znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 37/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   jeho   základného   práva na verejné prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a jeho   práva   na   vyjadrenie   sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Sž 51/2005   zo   7. júna 2007, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008 faxom a 8. januára 2008 poštou doručená sťažnosť JUDr.. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   jeho   základného   práva   na   verejné prerokovanie   veci   v   jeho   prítomnosti   a   jeho   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 51/2005 zo 7. júna 2007, ako aj konaním, ktoré   mu   predchádzalo.   Predmetným   uznesením   najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   tak, že zamietol   návrh   sťažovateľa   proti   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad vlády“), ktorým sa domáhal uloženia povinnosti konať v lehote určenej súdom, a o trovách konania rozhodol tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Návrhom zo dňa 26. 05. 2005 žiadal sťažovateľ uložiť Úradu vlády SR povinnosť konať, a to formou prešetrenia jeho sťažnosti zo dňa 05. 04. 2005 evidovanej na tomto orgáne   pod   č.   92/05/KS 4-1   v lehote   určenej   súdom   nie   dlhšej   ako   tri   mesiace,   spolu s povinnosťou nahradiť trovy konania.

Najvyšší súd pôvodným Uznesením zo dňa 28. 07. 2005 sp. zn. 5 Sž 52/2005 návrh zamietol s odôvodnením, že Úradu vlády nevzniká ani zo zákona č. 10/1996 Zb. o kontrole v štátnej správe, a ani z iných právnych predpisov povinnosť konať takým spôsobom, akým sa sťažovateľ podanou žalobou domáhal.

Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom zo dňa 08. 06. 2006 č. IV. ÚS 26/06-46 vyslovil, že postupom a uvedeným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 07. 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a následne toto uznesenie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Následne Najvyšší súd Slovenskej Republiky rozhodol dňa 07. 06. 2007 Uznesením, sp. zn. 5 Sž 51/2005, ktorým opätovne zamietol návrh sťažovateľa (...)

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „Najvyšší súd“) rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva. (...)

Najvyšší súd [aj napriek skutočnosti, že bol viazaný právnym názorom Ústavného súdu   SR   vyslovenom   v Náleze,   (...)]   podľa   nášho   názoru   tento   názor   dôsledne nerešpektoval. (...)

Najvyšší súd ani v novom rozhodnutí náležite nezohľadnil, že sťažovateľ mal právo na   to,   aby   jeho   sťažnosť   bola   vybavená   zákonným   (a   hlavne   ústavne   konformným) spôsobom.

Inými slovami povedané, nevyčítame Najvyššiemu súdu tú skutočnosť, že nezaviazal Úrad   vlády   SR   na   vykonanie   kontroly   (ako   sa   to   prezentuje   v napadnutom   uznesení), ale to, že nezaviazal Úrad vlády na to, aby vo veci konal v lehote určenej súdom. Z petitu návrhu sťažovateľa totiž jasne a zreteľne vyplýva, že sťažovateľ sa dožadoval toho, aby bola vybavená jeho sťažnosť, a to bez uvedenia spôsobu jeho vybavenia. Úrad vlády SR ako orgán   vybavujúci   sťažnosť   sťažovateľa   by   napr.   mohol   rozhodnúť   tak,   že   sťažnosť je neopodstatnená alebo by ju mohol postúpiť na vybavenie inému orgánu. Úrad vlády SR však sťažnosť vôbec nevybavil spôsobom vyplývajúcim z ustanovení zákona o sťažnostiach, a preto sa sťažovateľ obrátil na Najvyšší súd.

Taktiež   Najvyšší   súd   sa   dôsledne   nezaoberal   ani   otázkou,   prečo   sťažovateľ nepostupoval podľa § 9 zákona o sťažnostiach a či tak postupovať mal a to aj vzhľadom na petit sťažovateľa.

Naďalej zastávame názor, že aj keď sa jedná o sťažnosť štátneho zamestnanca podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, tak výkladom ustanovení zákona o štátnej službe ako   i   zákona   o   sťažnostiach   možno   dôjsť   k   jednoznačnému   záveru,   že   pri   vybavovaní sťažnosti štátneho zamestnanca je potrebné aplikovať zákon o sťažnostiach, a teda Úradu vlády SR vznikala povinnosť vybaviť sťažnosť spôsobom vyplývajúcim z uvedeného zákona. Túto svoju povinnosť si Úrad vlády nesplnil a sťažnosť nevybavil zákonne predpokladaným spôsobom,   a preto   sťažovateľ   podal   návrh   na   to,   aby   bol   Úrad   vlády   SR   zaviazaný na vybavenie jeho sťažnosti. (...)

