generálnou   prokuratúrou   doručená   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podaná do zápisnice o výsluchu obvineného vykonaného   11.   júna   2009   vyšetrovateľom   a   návrh   generálnej   prokuratúry   na   zmenu dôvodov väzby sťažovateľa; prílohu podania tvoril vyšetrovací spis ČVS: PPZ-80/BOK-B-2007,

- 22. júl 2009 – okresný súd žiadal generálnu prokuratúru o zaslanie žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, pretože „táto sa v písomnostiach zaslaných na okresný súd nenachádza“,

- 27. júl 2009 – generálna   prokuratúra   predložila   okresnému   súdu   podaním   č. k. IV Gv 5/08-269 kópiu zápisnice o výsluchu sťažovateľa ako obvineného z 11. júna 2009,

- 28. júl 2009 – okresný súd žiadal generálnu prokuratúru o udelenie súhlasu na predvedenie sťažovateľa   na   verejné zasadnutie   19.   augusta   2009,   zároveň   požiadal   Ústav   na   výkon väzby L. (ďalej len „ÚVV“) o eskortu sťažovateľa na verejné zasadnutie 19. augusta 2009,

- 29. júl 2009 – okresný súd lustroval osobu sťažovateľa,

- 7. august 2009 – sťažovateľ doručil okresnému súdu „vyjadrenie k prepusteniu z väzby na slobodu“,   v   ktorom   uviedol,   že   verejného   zasadnutia,   na   ktorom   bude   okresný   súd rozhodovať o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, sa zúčastniť nechce, a žiadal (resp. súhlasil s tým) prerokovať túto záležitosť v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho obhajcu; s rozšírením dôvodov väzby, o ktoré žiadala generálna prokuratúra, nesúhlasil a zároveň okresnému súdu sľúbil, že nebude mariť trestné konanie,

- 11. august 2009 - generálna prokuratúra dala okresnému súdu na vedomie podanie č. k. IV Gv 5/08-285 adresované ÚVV, v ktorom súhlasí s predvedením sťažovateľa na verejné zasadnutie 19. augusta 2009,

- 13. august 2009 – okresný súd žiadal ÚVV o zrušenie eskorty sťažovateľa z dôvodu, že tento požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti,

- 14. august 2009 – okresnému súdu bol doručený originál súhlasu generálnej prokuratúry (č. k. IV Gv 5/08-285) s predvedením sťažovateľa na verejné zasadnutie adresovaný ÚVV,

-14.   august   2009   –   okresnému   súdu   bolo   telefaxom   doručené   ospravedlnenie   advokáta JUDr. P. K., ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí 19. augusta 2009, zároveň oznámil, že sťažovateľ mu 3. augusta 2009 vypovedal plnú moc, na základe čoho bol sťažovateľovi opatrením okresného súdu sp. zn. 0 Ttp 471/09 ustanovený obhajca Mgr. P. L., ktorého o čase a mieste verejného zasadnutia riadne informoval,

- 19. august 2009 – na verejnom zasadnutí okresný súd konštatoval neprítomnosť obhajcu sťažovateľa,   preto   nebolo   možné   vykonať   verejné   zasadnutie   a   bolo   odročené   na 14. september 2009,

- 14. september 2009 – po vyjadreniach obhajcu sťažovateľa a prokurátorky generálnej prokuratúry okresný súd na verejnom zasadnutí zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň rozšíril dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,

-   30.   september   2009   –   podpredseda   okresného   súdu   v   konaní   sp.   zn.   Spr.   3003/09 opatrením   č. 12/2009   prikázal   náhradnému   sudcovi   pre   prípravné   konanie   JUDr.   J.   M. písomne vyhotoviť uznesenie   sp.   zn. 0 Tp 441/09 zo 14.   septembra   2009   o zamietnutí žiadosti   sťažovateľa o   prepustenie   z väzby na slobodu   a o rozšírení   dôvodov   väzby, z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne JUDr. M. L.,

-   1.   október   2009   –   uznesenie   bolo   okresným   súdom   odoslané   (sťažovateľ   prevzal 12. októbra 2009, jeho obhajca 7. októbra 2009, generálna prokuratúra 7. októbra 2009, ÚVV 8. októbra 2009),

- 16. október 2009 – okresnému súdu bola doručená sťažnosť sťažovateľa z 13. októbra 2009 proti uzneseniu okresného súdu zo 14. septembra 2009,

- 27. október 2009 – spis okresného súdu sp. zn. 0 Tp 441/09 bol predložený krajskému súdu   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo 14. septembra 2009,

- 30. október 2009 – spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený, dôvodom bolo nepredloženie úplného – kompletného – vyšetrovacieho spisu, neboli   predložené   zväzky   1   –   6   vyšetrovacieho   spisu   a   vytkol   okresnému   súdu   ďalšie nedostatky, ako nepreskúmateľnosť „vypustenia“ dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a pisársku chybu vo výroku uznesenia,

- 2. november 2009 – okresný súd žiadal generálnu prokuratúru o zaslanie zväzkov 1 – 6 vyšetrovacieho spisu,

