znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 369/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Obdo 38/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Obdo 38/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Cb 150/2008-353 z 21. apríla 2009 bola sťažovateľka ako žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 6 145,63 € s príslušnými úrokmi z omeškania, ako aj trovy konania, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob 109/2009-398 z 15. júla 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 5 639,28 € s úrokmi z omeškania a zmluvnú pokutu, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 38/2009 z 31. marca 2011 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľky odmietnutím dovolania došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka   prípustnosť   podaného   dovolania   vyvodzovala   z   ustanovenia   §   238 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   rozsudok   okresného   súdu   bol   rozsudkom krajského súdu zmenený. Z výrokov rozsudkov okresného súdu a krajského súdu týkajúcich sa veci samej je zrejmé, že krajský súd posúdil okolnosti významné pre rozhodnutie inak ako   okresný   súd,   v   dôsledku   čoho   bola   povinnosť   sťažovateľky   zaplatiť   istinu,   jej príslušenstvo, ako aj zmluvnú pokutu deklarovaná rozdielne. Odlišné posúdenie skutočností významných   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   malo za   následok   obsahovú   zmenu   celého rozhodnutia, čo ovplyvnilo obsah práv a povinností účastníkov konania v celom rozsahu. Komplexnosť zmeny rozsudku vo veci samej vyplýva aj zo samotnej formulácie výroku rozsudku krajského súdu, keďže ním bol zmenený výrok rozsudku okresného súdu v časti uloženej povinnosti na plnenie v celom rozsahu. O tom svedčí aj skutočnosť, že rozsudok krajského súdu neobsahuje výrok, ktorým by bolo rozhodnutie okresného súdu čiastočne zrušené,   resp.   čiastočne   potvrdené.   Sťažovateľka   pritom   dovolaním   napadla   rozsudok krajského súdu v celom rozsahu, keď poukázala na skutočnosť, že žalobcom uplatnený nárok zanikol v dôsledku započítania pohľadávok sťažovateľky. Najvyšší súd dovolanie odmietol konštatujúc, že z porovnania obsahu výrokov obidvoch rozsudkov vyplýva, že krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu iba v časti predstavujúcej rozdiel medzi sumou 6 145,63 € (priznanej okresným súdom) a sumou 5 639,28 € (priznanej krajským súdom). Za zmenenú preto považoval len tú časť výroku rozsudku okresného súdu, ktorou bola krajským súdom zamietnutá pohľadávka žalobcu vo výške 506,35 €. V časti prevyšujúcej uvedenú   sumu   prípustnosť   dovolania   podľa   §   238   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku vylúčil.   V   časti   týkajúcej   sa   čiastky   506,35   €   poukázal   najvyšší   súd na ustanovenie § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku a zdôraznil, že suma 506,35 € neprevyšuje 10-násobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania.

Sťažovateľka je presvedčená, že aplikáciou ustanovenia § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku došlo k tomu, že rozsudok krajského súdu sa posudzoval len v časti týkajúcej sa zníženia nároku o 506,35 €, čím došlo k porušeniu označených práv.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obdo 38/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 31. marca 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania v sume 314,18 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 38/2009 z 31. marca 2011 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 15 Cob 109/2009-398 z 15. júla 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania podľa   §   238   ods.1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   založená   na   rozdielnosti   medzi rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. O rozdielne rozhodnutie ide vtedy, ak okolnosti   významné   pre   rozhodnutie   veci   boli   posúdené   obidvoma   súdmi   rozdielne. Za rozdiel nemožno považovať iné právne posúdenie, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinnosti účastníkov, ale iba taký záver, ktorý rozdielne deklaruje práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov. Rozhodujúcim je preto obsahový vzťah rozhodnutí súdov oboch   stupňov   v   tom,   ako   rozdielne   posúdili   práva   a   povinnosti   v   právnych   vzťahoch účastníkov konania. Z porovnania obsahu výrokov oboch rozsudkov vyplýva, že krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu iba v časti predstavujúcej rozdiel medzi okresným súdom   priznanou   sumou   6   145,63   €   a   krajským   súdom   priznanou   sumou   5   639,28   €, opodstatnenosť ktorej konštatoval aj krajský súd. Za zmenenú je preto potrebné považovať časť výroku rozsudku okresného súdu, ktorou bola krajským súdom zamietnutá pohľadávka žalobcu v čiastke 506,35 €. V časti prevyšujúcej uvedenú sumu prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nie je daná. Podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých   bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom 3-násobok minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   10-násobok   minimálnej   mzdy,   pričom   na príslušenstvo   sa   neprihliada.   Na   určenie   minimálnej   mzdy   je   rozhodujúci   deň   podania návrhu na prvostupňovom súde. V prerokovávanej obchodnej veci výška časti pohľadávky žalobcu,   v   ktorej   došlo   rozsudkom   krajského   súdu   k   zmene rozsudku   okresného   súdu, nedosahuje výšku peňažného plnenia v zmysle tohto ustanovenia.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo podľa rukou písanej poznámky doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 16. mája 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   preskúmať v dovolacom konaní rozsudok krajského súdu v celom rozsahu nároku priznaného krajským súdom žalobcovi, teda nielen v rozsahu 506,35 € ako rozdielu medzi sumou 6 145,63 € (priznanou okresným súdom) a sumou 5 639,28 € (priznanou krajským súdom).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je v plnom súlade s jeho ustálenou praxou, podľa ktorej je rozhodujúce, či a v akej miere došlo k zmene v rozsahu povinnosti   plniť   podľa   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   v   porovnaní   s   rozhodnutím prvostupňového súdu. V niektorých prípadoch preto, aj keď je výrok odvolacieho súdu formulovaný tak, že sa ním mení prvostupňový rozsudok, podstatné je, či a v akom rozsahu dôjde k zmene, čo sa týka povinnosti plniť. Vo svetle uvedeného právneho názoru treba za správny považovať záver najvyššieho súdu, podľa ktorého rozsudkom krajského súdu bol rozsudok   okresného súdu   zmenený len v rozsahu 506,35 €. Kým totiž podľa   rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka žalobcovi zaplatiť 6 145,63 €, zatiaľ podľa rozsudku krajského   súdu   mala   zaplatiť   iba   5   639,28   €.   Uvedené   závery   najvyššieho   súdu   preto v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Treba   ešte   dodať,   že   zmena   rozsudku   okresného   súdu   krajským   súdom   v   rámci odvolacieho   konania   v   rozsahu   506,35   €   znamenala   v   uvedenom   rozsahu   úspech sťažovateľky v odvolacom konaní, lebo o túto sumu sa znížila jej platobná povinnosť voči žalobcovi. Práve preto dovolanie, ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 238 Občianskeho súdneho poriadku, by mohol podať iba žalobca, keďže jeho právne postavenie sa   rozsudkom   krajského   súdu   v   rozsahu   zmeny   rozsudku   okresného   súdu   zhoršilo. V prípade   sťažovateľky   by   prípustnosť   dovolania   mohla   vyplývať   len   z   niektorého z dôvodov zmätočnosti podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa neprípustnosti dovolania v tzv. bagateľných veciach podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku sa javia ako nadbytočné, pretože sťažovateľka nebola vôbec oprávnená napadnúť rozsudok   krajského súdu   v zmeňujúcej časti (teda, pokiaľ ide o sumu 506,35 €), a preto nie je ani podstatné, či zmeňujúca časť rozsudku krajského súdu bola alebo nebola svojím rozsahom bagateľná.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011