znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 37/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. F. J., CSc., T., zastúpeného advokátskou kanceláriou G., s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľka   a advokátka   JUDr.   G.   M.,   PhD.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. F. J., CSc., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   4 CoE   259/2010-22   z   26.   augusta   2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3.   JUDr.   F. J.,   CSc. p r i z n á v a   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktorú j e   Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie G., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. F. J., CSc. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 37/2011-14 z 3. februára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. F. J., CSc.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 6 T 34/2007-244 z 23. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 23. decembra 2008, priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov za poskytovanie právnych služieb v rámci povinnej obhajoby v celkovej výške 170,75 € (5 144 Sk). Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu riadne a včas neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R., Exekútorský úrad B., návrh na vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie krajský súd uznesením č. k. 16 NcC 26/2009-12 z 11. decembra 2009 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu   Trenčín   sú   vylúčení   z   prerokovávania   a rozhodovania   danej   veci,   a   súčasne   vec prikázal   na   prerokovanie   a rozhodnutie   Okresnému   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd). Okresný súd uznesením č. k. 5 Er/85/2010-17 z 12. marca 2010 žiadosť súdnej   exekútorky   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol,   pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Podľa § 8 ods. 10, veta prvá zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových prostriedkoch verejnej   správy (správne   má   byť   uvedené   o rozpočtových   pravidlách,   pozn.) Výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátnych prostriedkov   a   z   rozpočtu   Európskej   únie.   Je   nepochybné,   že   oprávnenému   ako ustanovenému   obhajcovi   v trestnom   konaní   mala   byť   priznaná   odmena   vyplatená z rozpočtových prostriedkov štátu. V zmysle citovaného ustanovenia zákona o rozpočtových prostriedkoch   verejnej   správy   však   prostriedky   poskytnuté   zo   štátnych   prostriedkov nepodliehajú   výkonu   rozhodnutia   podľa   osobitných   predpisov.   Keďže   týmto   osobitným predpisom je aj Exekučný poriadok, súd má za to, že žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je v súlade so zákonom, a preto ju zamietol.“

Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu v zákonom ustanovenej lehote odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 rozhodol o odvolaní sťažovateľa   tak,   že   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   potvrdil.   Odvolací   súd   svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   nie   každý   majetok   je   možné   exekúciou   postihnúť. Z exekúcie je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať režimu exekučného konania. Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a ods. 1 a 2 zákona č. 278/1993 Z. z.   o   správe   majetku   štátu   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe majetku štátu“) a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) nie je prípustné vykonať.

Vzhľadom   na   právoplatné   zamietnutie   žiadosti   súdnej   exekútorky   o udelenie poverenia   okresný   súd   uznesením   č.   k.   5   Er   85/2010-25   z 3.   novembra   2010   rozhodol o zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.  

Sťažovateľ   považuje   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ktorými   bola   zamietnutá žiadosť súdnej exekútorky JUDr. O. R. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh sťažovateľa (oprávneného), vo svojich dôsledkoch za denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti),   pretože „v   hrubom   rozpore   so   zákonom   sa   Okresnému   súdu   Trenčín priznala absolútna exekučná imunita“. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   aj   tým,   že   svoje   potvrdzujúce rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci, a svoje rozhodnutie odôvodnil účelovo.  

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Pri   rozhodovaní   o   vydaní,   či   nevydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nie   je podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny exekútor   až   neskôr.   Skutočnosť,   že   prakticky   nemožno   siahnuť   na   finančné   prostriedky súdov   uložené   na   účtoch   v   štátnej   pokladnici,   neznamená,   že   by   sa   exekúcia   nedala uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo z uznesenia Krajského súdu Trenčín....

Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex offo   obhajcov,   týkajúcich   sa   už   právoplatne   priznaných   trov   právneho   zastúpenia   stali práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že práva   priznávané   dohovorom   musia   byť   právami   reálnymi   a   účinnými   a   že   teda   ich obsahové   a   významové   „vyprázdnenie“   či   už   v   dôsledku   konania,   resp.   nekonania normotvorcu   alebo   v   dôsledku   konania,   resp.   nekonania   orgánu   aplikácie   práva   je v rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   základné   právo   sťažovateľa JUDr. F. J., CSc. vlastniť majetok upravené v čl.20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok upravené v čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Trenčín sp.zn. 4CoE/259/2010-22 z 26.8.2010 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   Trenčín   sp.zn. 4CoE/259/2010-22 z 26.8.2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znova konal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J., CSc.,trvalo bytom T. advokátskej kancelárii G., s.r.o., vo výške 303,31 € na účet právneho zástupcu, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 21.   februára   2011   vyjadril k sťažnosti listom sp. zn. Spr 73/11 doručeným ústavnému súdu 4. marca 2011, v ktorom uviedol:

„Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4CoE 259/2010-22 zo dňa 26. 8. 2010 je riadne odôvodnené v zmysle ustanovenia § 168 ods. 2 a § 157 ods. 2 O.s.p. Tvrdenie sťažovateľa, že súd sa zámerne nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní,   považujem   za   subjektívny   pocit   účastníka.   V   rozhodnutí   krajského   súdu   je uvedené z akých dôvodov je rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené, a to s poukazom na zákonné   ustanovenia,   z ktorých   odvolací   súd   vychádzal pri   vyslovení daného právneho názoru. Rozhodnutie nie je odôvodnené účelovo, ale odôvodňuje právne posúdenie veci súdom prvého stupňa i odvolacím súdom.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací   súd   pri   rozhodovaní   v   tejto   konkrétnej   veci   vychádzal   z   platných   a   účinných ustanovení   zákona   č.   278/93   Z.z.   o   správe   majetku   štátu   a   zákona   č.   523/2004   Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, na ktoré vo svojom rozhodnutí aj poukázal. Súčasne   Vám   oznamujem,   že   súhlasím   s   tým,   aby   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/93 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   listom   z 25.   februára 2011   oznámil,   že   na   vykonaní ústneho pojednávania netrvá.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 18a ods. 1 a 2 zákona   o správe   majetku   štátu   Napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   trpí   podľa sťažovateľa ústavnoprávnym deficitom aj z dôvodu, že sa vo svojom odôvodnení adekvátne nevysporiadal so všetkými dôvodmi a argumentmi uvedenými v sťažovateľovom odvolaní. Podľa   §   8   ods.   10   zákona   o rozpočtových   pravidlách   výkonu   rozhodnutia   podľa osobitných   predpisov   nepodliehajú   prostriedky   poskytnuté   zo   štátneho   rozpočtu a z rozpočtu   Európskej   únie.   Hnuteľný   majetok   a   nehnuteľný   majetok   obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha výkonu   rozhodnutia   podľa   osobitných   predpisov,   s   výnimkou   výkonu   rozhodnutia na majetok   obstaraný   z   prostriedkov   štátneho   rozpočtu   a   z   rozpočtu   Európskej   únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.

Podľa § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu na majetok štátu v správe správcu uvedeného   v   §   1   ods.   1   nemožno   uskutočniť   výkon   rozhodnutia,   konkurzné   konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 sa ustanovenie odseku 1 nevzťahuje   na   výkon   rozhodnutia   prikázaním   pohľadávky   odpísaním   z   účtu   v   banke, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis.  

Ústavný   súd   skúmal   možné   porušenie   sťažovateľom   označených   práv.   Zisťoval najmä,   či   všeobecný   súd   v   namietanom   uznesení   interpretoval   príslušné   ustanovenia v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe uznesenia Okresného   súdu   Trenčín   zo   dňa   23.12.2008,   č.k.   6T/34/2007-244,   ktorým   bola oprávnenému priznaná uplatnená odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 170,75 eur. Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný, ktorým je Okresný súd Trenčín, si svoju povinnosť, vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia, dobrovoľne nesplnil.

V prípade, pokiaľ je poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydané, vydané poverenie exekútora oprávňuje na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie pohľadávky oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov povinného. Nie každý majetok možno exekúciou postihnúť. Z exekúcie je totiž vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať režimu exekučného konania. Obmedzenie exekúcie môže vyplynúť z Exekučného poriadku, ale aj z osobitných zákonov.

Pokiaľ   povinnou   osobou   je   štátna   rozpočtová   organizácia,   vykonávajúca   správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet tak, ako tomu je v danom prípade, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že exekúciu za použitia ust. § 18a ods. 1,2 zákona č. 278/1993 Z.z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je prípustné vykonať. Dôvodne preto okresný súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia zamietol.“

Ústavný súd vychádza zo zásady, že právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)   stať sa   účastníkom   konania so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii   sa   musí   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane,   ak   splní   predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu   tohto   základného   práva   vyžaduje,   aby   všeobecný   súd   konal objektívne,   vylúčil náhodné   alebo   svojvoľné   uplatnenie   zákonných   možností   na   rozhodnutie   a   ak   prijme rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   rozhodnutím   všeobecných   súdov o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie priznali súdy povinnému   subjektu   úplnú   exekučnoprávnu   imunitu.   Túto   skutočnosť   odôvodnili ustanovením   §   18a   ods.   1   zákona   o správe   majetku   štátu   a   §   8   ods.   10   zákona o rozpočtových pravidlách. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým   je   exekúcia   absolútne   neprípustná.   Z   exekúcie   sú   vylúčené   podľa   zákona   len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie.

Prvostupňový   ani odvolací   súd   nevzali   na   zreteľ,   že   je na   exekútorovi   zvoliť   si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku (vecí,   práv   a   pohľadávok),   ktoré   sú   podľa   príslušných   právnych   predpisov   vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne (skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti (veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 18a zákona o správe majetku štátu.

Súdy   v   tomto   prípade   svojimi   rozhodnutiami   úplne   a   v   celom   rozsahu   vylúčili možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   mu   neposkytli   možnosť   byť v konkrétnom prípade účastníkom konania.

Ústavný súd dospel tiež k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,   ktorého   sa   krajský   súd   dopustil   aj   tým,   že   svoje   potvrdzujúce   rozhodnutie dostatočne   neodôvodnil.   Obsah   odvolania   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu vyžaduje podrobnejšie sa vysporiadať v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu s   jednotlivými   odvolacími   námietkami,   ktoré   smerovali   predovšetkým   k   právnemu posúdeniu veci.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku).

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade   s   čl. 1   dodatkového   protokolu   (PL. ÚS 17/00)   i s jeho   výkladom   a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto posudzuje námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu spoločne, zvlášť v prípadoch, ak sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv rovnakým skutkovým stavom.

Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   potvrdzujúcim   výrokom napadnutého   uznesenia   o zamietnutí   žiadosti   súdnej   exekútorky   o udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym názorom ústavného súdu.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáhal   vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 1 dodatkového protokolu,   nevyhovel   (bod   4   výroku),   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 4 CoE 259/2010-22 z 26. augusta 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).  

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   uplatnila   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 303,31 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   3   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a b)   vyhlášky   a priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby   vykonané   v   roku   2010   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   sťažnosti z 10. decembra 2010). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume dvakrát po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty (ďalej   len   „DPH“)   vo   výške   19   %   podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky,   pretože   advokátska kancelária   zastupujúca   sťažovateľa   je   platcom   tejto   dane.   Sťažovateľovi   vznikol   nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 303,31 €, ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov v uplatnenej výške (bod 3 výroku).

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011