znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 370/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   prerokoval   sťažnosť   Občianskeho   združenia   Budúcnosť Považský   Chlmec,   Študentská   4/20,   Žilina,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Soňou Grošaftovou,   Advokátska   kancelária,   Makovického   7,   Žilina,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd „konaním   Slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia,   inšpektorát   životného prostredia Žilina, Legionárska 5, Žilina“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Občianskeho   združenia   Budúcnosť   Považský   Chlmec o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 27. marca 2014 doručená   sťažnosť   Občianskeho   združenia   Budúcnosť   Považský   Chlmec   (ďalej   len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) „konaním   Slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia,   inšpektorát   životného   prostredia Žilina, Legionárska 5, Žilina“ (ďalej len „Slovenská inšpekcia“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol najmä: «Sťažovateľ je účastníkom konania vo veci vydania integrovaného povolenia pre prevádzku „Kogeneračný zdroj COGEN – Žilina, Považský Chlmec“, súčasťou ktorého je konanie vo veci vydania stavebného povolenia pre prevádzkovateľa ALFA Power, a. s., so sídlom Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava. Konanie vo veci vydania integrovaného povolenia na uvedenú prevádzku bolo začaté 20. 10. 2011 na podklade podanej žiadosti na Slovenskú inšpekciu životného prostredia.

Slovenská inšpekcia životného prostredia, na podklade podanej žiadosti, nariadila podaním č. 8465-6930/2013/Mar/776850/108 zo dňa 12. 3. 2013 ústne pojednávanie na deň 16. 4. 2013 a súčasne účastníkov upozornila na možnosť podania písomných pripomienok a to najneskôr na ústnom pojednávaní, nakoľko na neskôr uplatnené námietky sa nebude prihliadať.

Po zahájení ústneho pojednávania, okrem iných námietok, bola vznesená aj námietka týkajúca   sa   nepreukázania   základnej   skutočnosti   pre   zahájenie   uvedené   konania,   a   to existencia   právoplatného   rozhodnutia   MH   SR   o   osvedčení   súladu   investičného   zámeru na vybudovanie zdroja na kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie s dlhodobou Energetickou   politikou   SR.   Pôvodné   rozhodnutie,   ktorým   žiadateľ   disponoval   a   to rozhodnutie č. MH SR č. 2267/2006-3400 zo dňa 31. 1. 2007 stratilo zo zákona platnosť uplynutím lehoty, pričom existencia takéhoto rozhodnutia je jedným z podkladov žiadosti o vydanie integrovaného stavebného povolenia.

Z   dôvodu   vznesenia   uvedenej   námietky   na   ústnom   pojednávaní,   pristúpil   orgán životného prostredia k vydaniu rozhodnutia pod č. 1649-10655/2013/Mar/770850108 dňa 17. 4. 2013,   ktorým   prerušil   konanie   za   účelom   doplnenia   žiadosti   a   to   aj   o   platné osvedčenie MH SR o súlade investičného zámeru na vybudovanie zdroja na kombinovanú výrobu elektrickej energie a tepla v termíne do 31. 7. 2013.

Žiadateľ   doklady,   na   predloženie   ktorých   bol   rozhodnutím   o   prerušení   konania zaviazaný, v lehote do 31. 7. 2013 nepredložil. Z dôvodu nedoloženia dokladov inšpektorát životného prostredia rozhodnutím č. 1649-24300/2013/Mar/770850108 zo dňa 13. 9. 2013, konanie vo veci integrovaného povolenia na prevádzku zastavil.

Proti rozhodnutiu o zastavení konania podal žiadateľ odvolanie, ktorému odvolaniu odvolací   orgán   vyhovel   (pričom   ani   v   rámci   podaného   odvolania   platné   osvedčenie nedoložil)   a   rozhodnutie   o   zastavení   konania   zrušil   a   vec   vrátil   na   nové   konanie. Rozhodnutie svojho postupu odvolací orgán zdôvodnil: „že v prípade osvedčenia MH SR ide o prípad, kedy iný správny orgán rozhoduje o určitej veci, vyriešenie ktorej má zásadný dopad na rozhodnutie vo veci samej, a preto mala inšpekcia konanie prerušiť z dôvodu riešenia predbežnej otázky do doby právoplatnosti rozhodnutia MH SR o udelení alebo neudelení osvedčenia.“

