znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 371/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M.   H.   a J.   H.,   obaja   bytom   Z.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1314/98 a jeho rozsudkom z 12. septembra 2007, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 288/07 a jeho rozsudkom z 5. februára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 272/2008 z 30. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2009   doručená   sťažnosť   Mgr.   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a J.   H.   (ďalej   spolu   len „sťažovatelia“),   obaja   bytom   Z.,   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   1314/98   a   jeho   rozsudkom z 12. septembra 2007, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 288/07 a jeho rozsudkom z 5. februára 2008 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 272/2008 z 30. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   23.   júna   1997   sťažovatelia   podali Okresnému súdu Zvolen návrh na začatie konania o nárok na zľavu z účtovaných súm za teplo   za   rok   1996   proti   Stavebnému   bytovému   družstvu   Z.   (ďalej   len   „odporca“).   Na základe námietky vznesenej sťažovateľom voči sudcom Okresného súdu Zvolen krajský súd uznesením   sp.   zn.   10   Nc   196/98   z   15.   mája   1998   rozhodol   o   vylúčení   sudcov z prerokovávania   a   rozhodovania   veci   a   vec   prikázal   na   prerokovanie   a   rozhodnutie okresnému súdu.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 1314/98-437 z 12. septembra 2007 rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne z titulu zľavy za teplo súdom stanovené sumy s úrokmi z omeškania. Proti predmetnému rozsudku sa odporca odvolal   a o jeho   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   17   Co   288/07-463 z 5. februára   2008   tak,   že   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Odporca   podal   proti predmetnému   rozsudku   dovolanie   najvyššiemu   súdu,   ktorý   jeho   dovolanie   uznesením sp. zn.   2   Cdo   272/2008   z   30.   júna   2009   odmietol.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2009.

Podľa sťažovateľov súdne konanie skončilo po vyše 12 rokoch, čím bolo porušené ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní   zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1314/98 a jeho rozsudkom z 12. septembra 2007, postupom krajského súdu v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   288/07   a   jeho   rozsudkom   z   5.   februára   2008 a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   272/2008   z   30.   júna   2009   a   priznal   im primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   1314/98   a   jeho   rozsudkom z 12. septembra   2007,   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Co 288/07 a jeho rozsudkom z 5. februára 2008 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 272/2008 z 30. júna 2009.

1.   K namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   postupom a rozhodnutím okresného súdu a postupom a rozhodnutím krajského súdu

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľky). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 236/03, IV. ÚS 158/04) a jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa a nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (IV. ÚS 237/04).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   označené   konanie   okresného   súdu   bolo ukončené vyhlásením rozsudku 12. septembra 2007 a označené konanie krajského súdu vyhlásením   rozsudku   5.   februára   2008,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť 28.   marca   2008, a sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 20. októbra 2009.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že lehota stanovená pre tieto konania pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   sťažovateľom   bez   akýchkoľvek   pochybností uplynula skôr, ako podali sťažnosť ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   uznesením najvyššieho súdu

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 12/01, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany namietané porušenie uvedených práv označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označených práv, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, II. ÚS 191/09).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   20.   októbra   2009   namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 272/2008 z 30. júna 2009.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2009 a sťažnosť ústavnému súdu bola doručená 20. októbra 2009, teda v čase, keď už nemohlo dochádzať k nečinnosti najvyššieho súdu, preto nemohlo ani dochádzať k porušovaniu sťažovateľmi označeného základného práva.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009