V danom   prípade   nedošlo   k ústavne   konformnému   výkladu   právnej   normy,   v čom vidíme porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...)

... (odôvodnenie)... vecne nekorešponduje s predmetom súdneho konania. Opätovne pripomíname, že sťažovateľ sa dožadoval vybavenia jeho sťažnosti, a nie aj spôsobu jeho vybavenia, a preto je vzhľadom na takto formulovaný petit nerozhodné zaoberať sa tým, či mu prislúchalo subjektívne právo na vykonanie kontroly.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia taktiež absentuje dostatočné úvahy a dôvody v tom smere, či sa pri vybavovaní sťažnosti štátneho zamestnanca, mal vzťahovať zákon o sťažnostiach   alebo   nie,   a   to   aj   s   ohľadom   na   § 50   ods. 5   zákona   o   štátnej   službe č. 312/2001 Z. z.,   v   zmysle   ktorého   sa   na   vybavenie,   lehoty   a prešetrovanie   sťažnosti štátneho zamestnanca primerane použijú ustanovenia osobitného zákona, pričom poznámka pod čiarou odkazuje na zákon č. 152/1998 Z. z.

Napádame   najmä   tú   skutočnosť,   že   v danej   veci   sa   sťažovateľ   nemohol   osobne zúčastniť   na   prejednaní   v jeho   veci,   a tým   sa   vyjadriť   k skutkovým   a právnym   otázkam súvisiacim s predmetom konania. (...)

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sa   v danej   veci   viedlo   konanie   v jednej   inštancii, tak nebol   dôvod   na   to,   aby   súd   „aspoň   nevypočul“   dôvody,   ktoré   viedli   sťažovateľa na podanie tohto návrhu, resp. ho neoboznámil pred rozhodnutím s dôvodmi, na základe ktorých chce rozhodnúť, v čom vidíme nielen porušenie práva na verejné konanie, ale aj práva na kontradiktórne súdne konanie v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.».

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. J. Z. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 5 Sž 51/2005 zo dňa 07. 06. 2007 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje   sa   v plnom   rozsahu   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, spis. č. 5 Sž 51/2005 zo dňa 07. 06. 2007 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. J. Z. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nezaviazal úrad vlády na to, aby vo veci konal v lehote určenej súdom, nezaoberal sa dôsledne ani otázkou, prečo sťažovateľ nepostupoval podľa § 9 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), zaujal formalisticky,   ústavne   nekonformný   výklad   právnej   normy,   nepostupoval   adekvátne k svojmu odôvodneniu, a to v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého výkon pôsobnosti a právomoci   štátneho   orgánu,   resp.   orgánu   verejnej   správy   nie   je   v právnom   štáte ponechaný na ich úvahe, ale naopak, je povinnosťou každého tohto orgánu uplatniť svoju kompetenciu vždy riadne a včas, t. j. iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Podľa   názoru   sťažovateľa   odôvodnenie   rozhodnutia najvyššieho súdu nekorešponduje s predmetom súdneho konania (sťažovateľ sa dožadoval vybavenia   svojej   sťažnosti,   a   nie   spôsobu   jej   vybavenia).   Sťažovateľ   tiež   namieta, že v odôvodnení   označeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   absentujú   dostatočné   úvahy a dôvody   týkajúce   sa   zodpovedania   otázky,   či   sa   pri   vybavovaní   sťažností   štátneho zamestnanca mal použiť zákon o sťažnostiach alebo nie (so zreteľom na § 50 ods. 5 zákon č. 312/2001   Z.   z.   o   štátnej   službe   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon o štátnej službe“).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol:«Pre   rozhodovanie   Najvyššieho   súdu   v   správnom   súdnictve   má   zásadný význam rozsah petitu návrhu, nakoľko z ust. § 249 ods. 2a § 250h ods. 1 v spoj. s § 250t ods. 7 O. s. p. vyplýva zásada zákazu „ultra petitum“, tzn. nie je možné pre súd, ktorý stojí nad procesnými stranami, vysloviť niečo, čo od neho nepožadovali. Rozhodnutie nad rámec petitu   označil   aj   vo   svojich   zrušovacích   dôvodoch   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky za dôvod, ktorý ho viedol k zrušeniu uznesenia Najvyššieho súdu.

