znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 37/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž. H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a základného práva na prerokovanie jeho veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. E 70/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)bola 24. mája 2004 doručená sťažnosť J. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdí, že postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 70/02 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie jeho veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a   práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

V sťažnosti sťažovateľ uviedol:«Listom zo dňa 18. 01. 2002, ktorý som osobne doručil do podateľne Okresného súdu v Prievidzi dňa 18. 01. 2002, som proti povinnému: BYDOS Nováky, s. r. o., Nováky, podal návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   prikázaním   pohľadávky   z účtu   povinného   na základe rozsudku Okresného súdu v Prievidzi číslo 4 C 95/99-30 zo dňa 14. 12. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 02. 2000 a vykonateľnosť dňa 09. 02. 2000. (...)

Okresný súd v Prievidzi vyhovel môjho návrhu a uznesením číslo E 70/02-17 zo dňa 14. 02. 2002 výkon rozhodnutia nariadil. (...)

Povinný sa nestotožnil s vydaným uznesením a listom zo dňa 20. 02. 2002   podal proti nemu riadny opravný prostriedok, odvolanie. (...)

O tomto odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením číslo 4 Co 410/02-37 zo dňa 31. 10. 2002 a to tak, že napadnuté uznesenie Okresného súdu v Prievidzi číslo E 70/02-17 zo dňa 14. 02. 2002 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Toto uznesenie bolo doručené Okresnému súdu v Prievidzi dňa 14. 01. 2003. Od doby 14. 01. 2003 do dnešného dňa, teda do 12. 05. 2004 za viac ako 16 mesiacov sa nič nestalo, môj prípad jednoducho spočíva na Okresnom súde v Prievidzi a to napriek môjmu listu zo dňa 23. 06. 2003, ktorý som doručil do podateľne Okresného súdu v Prievidzi dňa 27. 06. 2003. (...)

Vychádzajúc z uvedených skutočností je jednoznačne zrejmé, že: A. Okresný súd v Prievidzi v súdnom konaní vedenom pod číslom E 70/02 porušil: a) ust. § 100 ods. 1 OSP podľa ktorého „len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, v tom, že o mojom návrhu do dnes súd nekonal a ani nerozhodol.

b) Článok 46 ods. 1 a 4 ústavy podľa ktorých „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“ v tom, že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod číslom E 70/02 sa nepostupovalo v súlade s OS, ako som vyššie uviedol.

c) Článok 48 ods. 2 ústavy podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom“ v tom, že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod číslom E 70/0214 Cb pretrvávajú prieťahy.

B. teda Slovenská republika vo vzťahu ku mne porušila: Článok 6 ods. 1 dohovoru podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch“. (...)

Moje nároky na náhradu škody z titulu pracovného úrazu, ktorý som utrpel ako vodič nákladného motorového vozidla dňa 05. 09. 1990 som si musel ťažko uplatňovať u svojho zamestnávateľa ako aj u jeho právnych nástupcov (po privatizácii) v súdnych konaniach vedených na Okresnom súde v Prievidzi (...) a následnými nútenými výkonmi rozhodnutia ako je to aj v tomto prípade. (...)

Vychádzajúc z uvedených skutočností navrhujem, aby ústavný súd v zmysle ust. § 20 ods. 3, § 52 ods. 1, § 56 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom a účinnom znení rozhodol o tejto mojej sťažnosti nálezom, ktorým určí:

1. základné ľudské právo sťažovateľa: J. S., trvale bytom B., na súdnu ochranu zakotvené v Článku 46 ods. 1 a 4 ústavy a v Článku 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod číslom E 70/02;

2. základné ľudské právo sťažovateľa: J. S., trvale bytom B., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v Článku 48 ods. 2 ústavy a v Článku 6 ods. 1 dohovoru bolo   porušené   v súdnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Prievidzi   pod   číslom E 70/02;

3. Okresnému súdu v Prievidzi sa prikazuje, aby vo veci vedenej pod spisovou značkou E 70/02 konal bez zbytočných prieťahov;

4. sťažovateľovi: J. S., trvale bytom B., priznáva sa primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   sumu   je   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia Okresný súd v Prievidzi.»

V doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol: «a)   Sťažovateľ   sa   domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v celkovom rozsahu 210 000,00 Sk (slovom Dvestodesaťtisíc slovenských korún), čo predstavuje sumu 10 000,00 Sk za každý mesiac od podania svojho návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia až do dnešného dňa, čo predstavuje 21 kalendárnych mesiacov.

b) Sťažovateľ sa domáha vyplatenia tohto finančného zadosťučinenia z dôvodu, že od doručenia svojho návrhu na Okresný súd v Prievidzi, teda odo dňa 18. 01. 2002 až do dnešného dňa, teda do dňa 20. 10. 2004 okresný súd riadne nekonal, nevykonal dôkazy a nevydal rozhodnutie vo veci. (...)

vyjadrenie sťažovateľa k stanovisku Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 23. 06. 2004, spisová značka Spr. 744/2004:

a)   K prehľadu činnosti a úkonov okresného súdu sťažovateľ nemá zásadné pripomienky.

b) Sťažovateľ sa nestotožňuje s tvrdením súdu obsiahnutým v ods. 1. najmä v tom, že on nepredložil dôkaz o právnom nástupníctve povinnej osoby. V článku III., IV. a V. návrhu sťažovateľa   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   zo   dňa   18.   01.   2002   sťažovateľ   jasne, zrozumiteľne   a nepochybne   preukázal   výpismi   z obchodného   registra,   že   na   povinného prešla povinnosť z jeho právneho predchodcu. Pokiaľ si ústavný súd prezrie fotokópiu tohto návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia sťažovateľa zo dňa 18. 01. 2002, ktorú sťažovateľ priložil   k sťažnosti,   zistí   toto   tvrdenie   sťažovateľa   za   pravdivé.   Teda   tvrdenie   súdu,   že sťažovateľ   nepredložil   žiadne   dôkazy   o právnom   nástupníctve   povinného,   nie   je opodstatnené.   Veď   k svojmu   návrhu   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   priložil   výpisy z obchodného   registra   tak   právneho   predchodcu   povinného   ako   aj   výpis   z obchodného registra povinného.

c) Sťažovateľ sa nestotožňuje s tvrdením okresného súdu obsiahnutým v ods. 2. najmä v tom, že sťažovateľ nepredložil súdu listinu vydanú ako overenú štátnym orgánom. Veď výpis z obchodného registra je verejnou listinou. Okrem toho sťažovateľ uvádza, že okresný súd dňa 14. 01. 2003 prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne číslo 4 CO 410/02-37 zo dňa 31. 10. 2002. V uvedenom uznesení krajský súd nariadil okresnému súdu vykonať dokazovanie – zaobstarať si zmluvu o predaji časti podniku zo dňa 30. 12. 1999, od ktorej odvodzuje sťažovateľ právne nástupníctvo povinného. Do dnešného dňa okresný súd si tento dôkaz nezabezpečil   a ani nevyžiadal   si celú zložku z obchodného registra tak právneho predchodcu   povinného   ako   i povinného,   hoci   mu   to   uložil   krajský   súd,   hoci   sťažovateľ o vykonanie týchto dôkazov požiadal okresný súd a to listom zo dňa 23. 06. 2003, aby tak urýchlil súdne konanie, ktorý osobne doručil do podateľne okresného súdu dňa 27. 06. 2003.   V uvedenej   žiadosti   sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   obchodný   register Okresného   súdu   v Trenčíne   mu   odmietol   nazrieť   do   uvedených   zložiek   a odmietol   mu vyhotoviť úradne overené fotokópie, s poukazom, aby si tieto zložky vyžiadal okresný súd. Fotokópiu listu sťažovateľa zo dňa 23. 06. 2003 sťažovateľ priložil k sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s tvrdením okresného súdu, že zložitosť veci je v otázke zabezpečenia príslušných dôkazov, veď okresný súd si nevyžiadal z obchodného registra príslušné   zložky,   resp.   údajne   si   ich   mal   vyžiadať   od   Okresného   súdu   v Trenčíne, obchodného registra až dňa 06. 11. 2003, pričom do dnešného dňa tieto listiny nedostal. Ako   je   možné,   aby   Okresný   súd   v Trenčíne,   obchodný   register,   nevybavil   dožiadanie okresného súdu. Potom sťažovateľ dôvodne predpokladá, že na Okresnom súde v Trenčíne sa zložky „stratili“.

d) Sťažovateľ sa nestotožňuje s tvrdením okresného súdu uvedeným v ods. 3., najmä v tom,   že   je   vhodné   počkať   na   právoplatné   skončenie   veci   vedenej   na   Okresnom   súde v Prievidzi číslo 4 C 9/01 (vylúčenie veci z výkonu rozhodnutia). V súdnom konaní vedenom pod   číslom   4   C   9/01   nejde   o vylúčenie   veci   z výkonu   rozhodnutia,   ale   o vydanie bezdôvodného   obohatenia   a o náhradu   škody.   Sťažovateľ   v prílohe   prikladá   fotokópiu zmeny   návrhu   povinného   zo   dňa   16.   09.   2002   a fotokópiu   uznesenia   Okresného   súdu v Prievidzi číslo 4 C 9/-125 zo dňa 16. 07. 2003. Okrem toho každé konanie je samostatné a okrem iného sa uplatňujú rôzne nároky a ide o dve rôzne konania.

e) Sťažovateľovi sa javia ako naivné, účelové a subjektívne tvrdenia okresného súdu obsiahnuté v ods. 4. a 5. jeho vyjadrenia.

