znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 37/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Z., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 5 C 785/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. októbra 2003   doručené   podanie   Ing.   P.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., B., označené ako „Ústavná sťažnosť na súdmi zavinené prieťahy v konaní“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním napáda Okresný súd v Bardejove (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   sa   v konaní   o náhradu   škody   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 785/00 mal dopustiť zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“).   Na   základe argumentov uvedených   vo svojej   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ požiadal, aby o nej ústavný súd svojím nálezom rozhodol takto:

„Základné právo Ing. P. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené mu čl. 48 odst. 2 Ústavy SR a na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené mu čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom odporcu v konaní pod spisovou značkou 5 C 785/00 bolo porušené.

Odporcovi sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva navrhovateľa. Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   primerané   zadosťučinenie   v sume 500.000,- Sk do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavný súd berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov, a tým   ani   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“   (II.   ÚS   109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd z predloženej sťažnosti, ako aj z informácií poskytnutých   okresným súdom   zo súdneho   spisu   vo veci   sp.   zn.   5   C 785/00 zistil,   že konanie o náhradu   škody   sa   začalo 13.   septembra   2000   doručením   žaloby sťažovateľa. Z vyjadrenia okresného súdu č. Spr. 740/03 z 24. novembra 2003 ďalej vyplynulo:„Prvý   úkon   vo   veci   bol   urobený   dňa   27.   9.   2000,   keď   žalobca   bol   vyzvaný   na zaplatenie   súdneho   poplatku   zo   žaloby.   Povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   zo   žaloby žalobca   splnil   dňa   10.   10.   2000   a úpravou   zo   dňa   24.   10.   2000   bola   žaloba   žalobcu doručená žalovanej strane na vyjadrenie sa. Žalovaná strana písomné vyjadrenie k žalobe doručila dňa 14. 11. 2000, ktoré dňa 20. 11. 2000 bola doručená žalobcovi. Dňa 13. 3. 2001   bola   požiadaná   Okresná   prokuratúra   v Bardejove   o zapožičanie   ich   spisu o vyšetrovaní vzniku a príčin škody, ktorej náhrada je predmetom konania. Po zapožičaní žiadaného spisu, úpravou zo dňa 11. 9. 2001 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň   18.   10.   2001,   ktorý   pre   neprítomnosť   žalovanej   strany   bol   odročený   na   neurčito. Úpravou zo dňa 7. 2. 2003 bol vo veci nariadený ďalší termín pojednávania, ktorý opätovne pre neprítomnosť žalovanej strany bol odročený na neurčito, pričom však žalovaná strana súdu   oznámila,   že   svojím   zastúpením   v spore   poverila   právneho   zástupcu   a zároveň predložila   preň   plnú   moc.   Úpravou   zo   dňa   4.   9.   2003   bol   vo   veci   nariadený   termín pojednávania   na   deň   10.   10.   2003.   Na   tomto   pojednávaní   bolo   vo   veci   meritórne rozhodnuté   tak,   že   žaloba   žalobcu   bola   zamietnutá.   Rozsudok   bol   dňa   4.   11.   2003 vyhotovený a dňa 5. 11. 2003 vypravený. Ako vyplýva z v spise pripojených doručeniek, rozsudok právna zástupkyňa žalobcu prevzala dňa 7. 11. 2003 a právny zástupca žalovanej strany ho prevzal dňa 6. 11. 2003.“

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   o náhradu   škody sp. zn. 5 C 785/00 prebiehalo pred okresným súdom od 13. septembra 2000 do 10. októbra 2003,   keď   bolo   rozhodnuté   tak,   že   žaloba   sťažovateľa   bola   zamietnutá.   Z informácií poskytnutých okresným súdom 12. decembra 2003 ďalej vyplynulo, že sťažovateľ sa proti tomuto rozsudku okresného súdu odvolal.

Ústavný súd preskúmal aj ďalší postup okresného súdu po vynesení jeho rozsudku 10. októbra 2003 a zistil, že potom, čo sťažovateľ podal proti rozsudku 3. decembra 2003 odvolanie, okresný súd 21. januára 2004 postúpil spis Krajskému súdu v Prešove, kde sa nachádza aj v súčasnom období.

Pokiaľ ide o konanie súdu pred prijatím jeho rozhodnutia, napriek tomu, že nebolo celkom plynulé (najmä obdobie od októbra 2001 do februára 2003, pričom túto skutočnosť uznal aj predseda   okresného súdu   vo   svojej odpovedi   z 20. marca 2003 - Spr 1552/03 a 1555/03 na sťažnosť sťažovateľa), tento jednorazový prieťah v konaní však súdu nebránil, aby vo veci konal a po zistení všetkých skutočností 10. októbra 2003 aj o nej rozhodol. Ústavný súd už vo svojej judikatúre uznal, že „Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“   (I.   ÚS   120/03,   I.   ÚS   66/02,   II.   ÚS   57/01),   pričom   jednorazový   „výpadok“ v konaní   súdu   nesignalizuje   bez   ďalšieho   možnosť   zbytočných   prieťahov   v konaní. Možnosť   zbytočných   prieťahov   nesignalizuje   ani   postup   okresného   súdu   po   podaní odvolania sťažovateľa (december 2003 - január 2004).

Ústavný   súd   preto   zobral   do   úvahy   ako   povahu   veci,   tak   aj   jej   zložitosť,   ďalej celkovú doterajšiu dobu konania vo veci sp. zn. 5 C 785/00 pred okresným súdom, ako aj jeho samotný   postup   pred   jeho   rozhodnutím   a po   ňom   a skonštatoval,   že   vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   jeho   doterajší   postup   nesignalizuje   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní,   dôvodnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu aj sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2004