znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 369/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. D., zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Remšíkom, URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 34 P 254/2012-74 zo 14. novembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoP 101/2013-89 zo 7. januára 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2014 doručená sťažnosť K. D., (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 34   P   254/2012-74   zo 14. novembra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoP 101/2013-89 zo 7. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „V právnej veci vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica, č. k. 34P/254/2012, prebieha konanie o zapretie otcovstva, ktoré inicioval otec sťažovateľky, pričom uvedeným návrhom na začatie konania zo dňa 19. 09. 2012, sa tento domáha zapretia otcovstva voči odporkyni 1/ - sťažovateľke, ktorá je jeho dcérou... Okresný súd za účelom zistenia, či je možné vylúčiť otcovstvo navrhovateľa voči odporkyni v prvom rade ustanovil znalca z odboru genetiky, odvetvie analýzy DNA, a to uznesením č. k. 34P/254/2012-52 zo dňa 15. 03. 2013, pričom v predmetnom rozhodnutí bola   účastníkom   konania   uložená   povinnosť,   aby   sa   podrobili   potrebnému   vyšetreniu a poskytli znalcovi potrebnú súčinnosť, a to pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Sťažovateľka   sa   trikrát   ospravedlnila   a   nezúčastnila   sa   tak   u   znalkyne   odberu biologickej   vzorky   na   účely   analýzy   DNA.   Sťažovateľka   v   sprievode   svojej   matky   - odporkyne 2/, v konaní o zapretie otcovstva, ako aj ich právneho zástupcu, sa dostavili do Bratislavy k znalkyni dňa 23.10. 2013, pričom sťažovateľka odmietla odber biologickej vzorky na účely analýzy DNA, a to z dôvodov, ktoré uvádzame nižšie a následne jej Okresný súd Banská Bystrica uložil poriadkovú pokutu vo výške 410 Eur, a to Uznesením č. k. 34P/254/2012-74 zo dňa 14. 11. 2013, voči ktorému sa navrhovateľka odvolala, pričom Krajský súd Banská Bystrica, Uznesením č. k. 13CoP/101/2013-89, zo dňa 07. 01. 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu...

Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich nálezov skonštatoval nesúlad úpravy zapretia otcovstva manželom matky podľa § 86 ods. 1 zákona o rodine s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Národnej rade SR v tomto čase plynie lehota na úpravu predmetného ustanovenia. Jej márnym uplynutím ust. § 86 ods. 1 stratí svoju platnosť...

Uvedené ustanovenie Zákona o rodine stratilo účinnosť dňa 8. septembra 2011 ako aj svoju platnosť, nakoľko Národná rada SR neuskutočnila nápravu v lehote do 6 mesiacov od uverejnenia nálezu v zbierke zákonov.

V uvedenom prípade mám za to, že je dôležité uprednostniť práva sťažovateľky ako dieťaťa   -   dcéry   na   rodinu   a   jej   výchovu   rodičmi   pred   ochranou   súkromného   života jednotlivca, a to najmä v záujme stability rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. Mám   za   to,   že   nesúlad   tzv.   právneho   a   biologického   otcovstva   výrazným   spôsobom nezasahuje do súkromnej sféry právneho otca /navrhovateľa v konaní o zapretie otcovstva. Otec sťažovateľky už v čase uzavretia manželstva vedel, že jeho manželka je tehotná s iným mužom, napriek tomu uzatvoril s ňou manželstvo a uznal dcéru za svoju, o čom svedčí aj fakt, že je ako otec uvedený v rodnom liste sťažovateľky. Otec sťažovateľky si bol ešte pred uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom sťažovateľky, avšak svoj návrh o zapretie otcovstva podal až po uplynutí tejto lehoty, resp. po zániku platnosti ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine, kedy vznikla právna neistota ohľadom zapretia otcovstva manželom matky a najmä po tom, čo sa s navrhovateľom rozviedli a tento si našiel novú priateľku a založil si s ňou novú rodinu.

Ústavný   súd   však   zároveň   nevymedzil   ďalší,   dočasný   postup   zapretia   otcovstva, počas uvedenia napadnutého ustanovenia do súladu, aby tak predišiel právnej neistote. Vyslovil názor, že pri zapieraní otcovstva nie je možné vychádzať len z posúdenia skutkovej otázky biologického otcovstva, ale je potrebné zvážiť, či záujem právneho otca na zapretí otcovstva preváži v konkrétnom prípade nad záujmom dieťaťa a matky. NR SR mala dať citované zákonné znenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine do súladu s Dohovorom, a to prijatím novely Zákona o rodine, ktorá mala nadobudnúť účinnosť dňa 01. 10. 2012. Základným cieľom návrhu novely zákona je umožniť to, aby manžel mohol do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie o skutočnosti dôvodne spochybňujúcej, že je otcom dieťaťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom. V danom prípade je zrejmé, že otec sťažovateľky sa dozvedel o skutočnosti dôvodne spochybňujúcej, že je otcom sťažovateľky, už pred uzavretím manželstva.

