znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 370/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2013 doručená sťažnosť M. M., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   Co   330/2012   a   jeho   uznesením z 30. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 259/2011 sa žalobca podanou žalobou domáhal voči sťažovateľke zaplatenia úrokov z omeškania v sume 18 929,40 €, ktoré mu mali vzniknúť z dôvodu nezaplatenia mu sťažovateľkou náhrady škody, k zaplateniu ktorej bola sťažovateľka zaviazaná trestným rozkazom sp. zn. 3 T 220/2010 z 21. januára 2011, pretože predmetnú škodu spôsobila žalobcovi v dôsledku ňou spáchaného trestného činu podvodu, za ktorý bola označeným trestným rozkazom aj odsúdená.

Okresný súd napádaným uznesením č. k. 9 C 259/2011-84 z 3. októbra 2012 návrh sťažovateľky na prerušenie predmetného konania zamietol ako nedôvodný, o prerušenie ktorého   sťažovateľka   žiadala   z   dôvodu,   že   podľa   jej   názoru   prerokovanie   danej   veci záviselo od posúdenia otázky, ktorú v tomto civilnom konaní okresný súd nebol oprávnený riešiť a ktorá spočívala v tvrdení sťažovateľky, že trestný rozkaz, od ktorého si žalobca odvodzoval svoj finančný nárok, nemohol nadobudnúť právoplatnosť, pretože podľa tvrdení sťažovateľky jej tento bol doručený bez náležitého poučenia o lehote na podanie opravného prostriedku   (odporu)   voči   nemu.   Sťažovateľka   v   návrhu   na   prerušenie   konania,   ako   aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že rovnopis označeného trestného rozkazu jej na rozdiel   od   poškodeného   v   trestnej   veci   (žalobcu   v   dotknutej   civilnej   veci,   pozn.)   bol doručený vo vyhotovení, ktoré neobsahovalo úplné poučenie o lehote na podanie odporu voči nemu.

Uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 259/2011-84 z 3. októbra 2012 o zamietnutí návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   bolo   na   základe   ňou   podaného   odvolania potvrdené aj uznesením krajského súdu č. k. 25 Co 330/2012-90 z 30. novembra 2012. Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta   arbitrárnosť   tak uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   9   C   259/2011-84   z 3.   októbra   2012,   ako   aj uznesenia krajského súdu č. k. 25 Co 330/2012-90 z 30. novembra 2012, pretože všeobecné súdy podľa nej nezohľadnili skutočnosť ňou tvrdeného procesného pochybenia v jej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 T 220/2010 spočívajúceho v doručení jej trestného rozkazu bez náležitého poučenia o opravnom prostriedku voči nemu, pričom práve od tohto trestného rozkazu sa mal odvíjať žalobcom voči nej uplatnený finančný nárok v dotknutom civilnom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Zo spisovej dokumentácie, ktorá bola konajúcim súdom vyžiadaná a týkajúca sa jednak   samotného   Tr.   konania   -   /tr.   rozkazu/   ako   aj   mojich   podnetov   na   Okresnú prokuratúru   vo   veci   neidentických   tr.   rozkazov   sa   konajúce   súdy   mohli   spoľahlivo presvedčiť o skutkovom stave.

Dôkaz : Listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise 9 C 259/2011 na Okresnom súde Nové Zámky

Z obsahu predmetných listinných dôkazov by som chcela zdôrazniť, že mne doručený tr. rozkaz neobsahoval poučenie o opravnom prostriedku na rozdiel od tr. rozkazov iných t.j.   údajného   poškodeného,   orgánov   činných   v   tr.   konaní,   súdu.   Tak   sa   stalo,   že   som zmeškala 8 dňovú lehotu na podanie opravného prostriedku.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky M. M. na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9 C 259/2011 porušené bolo.

2. Trestný rozkaz Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3 T 220/2010 zo dňa 21. 01. 2011 zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

3. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25 Co/330/2012 zo dňa 30.11.2012 ktorým potvrdil   uznesenie   o   zamietnutí   prerušenia   konania   vydaného   Okresným   súdom   Nové Zámky sp. zn. 9 C 259/2011 zo dňa 3. 10. 2012 č. k. 9 C 259/2011 zrušuje.

4. Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9 C 259/2011 zo dňa 3. 10. 2012 ktorým zamietol žiadosť o prerušenie konania z dôvodu § 109 písm. b OSP zo dňa 2. 10. 2012   zrušuje.   Nariaďuje,   aby   do   právoplatného   rozhodnutia   v   tr.   vec   evidovanej   na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 3 T 220/2011 nekonal.

5. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € slovom päťtisíc eur.“

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka tiež žiadala, aby jej pre účely konania   pred   ústavným   súdom   bol   z   dôvodu   jej   nepriaznivých   majetkových   pomerov ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   posúdenie,   či   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012 a postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   Co   330/2012   a   jeho   uznesením z 30. novembra   2012   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   napádané   uznesenie   a   jemu   predchádzajúci   postup okresného   súdu,   ústavný   súd   pripomína,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta,   t. j.   základného   práva   na súdnu   ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   aj   dôsledkom arbitrárneho postupu a rozhodnutia okresného súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu mala sťažovateľka možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesenia z 3. októbra 2012 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využila,   pričom   krajský   súd   ako   súd   odvolací   sa   v   podstate   musel   vysporiadať s identickými   námietkami,   aké   sťažovateľka   proti   označenému   postupu   a   rozhodnutiu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu, pozn.) už po jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012

V   súvislosti   s   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012 sťažovateľka namieta nedostatok dokazovania   krajským   súdom,   ktorý   vzhliada   v   tom,   že   krajský   súd   sa   náležite nevysporiadal   s   tým,   že   v   trestnom   rozkaze,   od   ktorého   žalobca   v   spore   odvíjal   svoj finančný nárok, nebola náležite poučená o lehote na podanie odporu proti tomuto trestnému rozkazu, a teda tento ani nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Sťažovateľka totiž považuje vyriešenie otázky náležitostí trestného rozkazu za otázku zásadného právneho významu pre posúdenie   nároku   žalobcu   v   napadnutom   civilnom   spore,   ktorý   si   má   žalobca   podľa sťažovateľky odvodzovať práve od predmetného trestného rozkazu.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným postupom a uznesením krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:„Súd v občianskoprávnom konaní je súd podľa § 135 ods. 1 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku (skratka OSP) - zák. č. 99/1963 Zb. viazaný rozhodnutím príslušných orgánov   o   tom,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   priestupok   alebo   iný   správny   delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal.

O tom, či je právoplatné rozhodnutie v trestnej veci, posudzuje súd, ktorý rozhodoval v trestnom konaní sp.   zn.   3 T/220/2010.   Ten vyznačil   právoplatnosť trestného rozkazu, pričom však súdy (Okresný súd Nové Zámky uznesením zo 16.05.2011 sp. zn. 3 T/220/2010 a Krajský súd uznesením č. k. 4 Tos/27/2011-307 z 09.06.2011) rozhodovali o sťažnosti obžalovanej   proti   trestnému   rozkazu,   avšak   s   negatívnymi   výsledkami   pre   ňu.   V   tomto konaní   (sp.   zn.   9   C/259/2011)   tak   už   súd   nebol   oprávnený   posudzovať,   či   prípadne   v trestnom   konaní   boli   alebo   neboli   porušené   práva   obžalovaného,   odsúdeného.   Naviac predmetom tohto súdneho konania nie je istina - 24.895,44 eura, ale požadované 11 %-né úroky ročne z istiny, počnúc od 23.04.2004 do zaplatenia. Nebol dôvod na postup podľa § 109   ods.   1   písm.   b)   OSP.   Takýto   postup   -   povinnosť   prerušenia   konania   by   bol   iba v prípadoch   §   135   ods.   1   OSP   (predloženie   Ústavnému   súdu   SR   v   prípade   rozporu všeobecne záväzného predpisu s Ústavou SR, predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie v prípade tzv. predbežnej otázky).

Samozrejme súd v občianskoprávnom konaní nemôže riešiť trestnosť činu, o žiadny takýto prípad nejde, a preto odvolací súd dospel k tomu, že uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne je potrebné potvrdiť (§ 219 ods. 1 OSP).“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že pred rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu krajský súd náležite vykonal dokazovanie v rozsahu   svojich   kompetencií   odvolacieho   súdu   v   civilnej   veci,   v   právomoci   ktorého nie je zasahovať do právoplatných rozhodnutí v trestných veciach. V danom prípade tak krajský   súd   zistil,   že   identické   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   ňou   tvrdeného procesného pochybenia pokiaľ ide o rozsah poučenia v jej doručenom trestnom rozkaze okresného súdu sp. zn. 3 T 220/2010 z 21. januára 2011, boli už predmetom sťažovateľkou podaného odporu proti tomuto trestnému rozkazu, ktoré však v tomto konaní o odpore nemohli byť vecne preskúmané, pretože sťažovateľka podala odpor oneskorene, tak ako to vyplýva aj z odmietajúceho uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 220/2010 zo 16. mája 2011, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 27/2011 z 9. júna 2011. V súvislosti   s   argumentom   sťažovateľky,   že   odpor   proti   trestnému   rozkazu   podala oneskorene, t. j. po 8-dňovej lehote, práve kvôli nesprávnemu poučeniu v trestnom rozkaze o tejto lehote na jeho podanie, pričom sa domnievala, že odpor bolo možné podať v lehote až 15 dní tak, ako v civilných   veciach, krajský   súd v uznesení sp.   zn. 4 Tos 27/2011 z 9. júna   2011   okrem   iných   dôvodov   na   margo   uvedeného   iba   podotkol,   že   ani   tento argument   sťažovateľky   by   neobstál,   pretože   sťažovateľka   podala   odpor   proti   trestnému rozkazu mimochodom aj po uplynutí tejto 15-dňovej lehoty, o ktorej sa domnievala, že je lehotou na jeho podanie.

