znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 37/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2015 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť R. A., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Hlaváčovou, Advokátska kancelária JUDr. Eva Hlaváčová, s. r. o., Farská 12, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 62/2013 z 22. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014 doručená sťažnosť R. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Tdo 62/2013 z 22. januára 2014 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol trestným rozkazom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 239/2007 z 27. marca 2008 uznaný vinným zo   spáchania   trestného činu   ublíženia   na zdraví v spolupáchateľstve podľa   § 9 ods. 2 k § 221 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený peňažný trest vo výške 10 000 Sk (t.   j. 331,94 €)   s náhradným   trestom   odňatia   slobody   na   tri   mesiace   v prípade   úmyselného zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu. Sťažovateľ podal proti trestnému rozkazu v zákonom   ustanovenej   lehote   odpor   z dôvodu,   že   sa   spolu   so   svojím   spoluobvineným uvedeného trestného skutku nedopustili.

Sťažovateľ tvrdí, že «daný skutok, ktorý popisoval „poškodený“ ako aj následné ublíženie na zdraví, ktorého sme sa mali dopustiť sa vôbec nestal. Výpoveď „poškodeného“ N. si rozporuje s vyhotovenou fotodokumentáciou na tvare miesta a za týmto účelom sme žiadali vykonať previerku výpovede tejto osoby na tvare miesta. Takýto úkon nie je možné vykonať v rámci súdneho konania. Je to úkon, ktorý sa vykonáva vyšetrovacím orgánom, pretože tento má na to prostriedky. Vyšetrovateľa sme požiadali, aby vykonal konfrontáciu medzí „poškodeným“ N. a nami. Ani tento dôkaz vykonaný nebol napriek tomu, že je to pre vyšetrovateľa   aj   prokurátora   hlavný   dôkaz,   ktorý   nás   má   usvedčovať.   Tým,   že   nebola vykonaná konfrontácia, boli naše obhajovacie práva dotknuté, pretože z očí do očí vieme vyvrátiť dôveryhodnosť tohto svedka a utvrdiť ho v tom, že si vymýšľa a klame.».

3. V ďalšom konaní pred okresným súdom sťažovateľ namietal znalecký posudok a jeho   neprofesionálnu   úroveň   a neobjektívnosť.   Z dôvodu   nepresvedčivosti   znaleckého posudku sa sťažovateľ obrátil na znaleckú organizáciu, ktorá vypracovala „tzv. reposudok k znaleckému posudku Š. K.“. Okresný súd si však znalecký posudok znaleckej organizácie podľa sťažovateľa neosvojil a rozsudkom z 3. novembra 2011 rozhodol tak, že obžalovaní (t.   j.   sťažovateľ   a jeho   spoluobžalovaný)   sa   podľa   §   285   písm.   b)   Trestného   poriadku oslobodzujú spod obžaloby pre trestný čin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 9   ods.   2   a   §   221   ods.   1   Trestného   zákona,   pretože   skutok   nie   je   trestným   činom, a poškodeného s nárokom na náhradu škody odkázal na občiansko - súdne konanie.

4.   Proti   oslobodzujúcemu   rozsudku   okresného   súdu   z 3.   novembra   2011   podal odvolanie prokurátor, pretože „sa nestotožnil s kategorickým záverom súdu, že v žalovanom skutku sa nejedná o trestný čin ublíženia na zdraví pre absenciu ujmy na zdraví ako jeho obligatórneho následku... Vzhľadom na rozpor medzi dvomi posudkami (pôvodným znakom stanoveným súdom a znaleckou organizáciou oslovenou obžalovanými), ktorý nebol bez pochýb v rámci dokazovania odstránený a zároveň neboli vykonané všetky dôkazy, ktoré by mohli prispieť k objektívnemu rozhodnutiu, považoval prokurátor napadnutý rozsudok za predčasný a teda neopodstatnený.“.

Rozsudok   okresného súdu z 3. novembra 2011 napadol   odvolaním aj sťažovateľ, pretože   sa   nemohol „stotožniť   s   názorom   súdu,   že   by   sa   skutok,   aj   keď   značne modifikovaný, vôbec stal. Od samého začiatku som tvrdil a tvrdím, že som nebol aktérom či účastníkom akéhokoľvek konfliktu s fyzickým atakom voči údajnému poškodenému M. N... Na základe všetkých skutočností popísaných v mojom odvolaní som žiadal krajský súd, aby ma oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku, pretože podľa môjho názoru žiadnym relevantným spôsobom nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý som bol stíhaný.“.

5. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) na neverejnom zasadnutí konanom 20. marca 2012 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu z 3. novembra 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.

