znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 37/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 31. mája 2001 predbežne prerokoval podnet V. S., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorým namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom   v T.   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   22   C   22/94   a   Krajským   súdom   v T. v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co 234/98, 3 Co 235/98 a 3 Co 14/99, a takto

r o z h o d o l :

1.   Podnet   V.   S.   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred Okresným súdom v T. pod sp. zn. 22 C 22/94 a v konaniach vedených pred Krajským súdom v T. pod sp. zn. 3 Co 234/98, 3 Co 235/98 a 3 Co 14/99   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

2.   Podnet   V.   S.   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred Okresným súdom   v T. pod sp. zn. 22 C 22/94 a v konaniach   vedených   pred   Krajským   súdom   v T.   pod   sp.   zn.   3   Co   234/98, 3 Co 235/98 a 3 Co 14/99   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

V.   S.,   bytom   T.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpený   právnym   zástupcom JUDr. R. K., K., podnetom podaným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dňa 3. januára 2001 namietol porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (právny zástupca to v petite označil ako porušenie práva   na   spravodlivé   prerokovanie   veci   podľa   čl.   46   ods.   4,   hoci   v   odôvodnení podnetu správne uvádza čl. 46 ods. 1 a právo na súdnu ochranu) Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Okresným súdom v T. (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 22/94 a Krajským súdom v T. (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co 234/98, 3 Co 235/98 a 3 Co 14/99.

V   podnete,   ktorý   bol   doplnený   a   upresnený   (najmä   pokiaľ   ide   o   návrh   na rozhodnutie vo veci samej) právnym zástupom navrhovateľa, sa uvádza, že konaním všeobecných súdov došlo k porušeniu zákonnosti, lebo sa nerešpektovalo jeho právo na započítanie v súlade s § 97 a § 98 Občianskeho súdneho poriadku, čím sa fakticky uprelo   právo   na   súdnu   ochranu.   Jeho   procesné   úkony   neboli   vzaté   do   úvahy   pri rozhodovaní súdov. Ďalšie porušenie zákonnosti vidí navrhovateľ v tom, že súdy sa nevenovali preskúmaniu rozhodnutia predstavenstva bytového družstva, hoci to malo význam pre posúdenie predbežnej otázky.

Zbytočné prieťahy navrhovateľ vidí v tom, že vec bola prerokúvaná viac ako päť rokov, čo jej povaha neodôvodňuje. Predložil rozhodnutia súdov, z ktorých je zrejmé, že vec bola právoplatne rozhodnutá v roku 1999.

II.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je jedným z dôvodov odmietnutia podnetu na začatie konania aj jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietanými

2

postupmi   orgánu   štátu   (v tomto   prípade   občianskoprávnych   súdov)   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietala   fyzická   osoba   (podobne I. ÚS 7/00).

Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných   princípov   (čl.   46   až   50   ústavy).   Takto   vymedzená   právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   súdy   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98).

Navrhovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   inak   hodnotil   závery,   ku   ktorým dospeli všeobecné súdy (okresný a krajský súd) pri prerokúvaní jeho občianskoprávnej veci,   a poukazoval   na   porušenie   zákonnosti,   ktoré   malo   podľa   neho   vyústiť   do porušenia základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd však nie je oprávnený z hľadiska jeho ústavných kompetencií na to, aby zasahoval do zákonom upravených postupov všeobecných súdov v civilnom spore. Preto sa ústavný súd ani nevyjadruje k námietkam navrhovateľa o porušení zákonnosti (čl. 124 ústavy).

Ústavný súd skúmal aj to, či tvrdenými postupmi okresného súdu a krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu   vôbec   mohla   vzniknúť   situácia,   ktorá   by   vyústila   do záveru, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Navrhovateľ   bol   účastníkom   súdnych   konaní   a   aj   ako   žalovaný   účastník vykonával   svoje   procesné   práva   a využíval   všetky   procesné   oprávnenia,   ktoré   mu priznáva Občiansky súdny poriadok. Všeobecné súdy v jeho veci rozhodli konečným rozhodnutím – rozsudkom.

