znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 370/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010   predbežne prerokoval   sťažnosť spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 3 CoE 23/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na   rovnosť   účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 3 CoE 23/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. augusta 2010.Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   návrhom   na   vykonanie   exekúcie   podaným   súdnemu exekútorovi Mgr. Ľ. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 24. septembra 2009 sa sťažovateľka domáhala vymoženia   sumy   718,79   €   s prísl.   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   bol rozhodcovský   rozsudok   sp.   zn.   59/07/09   z 29.   júla   2009,   ktorý   sa   stal   právoplatným 19. augusta   2009   a vykonateľným   25.   augusta   2009.   Uznesením   Okresného   súdu   Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 225/09-22 z 23. februára 2010 bola zamietnutá žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v časti špecifikovanej   v uznesení   s odôvodnením,   že   rozhodcovský   rozsudok   je   v rozpore   so zákonom,   čo   sa   týka   sumy   zmluvných   pokút   a úrokov   z omeškania.   Proti   uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia okresného súdu ako exekučného súdu preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Poukázala aj na nesprávnosť samotných skutkových a právnych záverov okresného súdu. Uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   3   CoE   23/2010   z 9.   júna 2010   bolo   uznesenie   okresného   súdu potvrdené. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo sťažovateľke doručené 23. júna 2010.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uzneseniami   všeobecných   súdov   boli   porušené   jej označené   základné   práva   podľa   ústavy.   Z uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   došlo k čiastočnému zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom   konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Uvedené ustanovenie však   nedáva   exekučnému   súdu   právomoc   preskúmavať   exekučný   titul,   ale   iba   posúdiť plnenie   ním   priznané.   Preto   všeobecné   súdy   konali   v rozpore   s čl.   2   ods.   2   ústavy. Popieranie platnosti rozhodcovskej doložky bolo možné a zo zákona predvídané v priebehu rozhodcovského konania a po jeho skončení len v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tomto smere sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“), najmä na rozhodnutie vo veci Mostaza. Navyše, uznesenie krajského   súdu   nie   je   ani   dostatočným   spôsobom   odôvodnené.   Postupom   všeobecných súdov bol povinný zvýhodnený, čím sa porušila zásada rovnosti účastníkov konania. Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 CoE 23/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 9. júna 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátkou   vo   výške   303,30   €   vrátane   dane z pridanej hodnoty.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 CoE 23/2010 z 9. júna 2010 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 225/2009-22 z 23. februára 2010. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil správny   právny   záver.   Skutočnosť   existencie   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   všeobecné   súdy v rozpore   so   zákonom   a s judikatúrou   súdneho   dvora   neumožnili   jej   ako   oprávnenému subjektu   vymôcť   peňažnú   pohľadávku   voči   povinným   judikovanú   právoplatným rozhodcovským   rozsudkom.   Sťažovateľka   teda   vlastne   tvrdí,   že   postupom   všeobecných súdov   bola   pozbavená   súdnej   ochrany   v exekučnom   konaní,   teda   možnosti   konať   pred súdom v exekučnom konaní.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohla sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala.

Možno   urobiť   záver,   že   sťažovateľka   nevyčerpala   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bola osobne oprávnená podľa Občianskeho súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010