6. Následne okresný súd po opätovnom znaleckom dokazovaní dospel k záveru, že „nebolo v konaní dokázané, že sa stal skutok tak, ako je uvedený v obžalobe Okresnej prokuratúry v Komárne č. Pv 1561/05. Súd preto v zmysle § 285 písmeno a/ Trestného poriadku   v   znení   účinnom   od   1.   1.   2006   obžalovaných   v   1.   a   2.   rade   spod   obžaloby oslobodil.“. Stalo sa tak rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 239/2007 z 31. decembra 2012. Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   odvolanie   prokurátor,   ktoré zdôvodnil tým, že „obžalovaní mali byť oslobodení podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku.   V ďalších   dôvodoch   uviedol,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Nitre pribratím do konania znalca traumatológa a opierajúc sa o jeho závery dospel prokurátor k stanovisku, že skutok sa stal, avšak nespĺňa hmotnoprávne kritérium trestného činu ublíženia na zdraví. Z pohľadu jeho následku ho bolo možné hodnotiť len ako podozrenie z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, no uplynutie vyššej ako dvojročnej prekluzívnej lehoty bráni postihu za tento delikt. Navrhol napadnutý   rozsudok   zrušiť   podľa   §   321   odsek   1   písmeno   b/   Trestného   poriadku a obžalovaných oslobodiť spod obžaloby podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku.“. Sťažovateľ   sa   k odvolaniu   prokurátora   vyjadril   tak,   že   podľa   jeho   názoru   nebolo preukázané, že skutok sa stal, a preto navrhol odvolaciemu súdu odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

7.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   o podanom   odvolaní   prokurátora   rozhodol rozsudkom č. k. 1 To 39/2013-565 z 23. mája 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obžalovaných E. K. a R. A., podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Komárno   sp.   zn.   Pv   1561/05   z   28. novembra   2007   pre   skutok,   ktorý   bol   právne kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 221 ods. 1 Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom.

8. Proti rozhodnutiu krajského súdu z 23. mája 2013 podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote dovolanie, ktoré odôvodnil ustanovením § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda tým, že vo veci bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 62/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté   podľa   ustanovenia   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku, bolo sťažovateľovi doručené 12. februára 2014.

9.   Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje   tým,   že   v rozhodnutí   okresného   súdu   aj krajského   súdu   absentuje   odôvodnenie,   na   základe   ktorých   dôkazov   dospeli   oba   súdy k záveru, že skutku sa mal dopustiť sťažovateľ. V tejto súvislosti sťažovateľ upozornil na rozpory vo výpovediach poškodeného, neexistenciu iných priamych dôkazov než výpovede poškodeného, nevykonanie konfrontácie s poškodeným, nevykonanie previerky výpovede poškodeného   na   tvári   miesta   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   o vykonanie   týchto   dôkazov žiadal,   čím   malo   dôjsť   v konaní   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   k hrubému porušeniu jeho obhajovacích práv. Sťažovateľ vyčíta okresnému súdu a krajskému súdu, že „Dokazovanie v priebehu súdneho konania sa v značnej miere koncentrovalo len na otázku, či boli naplnené zákonné znaky ublíženia na zdraví, bez toho, aby súd podrobne skúmal, či sa skutok stal tak ako ho popisuje poškodený a či ho spáchal obžalovaný. Krajský súd taktiež dospel k záveru, že skutok sa stal, tak ako ho popisuje poškodený, avšak vykonaným dokazovaním   bolo   preukázané,   že   skutok   nie   je   trestným   činom.“. V tejto   súvislosti sťažovateľ   považuje   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu   za   nedostatočne odôvodnené.

10.   Vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   uviedol: „Domnievam sa, že postupom orgánov činných v trestnom konaní ako aj prvostupňového a odvolacieho súdu bolo práve toto parciálne právo požadovať, aby sa v trestnom konaní zistili všetky okolností svedčiace v môj prospech, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou práva na obhajobu,   hrubým   spôsobom   porušené,   ktorú   skutočnosť   som   namietal   aj   v   podanom dovolaní na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V dovolacom konaní som sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil rozsudkom porušenie práva na obhajobu, aby napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   súčasne   zrušil   a   prikázal   tomuto   súdu,   aby   vec v potrebnom   rozsahu   znovu   prerokoval   a   rozhodol.“ Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je okrem porušenia ustanovení   Trestného   poriadku   o povinnej   obhajobe,   ktoré   uvádzal   najvyšší   súd,   aj   iné hrubé porušenie práva na obhajobu, napríklad aj porušenie práva obvineného požadovať, aby sa v trestnom konaní zistili všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech. Sťažovateľ zároveň   nesúhlasí   s tvrdením   najvyššieho   súdu   uvedeným   v napadnutom   uznesení,   že sťažovateľ   videl   dovolací   dôvod   len   v tom,   že   konajúce   súdy   nevykonali   obhajobou navrhované dôkazy.   Sťažovateľ videl   dovolací   dôvod   aj v tom, že   v priebehu   trestného konania „orgány činné v trestnom konaní a súd neobjasňovali s rovnakou starostlivosťou skutočnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj tie, ktoré svedčia v jeho prospech“.