ESĽP pri aplikácii článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odlišne posudzuje   prípady vedomého   založenia vzťahu otca   a dieťaťa   alebo nepopretia otcovstva   právnym   otcom   v   zákonom   ustanovenej   zapieracej   lehote   napriek   vedomosti právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva k dieťaťu a prípady keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dcéry. To znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii článku 8 Dohovoru je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického a právneho   otcovstva,   resp.   o   skutočnostiach   spochybňujúcich   jeho   otcovstvo.   Týmto momentom   totiž   právny   otec,   ktorého   otcovstvo   bolo   založené   zákonnou   domnienkou otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom   a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu a výživu   alebo   využiť   právne   prostriedky   na   odstránenie   nesúladu   medzi   právnym a biologickým otcovstvom. V uvedenej veci otec sťažovateľky už v čase jej narodenia, mal pochybnosti o svojom otcovstve k dieťaťu. nevyužil však právne prostriedky na zapretie otcovstva v zákonnej lehote zo subjektívnych dôvodov, a preto je jeho návrh na zapretie otcovstva   podaný   po   viac   ako   20   rokoch   od   narodenia   sťažovateľky   nedôvodný   nielen v zmysle slovenskej právnej úpravy zapretia otcovstva, ale aj s poukazom na judikatúru ESĽP a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorých jednoznačne vyplýva, že po uplynutí lehoty na zapretie otcovstva začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva.

Z tohto pohľadu sa javí vykonanie skúšky DNA s ohľadom na prevažujúci záujem sťažovateľky   ako   nedôvodný   a   neopodstatnený   a   pod   hrozbou   uloženia   ďalších poriadkových   pokút   ako   šikanózny,   pričom   uvedené   konanie   zo   strany   súdu   je   možné považovať za konanie, ktoré je v prípade absencie zákonného ustanovenia § 86 ods. 1 Zákona o rodine, v rozpore s právnou istotou a záujmami sťažovateľky, a z tohto dôvodu sa sťažovateľka   ako   dcéra   navrhovateľa   v   konaní   o   zapretie   otcovstva,   za   ktorú   sa   od narodenia pokladala a aj po 20-tich rokoch sa za ňu pokladá, odmietla a odmieta podrobiť uvedenému odberu biologickej vzorky DNA...

Mám   za   to,   že   Okresný   súd   Banská   Bystrica   keď,   v   rámci   konania   č.   k. 34P/254/2012, ktorým sa navrhovateľ - otec sťažovateľky domáha zapretia otcovstva voči odporkyni   1/   -   sťažovateľke,   tým,   že   núti   moju   klientku   pod   hrozbou   uloženia   ďalších poriadkových pokút, zúčastniť sa odberu vzorky DNA, porušuje jej základné práva v tom zmysle, že na takého konanie nemá oporu v zákone, nakoľko ako sme vyššie uviedli, v tomto prípade tu absentuje zákonný podklad, nakoľko ustanovenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine stratilo svoju platnosť a do dnešného dňa vládne v tomto smere právna neistota, nakoľko nebolo uvedené do súladu a zároveň Ústavný súd nevymedzil ďalší, dočasný postup zapretia otcovstva, počas uvedenia napadnutého ustanovenia do súladu, a preto považujeme konanie a   postup   okresného   súdu,   ktorým   núti   moju   klientku   pod   hrozbou   uloženia   ďalších poriadkových pokút podrobiť sa odberu vzorky DNA za nezákonný a šikanózny.

