znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 370/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   A.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1,   čl.   2   ods.   2   a čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 3 Er 220/2010 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 16 CoE 31/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. D. A., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Bánovce   nad Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   3 Er   220/2010   a   Krajským   súdom   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 CoE 31/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. júla 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   jednak   rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   16   C   103/2001-384   z   18.   januára   2008   v   spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 238/07, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 16 C 103/2001-412 z 30. januára 2008 bola spoločnosť R., s. r. o. (ďalej   len   „povinná“),   zaviazaná   zaplatiť   sťažovateľovi   istinu   s   príslušenstvom   a trovy konania. Na základe uvedených exekučných titulov sťažovateľ 19. mája 2010 podal návrh na začatie exekúcie proti povinnej, pričom ako povinného 2 označil aj spoločnosť G., a. s. (ďalej len „poisťovňa“), keďže v celom priebehu konania vo veci samej bola poisťovňa, resp. jej právna predchodkyňa vedľajšou účastníčkou z dôvodu, že povinná mala uzatvorené zodpovednostné   poistenie   pre   prípad,   že   svojou   činnosťou   spôsobí   tretej   osobe   škodu. Sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 822 a § 823 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých povinná mala právo na to, aby poisťovňa uhradila za ňu škodu v prípade poistnej udalosti, pokiaľ je poistený zodpovedný za túto škodu. Upovedomením exekútora sp. zn. Ex 59/10 z 1. júla 2010 bola začatá exekúcia, a to tak proti povinnej, ako aj proti poisťovni. Uznesením okresného   súdu   č.   k.   3   Er   220/2010-47   z 29.   októbra   2010   bolo   vyhovené   námietkam poisťovne. Uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 31/2011-65 z 27. apríla 2011, ktoré bolo doručené 17. mája 2011, bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 29. októbra 2010. Napokon uznesením okresného súdu č. k. 3 Er 220/2010-77 z 23. júna 2011 bola exekúcia proti poisťovni zastavená. Toto uznesenie bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené 8. júla 2011.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   mu   bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   domáhať   sa   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ sa domáhal v súdnom konaní náhrady škody voči povinnej preto, lebo sa nemohol tejto domáhať priamo voči poisťovni, ktorá bola poistiteľom povinnej. Priamy nárok   podľa   §   823   Občianskeho   zákonníka   totiž   poškodený   voči   poistiteľovi v zodpovednostom   poistení   nemá. Práve   preto   vystupovala poisťovňa   v konaní len ako vedľajšia účastníčka na strane povinnej. Povinná napriek právoplatnosti exekučných titulov však sťažovateľovi priznané plnenie neposkytla. Preto bolo potrebné podať návrh na začatie exekučného   konania.   Poisťovňa   odmietla   plniť   s   odôvodnením,   že   nebola   zaviazaná exekučným titulom nič sťažovateľovi zaplatiť. Pokiaľ v ustanovení § 822 a hlavne § 823 Občianskeho zákonníka sa poistiteľovi ukladá zaplatiť náhradu poškodenému, potom pri ústavne konformnom výklade týchto ustanovení musí existovať spôsob, ktorým je možné domôcť sa splnenia povinností uložených zákonom. Toto právo však bolo všeobecnými súdmi   odňaté.   Tieto   totiž   nerozlíšili   právo   na   náhradu   škody,   kde   voči   poisťovateľovi poškodený   nemá   priamy   nárok,   od   exekučného   titulu,   ktorý   nastal   pri   prechode   práva potom, ako o náhrade škody bolo právoplatne rozhodnuté. Práve týmto postupom došlo k odňatiu práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 Er 220/2010 v súvislosti s uzneseniami č. k. 3 Er 220/2010-47 z 29. októbra 2010, ako   aj   č.   k.   3 Er 220/2010-77   z   23.   júna   2011,   ale   tiež   v   konaní   vedenom   krajským súdom pod sp. zn. 16 CoE 31/2011 v súvislosti s uznesením č. k. 16 CoE 31/2011-65 z 27. apríla   2011   s   tým,   aby   uvedené   uznesenia   boli   zrušené   a   vec   vrátená   na   ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 € a náhradu trov konania vo výške 314,18 €.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 16 CoE 31/2011-65 z 27. apríla 2011 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 Er 220/2010-47 z 29. októbra 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.  

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   vo vzťahu   voči   okresnému   súdu   mal   krajský   súd   v   odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   K   tomu   treba   dodať,   že   sťažovateľ   právo   podať odvolanie aj využil.

Do značnej   miery   obdobná je situácia   aj vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu č. k. 16 CoE 31/2011-65 z 27. apríla 2011. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ sám tvrdí, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať v exekučnom   konaní   vo   vzťahu   voči   poisťovni.   Tvrdí   teda   vlastne   danosť   dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý zároveň zakladá aj prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ podľa zistenia ústavného súdu dovolanie nepodal, nevyčerpal tým mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny poriadok na ochranu označených práv účinne poskytuje a na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený. Táto skutočnosť zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 3 Er 220/2010-77   z   23.   júna   2011,   ktorým   bola   exekúcia   proti   poisťovni   zastavená, považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Uvedeným   uznesením   bola   exekúcia   proti   poisťovni   zastavená   s   poukazom   na ustanovenie § 50 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Z uvedeného je zrejmé už na prvý pohľad, že po právoplatnom vyhovení námietkam poisťovne nemohol okresný súd postupovať inak, než postupoval.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011