Na základe vyslovenia právneho názoru odvolacím orgánom inšpektorát životného prostredia vydal rozhodnutie pod č. 2080-2098/2014/Mar/770850108 zo dňa 3. 2. 2014, ktorým   konanie   vo   veci   vydania   integrovaného   stavebného   povolenia   pre   prevádzku „Kogeneračný zdroj COGEN – Žilina, Považský Chlmec“ prerušil do doby nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   sekcia energetiky,   Bratislava   vo   veci   udelenia   osvedčenia   o   súlade   investičného   zámeru s dlhodobou koncepciou Energetickej politiky SR.

Tvrdíme,   že   vydanie   rozhodnutia   o   prerušení   konania   do   doby   nadobudnutia rozhodnutia   vydaného   MH   SR   o   súlade   investičného   zámeru   s   dlhodobou   koncepciou Energetickej politiky SR je nesprávne, nezákonné a teda aj protiústavné...

Konaním porušovateľa práva, dochádza ku kontinuálnemu porušovaniu základného práva sťažovateľa garantovaného svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to konkrétnym porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj článku 48 ods. 2 Ústavy SR... Konanie orgánu štátu v medziach a v rozsahu ustanovenom zákonom, bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom, napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty a tento ústavný príkaz zároveň vylučuje stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy   a   z   vlastného   rozhodnutia   aj   nad   rámec   zákona   a   tiež   iným,   ako   zákonom predpísaným a ustanoveným spôsobom, teda jeho nesprávnou činnosťou.

Rámec   povinností   štátnych   orgánov,   voči   ktorým   smeruje   právo   na   súdnu   a   inú právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná v rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   protirečí   príkazu   ústavnej   normy.   Postup porušovateľa práva, keď tento nekoná v súlade s predpismi vzťahujúcimi sa na konanie, treba považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 26/94).

Z   dôvodu   neexistencie   platného   osvedčenia...   od   momentu   podania   žiadosti   až do nariadenia   ústneho   pojednávania,   bolo   zákonnou   povinnosťou   správneho   orgánu do vydania   upovedomenia   o   začatí   konania,   teda   do   4.   1.   2012,   vyzvať   žiadateľa na odstránenie   nedostatkov   žiadosti   s   uvedením   lehoty   v   ktorej   má   tieto   nedostatky odstrániť. V prípade výzvy na odstránenie nedostatkov podania, mohol následne správny orgán   pristúpiť   k   prerušeniu   konania   a   to   z   dôvodu,   aby   vo   vzťahu   k   nemu   neplynuli zákonné lehoty, ktoré je povinný so zákona dodržať pre vydanie rozhodnutia vo veci, ktoré zákonné   lehoty sú   pre správny   orgán záväzné.   Dňom   odstránenia   nedostatkov   podania v rozsahu uloženom v rozhodnutí, najneskôr však v lehote podľa rozhodnutia, nastávajú zákonné podmienky pre pokračovanie v konaní a teda vykonanie procesného úkonu, ktorým je upovedomenie o začatí konania a určenia termínu ústneho pojednávania.