Navrhovateľ sa v bode 1. návrhu zo dňa 26. mája 2005 dožaduje od Najvyššieho súdu vydania v súlade s § 250t O. s. p. uznesenia nasledovného znenia: „Súd ukladá Úradu vlády   Slovenskej   republiky   konať   a   prešetriť   sťažnosť   žalobcu   zo   dňa   05. 04. 2005 evidovanú na Úrade vlády Slovenskej republiky pod č. 92/05/KS 4-I a to v lehote určenej súdom, nie dlhšej ako tri mesiace.“

Z § 250t O. s. p. vyplýva, že návrh smerujúci proti nečinnosti orgánu verejnej správy je prípustný iba vtedy, ak navrhovateľ splnil všetky formálne podmienky, ktoré zákon pre tento   typ   návrhu   výslovne   požaduje.   V   opačnom   prípade   by   musel   súd   takýto   návrh zamietnuť s odôvodnením, že je neprípustný.

Za danej situácie Najvyšší súd uznal navrhovateľov návrh ako podanie, pri ktorom boli vyčerpané prostriedky, a súčasne za odporcu bol označený existujúci orgán verejnej správy.

Ďalšou   povinnosťou   navrhovateľa,   ktorú   musí   v   návrhu   uviesť,   je   odôvodnenie svojho tvrdenia, prečo by mal orgán verejnej správy konať (slovami navrhovateľa: prešetriť sťažnosť žalobcu zo dňa 05. 04. 2005 evidovanú na Úrade vlády Slovenskej republiky pod príslušným   číslom),   tzn.   z   ktorého   ustanovenia   slovenského   právneho   poriadku   vyplýva tomuto orgánu verejnej správy takáto pôsobnosť a právomoc, prípadne vecná a miestna príslušnosť pre vybavenie danej veci a následne aj povinnosť vykonať požadovanú činnosť, a prečo sa navrhovateľ domnieva, že mu svedčí právo požadovať takéto konanie od orgánu verejnej správy, resp. prečo činnosť, ktorú doteraz orgán verejnej správy vykonal, možno kvalifikovane označiť ako nečinnosť. Všetky uvedené závery sú významovo obsiahnuté vo výklade rozsahu slovného spojenia „nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom“.

Až   potom   sa   môže   jednotlivec,   ktorý   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je v konaní nečinný, domáhať, aby súd uložil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Na podporu svojho záveru o tom, že Úrad vlády Slovenskej republiky v čase podania predmetnej   sťažnosti   nebol   oprávnený   konať   spôsobom,   ktorý   od   neho   požadoval navrhovateľ,   Najvyšší   súd   uvádza,   že   z   obsahu   sťažnosti   navrhovateľa   z   05.   04.   2005 vyplýva,   že   poukazuje   na   nečinnosť   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej republiky, ktoré pri vybavovaní navrhovateľovej sťažnosti zo dňa 14. 12. 2004 nekonalo spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   (odkaz   navrhovateľa   na   §   50 zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a ďalej na ust. § 15 ods. 1, § 13 ods. 1 a 2, § 17, § 18 ods. 1 a § 19 zák. č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach), nakoľko do dňa spísania tejto sťažnosti, tzn. 05. 04. 2005, mu nebolo doručené žiadne písomné oznámenie o výsledku prešetrenia jeho sťažnosti, z ktorého by bolo zrejmé, že sťažnosť bola prešetrená v súlade s ust. § 17 a 18 zák. č. 152/1998 Zb. o sťažnostiach.

Samotná požiadavka na prešetrenie jeho sťažnosti zo 14. 12. 2004 vychádza podľa navrhovateľa   z   kompetencií,   ktoré   dáva   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   zákon č. 575/2001   Z. z.   o   organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii   ústrednej   štátnej   správy v spojení so zák. č. 10/1996 Z. z.

Podľa § 24 ods. 1 zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení platnom ku dňu doručenia sťažnosti z 05. 04. 2005 je Úrad vlády   Slovenskej   republiky   ústredným   orgánom   štátnej   správy,   ktorého   pôsobnosť je vymedzená pre účel kontroly plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej správy kontroly plnenia úloh z uznesení vlády, ako aj kontroly vybavovania petícií a sťažností.

V rámci tejto pôsobnosti, ktorej rozsah je obdobne zopakovaný tiež v § 2 ods. 1 písm. d) zák. č. 10/1996 Z. z., môže Úrad vlády Slovenskej republiky ako orgán kontroly uplatňovať   rôznu   právomoc   (napríklad   spolupracovať   a   koordinovať   svoju   kontrolnú činnosť   s   inými   subjektmi,   predkladať   Vláde   Slovenskej   republiky   správy   z   kontrolnej činnosti,   vstupovať   do   objektov,   klásť   otázky   zamestnancom   kontrolovaného   subjektu a mnohé iné).

