znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 370/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Tatra   Real   Trade,   a.   s.,Dunajská 25, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská 25,Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľačl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesenímKrajského súdu v Trenčíne č. k. 16 Cob 139/2012-1030 z 12. novembra 2014 v spojenís uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 38 Cb 130/2010-962 z 2. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára2015 doručená sťažnosť spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., Dunajská 25, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1a čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.16 Cob 139/2012-1030   z   12.   novembra   2014   v   spojení   s   uznesením   Okresného   súduTrenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 38 Cb 130/2010-962 z 2. októbra 2012, ktorou žiadavydať tento nález:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces obchodnej spoločnosti Tatra   Real   Trade,   a.s.,,   so   sídlom   Dunajská   25,   811   08   Bratislava, garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.11.2014, sp. zn. 16 Cob/139/2012-1030, v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 02.10.2012, sp. zn. 38 Cb/130/2010-962, porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.11.2014, sp. zn. 16 Cob/139/2012- 1030,   v   spojení   s   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   zo   dňa   02.10.2012,   sp.   zn. 38 Cb/130/2010-962,   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Trenčín   na   ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinné spoločne a nerozdielne nahradiť Tatra Real Trade, a.s. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 355,72 EUR, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom sp. zn. 38 Cb 130/2010,v ktorom   sa   domáhal   proti   mestu   Trenčín   (ďalej   len   „žalovaný“)   zaplatenia   sumy1 914 813,17   €   s príslušenstvom.   Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   žalovanej   sumyz viacerých   právnych   titulov,   okrem   iného   z   titulu   vydania   bezdôvodného   obohateniaa z titulu   náhrady   škody   pozostávajúcej   z   vecnej   škody   a   ušlého   zisku   vzniknutejv súvislosti s vadným plnením žalovaného zo zmluvných vzťahov a porušením povinnostížalovaného. Spor medzi účastníkmi sa týkal uzatvorených zmlúv č. 318/2007 o zriadenívecného bremena z 11. apríla 2008 a zmluvy č. 319/2007 o uzatvorení budúcej kúpnejzmluvy z 11. apríla 2008, ktoré nahradili predchádzajúce zmluvy č. 143/2007 a 144/2007.Okresný súd rozsudkom č. k. 38 Cb 130/2010-823 z 20. júna 2012 uložil žalovanémupovinnosť zaplatiť sťažovateľovi 225 492,92 € s úrokom z omeškania, v časti o zaplateniesumy 1 689 320,20 € s úrokom z omeškania žalobu sťažovateľa zamietol a sťažovateľazaviazal zaplatiť žalovanému 76 % trov konania.

Proti výroku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, a proti výroku o náhrade trovkonania podal sťažovateľ odvolanie.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   38   Cb   130/2010-962   z   2.   októbra   2012   uložilsťažovateľovi, aby v lehote 12 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podanéodvolanie proti rozsudku vo výške 33 193,50 €, a to podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníkasúdnych poplatkov na účet okresného súdu, a zároveň poučil žalobcu o možnosti podaťodvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 19.októbra 2012 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221ods. 1 a § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj tým,že okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľanázoru sťažovateľa okresný súd dostatočne neodôvodnil, prečo má sťažovateľ zaplatiť súdnypoplatok   za   odvolanie   vo výške   33   193,50   €,   a neuviedol,   z   akého   právneho   vzťahuvypočítal výšku súdneho poplatku, t. j. či išlo o občianskoprávny alebo obchodnoprávnyvzťah.   Osobitne   sťažovateľ   v   odvolaní   namietal,   že   písomné   vyhotovenie   uzneseniaokresného súdu neobsahuje náležitosti podľa § 169 ods. 1 v spojení s § 157 OSP.

Odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 38 Cb 130/2010-823 z 20. júna 2012vo vyhovujúcom výroku podal aj žalovaný.