V   čase   podania   žiadosti   žiadateľa   o   integrované   povolenie   na   prevádzku,   mal správny orgán vedomosť že žiadosť nie je úplná, nakoľko osvedčenie vydané MH SR v čase jej   podania   bolo   neplatné.   Zákonnou   podmienkou   pre   vydanie   upovedomenia   o   začatí konania správnym orgánom je práve splnenie taxatívnych podmienok stanovených v § 11 ods. 2 zákona č. 245/2003 Z. z. v platnom znení. a teda aj doloženie platného rozhodnutia MH   SR   o   súlade   investičného   zámeru   na   vybudovanie   zdroja   na   kombinovanú   výrobu elektrickej energie a tepla v lokalite Považský Chlmec s dlhodobou koncepciou Energetickej politiky   SR,   ako   aj   platné   vyjadrenia   príslušných   orgánov.   Je   zákonnou   povinnosťou správneho orgánu posúdiť či žiadateľ splnil zákonné podmienky pre začatie konania, resp. či   nastávajú   zákonné   podmienky   pre   jeho   prerušenie.   Pokiaľ   správny   orgán   nemal v administratívnom spise doložené všetky doklady, nastali na jeho strane podmienky pre prerušenie konania z dôvodov nedostatkov žiadosti o vydanie integrovaného povolenia. Zákonné   ustanovenia   platné   pre   konanie   vo   veci   integrovaného   povolenia   a   to   zákon č. 245/2003   Z.   z.   v   platnom   znení,   neumožňujú   správnemu   orgánu   prerušiť   konanie z dôvodu neúplnosti žiadosti po oznámení o začatí konania, a už nie v čase po uskutočnení ústneho pojednávania. Účelom ústneho pojednávania je už samotné prerokovanie žiadosti žiadateľa a tomu prislúchajúcich podkladov, ktoré sú zákonným podkladom pre posúdenie oprávnenosti nároku žiadateľa. Pokiaľ správny orgán vo veci nariadil ústne pojednávanie, ktoré pojednávanie aj prebehlo, nemohol po jeho vykonaní pristúpiť k prerušeniu konania z dôvodu nedostatkov podanej žiadosti a súčasne vyzvať žiadateľa, aby tieto nedostatky odstránil   v   lehote   ktorú   mu   pôvodne   uložil   rozhodnutím,   a   už   vôbec   nie   následným rozhodnutím   o prerušení konania   do   doby   nadobudnutia   osvedčenia a to z dôvodu,   že k takémuto postupu ho neoprávňuje žiadne zákonné ustanovenie zákona č. 254/2003 Z. z. v platnom znení.

Odstránenie nedostatkov žiadosti po ústnom pojednávaní, a to doloženie rozhodnutia MH SR, nie je možné chápať ako konanie o predbežnej otázke, nakoľko ide o rozhodnutie, ktorým   žiadateľ   už   v   čase   podania   žiadosti   o   vydanie   integrovaného   povolenia   musí deklarovať správnemu orgánu existenciu súladu s dlhodobou Energetickou politikou SR, tzn.   že   uvedené   rozhodnutie   je   neoddeliteľnou   súčasťou   podanej   žiadosti.   Neexistencia takéhoto rozhodnutia môže byť iba podkladom pre rozhodnutie vo veci, ktorým sa nepovolí činnosť prevádzkovateľovi, resp. zastavenie konania, ak žiadateľ v lehote určenej správnym orgánom nedostatky žiadosti neodstráni.

Nakoľko   správny   orgán   nevyzval   žiadateľa   v   čase   od   podania   žiadosti do upovedomenia o začatí konania na odstránenie nedostatkov podania (nakoľko zákon pre oznámenie   o   začatom   konaní   predpokladá,   že   podanie   je   úplné   bez   vád)   nemohol pristúpiť k ústnemu pojednávaniu,   nakoľko   výsledkom nedostatku žiadosti   je zastavenie konania., resp. rozhodnutia, ktorým sa nepovolí činnosť v prevádzke po vysporiadaní sa so všetkými   vznesenými   pripomienkami   a   námietkami,   ktoré   sú   odôvodnené   a   smerujú k obsahu žiadosti a k prevádzke. V uvedenom prípade zákonnou povinnosťou správneho orgánu,   vzhľadom   na   dôvodnosť   námietok,   bola   povinnosť   vydania   rozhodnutia o nepovolení   činnosti   v   prevádzke   s   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   16   ods.   8   zákona č. 245/2603 Z. z. v platnom znení, ktorá lehota je pre správny orgán záväzná.

Konanie porušovateľa práva v rozpore so zákonom predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a je teda ohrozené vo svojej podstate, nakoľko i napriek zákonným ustanoveniam, ktoré jednoznačne formulujú postup orgánu štátnej správy, dochádza ku konaniu nad rámec zákona, a teda aj ku konaniu   ktoré v konečnom   dôsledku je   zaťažené   zbytočnými   prieťahmi.   Od   podania žiadosti na   vydanie integrovaného   stavebného   povolenia   žiadateľ   vedel,   že   nedisponuje jednou zo základných požiadaviek pre zahájenie konania. Správny orgán aj napriek tejto skutočnosti   uvedený   nedostatok   neodstránil,   zahájil   konanie,   ktoré   následne   prerušil do doby, ktorej časová hranica môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko žiadateľ pre vydanie rozhodnutia MH SR musí spĺňať ďalšie zákonné podmienky,   aby mu toto bolo vydané. Vzhľadom na uvedené správanie účastníka – žiadateľa o vydanie integrovaného stavebného povolenia   –   ktorý   nepredložil   k   žiadosti   jednu   z   podstatných   náležitostí   pre   zahájenie konania nemôže byť okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý postup orgánu verejnej správy, ktorý má zákonom stanovený postup a nad rámec ktorého nemôže konať.