Mám za to, že v tomto prípade bolo vyššie uvedeným postupom zo strany Okresného súdu porušené ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, v zmysle ustanovenia č. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľky K. D.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

boli Uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 34P/254/2012-74 zo dňa 14. 11. 2013,   právoplatné dňa 22.   01.   2014 a vykonateľné dňa 28.   01.   2014 v spojení s Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č.   k.   13CoP/101/2013-89   zo   dňa 07. 01. 2014, právoplatné dňa 22. 01. 2014 a vykonateľné dňa 22. 01. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica, pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Uznesenie   Okresného   súdu   Banská Bystrica   č.   k.   34P/254/2012-74   zo   dňa   14.   11.   2013,   právoplatné   dňa   22.   01.   2014 a vykonateľné dňa 28. 01. 2014 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 13CoP/101/2013-89 zo dňa 07. 01. 2014, právoplatné dňa 22. 01. 2014 a vykonateľné dňa 22. 01. 2014.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva (z obsahu sťažnosti   je   možné   vyvodiť,   že   sa   sťažovateľka   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva na domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde, pozn.) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   34   P   254/2012-74   zo 14. novembra   2013 v spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13 CoP   101/2013-89   zo   7.   januára   2014 a postupom, ktorý im predchádzal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   tak   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu,   ako   aj   napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči napadnutému rozhodnutiu okresného súdu.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala voči napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade krajskému súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   uznesením   č.   k.   13   CoP   101/2013-89 zo 7. januára   2014.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

Z   obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   odôvodňuje   jej   podanie z dôvodu porušenia ňou označených základných práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa v petite sťažnosti domáha vyslovenia porušenia ňou označených práv aj vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu a k   postupu,   ktorý   mu   predchádzal,   avšak   sťažnosť   neobsahuje   konkrétne   dôvody   jej podania vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že ním „uznesenie okresného súdu potvrdzuje“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najmä uviedol:„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Odvolateľka prostredníctvom právneho zástupcu potvrdzuje závery okresného súdu, ktoré učinil pri ukladaní poriadkovej pokuty, ale z ďalšieho obsahu jej odvolania vyplýva, že   svoje   konanie   odôvodňuje   nesúhlasom   s   postupom   okresného   súdu,   ktorý   nemal nariaďovať znalecké dokazovanie, pretože návrh žalobcu treba považovať za nedôvodný a to z hľadiska ESĽP, ktorého výklad právny zástupca odporkyne 1/ poskytuje.

Treba poznamenať, že poriadkové opatrenie podľa ust. § 53 OSP neupravuje postup konania, ale slúži na to, aby súd mohol vynucovať a upevňovať svoju autoritu.

Námietky, ktoré sú uvedené v odvolaní proti uloženiu poriadkovej pokuty mohli slúžiť ako prípadné odvolacie dôvody proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania. Hoci uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania bolo právnemu zástupcovi odporkyne 1/ riadne doručené, proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nepodal.

Odporkyňa 1/ v odvolaní nepoprela svoju neúčasť u znalkyne na odber biologickej vzorky, na účely analýzy DNA a tiež odopretie odberu biologickej vzorky dňa 23. 10. 2013 priamo u znalkyne. Odopretie odberu odporkyňa 1/ v tom čase nezdôvodňovala. V súčasne podanom   odvolaní   odopretie   odberu   vzorky   potrebnej   na   analýzu   DNA   zdôvodňuje odporkyňa 1/ ako rozpor s jej záujmami a zároveň rozpor s Európskou legislatívou. Dôvod   odopretia   odberu   vzorky   potrebnej   na   analýzu   DNA   teda   odporkyňa nešpecifikovala   a   nekonkretizovala.   Dôvodom   odopretia   odberu   vzorky   potrebnej na analýzu DNA nemôže byť a nie je spôsob výkladu použitia práva právnym zástupcom účastníka.

Dôvodom, pre ktorý by nebolo možné uložiť poriadkovú pokutu nie je ani sociálna situácia účastníka. Uloženie poriadkovej pokuty totiž nebráni prístupu k súdu nemajetnému účastníkovi (ako napr. pri nezaplatení súdneho poplatku), ale je prostriedkom, ktorý má súd použiť na vynútenie spolupráce účastníka so súdom k zabezpečeniu zistenia materiálnej pravdy.“

Sťažnosť   v   časti,   ktorá   smeruje   voči   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   ani postup,   ktorý   mu   predchádzal,   nie   je podľa   názoru   ústavného   súdu   prejavom   interpretačnej   alebo   aplikačnej   svojvôle a sťažovateľka   v   sťažnosti   neuviedla   takú   argumentáciu   vo   vzťahu   k   napadnutému rozhodnutiu   krajského   súdu   alebo   k   jeho   postupu,   ktorá   by   bola   spôsobilá   vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd napadnutým rozhodnutím, resp. svojím   postupom,   sťažovateľke   neodoprel   spravodlivosť   a   skutočnosť,   že   jej   názor   sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke, nevybočilo z medzí stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014