11. V súlade s už uvedeným sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa, upravené čl. 46 odsek 1 a čl. 50 odsek 3, Ústavy Slovenskej republiky porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 1. 2014, spisová značka 3 Tdo 62/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. R. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 25.000,-EUR, ktoré predstavuje mieru právnej neistoty, do ktorej sa sťažovateľ dostal postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaním uznesenia vedeným pod č. k. 3 Tdo 62/2013 zo dňa 22. 1. 2014, a v sume 10.000,-EUR, ktoré predstavuje nemajetkovú (citovú) ujmu, ktorá bola   sťažovateľovi   spôsobená   tým,   že   nie   vlastným   zavinením   mu   boli   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odopreté jeho základné práva a slobody.

4.   R.   A.   priznáva   trovy   konania   a   právneho   zastúpenia   284,08,-EUR   (2 úkony právnej   pomoci   po   á   134,-   €   a   2x   režijný   paušál   po   á   8,04   €),   ktoré   je   Najvyšší   súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet Advokátska kancelária JUDr. Eva Hlaváčová, s. r. o., Farská 12, 949 01 Nitra vedený v Prima banke Slovensko, a. s. číslo účtu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

12.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14.   Podľa   ustanovenia   § 25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácií Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16.   Podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   má obvinený   právo,   aby mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

III.

17.   Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   postupom   všeobecných súdov a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o jeho podanom dovolaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 62/2013 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a základne   právo   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy.   Postupu a rozhodovaniu   všeobecných   súdov   na   1. a 2.   stupni   sťažovateľ   vyčíta,   že   nevykonali dôkazy, ktoré navrhoval, a v trestnom konaní nezisťovali s rovnakou starostlivosťou všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech ako tie, ktoré svedčili proti nemu, čo je neoddeliteľnou súčasťou práva na obhajobu. Sťažovateľ je presvedčený, že nemal byť oslobodený spod obžaloby podľa ustanovenia § 285 písm. b) Trestného poriadku z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, ale mal byť spod obžaloby oslobodený z dôvodu podľa ustanovenia § 285 písm. a) Trestného poriadku z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, alebo podľa ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

18.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

20. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 62/2013 z 22. januára 2014 sťažovateľ v sťažnosti k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 50 ods. 3 ústavy uviedol v podstate len to, že nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, ktorý jediný dovolací dôvod sťažovateľa videl len v tom, že konajúce súdy nevykonali obhajobou navrhované dôkazy, avšak sťažovateľ v dovolaní argumentoval aj tým, že orgány činné v trestnom konaní a súd neobjasňovali s rovnakou starostlivosťou skutočnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj tie, ktoré svedčia v jeho prospech.Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   vo   vzťahu   k sťažovateľovým   dovolacím argumentom uviedol: „Na podklade podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako   súd   dovolací   primárne   zistil,   že   dovolanie   je   prípustné,   bolo   podané   osobou oprávnenou, v zákonnej lehote a mieste, kde tento mimoriadny opravný prostriedok možno podať, ale zároveň zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por., pretože je zrejmé, že nie sú dané dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.

Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku je zásadné porušenie   práva   na   obhajobu,   spočívajúce   najmä   v   porušení   ustanovení   o   povinnej obhajobe. Právo na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu. Obvinený v podanom dovolaní neuviedol ani jednu relevantnú skutočnosť, ktorá by preukazovala,   že   bolo   v   jeho   prípade   zásadným   spôsobom   porušené   jeho   právo   na obhajobu. Obvinený tento dovolací dôvod videl len v tom, že konajúce súdy nevykonali obhajobou navrhované dôkazy.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10, resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver súdu, že určitú skutkovú okolnosť   považuje   za   dokázanú   a   už   ju   nebude   overovať   ďalšími   dôkazmi,   zakladal opodstatnenosť tohto dovolacieho dôvodu, odporovalo by to skutočnosti, že dovolací súd je viazaný   zisteným   skutkovým   stavom,   ktorá   vyjadruje   zásadu,   že   účelom   dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Dovolací súd už vyššie konštatoval, že dovolateľ v písomných dôvodoch podaného dovolania neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala porušenie jeho práva na obhajobu v zmysle vyššie uvedeného, preto v tejto časti je dovolanie obvineného nepreskúmateľné.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam súdu,   ktorým   sa   má   zabezpečiť   náprava   procesných   a   hmotnoprávnych   chýb   taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. n/ Trestného poriadku. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov, zameranú na   preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdu   druhého   stupňa.   Mimoriadny   opravný prostriedok   -   dovolanie   neslúži   k   revízii   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže   doplniť,   alebo   meniť   len odvolací   súd.   Dovolací súd   nemôže   posudzovať   úplnosť skutkových   zistení,   nemôže   bez   ďalšieho   sám   prehodnocovať   vykonané   dôkazy,   pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod. Dovolacie   námietky   obvineného   R.   A.   smerovali   k   tomu,   že   namietal   rozsah vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že súd nevykonal ním navrhované doplnenie dokazovania   (previerka   výpovede   poškodeného,   konfrontácia   s   poškodeným   a pod.) a namietal spôsob akým súdy hodnotili vykonané dôkazy, najmä výpoveď poškodeného M. N., znalecký posudok znalca Š. K.

