znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 37/2010-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne č. k. 17 CoE 70/2009-38 z 21. júla 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 2578/2003-17 z 18. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia   základných   práv   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 70/2009-38 z 21. júla 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er 2578/2003-17 z 18. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní o vymoženie sumy 1 901,95 € s prísl. proti povinnému D. J., N. [sťažovateľka uvádza „D. J. – J. J. – C.,(...) IČO(...)“], vo veci návrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného rozhodol uznesením č. k. 23 Er 2578/2003-17 z 18. marca 2009 tak, že návrh sťažovateľky zamietol a exekúciu proti povinnému zastavil.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 70/2009-38 z 21. júla 2009 tak, že zastavenie exekúcie potvrdil a odvolanie sťažovateľky proti zamietnutiu návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného odmietol.

Uznesenie   okresného   súdu   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   nadobudli právoplatnosť 8. septembra 2009.

Podľa sťažovateľky okresný súd i krajský súd rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznáva a krajský súd mal navyše rozhodovať nad rámec svojej   zákonnej   právomoci,   pretože   mu   zákon   nezveroval   preskúmavaciu   právomoc správneho   rozhodnutia,   resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne   stanovených podmienok oprávnený posudzovať iný orgán. V dôsledku uvedených skutočností malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods.   1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 70/2009-38 z 21. júla 2009 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 2578/2003-17 z 18. marca 2009, zruší predmetné uznesenia krajského súdu   a   okresného súdu   a vec vráti na ďalšie   konanie a prizná jej náhradu trov právneho zastupovania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods.   1   listiny   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu č. k. 17 CoE   70/2009-38   z   21.   júla   2009   v spojení   s   uznesením   okresného   súdu   č. k. 23 Er 2578/2003-17 z 18. marca 2009.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 2578/2003-17 z 18. marca 2009 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol uznesením   č.   k.   23   Er   2578/2003-17   z   18.   marca   2009),   proti   ktorému   sťažovateľka podala odvolanie,   rozhodoval   v   odvolacom   konaní   krajský   súd   (uznesenie   č. k. 17 CoE 70/2009-38 z 21. júla 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať namietané uznesenie okresného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky v časti namietajúcej   porušenie   označených   práv   uznesením   okresného   súdu   č. k. 23 Er 2578/2003-17 z 18. marca 2009 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv aj uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 70/2009-38 z 21. júla 2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 23 Er 2578/2003-17 z 18. marca 2009.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že všeobecné súdy pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, v ďalšom však dospeli k názoru, že exekúciu nie je možné   vydať   pre   absenciu   jednej   zo   základných   podmienok   tohto   konania,   ktorou   je existencia   exekučného   titulu.   Dospeli   k   záveru,   že   platobný   výmer   prezentovaný sťažovateľkou je ako exekučný titul v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný titul nemožno považovať. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy z pohľadu sťažovateľky jej odmietli   poskytnúť   ochranu   označenému   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   v   rámci exekučného konania.

Podľa názoru ústavného súdu pri takto formulovanej námietke mala sťažovateľka právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobila. Sťažovateľka teda   nevyčerpala   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   jej   zákon   na   ochranu   jej základných   práv   účinne   poskytol   a   na   použitie   ktorého   bola   sťažovateľka   oprávnená v zmysle   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   zakladá   neprípustnosť   sťažnosti,   a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol ako neprípustnú podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010