- 3. november 2009 – okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil výrokovú časť písomného vyhotovenia uznesenia zo 14. septembra 2009,

-   5.   november   2009   –   okresný   súd   odoslal   opravné   uznesenie   (sťažovateľ   ho   prevzal 12. novembra 2009, jeho obhajca 16. novembra 2009, generálna prokuratúra 12. novembra 2009, ÚVV 13. novembra 2009),

- 12. november 2009 – JUDr. V. L. oznámil, že si ho sťažovateľ zvolil za obhajcu, zároveň zaslal okresnému súdu kópiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podal toho istého dňa na generálnej prokuratúre a ktorú navrhol považovať za svoje právne stanovisko k doterajšiemu postupu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júna 2009 a ako doplnenie svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 14. septembra 2009, ktorú podal 14. októbra 2009,

-   20.   november   2009   –   okresnému   súdu   bola   doručená   sťažnosť   sťažovateľa zo 16. novembra   2009 „voči   uzneseniu   0   Tp   441/09,   nakoľko   je   neúplné,   znova   nie   je oprava paragrafu, je účelové, je mi odobraná možnosť podať o prepustenie s väzby a sú vymyslené   všetky   dátumy,   ktoré   sa   nachádzajú   v   uznesení   0   Tp   441/09.   V   konečnom dôsledku sú porušené moje ľudské práva.“,

- 23. november 2009 – okresný súd predložil krajskému súdu spis sp. zn. 0 Tp 441/09 na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. septembra 2009,

- 24. november 2009 – krajský súd nariadil neverejné zasadnutie na 27. november 2009,

- 26. november 2009 – okresný súd podaním z 24. novembra 2009 zaslal krajskému súdu sťažnosť sťažovateľa zo 16. novembra 2009,

-   27.   november   2009   –   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp. zn. 3 Tpo 98/2009 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 441/09 zo 14. septembra 2009 a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že naďalej trvajú dôvody   väzby podľa § 71 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku, a sľub sťažovateľa ako náhradu väzby neprijal,

- 1. december 2009 – spis sp. zn. 0 Tp 441/2009 bol krajským súdom vrátený okresnému súdu,

-   8.   december   2009   –   uznesenie   krajského   súdu   z   27.   novembra   2009   bolo   doručené sťažovateľovi,

-   9.   december   2009   –   uznesenie   krajského   súdu   z   27.   novembra   2009   bolo   doručené obhajcovi sťažovateľa JUDr. V. L., generálnej prokuratúre a ÚVV.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody   zaručeného v čl. 5 ods.   4 dohovoru   postupom okresného súdu   o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. júna 2009.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Požiadavka   neodkladnosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   jasne a zreteľne   vyplýva   aj   z   ustanovenia   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého „obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor   takej   žiadosti   nevyhovie,   predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.“.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí   byť   v   danom   prípade   hlavným   predmetom   záujmu.   Aké   časové   obdobia   budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

V   zmysle   judikatúry   ESĽP   ak   sa   o   zákonnosti   väzby   rozhoduje   na   viacerých stupňoch,   štát   musí   v   zásade   poskytnúť oprávnenej   osobe   rovnaké   záruky   v   opravnom konaní ako v konaní na prvom stupni (Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. novembra 1993, § 28).

Ústavný   súd   v   rozhodnutiach,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   urýchleného rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú   podľa   všetkých   okolností   prípadu.   V   zásade   však   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 199/05, II. ÚS 353/06).

Ako vyplýva z prehľadu úkonov vykonaných v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 441/2009, okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol až po 56 dňoch odo dňa, keď mu táto bola generálnou prokuratúrou predložená na rozhodnutie (20. júl 2009 – 14.   september   2009).   K doručovaniu   rozhodnutia,   ktorým   žiadosti   sťažovateľa   nebolo nevyhovené   okresný   súd   pristúpil   až   1.   októbra   2009,   t.   j.   po   ďalších   17   dňoch. Od doručenia   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   16.   októbra   2009 po predloženie spisu druhostupňovému krajskému súdu 27. októbra 2009 uplynulo ďalších 11   dní.   Krajský   súd   však   30.   októbra   2009   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený   a k jeho   opätovnému   predloženiu   druhostupňovému   súdu   okresným   súdom došlo   (po   odstránení   všetkých   vytýkaných   nedostatkov)   23.   novembra   2009,   teda   po 24 dňoch. Od vrátenia veci druhostupňovým súdom okresnému súdu 1. decembra 2009 (po rozhodnutí   o opravnom   prostriedku)   bolo   uznesenie   krajského   súdu   doručené sťažovateľovi 8. decembra 2009 a jeho obhajcovi 9. decembra 2009.