Vo   vzťahu k námietke   obvineného,   že podľa   jeho   názoru   v   dôvodoch   dovolaním napadnutého   rozhodnutia   absentuje   odôvodnenie,   o   ktoré   dôkazy   sa   súd   pri   svojom rozhodnutí opieral, treba zdôrazniť, že dovolaním možno napadnúť iba výroky rozhodnutia, nie však odôvodnenie rozhodnutia.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že v posudzovanej veci bolo zrejmé, že neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, preto dovolací súd bez preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí, dovolanie odmietol postupom podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku.“

21. V samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľ, namietajúc len napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 62/2013, sám uznáva, že dovolací dôvod, ktorý by spočíval len   v tom,   že „konajúce   súdy   nevykonali   obhajobou   navrhované   dôkazy“, by   nebol dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti, no ani v samotnom dovolaní, ktoré ústavný súd na tento účel preskúmal, však konkrétne okolnosti, ktoré by preukazovali nedodržanie povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku (t. j. objasňovať okolnosti proti aj v prospech obvineného s rovnakou starostlivosťou)   konajúcimi   súdmi,   sťažovateľ   neuvádza.   Sám   sťažovateľ   ako   jediný dovolací   dôvod   uvádza   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Tento   dôvod,   t.   j. porušenie práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom, vidí vo svojom dovolaní, pretože   neboli   vykonané   všetky   ním   navrhované   dôkazy   (konfrontácia   poškodeného s obvineným,   previerka   výpovede   poškodeného   na   tvári   miesta),   skutkovým   zisteniam všeobecných súdov, rozporom, ktoré zo zistených skutočností podľa sťažovateľa vyplývali a spôsobu akým všeobecné súdy hodnotili vykonané dôkazy v trestnom konaní. Možno teda zhrnúť, že uvedené argumenty sťažovateľa sa sústredili na skutkové zistenia všeobecných súdov a ich následné hodnotenie dôkazov. V súvislosti s tým je však nutné podotknúť, že podľa   §   2   ods.   12   Trestného   poriadku   orgány   činné   v trestnom   konaní   a súd   hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, kto dôkazy obstaral.

22. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Najvyšší súd sa k dovolaciemu dôvodu podľa § 371   písm.   c)   Trestného   poriadku   vyjadril,   toto   ustanovenie   v súlade   s judikatúrou najvyššieho   súdu   ústavne   súladným   spôsobom   interpretoval   (napr.   Rt   21/2010,   sp.   zn. 2 Tdo 45/2009 z 15. decembra 2009), reagoval na všetky argumenty sťažovateľa uvedené v dovolaní a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

23.   Vo   vzťahu   k   odmietnutiu   dovolania   podaného   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych   názorov,   ktorými   je   podľa   dovolateľa   opodstatnená   existencia   niektorého zákonom ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom ustanovenému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Trestného poriadku, a preto je potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené § 374 (obsah dovolania) Trestného poriadku (IV. ÚS 163/2012).

24.   Odmietnutie   dovolania   sťažovateľa   bolo   založené   na   racionálnom   a   ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného súdu do výkonu   právomoci   najvyššieho súdu   je opodstatnená len v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný   súd   poukazuje   na   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   právo   na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

25.   Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, však podľa názoru ústavného súdu takéto nedostatky v danom prípade nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   ústavný   súd   dodáva,   že otázka   posúdenia   podmienok   dovolacieho   konania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

26. Ústavný súd zároveň pripomína, že nie je „skutkovým súdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva, a nie je preto ani oprávnený do skutkových záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (II. ÚS 472/2014).

27.   Vzhľadom   na   už   uvedené   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl.   50   ods.   3 ústavy, a preto odmietol   sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 21. januára 2015