K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca   povinnosť   súdu   o   veci   konať.   Ak   osoba   uplatní   svoje   právo   v   súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva,   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania. Podľa § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku sa rozhodnutím o prerušení konania   rozumie   rozhodnutie   procesnej   povahy,   ktoré   je   vylúčené   z   preskúmavania v správnom   súdnictve,   a   žiadne   iné   rozhodnutie,   predovšetkým   vo   veci   samej,   ktoré   by mohlo byť predmetom preskúmavania v správnom súdnictve, z dôvodu takmer trojročnej lehoty od začatia konania zatiaľ neexistuje, pričom prerušením konania do doby získania osvedčenia MH SR stav právnej istoty sťažovateľa je ohrozený.

Sťažovateľ bez akéhokoľvek vlastného zavinenia v súčasnosti nemá reálnu možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom súdneho konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana tak, ako to predpokladá a umožňuje čl. 46 ústavy (osobitne odsek 2 v nadväznosti na odsek 1), nakoľko voči rozhodnutí o prerušení konanie nie je prípustné odvolanie... Z   dôvodu   výraznej   intenzity   zásahov   do   práv   sťažovateľa,   a   to,   ad   a/   doposiaľ pretrvávajúceho stavu právnej neistoty sťažovateľa a to z dôvodu že do dnešného dňa a ani v časovej lehote do budúcna nie je predpoklad vydania rozhodnutia vo veci, ad b/ z dôvodu, že   sťažovateľ   bez   akéhokoľvek   vlastného   zavinenia   v   súčasnosti   nemá   reálnu   možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom súdneho konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana tak, ako to predpokladá a umožňuje čl. 46 ods. 1 ústavy; sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume vo výške 1 500,- €.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Základné   právo   sťažovateľa   Občianskeho   združenia   Budúcnosť   Považský Chlmec..., garantované 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom   a   konaním   Slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia,   inšpektorát   životného prostredia Žilina... porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   pod   č.   2080- 2098/2014/Mar/770850108 zo dňa 3. 2. 2014 vydaného Slovenskou inšpekciou životného prostredia, inšpektorátom životného prostredia, legionárska 5, 012 05 Žilina podľa čl. 127 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 1 500,- €.

4. Porušovateľ práva je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Soňa Grošaftová, advokátka..., bankové spojenie...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   36/96,   I.   ÚS   118/04, I. ÚS 247/2012).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy (všeobecné) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí a opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (II. hlavy piatej časti OSP, pozn.) postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

V zmysle § 244 ods. 3 druhej vety OSP postupom správneho orgánu (orgánu verejnej správy) sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť...

Podľa   §   250t   ods.   4   OSP   súd   o   návrhu   rozhodne   bez   pojednávania   uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť...

Podľa § 250u OSP za nedodržanie lehoty uvedenej v uznesení súdu podľa § 250t môže   súd   na   opakovaný   návrh   účastníka,   ak   je správny   orgán   naďalej   nečinný,   uložiť pokutu...

V súlade s uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že rozhodovanie o nečinnosti orgánov verejnej správy, a teda aj o ochrane základných a iných práv,   porušenie   ktorých   môže   byť   dané   nečinnosťou   správneho   orgánu,   je   zverené všeobecným   súdom   v   rámci   správneho súdnictva.   V   danom   prípade   sa   teda   sťažovateľ mohol ochrany svojich práv domáhať v konaní podľa § 250t ods. 1 OSP.

Ústavný súd konštatuje, že právomoc všeobecného súdu rozhodovať o nečinnosti orgánov verejnej správy vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014