(...) doplnenie sťažnosti sťažovateľa o odôvodnenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR (článku 6 ods. 1 dohovoru) takto:

V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde pod spisovou značkou číslo E 70/2002 ide   o jednoduchú   vec,   ktorú   súd   nie   je   schopný   (alebo   nechce)   normálnym   procesným postupom riadne a včas (v primeranej dobe) rozhodnúť. Výlučne konaním, resp. nekonaním Okresného   súdu   v Prievidzi   a aj   Okresného   súdu   v Trenčíne,   obchodného   registra,   sú spôsobené prieťahy v súdnom konaní a je zastavená vymožiteľnosť práva, keď najmä v čase od 14. 01. 2003 až doposiaľ nevykonal potrebné dôkazy, hoci mu to uložil krajský súd a hoci o vykonanie týchto dôkazov požiadal aj sám sťažovateľ. Pokiaľ pri zabezpečovaní dôkazov mal Okresný súd v Prievidzi problémy s Okresným súdom v Trenčíne, obchodným registrom, určite má na to prostriedky, aby zjednal nápravu. Okrem toho si sťažovateľ myslí a asi má aj pravdu, že Okresný súd v Prievidzi si mohol vyžiadať potrebné listiny napríklad z Katastrálneho úradu v Trenčíne, Správy katastra v Prievidzi, kde sú nesporne v zbierke listín   požadované   listiny   založené,   keďže   medzi   právnym   predchodcom   povinného a povinným   došlo   k uzavretiu   kúpnej   zmluvy,   ktorej   predmetom   určite   sú   a boli   aj nehnuteľnosti. Správa katastra v Prievidzi pritom susedí s Okresným súdom v Prievidzi.»Okresný súd   vo svojom vyjadrení podal chronológiu úkonov v predmetnej veci a zaujal k sťažnosti nasledovné stanovisko:

„18.   1.   2002 - sťažovateľ podáva návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinného, 14. 2. 2002 - súd vydáva uznesenie, ktorým sa nariaďuje výkon právoplatného rozhodnutia OS Prievidza, sp. zn. 4 C 95/99, 18. 3. 2002 – doručovaný opis odvolania povinného proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia   na vyjadrenie oprávnenému a zabezpečuje sa spis 4 C 95/99, ktorého rozhodnutie je exekučným titulom pre nariadenie výkonu rozhodnutia, 9. 4. 2002 – vypracovaná predkladacia správa Krajskému súdu v Trenčíne, 16.   7.   2002   –   vrátený   spis   z Krajského   súdu   v Trenčíne   z dôvodu   jeho   predčasného predloženia,   pričom   Krajský   súd   žiadal   vykonať   výsluch   oprávneného k tvrdeniam povinného ohľadne úhrady jeho pohľadávky v konaní vedenom pod sp. zn. E 133/00, 10. 9. 2002 – určený termín výsluchu oprávneného na 26. 9. 2002, 26. 9. 2002 – uskutočnený výsluch oprávneného – sťažovateľa, 30. 9. 2002 – vypracovaná predkladacia správa a spis opätovne predložený Krajskému súdu v Trenčíne, 14. 1. 2003 – vrátená vec prvostupňovému súdu Krajským súdom v Trenčíne, ktorý zrušil uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia, 31.   1.   2003   –   doručované uznesenie   Krajského   súdu   v Trenčíne   a výzva   povinnému na predloženie dokladov vzhľadom na obsah rozhodnutia druhostupňového súdu 23.   4.   2003   –   na   základe   poverenia   sudcu   a v zmysle   zákona   č.   425/2002   Z.   z.   spis predložený na vybavovanie vyššiemu súdnemu úradníkovi, 15. 7. 2003 – súd zisťoval, či je možné pripojiť spis 4 C 95/99, ktorého rozhodnutie bolo podkladom pre výkon rozhodnutia, 6. 11. 2003 – vyžiadané z Okresného súdu v Trenčíne doklady – listinné dôkazy k zisteniu prechodu práv a povinností na iný subjekt, 11. 12. 2003 – telefonicky urgované v obchodnom registri OS Trenčín predloženie fotokópií požadovaných listín,

31. 3. 2004 – žiadaný spis 4 C 95/99 OS Prievidza, 10. 6. 2004 – pripojené spisy 4 C 95/99, 4 C 9/01 a 11 C 96/00.