Krajský   súd   vo   veci   samej   o   odvolaniach   sťažovateľa   a   žalovaného   rozhodolrozsudkom č. k. 16 Cob 126/2012-1005 zo 16. septembra 2012, ktorým rozsudok okresnéhosúdu č. k. 38 Cb 130/2010-962 z 2. októbra 2012 ako vecne správny potvrdil a zaviazalsťažovateľa   nahradiť   žalovanému   trovy   odvolacieho   konania   32   338,70   €.   Rozsudokkrajského súdu č. k. 16 Cob 126/2012-1005 zo 16. septembra 2012 nadobudol právoplatnosť6. novembra 2014.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 38 Cb 130/2010-962 z 2.októbra 2012 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 Cob 139/2012-1030 z 12. novembra2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 38 Cb 130/2010-962 z 2. októbra 2012 a uzneseniu krajského súdu č. k. 16 Cob 139/2012-1030 z 12.novembra 2014, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené,založené na nesprávnom a arbitrárnom posúdení veci, ktoré je v rozpore s jej posúdením vrozhodnutiach vo veci samej.

Sťažovateľ   uviedol,   že   vo   veci   samej   bolo   okresným   súdom   i   krajským   súdomurčené, že sa právne vzťahy (zmluva č. 318/2007 o zriadení vecného bremena z 11. apríla2008 a zmluva č. 319/2007 o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy z 11. apríla 2008) medziúčastníkmi   konania   spravujú   Občianskym   zákonníkom,   na   základe   čoho   okresný   súdi krajský   súd posudzovali   nároky   sťažovateľa.   Okresný   súd   vyrubil   sťažovateľovi   súdnypoplatok za podané odvolanie podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov,ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkocha poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon o súdnychpoplatkoch“). Podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatokza návrh ak nie ustanovená osobitná sadzba, z ceny predmetu konania vo výške 6 %,najmenej 16,50 €, najviac 16 596,50 € alebo z hodnoty v obchodných veciach najviac33 193,50 € (v odvolacom konaní je potom základom poplatku cena nároku uplatňovanéhov odvolaní).   Krajský   súd   v   uznesení   č.   k.   16 Cob 139/2012-1030   z 12. novembra   2014dospel k názoru, že ide o „obchodnú vec, na ktorú sa aplikovalo hmotné právo Občiansky zákonník“,   svoj   záver   však   dostatočne   neodôvodnil   a   jeho   rozhodnutie   je   v   rozpores rozhodnutím vo veci samej, čo zakladá jeho arbitrárnosť a nezrozumiteľnosť. Okresný súdi krajský súd pri rozhodovaní vo veci samej vyhodnotili právne vzťahy medzi účastníkmi,ako aj ich povahu ako účastníkov konania ako občianskoprávnu, a nie ako obchodnú vec(hoci   vec   bola   na   okresnom   súde   zapísaná   do registra   Cb).   Vo   veci   samej   oba   súdyvychádzali   z   toho,   že   právne   vzťahy   účastníkov   sa   netýkajú   verejnej   potreby   jednotkyúzemnej samosprávy,   t.   j.   sú   občianskoprávnej   povahy,   ale   pri   rozhodovaní   o   súdnompoplatku   už   argumentovali   ich   obchodnoprávnou   povahou.   Preto   aj   súdny   poplatokza podané odvolanie mal byť sťažovateľovi vyrubený iba vo výške 16 596,50 €. Uzneseniekrajského   súdu   č.   k.   16   Cob   139/2012-1030   z   12.   novembra   2014   nedáva   odpovedena sťažovateľom   nastolené   otázky   v   odvolaní,   je   formalistické.   Aj   napriek   tomu,   žeodvolacie konanie trvalo takmer dva roky, krajský súd sa vecou dostatočne nezaoberal, a toani s ohľadom na značnú sumu vyrubovaného poplatku. Sťažovateľ požiadal ústavný súd,aby   dočasným   opatrením   odložil   vykonateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.16 Cob 139/2012-1030 z 12. novembra 2014 v spojení s uznesením okresného súdu č. k.38 Cb 130/2010-962 z 2. októbra 2012, s odôvodnením, že ujma, ktorá môže sťažovateľovivýkonom   tohto   rozhodnutia   vzniknúť,   je   väčšia   ako   ujma,   ktorá   hrozí   tretím   osobámv prípade odkladu vykonateľnosti tohto rozhodnutia, odklad vykonateľnosti nie je v rozpores dôležitým verejným záujmom. Sťažovateľ poukázal aj na princíp exekučného konania,podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konaniazvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných aúčinných prostriedkov nápravy.

