znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 37/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť advokáta JUDr. M. S., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na podnikanie zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie   veci   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Cob 31/2006 z 24. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. januára 2007 doručené podanie advokáta JUDr. M. S., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na podnikanie zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   ústavy   v spojení   s čl.   13   ods. 1   písm.   a)   ústavy   a základného   práva   na   verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Cob 31/2006 z 24. novembra 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„(...) Uznesením Okresného súdu v Čadci 4 Cb/67/2005 z 13. 12. 2005 v spojení s doplňujúcim   uznesením   4Cb 67/2005   z   28.   06.   2006   sme   boli   spoločne   s   odporcom zaviazaní   nahradiť   navrhovateľovi   zavinené   trovy   konania   vo   výške   2.500,-   Sk,   každý v rozsahu   1/2,   do   3   dní   od   právoplatnosti   uznesenia   na   účet   právneho   zástupcu navrhovateľa.

Krajský súd v Žiline uznesením 10 Cob/31/2006 z 24. 11. 2006, ktoré bolo doručené dňa 08. 01. 2006 vyššie cit. uznesenie Okresného súdu v Čadci zmenil tak, že ma spoločne a nerozdielne s odporcom zaviazal uhradiť zavinené trovy konania vo výške 2.500,- Sk navrhovateľovi na účet jeho právneho zástupcu. (...)

Prvostupňový súd oprel zavinenie o porušenie povinnosti predložiť všetky dôkazy v dostatočnom časovom predstihu a v dostatočnej konkretizácii, za tým účelom, aby mohol rozhodnúť   v   zmysle   §   144   ods.   1   O. s. p.   -   pokiaľ   možno   na   jedinom   pojednávaní. (Druhostupňový súd sa porušením povinnosti nezaoberal.) Takúto povinnosť však O. s. p. nepozná a nemožno k nej dospieť ani rozširujúcim výkladom žiadneho jeho ustanovenia. Uvedené   vyplýva   prihliadnuc   najmä   na   ustanovenie   §   120   ods.   4   O. s. p.,   z   ktorého je zrejmé,   že   účastník   musí   predložiť   alebo   označiť   dôkazy   najneskôr   do   vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. To znamená, že účastník môže označovať dôkazy aj   tesne   pred   vyhlásením   dokazovania   za   skončené   a   uplatnenie   tohto   jeho   práva   mu nemôže byť na ujmu a nemožno ho za to sankcionovať. Súd potom môže označený alebo predložený   dôkaz   vykonať.   V   konkrétnom   prípade   zo   svojho   rámca   povinností   súd odvodzuje a prenáša na účastníka a jeho zástupcu povinnosti, ktoré nemajú oporu v zákone a   za   ich   nesplnenie   postihuje   subjekt,   v   ktorého   kompetencii   a   možnostiach   nie   je   ich splnenie.

Zároveň   v   rozpore   s   ustanovením   §   147   ods.   1   O. s. p.   bola   uložená   povinnosť uhradiť zavinené trovy konania súčasne aj účastníkovi konania aj jeho zástupcovi. Súd môže uložiť povinnosť len na základe zákona. Keďže zákon neumožňuje zaviazať na úhradu zavinených   trov   konania   účastníka   a   súčasne   aj   zástupcu   neobstojí   záver,   o   ktorý sa rozhodnutie   opiera   a   je   v   rozpore   ideou   právneho   štátu,   že   zákon   uloženie   takejto povinnosti nevylučuje.

Odvolací   súd   sa   porušením   povinnosti   z   mojej   strany   nezaoberal   a   rozhodnutie okresného súdu akceptoval. Predmetné rozhodnutie ma svojim účinkom obmedzuje na práve na   podnikanie,   nakoľko   pri   výkone   povolania   vznikajú   výdavky,   ktoré   nemajú   oporu v zákone.

Nakoľko som neporušil žiadne ustanovenie zákona, nemožno ma sankcionovať, mám právo vykonávať prácu v súlade zo zákonom.

Obsah práva na súdnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom,   že   osobám   nemožno   brániť   v   uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   ich uplatnení, obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore zo zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. (I. ÚS 26/94). Ukladanie povinnosti, ktoré sú v rozpore zo zákonom a bez splnenia podmienok na ich uloženie je porušením vyššie cit.   článku ústavy.

Nenariadením   pojednávania   odvolacím   súdom   bolo   porušené   právo   na   verejné prejednanie veci a zároveň krajský súd týmto postupom odňal možnosť uplatnenia ostatných procesných práv ako napr. námietky zaujatosti. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd v Košiciach takto rozhodol

Základné právo JUDr. M. S., advokáta, Č. na verejné prejednanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Cob 31/2006 z 24. novembra 2006 bolo porušené.

Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Cob 31/2006 z 24. novembra 2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 10 Cob 31/2006, v ktorom vystupuje ako právny zástupca odporcu, krajský súd uznesením   sp. zn. 10 Cob 31/2006   z   24. novembra 2006,   ktorým rozhodol   o odvolaní odporcu a jeho právneho zástupcu (sťažovateľa) proti uzneseniu Okresného súdu Čadca (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 4 Cb 67/2005-65   z 13. decembra   2005   a doplňujúcemu uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Cb 67/2005-83 z 28. júna 2006, ktorým tieto uznesenia zmenil, porušil jeho základné právo na podnikanie zaručené v čl. 35 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a základné právo na verejné prerokovanie veci zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že   zaviazal   sťažovateľa   ako   právneho   zástupcu   svojho   klienta   a klienta   ako   účastníka konania spoločne a nerozdielne uhradiť zavinené trovy konania 2 500 Sk bez toho, aby pred vydaním takéhoto rozhodnutia nariadil ústne pojednávanie.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1 ústavy

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   rozhodnutím   odvolacieho (krajského) súdu, ktorý zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že čo do rozsudku ponechal náhradu trov konania nemennú, avšak založil spoločnú a nerozdielnu povinnosť účastníkovi konania a jeho advokátovi nahradiť tieto trovy. Podľa názoru ústavného súdu toto   založenie   spoločnej   a nerozdielnej   zodpovednosti   rozhodnutím   krajského   súdu nezakladá príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto je tu dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Článok 46   ods.   1 ústavy   je ústavným princípom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Všeobecné   súdy   poskytujú   ochranu   vyplývajúcu   z citovaného   článku   ústavy   tak,   že postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, ktorých dodržiavanie je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 230/04).

Sťažovateľ sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   odôvodnil   tým,   že   neporušil   žiadne   ustanovenia   zákona,   a preto   ho nemožno   ani sankcionovať,   navyše   spôsobom,   ktorým   to   urobil   krajský   súd.   Tvrdí,   že povinnosť nahradiť zavinené trovy konania nemožno uložiť súčasne aj účastníkovi konania, aj   právnemu   zástupcovi.   Namieta,   že   uložením   mu   povinnosti   nahradiť   zavinené   trovy konania a spôsob, ktorý určil vo svojom rozhodnutí krajský súd, je v rozpore so zákonom, a teda aj porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia k namietaným skutočnostiam uviedol:

„(...) Krajský   súd   sa   oboznámil   so   spisovným   materiálom,   najmä   s odporom žalovaného proti platobnému rozkazu nachádzajúcom sa na č. l. 26 spisu, s procesným poučením na č. l. 36 a zistil, že okresný súd postupoval vecne správne, keď uložil odporcovi a jeho právnemu zástupcovi JUDr. M. S. povinnosť uhradiť navrhovateľovi zavinené trovy konania   z dôvodu   spôsobenia   odročenia   pojednávania   konaného   dňa   13. 12. 2005 odporcom   a jeho   právnym   zástupcom.   Odporca   a jeho   právny   zástupca   boli   okresným súdom riadne vyzvaní na predloženie a konkretizovanie všetkých dôkazov na preukázanie svojich tvrdení v dostatočnom časovom predstihu pred prvým pojednávaním a zároveň boli poučení   o následkoch   nesplnenia   uvedenej   výzvy.   Odporca   v podanom   odpore   proti platobnému rozkazu uviedol, že pohľadávku navrhovateľa, ktorá je predmetom tohto sporu, v celom   rozsahu   zaplatil,   pričom   jediným   dôkazom   na   preukázanie   jeho   tvrdenia   bola výpoveď svedka P. Z tohto dôvodu je neopodstatnené tvrdenie právneho zástupcu odporcu JUDr. M. S., že odporca ani jeho právny zástupca nemohli vedieť, či súd pokladá výsluch svedka P. za dôležitý. Z vyjadrenia svedka P., ako aj z vyjadrenia odporcu ďalej vyplýva, že odporca sa so svedkom poznali už dlhšiu dobu, pričom spolu podnikali na základe živnosti, nešlo však o spoločnú firmu, ale o vzájomné dodávateľsko – odberateľské vzťahy. Tvrdenie odporcu, že adresu svedka nevedel a ani nemal možnosť adresu zistiť neobstojí, nakoľko svedok je podnikateľom podnikajúcim na základe živnostenského oprávnenia a jeho adresa (miesto   podnikania)   je   uvedená   v živnostenskom   registri,   ktorý   je   verejne   prístupný. Vzhľadom   na   vzájomné   podnikateľské   aktivity   svedka   a odporcu   odporca   vedel,   resp. objektívne mal možnosť dozvedieť sa adresu svedka P., pričom odporca súdu neoznámil ani tú skutočnosť, že svedok je živnostníkom, na základe ktorej skutočnosti by súd mal možnosť adresu miesta podnikania svedka zistiť sám na základe výpisu zo živnostenského registra. Rovnako   svedok   potvrdil,   že   právny   zástupca   odporcu   JUDr.   M.   S.   zastupoval   svedka v súdnom   konaní.   Právny   zástupca   preto   objektívne   mal   vedieť   aspoň   poslednú   známu adresu svedka, ktorý bol jeho bývalým klientom.

