znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 370/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti U., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005 z 28. apríla 2008 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti U., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti U., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005 z 28. apríla 2008 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   č. k. 3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005 z 28. apríla 2008 uložil sťažovateľke ako povinnej zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok za konanie súdu o námietkach proti exekúcii v sume 63 948 Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti predmetného uznesenia.

Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd ju predmetným uznesením poškodil z dôvodu,   že jeho   rozhodnutie   bolo   vydané   v   dôsledku   predchádzajúcich   nezákonných rozhodnutí okresného súdu č. k. 25 Cb 48/02-21 z 12. mája 2003 a krajského súdu č. k. 14 Cob 128/03-34 z 29. októbra 2003.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   16   CoE   160/2008-111   z   23.   júna   2009,   ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, je podľa sťažovateľky neoprávnené, bezdôvodné a nepodložené právnym poriadkom a právnymi princípmi, na ktorých je právny poriadok založený,   a   to „v   dôsledku   spoplatňovania   sťažovateľa   za   iniciovanie   odstránenia   vád konania, ktoré spôsobil všeobecný súd a mal ich odstrániť ex offo“.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd vyslovil porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 4 ústavy, základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005 z 28. apríla 2008 a uznesenie krajského súdu č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009 a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods.   4   ústavy,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1,   3   a 4   ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   621/2005-97, Ex 139/2005 z 28. apríla 2008 a uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy   a   označených základných práv a práv uznesením okresného súdu

Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta   porušenie   označených   článkov   ústavy   a   označených   základných   práv   a práv uznesením okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol uznesením z 28. apríla 2008, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie) rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009). Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmať konanie okresného súdu a jeho uznesenie z 28. apríla 2008 vedené pod č. k. 3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy   a   označených základných práv a práv uznesením krajského súdu

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie označených článkov ústavy a označených základných práv a práv uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009, ktorým potvrdil   uznesenie okresného   súdu   č.   k.   3   Er   621/2005-97,   Ex   139/2005   z   28.   apríla   2008,   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 16. 8. 2005 prvostupňový súd poveril vykonaním exekúcie   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   I   č. k. 25 Cb 48/02 zo dňa 30. 7. 2002 na vymoženie sumy 1.065.863,- Sk s príslušenstvom. Proti upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   zo   dňa   13. 9. 2005   podal   v   zákonnej   lehote   povinný námietky z dôvodu, že voči exekučnému titulu - platobnému rozkazu v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave podal dovolanie, preto je odôvodnený predpoklad, že exekučný titul bude zrušený. Súd prvého stupňa rozhodol o námietkach povinného uznesením zo dňa 8. 10. 2007 tak, že námietkam vyhovel.

Spoplatňovanie konania súdu o námietkach proti exekúcii vykonávanej podľa zák. č. 233/1995 Z. z. (Ex. por.) je stanovené zákonom č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. 1. 2001.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb., súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry   uvedené   v   sadzobníku   súdnych   poplatkov   a   poplatku   za   výpis   z   registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa pol. 13 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, za konanie súdu o námietkach proti exekúcii sa platí poplatok v sadzbe 6 % z vymáhaného nároku.

Z uvedeného je teda zrejmé, že povinnému podaním námietok proti exekúcii vznikla poplatková povinnosť a stal sa poplatníkom podľa § 2 zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého ustanovenia poplatníkom je ten, kto je navrhovateľ poplatkového úkonu.

Povinný   preto   má   povinnosť   zaplatiť   poplatok   za   konanie   súdu   o   námietkach a dôvody odvolania sú irelevantné. Jeho zaplatením vzniknú povinnému trovy, o ktorých súd prvého stupňa rozhodne doplňujúcim uznesením.

Súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného súdu potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda   krajský   súd   v danom   prípade   neporušil   označené základné právo sťažovateľky   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009