Ako už raz Najvyšší súd vo svojom uznesení z 28. 07. 2005, uviedol „z gramatického výkladu jednotlivých ustanovení obsiahnutých v zák. č. 10/1996 Z. z. vyplýva, že Úradu vlády   Slovenskej   republiky   nevzniká   zo   zákona   priamo   povinnosť   po   obdržaní   podania sťažovateľa na vykonanie kontroly dodržiavania zák. č 152/1998 Z. z. aj kontrolu v určitej lehote vykonať, tzn. že navrhovateľovi platný právny poriadok nezakladá subjektívne právo domáhať sa vykonania kontroly v zákonom limitovanej lehote“.

Takýto   výklad   ďalej   splna   požiadavku   obsiahnutú   v   článku   2   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   výkon   pôsobnosti   a   právomoci   štátneho   orgánu, resp. orgánu verejnej správy nie je v právnom štáte ponechaný na ich úvahe, ale naopak je povinnosťou   každého   tohto   orgánu   uplatniť   svoju   kompetenciu   vždy,   riadne   a   včas, tzn. iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Na   tomto   mieste   Najvyšší   súd   zdôrazňuje,   že   nejde   o   izolovaný   prípad,   kedy slovenské pozitívne právo neukladá štátnemu orgánu priamu povinnosť konať na základe podnetu   jednotlivca   ale   ponecháva   mu   priestor   na   správnu   úvahu.   Obdobná   situácia zváženia, či štátny orgán bude alebo nebude konať, nakoľko na realizáciu požadovaných úkonov nemá účastník konania zo strany štátu daný právny nárok, nastane napríklad, ak účastník využije svoje procesné právo podať podnet podľa § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania,   poprípade   podnet   podľa   § 243e   ods. 1   O. s. p.   na   podanie   mimoriadneho dovolania v súdnom konaní a iné.

Naopak   na   podporu   svojho   záveru,   že   Úrad   vlády   Slovenskej   republiky   konal spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   Najvyšší   súd   upozorňuje predovšetkým   na   tú   skutočnosť,   že   odporca   v   svojom   liste   zo   dňa   12. 4. 2005   správne uviedol,   že   nakoľko   ide   o   sťažnosť   podanú   podľa   osobitného   zákona   (konkrétne   podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe), má povinnosť ju v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach vrátiť sťažovateľovi v lehote do 5 dní.

S prihliadnutím na charakter sťažovateľa (osoba v štátnej službe k subjektu, voči ktorému bola pôvodná sťažnosť adresovaná) ako aj na predmet sťažnosti (nespokojnosť s následkami, s ktorými sa navrhovateľ stretol počas výkonu štátnej služby) bol správny záver, že ide o sťažnosť podanú podľa osobitného, hore uvedeného zákona. Potom takéto konanie Úradu vlády Slovenskej republiky je v súlade so zákonným stavom a nie je mu možné vytýkať nezákonnosť.

Na základe opätovne prijatého záveru, na ktorom musí Najvyšší súd ako najvyšší orgán všeobecného súdnictva zotrvať, lebo sa javí ako jediný zákonný a ústavne-konfomný, nebolo možné vyhovieť návrhu navrhovateľa a zaviazať Úrad vlády Slovenskej republiky výkonom   požadovanej   kontroly,   ako   odstránenia   tvrdenej   nečinnosti   orgánu   verejnej správy, v limitovanej lehote, lebo táto právomoc prislúcha iba štatutárnemu orgánu Úradu vlády Slovenskej republiky, tzn. jeho predsedovi.

Vzhľadom na hore uvedený právny záver o nedôvodnosti podaného návrhu Najvyšší súd postupom podľa § 250t ods. 3 posledná veta O. s. p. návrh zamietol. Podľa názoru Najvyššieho   súdu   toto   odôvodnenie   korešponduje   presvedčivo   a   dostatočne   s   výrokom rozhodnutia a nepôsobí protirečivo. Tiež zodpovedá ústavnej požiadavke v priemerne jasnej a v zrozumiteľnej forme podať účastníkovi konania odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   ním   uplatnenými   nárokmi   a   obranou   proti   takémuto uplatneniu (III. ÚS 119/03, resp. IV. ÚS 115/03).».