K ďalším otázkam zaujímam nasledovné stanovisko: 1. Vec výkonu rozhodnutia vedenú na tunajšom súde pod spisovou značkou E 70/02 nepovažujem za zložitú právne, ale skutkovo. V návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia, zo dňa 18. 1. 2002 oprávnený označil za povinného – BYDOS Nováky, s. r. o., so sídlom Nováky. V rozsudku č. k. 4 C 95/99, na základe ktorého sa vedie výkon rozhodnutia, bol označený ako odporca BYDOS, s. r. o., Nováky, bez uvedenia identifikačného čísla. Súd pred nariadením   výkonu rozhodnutia je povinný preskúmavať   len správnosť   potvrdenia o vykonateľnosti   exekučného   titulu   a nie   pasívnu   legitimáciu   subjektu   označeného oprávneným v návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia ako povinného. Povinný, ktorý bol označený v návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia ako BYDOS Nováky, s. r. o., Nováky, podal odvolanie voči nariadenému výkonu rozhodnutia tvrdiac, že voči oprávnenému nemá žiaden záväzok, nakoľko medzi ním t. j. BYDOS Nováky, spol. s. r. o., a BYDOS, s. r. o., Nováky,   nedošlo   k prechodu   práv   a povinností   týkajúce   sa   oprávneného.   Súdu   ani oprávnený ani povinný nepredložili potrebné dôkazy, aby z nich mohol vyvodiť príslušný záver,   či   došlo,   resp.   nedošlo   k prechodu   práv   a povinností   medzi   odporcom,   ktorý   je v rozsudku   č.   k.   4   C   95/99   (podklad   pre   výkon   rozhodnutia)   označený   nie   identicky s povinným, ktorý je uvedený v návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia. Zložitosť veci je teda v otázke zabezpečenia príslušných dôkazov.

2. Podľa názoru súdu prieťahy v konaní boli zavinené i navrhovateľom. Toto tvrdenie súdu sa zakladá na nasledovných skutočnostiach:

Výkon rozhodnutia rovnako ako ostatné sporové konania sú ovládané dispozičnou zásadou a každý účastník je povinný označiť dôkazy preukazujúce svoje tvrdenia. Nakoľko v tomto prípade oprávnený tvrdí, že jeho právo z vykonateľného rozhodnutia č. k. 4 C 95/99 prešlo na ním označený subjekt, teda z BYDOS, s. r. o., Nováky, na BYDOS Nováky, s. r. o., je zaťažený dôkazným bremenom. Jednou zo základných podmienok výkonu rozhodnutia v zmysle §-u 256 ods. 2 O. s. p. je, aby prechod práva alebo povinnosti bol preukázaný listinou vydanou alebo overenou štátnym orgánom, pokiaľ tento prechod nevyplýva priamo z právneho predpisu. Keďže v tomto prípade nešlo o prechod práva a povinnosti, ktorý by vyplýval priamo z právnych predpisov, je na strane oprávneného povinnosť uvádzať dôkazy na preukazovanie svojich tvrdení. Takýto dôkaz poskytnutý súdu nebol.

3. Súd v tomto konaní nespôsobil prieťahy, pretože tak ako oprávnený navrhol dôkazy na   zistenie   prechodu   jeho   práva   z jednej   právnickej   osoby   na   druhú,   tak   ich   súd   aj vykonával. Okrem toho, súd dospel aj k názoru, že by bolo vhodné vyčkať na právoplatné skončenie veci vedenej na Okresnom súde v Prievidzi č. k. 4 C 9/01. Toto konanie sa týka vylúčenia   veci   z výkonu   rozhodnutia.   Tou   vecou,   ktorá   má   byť   vylúčená   z výkonu rozhodnutia je účet BYDOS Nováky, spol. s r. o., z ktorého mala byť odpísaná pohľadávka oprávneného.   V tomto   konaní   sa   riešia   otázky   dôležité   i pre   toto   vykonávacie   konanie (prechod práv a povinností medzi vyššie spomenutými právnickými osobami).

4. Z vyššie   uvedeného   plynie   záver,   že   prípadné   prieťahy   tunajšieho   súdu   vo vykonávacom konaní č. k. E 70/02 nepovažujem za zbytočné.