Inými slovami, po vykonaní uvedeného dokazovania krajský súd v konaní vedenom pod   sp.   zn. 25   Co   330/2012,   zistiac,   že trestný   rozkaz, ktorým   bol   žalobcovi   priznaný finančný nárok (náhrada škody spôsobenej v dôsledku trestného činu sťažovateľky, pozn.), od   ktorého   žalobca   odvodzoval   v   civilnom   konaní   svoj   nárok   na   zaplatenie   úrokov z omeškania, už nadobudol právoplatnosť, následne súc viazaný právoplatným rozhodnutím trestného   súdu   (trestným   rozkazom,   pozn.),   do   právomoci   ktorého   nemohol   zasiahnuť, dospel k dôvodnému záveru o neexistencii dôvodu na sťažovateľkou navrhované prerušenie konania.   Sťažovateľka   totiž   dôvod   na prerušenie   civilného konania   vzhliadla   v   potrebe preskúmania nedostatkov poučenia uvedeného v trestnom rozkaze, ktoré však nemohli byť predmetom prieskumu v civilnom konaní, ale mali byť preskúmané v inštančnom postupe trestných súdov, avšak v inštančnom postupe trestných súdov tieto námietky nemohli byť vecne preskúmané práve vinou samotnej sťažovateľky, ktorá ich uplatnila oneskorene, preto sťažovateľka musí znášať dôsledky svojho konania, v dôsledku ktorého tak trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a stal sa záväzným nielen pre ňu, ale aj pre ostatné orgány verejnej moci, teda aj pre okresný súd a krajský súd, rozhodujúce v jej civilnej veci, ktoré tak nemali dôvod a ani kompetenciu pochybovať o správnosti záverov trestných súdov vyjadrených v právoplatnom trestnom rozkaze, ktorého správnosť sťažovateľka nenapadla ani na ústavnom súde.

Inými   slovami,   ak   sa   sťažovateľka   domnievala,   že   rozhodnutie   krajského   súdu v trestnej veci sp. zn. 4 Tos 27/2011 z 9. júna 2011, ktorým sa v poslednom inštančnom stupni trestných súdov preskúmavali jej námietky o dôvodnosti ňou oneskorene podaného odporu, bolo neústavné a nesprávne, mala možnosť domáhať sa jeho preskúmania pred ústavným   súdom   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Avšak,   keďže   tak sťažovateľka neučinila, rozhodnutie krajského súdu v označenej trestnej veci sa tak bez ďalšieho stalo záväzným aj pre rozhodovanie krajského súdu v civilnej veci vedenej pod sp. zn.   25   Co   330/2012,   ktorý   tak   nemal dôvod   ani právomoc   toto   trestné   rozhodnutie revidovať alebo opätovne preskúmavať.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k rozhodnutiu, že závery krajského súdu vyslovené v napadnutom uznesení č. k. 25 Co 330/2012-90 z 30. novembra 2012 nemožno považovať za arbitrárne, rozporuplné a z ústavného hľadiska neudržateľné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   nad   rámec   v   súvislosti   s   v   petite   sťažnosti   uvedeným   návrhom sťažovateľky zrušiť trestný rozkaz okresného súdu sp. zn. 3 T 220/2010 z 21. januára 2011 podotýka, že v súvislosti s týmto rozhodnutím sťažovateľka v petite sťažnosti žiada iba jeho zrušenie bez toho, aby v príčinnej súvislosti s ním namietala aj porušenie konkrétnych práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská   republika   viazaná. Avšak   aj   keby   uvedený   nedostatok   petit   sťažnosti   nemal, ústavný súd súčasne konštatuje, že v tejto časti by bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť   ako   oneskorene   podanú,   keďže   predmetný   trestný   rozkaz   nadobudol právoplatnosť 22. februára 2011, pričom od tej doby do 19. apríla 2013, keď sťažnosť adresovanú   ústavnému   súdu   sťažovateľka   podala   na   poštovú   prepravu,   už   nepochybne uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   napádaných rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),   ústavný   súd   o   tých   častiach   sťažnosti,   ktorými   sa   sťažovateľka   domáhala   ich priznania, už nerozhodoval.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu rozhodovať aj o žiadosti sťažovateľky ustanoviť jej v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013