Celková   doba,   počas   ktorej   sa   trestná   vec   sťažovateľa   nachádzala   v dispozícii okresného   súdu,   predstavuje   v danom   prípade   115   dní.   Už   samotné   takéto   zistenie   je postačujúce   na   prijatie   záveru   o   zdĺhavosti   postupu   okresného   súdu   v   rámci   konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Samozrejme,   ústavný   súd   nemohol   neprihliadnuť   aj   na   okolnosti,   ktoré   neboli spôsobené okresným súdom a tieto mali za následok predĺženie trvania konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Ide predovšetkým o nepredloženie samotnej žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby na   slobodu   generálnou   prokuratúrou   zároveň s predkladanými   spisovými   materiálmi   20.   júla   2009   (aj   keď   v tejto   súvislosti   vzniká nejasnosť, pretože vyšetrovací spis bol prílohou podania generálnej prokuratúry a žiadosť o prepustenie z väzby bola obsiahnutá v zápisnici o výsluchu sťažovateľa z 11. júna 2009). Ďalšou   skutočnosťou,   ktorá   prispela   k predĺženiu   konania,   bola   neprítomnosť   obhajcu sťažovateľa   na   verejnom   zasadnutí   19.   augusta   2009,   kvôli   ktorej   musel   okresný   súd nariadiť nový termín verejného zasadnutia (§ 293 ods. 9 a 10 Trestného poriadku). Tieto skutočnosti ústavný súd nemohol prirátať na vrub okresnému súdu, ktorý ich nezavinil.

Ústavný súd uznal aj potrebu vykonania viacerých pre rozhodnutie nevyhnutných úkonov okresným súdom, ktoré si nepochybne vyžiadali určitý časový priestor. Išlo hlavne o zabezpečenie prítomnosti sťažovateľa na konaní pri rozhodovaní o jeho žiadosti (príprava na predvedenie – súhlas generálnej prokuratúry, zabezpečovanie eskorty), ktoré prihliadnuc na vôľu sťažovateľa okresný súd bol napokon nútený zrušiť.

Na druhej strane je však neakceptovateľné, aby okresný súd potom, ako sa na verejné zasadnutie   19.   augusta   2009   nedostavil   (svoju   neúčasť   vopred   ospravedlnil)   obhajca sťažovateľa,   nariadil   termín   nového   pojednávania   až   o 26   dní.   Rovnako   písomné vypracovanie   uznesenia   a jeho   expedovanie   po   17   dňoch   od   samotného   rozhodnutia nemožno   považovať   za   primerané.   Na   ťarchu   okresného   súdu   je   potrebné   prirátať   aj pochybenie v súvislosti s predkladaním opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu zo 14. septembra 2009, ktoré bolo druhostupňovým súdom vyhodnotené ako predčasné.

Berúc   do   úvahy   všetky   uvedené   okolnosti   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v tomto konaní nespĺňal požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o takejto žiadosti podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, a to predovšetkým pri vykonávaní relatívne jednoduchých procesných úkonov.

K obrane okresného súdu spočívajúcej v tvrdení, že k predĺženiu uvedeného konania došlo v súvislosti s práceneschopnosťou zákonnej sudkyne, ústavný súd s prihliadnutím na svoju   doterajšiu   judikatúru   uvádza,   že   personálne a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade   ústavne   významné   pre   posúdenie   toho,   či   postup   súdu   v   konaní   bol   ústavne súladný (napr. III. ÚS 14/00, I. ÚS 156/02, I. ÚS 127/04). Preto toto tvrdenie okresného súdu ústavný súd nemohol akceptovať.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby na   slobodu   podanej   do   zápisnice   o svojom výsluchu   11.   júna   2009   porušil   svojím   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 441/2009 jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj   jeho   právo   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   zaručené   v   čl.   5   ods.   4 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

4. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal tiež toho, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby ho prepustil z väzby na slobodu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného   súdnictva,   ale   nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Porušenie požiadaviek vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti   s urýchlenosťou   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu napádaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 441/2009 samo osebe nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe sťažovateľa, a nie je ani dôvodom na záver o nezákonnosti a neústavnosti ďalšieho trvania jeho väzby.

Za   daných   okolností   neprislúcha   ústavnému   súdu   posudzovať   skutočnosti rozhodujúce pre záver, či sťažovateľ má, alebo nemá byť prepustený z väzby.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd požiadavke sťažovateľa prikázať okresnému súdu prepustiť ho z väzby na slobodu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

5.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   mu   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 2 000 € z dôvodu, že „zásah do základných práv sťažovateľa bol mimoriadne intenzívny. Sťažovateľ pre nečinnosť   a nesprávne   rozhodovanie...   súdov vo výkone   väzby pociťoval nedôveru   v spravodlivý   proces.   Dostával   úzkostlivé   stavy   spôsobované   výkonom   väzby a nemožnosťou dožadovať sa opakovane preskúmania zákonnosti a dôvodnosti obmedzenia osobnej slobody.“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný   súd   považoval   za   oprávnenú   sťažovateľovu   požiadavku   na   priznanie finančného   zadosťučinenia,   a   to   v požadovanej   sume   2 000   €.   Vzhľadom   na   intenzitu porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody   zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru nebolo v danom prípade možné považovať za postačujúce iba samotné deklarovanie závažného porušenia základného práva sťažovateľa, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy za právne zastúpenie v celkovej sume 254,88 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

Sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie   ústavnému   súdu a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Celkovo tak sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania v sume 382,32 €.

Keďže právny zástupca sťažovateľa si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010