5. Rýchlosť   vybavovania   tejto   veci   podľa   môjho   názoru   je   ovplyvnená   tým,   že   aj v prípade označených dôkazov oprávneným, je obtiažne tieto zabezpečiť v takej dôkaznej kvalite,   aby   súd   mohol   spoľahlivo   ustáliť   záver   o prechode   práv   a povinností   z jednej právnickej osoby na inú.“

Údaje   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu   okrem   súhlasného   vyjadrenia sťažovateľa boli overené v spisoch sp. zn. E 70/02 a sp. zn. E 133/00.

II.

K porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných   prieťahoch,   pričom   v predmetnom   konaní   sa   na   jeho   doterajšom   trvaní podieľa významným dielom aj sám sťažovateľ.

Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   E   70/02   okresný   súd   na   základe   návrhu   na   výkon rozhodnutia   z 18. januára   2002   nariadil   výkon   rozhodnutia   14.   februára   2002.   Toto uznesenie   bolo   zrušené   odvolacím   súdom   14.   januára   2003,   ktorý   nariadil   vykonať dokazovanie   na   to,   či   vymáhaný   nárok   už   nebol   splnený,   a   na   okolnosti   súvisiace s exekučnoprávnou pasívnou legitimáciou povinnej osoby.

Z predložených spisov a listín ďalej vyplýva, že sťažovateľ vymáhanú sumu dostal, hoci je o jej vrátenie žalovaný v konaní sp. zn. 4 C 9/01. Potvrdzuje to aj bod 2 písm. d) doplnenia   sťažnosti   doručeného   ústavnému   súdu   25.   októbra   2004.   Túto   sumu   dostal na základe núteného výkonu súdneho rozhodnutia vedeného pod sp. zn. E 133/00. Táto skutočnosť   je   potvrdená   aj   výpismi   z účtu   povinnej   osoby.   Vo   výkone   rozhodnutia vedeného pod sp. zn. E 70/02 sa domáha núteného splnenia tej istej pohľadávky, ktorá už bola nútene vymožená v konaní sp. zn. E 133/00. V tomto konaní o výkon rozhodnutia (E 70/02) však vznikol exekučný spor o tom, kto je povinná osoba.

Ústavný   súd   považuje dĺžku   doterajšieho   konania za   takú,   ktorá   so   zreteľom   na okolnosti, za ktorých bol bez zbytočného odkladu nariadený výkon rozhodnutia, ako aj ďalšie otázky súvisiace s neprípustnosťou súdneho výkonu rozhodnutia pre tvrdené splnenie pohľadávky   a   chybné   označenie   povinného   zjavne   nesignalizuje   zbytočné   prieťahy v konaní.

Až po nariadení výkonu rozhodnutia vznikli skutkové a právne otázky, ktoré sa riešia za situácie, v ktorej sťažovateľ (podľa pripojených príloh a výpisov z účtu v banke) má sumu, ktorú vymáha v konaní sp. zn. E 70/02 (nie je významné, z akého dôvodu). Ani doba doterajšieho   postupu   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   70/02   však   nesignalizuje zbytočné prieťahy, ale len postupy súdu, ktoré vyplynuli z toho, že sťažovateľ vymáhanú sumu   dostal. Len kvôli tejto právnej skutočnosti vznikli otázky, ktoré sa súbežne riešia v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 9/01 a sp. zn. E 70/02, pričom na ich vzniku sa podieľal aj sťažovateľ, ktorý napríklad pri výsluchu 26. septembra 2002 poprel napriek výpisom z účtov v banke, že vymáhanú sumu už dostal v rámci jej vymoženia v konaní vedenom pod sp. zn. E 133/00.

Preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Záver   o   zjavnej neopodstatnenosti   sa   z rovnakých   dôvodov   vzťahuje   aj   na   tvrdené   porušenie   práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   (...).   Toto   základné   právo   nemôže   byť porušené vtedy, ak všeobecný súd vo veci sťažovateľa koná, tak ako to je v konaní vedenom pod sp. zn. E 70/02. Okresný súd v tejto veci neodmietol konať, nariadil výkon rozhodnutia a v konaní   pokračuje,   hoci   nie   podľa   predstáv   sťažovateľa.   Ústavný   súd   považuje   jeho postup za taký, ktorým sa naďalej realizuje a reálne uplatňuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vo výkone rozhodnutia podľa VI. časti Občianskeho súdneho poriadku.

Posudzovaný postup okresného súdu vo veci sp. zn. E 70/02 podľa názoru ústavného súdu úplne vylučuje reálnosť záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy už pri predbežnom prejednaní sťažnosti. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Záver o zjavnej neopodstatnenosti sa z rovnakých dôvodov vzťahuje aj na tvrdené porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Z tohto dôvodu ústavný súd nerozhodoval o ďalších sťažovateľom uplatnených nárokoch na ochranu ústavnosti.