Uvedené   vyplýva   z   princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného právapred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľovýchpráv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti anebude   môcť   ani   v   budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdomprostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietanéporušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   ajprávomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   tohozákladného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcťvyužitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne inýmzákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musítakúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie(mutatis mutandis IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

V   danom   prípade   sťažovateľom   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.38 Cb 130/2010-962   z   2.   októbra   2012   podliehalo   revíznej   právomoci   krajského   súduv konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Oprávnenie podať odvolaniesťažovateľ   aj   skutočne   využil   a   krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   aj   preskúmal(uznesenie krajského súdu č. k. 16 Cob 139/2012-1030 z 12. novembra 2014). Preskúmanienapadnutého   uznesenia   okresného   súdu   ústavným   súdom   by   preto   bolo   v   rozpores princípom   subsidiarity   zakotveným   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   lebo   jeho   preskúmaniena základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedenéhoústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odmietolpre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 16 Cob 139/2012-1030z 12. novembra 2014, v prípade ktorého právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie jedaná.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   16   Cob   139/2012-1030z 12. novembra 2014 namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ktoré odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené,založené na nesprávnom a arbitrárnom posúdení veci, ktoré je v rozpore s jej posúdenímv rozhodnutiach vo veci samej.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Krajský súd uznesenie č. k. 16 Cob 139/2012-1030 z 12. novembra 2014 odôvodniltakto:„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a napadnuté   uznesenie   je   potrebné   podľa   §   219   ods.   1,2   O.   s.   p.,   ako   vecne   správne potvrdiť.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh, a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona.

Podľa § 2 ods. 4 prvá veta O. s. p. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie.

Sadzba   poplatku   je   uvedená   v   Sadzobníku   súdnych   poplatkov   (príloha   zák.   č. 71/1992 Zb.) a vyberá sa percentom zo základu, alebo pevnou sumou.

Podľa poznámky 5 k položke 1/, položka 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov sa vyberajú poplatky z návrhu na začatie konania v obchodných veciach 6 % z ceny úhrady predmetu konania najmenej 16,50 eur, najviac 33. 193,50 eur.

Podľa   poznámky   3   k   položke   1   poplatky   podľa   rovnakej   sadzby   sa   platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď uložil žalobcovi   zaplatiť   sumu   33.193,50   eur   za   podané   odvolanie   proti   rozsudku   č.   k. 38Cb/130/2010-823 zo dňa 20. júna 2012.

Tak ako súd prvého stupňa vo vyššie uvedenom rozsudku aj odvolací súd v rozsudku č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa 16. septembra 2014 ustálil, že sa jedná o obchodnú vec na ktorú sa aplikovalo hmotné právo Občiansky zákonník.

Vzhľadom k tomu, že išlo o obchodnú vec, pre vyrubenie súdneho poplatku bolo potrebné postupovať podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobca napadol rozsudok súdu prvého   stupňa   v   časti,   v   ktorej   bola   žaloba   zamietnutá,   a   to   vo   výške   1.689.321   eur s príslušenstvom a výroku o náhrade trov konania. Zo sumy 1.689.321 eur predstavuje 6 % 101.359,29 eur, ale vzhľadom k tomu, že v obchodných veciach môže účastník najviac za súdny poplatok zaplatiť sumu 33.193,50 eur, súd prvého stupňa v súlade s citovanými ustanoveniami správne uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť za súdny poplatok z odvolania sumu 33.193,50 eur.