Pokiaľ ide o tvrdenie právneho zástupcu odporcu, že povinnosť uhradiť zavinené trovy konania nemožno uložiť súčasne účastníkovi aj jeho zástupcovi, z ustanovenia § 147 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že súd môže uložiť účastníkovi alebo jeho zástupcovi, aby uhradili zavinené trovy konania. Súd uloží povinnosť uhradiť zavinené trovy konania tomu, kto vznik takýchto trov spôsobil, teda účastníkovi alebo jeho zástupcovi, pričom zákon nevylučuje možnosť uložiť túto povinnosť obom súčasne, ak vznik trov konania zavinili tak účastník, ako aj jeho zástupca. V danej veci mal okresný súd preukázané, že vznik trov konania z dôvodu   spôsobenia   odročenia   pojednávania   dňa   13. 12. 2005   zavinili   tak   odporca, ako aj jeho   zástupca,   a preto   rozhodol   vecne   správne,   keď   odporcovi   a jeho   zástupcovi uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi zavinené trovy konania vo výške 2 500,- Sk. Krajský   súd   sa   ďalej   zaoberal   odvolaním   odporcu   a jeho   právneho   zástupcu JUDr. M.   S.   proti   doplňujúcemu   uzneseniu   okresného   súdu   a zistil,   že   okresný   súd postupoval po procesnej stránke správne v nadväznosti na vyslovený názor krajského súdu, keď uznesenie okresného súdu zo dňa 13. 12. 2005 doplnil podľa § 166 a § 167 ods. 2 O. s. p.   Krajský   súd   sa   však   nestotožnil   s názorom   okresného   súdu,   že   odporca   a jeho právny   zástupca   vznik   trov   konania   zavinili   v rovnakom   rozsahu.   Z obsahu   spisového materiálu nie je možné jednoznačne vyvodiť záver, že podiel viny na zavinených trovách konania je u odporcu a jeho zástupcu rovnaký.   Miera zavinenia totiž do značnej miery závisí aj od vzájomného vzťahu medzi odporcom a jeho právnym zástupcom. Krajský súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a uložil odporcovi a jeho zástupcovi JUDr. M. S. uhradiť navrhovateľovi zavinené trovy konania vo výške 2 500,- Sk spoločne a nerozdielne. (...)“

Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd spôsob uloženia povinnosti odporcovi a jeho právnemu zástupcovi (sťažovateľovi) podľa § 147 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uhradiť zavinené trovy konania, ktorý zvolil, riadne odôvodnil, pričom sa zaoberal tak vznikom povinnosti advokáta participovať na vzniku zavinených trov konania, ako aj odôvodnením spôsobu uloženia tejto povinnosti.

Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a jeho   úloha   sa   obmedzuje   iba   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Ústavný súd nezistil, že by sťažovateľovi bolo zo strany všeobecného súdu upreté základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   ako   to   vo   svojej sťažnosti   sťažovateľ uvádza.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   krajského   súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podstata   námietok   sťažovateľa   na   porušenie   jeho   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy spočívala v tom, že krajský súd nenariadením verejného ústneho pojednávania v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cob 31/2006 o odvolaní proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   4   Cb   67/2005-65   z 13.   decembra   2005   a proti doplňujúcemu uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Cb 67/2005-83 z 28. júna 2006 porušil jeho základné právo na verejné prerokovanie veci a zároveň mu týmto postupom odňal možnosť uplatnenia ostatných procesných práv, ako napríklad námietky zaujatosti.

Podľa § 214 ods. 2 písm. c) OSP pojednávanie netreba nariaďovať, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, a podľa § 214 ods. 2 písm. f) OSP ak sa odvolanie týka len trov konania.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd postupoval podľa planého a účinného predpisu, a teda nemohol podľa čl. 2 ods. 2 ústavy porušovať sťažovateľom označené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007