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „Európsky   súd“)   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96).   Do   obsahu   základného   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia sp. zn. 5 Sž 51/2005 zo 7. júna 2007 dáva dostatočné a zrozumiteľné odpovede na otázky (námietky)   uvedené   sťažovateľom   v jeho   sťažnosti.   Najvyšší   súd   zvýraznil   vo   svojom odôvodnení svoju viazanosť petitom na rozhodnutie, odôvodnil svoj postup aj z hľadiska uplatňovania jednotlivých právnych predpisov, a to zákona o sťažnostiach, zákona o štátnej službe a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe   v znení   neskorších   predpisov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie nie je formalistické   ani   arbitrárne.   Ak   najvyšší   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal z petitu   na   rozhodnutie   a nerozhodoval   o iných   otázkach   požadovaných   a očakávaných sťažovateľom, nemožno z tohto vyvodiť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a ani čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu.

Ak sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že najvyšší súd sa mal zaoberať otázkou, či sa mal pri vybavovaní sťažnosti štátneho zamestnanca aplikovať zákon o sťažnostiach so zreteľom aj na § 50 ods. 5 zákona o štátnej službe, v zmysle ktorého sa na vybavenie, lehoty   a prešetrovanie   sťažnosti   štátneho   zamestnanca   primerane   použijú   ustanovenia osobitného zákona (v poznámke pod čiarou je to zákon o sťažnostiach), ústavný súd uvádza, že daný spôsob použitia legislatívnej techniky nerieši otázku lex specialis a lex generalis týchto dvoch zákonov, ale rieši otázku aplikovania pravidiel pri vybavovaní sťažností podľa zákona o štátnej službe odkazom na použitie pravidiel vybavovania sťažností upravených v zákone   o sťažnostiach,   t. j.   odkazom   na   iný   zákon,   pričom   špecifiká   sťažností   podľa zákona   o štátnej   službe   sa   zohľadňujú   pri   uplatnení   takto   prevzatých   pravidiel   tým, že ide „len“ o primerané použitie pravidiel ustanovených v zákone o sťažnostiach. Je teda zrejmé,   že   ide   o uplatnenie dovolenej   legislatívnej   techniky,   a nie   o určenie   preferencie aplikovania jedného z dvoch podľa sťažovateľa v danom prípade konkurujúcich si právnych predpisov.   Na   základe   §   50   ods.   5   zákona   o štátnej   službe   nemohol   teda   sťažovateľ od najvyššieho súdu reálne očakávať odpoveď na určenie takejto preferencie označených právnych predpisov. Preto ani v tejto súvislosti   nemožno považovať postup najvyššieho súdu za formalistický, nekonformný s dôsledkami porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navyše, pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu, podľa ktorej čl. 6   ods. 1   dohovoru   súd   síce   zaväzuje,   aby   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   to   však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti   Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,   pripomienku   alebo   návrh,   ak   ide   o takú   otázku,   ktorá   nie   je   relevantná a nevyhnutná na dané rozhodnutie.

Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   je   dostatočne   zrozumiteľný   a odôvodnený,   nemá   znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   5 Sž 51/2005   zo   7. júna 2007   a namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   (aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   a v jeho   prítomnosti   a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom aj vzhľadom na jednoinštančnosť konania) konaním najvyššieho súdu, ktoré predchádzalo vydaniu jeho uznesenia vo veci sp. zn. 5 Sž 51/2005. Porušenie svojho základného práva vidí v tom, že konanie nebolo verejné   ani   kontradiktórne,   a teda   nemohol   byť   vypočutý   ako   účastník   konania;   aspoň pokiaľ ide o dôvody, ktoré sťažovateľa viedli k podaniu sťažnosti.

Keďže najvyšší súd v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konal a rozhodol v rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy (štvrtá   hlava   piatej   časti   OSP),   ktoré   predpokladá,   že „súd   rozhodne   o návrhu   bez pojednávania   uznesením“ (§ 250t   ods. 3   prvej   vety   OSP),   je   zrejmé,   že   k porušeniu označených práv sťažovateľa v označenom konaní najvyššieho súdu vôbec nemohlo dôjsť, pretože   je   aj   v limite   čl.   51   ods.   1   ústavy.   Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľa   týkajúcej sa porušenia   princípu   kontradiktórnosti   konania,   ústavný   súd   uvádza,   že   v správnom súdnictve je uplatnenie princípu kontradiktórnosti konania zúžené vzhľadom na charakter a predmet   tohto   konania,   ktorým   je   preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutí   a postupov orgánov verejnej správy všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   z uvedených   dôvodov odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti po jej predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s poznámkou sťažovateľa, že v identických právnych veciach jednotlivé senáty   najvyššieho   súdu   rozhodli   odlišným   spôsobom,   ústavný   súd   uvádza,   že   mu neprislúcha úloha zjednocovať rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov,   a preto túto skutočnosť ani neposudzoval pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008