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník,   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené,   súd   prvého   stupňa   pri   predkladaní   odvolania postupoval v súlade s § 374 ods. 4 O. s. p.

Odvolací súd mal za preukázané, že proti uzneseniu bolo dané poučenie, podľa ktorého ten, komu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok z odvolania, môže podať odvolanie do 15 dni odo dňa doručenia na súde, ktorý uznesenie vydal, t.j. na Okresný súd Trenčín. Uznesenie je opatrené pečiatkou - Okresného súdu Trenčín. Žalobca teda mal vedomosť o tom, že odvolanie má podať na Okresný súd Trenčín.

Podľa odvolacieho súdu napadnuté uznesenie obsahuje všetky náležitosti podľa § 169 ods. 1 a § 157 O. s. p.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p., ako vecne správne potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka konania na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdukonštatuje,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akého dôvodu považoval pre účely rozhodovaniao vyrubení   súdneho   poplatku   za   odvolanie   sťažovateľa   vec   za   obchodnú.   Odôvodnenierozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného právana súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojímrozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy ustanovení o vyrubovaní súdnych poplatkov.Ústavný súd však žiadne skutočnosti, ktoré by takýto záver mohli signalizovať, nezistil.

Podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov z návrhu na začatiekonania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, sa platí súdny poplatok z ceny (z úhrady)predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu 6 %, najmenej 16,50 eura, najviac16 596,50 eura v obchodných veciach najviac 33 193,50 eura.

Pojem obchodnej veci nie je legálne definovaný v zákone o súdnych poplatkocha tento pojem nie je ako pojem hmotnoprávny obsiahnutý ani v Obchodnom zákonníku.Odpoveď na otázku, ktoré veci treba pre potreby tohto ustanovenia považovať za obchodné,treba hľadať v iných právnych predpisoch, a to v ich systematickom výklade. Ako sámuvádza sťažovateľ, v konaní pred okresným súdom sa domáhal priznania žalovanej sumyz titulu vydania bezdôvodného obohatenia i z titulu náhrady skutočnej škody a ušlého ziskuspôsobenej mu žalovaným v súvislosti so zmluvou č. 318/2007 o zriadení vecného bremenaz 11. apríla 2008 a zmluvou č. 319/2007 o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy z 11. apríla2008. Pokiaľ za tejto situácie dospel krajský súd v uznesení č. k. 16 Cob 139/2012-1030z 12.   novembra   2014   k   záveru,   podľa   ktorého   obdobne   ako   v   rozsudku   č.   k.16 Cob 126/2012-1005 zo 16. septembra 2014 ustálil, že ide o obchodnú vec (na ktorú saaplikovalo   hmotné   právo  Občiansky   zákonník),   nemožno   iba   preto   považovať   jehorozhodnutie   za   také,   ktoré   popiera   zmysel   a   účel   ustanovenia   položky   č.   1   písm.   a)sadzobníka súdnych poplatkov.

Kontrolou   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   dotknutých   ustanovení   právnehoporiadku   krajským   súdom   so   sťažovateľom   označenými   ustanoveniami   ústavy   dospelústavný   súd   k   záveru,   že   je   vylúčené,   aby   uznesením   krajského   súdu   mohlo   dôjsťk porušeniu sťažovateľom označených práv (čl. 46 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru). V takom prípade nemožno uvažovať ani o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1ústavy, ktoré mali byť podľa tvrdení sťažovateľa porušené v spojení s čl. 46 ústavy. Iba to, žesťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje,ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti. Ústavný súd pretosťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

S ohľadom na uvedené nebolo už dôvodné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľana vydanie dočasného opatrenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015