To, že konečné rozhodnutie vyznelo v neprospech žalovaného, nemá žiadnu príčinnú súvislosť so základným právom na súdnu ochranu. Právo na súdnu ochranu totiž nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občianskoprávnom spore) a toto právo   ani   nezahŕňa   právo   na   zamietnutie   žaloby   na   základe   procesnej   obrany žalovaného účastníka –navrhovateľa. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to,

3

aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu   konania.   V danom   prípade   navrhovateľ   nemá   bez ďalšieho   právo,   aby občianskoprávny   súd   preskúmal   rozhodnutie   predstavenstva   bytového   družstva v rámci   skúmania   predbežnej   otázky   podľa   § 135   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, ak tento súd dôjde k záveru, že taký postup nemá žiadnu relevanciu pre predmet sporu a mieni v rámci zákonných postupov riešiť takú otázku sám, prípadne ju nehodnotí ako právne významnú.

Osobitne sa však ústavný súd venoval námietke navrhovateľa, že k porušeniu jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   došlo   tým,   že   súdy   sa   nevenovali   jeho kompenzačnej   námietke,   ktorú   vzniesol   podľa   §   97   a   §   98   Občianskeho   súdneho poriadku.   Táto   kompenzačná   námietka,   ako   to   vyplýva   z   listín   predložených navrhovateľom, neprevyšovala sumu žalovanú v konaní vedenom na okresnom súde pod   sp.   zn.   22 C 22/94,   a   preto   je   iba   procesnou   obranou   proti   žalobe   podanej Bytovým družstvom so sídlom v T.

Započítanie, ktorým sa   účastník iba bráni proti rozsahu nároku uplatneného v žalobe, je procesný úkon účastníka konania, ktorého urobením účastník už napĺňa svoje základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pritom   zotrváva   na   svojom   názore,   ktorý   je   konštantne   judikovaný,   že   urobenie takéhoto   procesného   úkonu   nezakladá   nárok   na   jeho   právnu   kvalifikáciu   súdom v zmysle   a v rozsahu   požadovanom   účastníkom,   v   tomto   prípade   nárok   na akceptovanie na úspech započítania ako vzájomného návrhu (vzájomnej žaloby).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   táto   časť   podnetu   navrhovateľa   je   zjavne neopodstatnená.   Medzi   konaním   súdov,   ktoré   pojednávali   a   rozhodovali   v   jeho sporovej veci, a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   nie   je   žiadna   príčinná   súvislosť.   Súdy   postupovali   totiž   podľa   zákona (Občianskeho súdneho poriadku) a takým postupom nemohli porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

4

III.

Navrhovateľ podal podnet na ústavný súd, ktorým namietal zbytočné prieťahy v uvádzaných   konaniach,   a   teda   porušenie   jeho   základného   práva   na   konanie   bez takých   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v   čase,   keď   všetky   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ktoré   sú   uvedené   v   návrhu   na   rozhodnutie,   už   nadobudli právoplatnosť.   Podnet   bol   doručený   ústavnému   súdu   3. januára   2001   a   konečný rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu nadobudli právoplatnosť v roku 1999.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v odôvodnení podnetu treba tvrdiť a preukazovať to, že ochrana ústavnosti sa uplatnila v čase, keď k porušeniu uvedeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase trvalo. Ak sa ochrana ústavnosti uplatnila v inom   čase,   zásadne   to   odôvodňuje   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   podnetu (I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00).

Z   dátumu   právoplatnosti   rozsudkov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a z dátumu doručenia podnetu na ústavný súd možno urobiť jednoznačný záver, že v čase doručenia podnetu už bolo tvrdené porušovanie práv spoločnosti skončené (netrvalo) v dôsledku právoplatného skončenia sporu (II. ÚS 32/00).

Z dôvodov uvedených v častiach II a III tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   neskorších   predpisov   odmietol   podnet   navrhovateľa   ako   zjavne neopodstatnený.

5