znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 369/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 359/09-79 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2010   doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 359/09-79 z 29. apríla 2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „Okresný   súd   Košice-okolie   rozhodol   v   právnej starostlivosti súdu o maloleté deti(...) rozsudkom zo dňa 3. 9. 2009 č. k. 4P/91/2008-61 o mojej vyživovacej povinnosti ako otca voči maloletým deťom tak, že zvýšil výživné(...) počnúc dňom 2. 12. 2008 do budúca a dlžné výživné za obdobie december 2008 až august 2009 v celkovej výške 782,08 € mi povolil splácať v splátkach. S navrhovanou výškou výživného   tak,   ako   ju   predniesla   matka,   som   nesúhlasil   z   dôvodu   mojich   osobných   a finančných pomerov a očakával som, že súd zváži zárobkové možnosti a schopnosti ako aj majetkové pomery oboch rodičov a vo veci rozhodne.

Po   vyhlásení   rozsudku   som   prejavil   nespokojnosť   uviedol   som   sudcovi,   že   moja finančná situácia mi nedovoľuje splácať súdom určené výživné, uviedol som, že sa odvolám, pamätám   si,   že   mi   sudkyňa   poradila,   aby   som   požiadal   banku   o   zníženie   splátok hypotekárneho úveru. Až prevzatím písomného vyhotovenia rozsudku som zistil z obsahu poučenia, že som sa vzdal odvolania. Pretože žiaden takýto právny úkon z mojej strany na pojednávaní nebol urobený, podal som dňa 29. 9. 2009 proti vyššie uvedenému rozsudku odvolanie.

V odvolaní som odvolaciemu súdu vysvetlil, že po vyhlásení rozsudku som prehlásil, že   sa   odvolám   a   na   zastupovanie   si   zvolím   právneho   zástupcu.   Keď   mi   bola   podaná zápisnica o pojednávaní, ja som ju podpísal, bol som v domnienke, že podpisujem zápisnicu o priebehu pojednávania, a nie vzdanie sa odvolania. Pripustil som to, že som si možno nevšimol text o vzdaní sa práva odvolania a podpísal som takýto text v domnienke, že podpisujem zápisnicu o priebehu pojednávania. (...)

Porušovateľ odmietol odvolanie, ktoré som podal proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č. k. 4 P 91/2008-61, ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nieje oprávnený v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) OSP.

Tvrdím, že porušovateľ vychádzal z nesprávneho názoru, že boli splnené predpoklady ust. § 207 ods. 1 písm. b) OSP, ktoré hovoria o tom, že vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia. (...)

Súd sa   nezaoberal vzdaním   sa odvolania   ako   jednostranným procesným úkonom adresovaným   súdu,   ktorým   účastník   konania   dáva   najavo   svoju   vôľu   vzdať   sa   práva odvolania. Tento procesný úkon účastníka súd nevykladal v zmysle § 3 OSP, podľa ktorého má každý právo na súdnu ochranu v medziach zákona a ďalej nezisťoval skutočnú vôľu konajúceho   pri   použití   výkladových   pravidiel   podľa   ust.   §   35   Občianskeho   zákonníka. Použitie   výkladových   pravidiel   môže   smerovať   len   k   tomu,   aby   obsah   právneho   úkonu vyjadrený   slovami   bol   vyložený   v   súlade   so   stavom,   ktorý   existoval   v   dobe   urobenia právneho úkonu a či ja som vôbec bol jednostranný právny úkon ako je vzdanie sa práva odvolania účastníka konania vyjadrený mnou slovami. Som toho názoru, že súd sa mal oboznámiť so stanoviskami a prednesmi, ktoré som vykonal v súdenom prípade, a zistiť tak celkový môj postoj k návrhu matky na zvýšenie výživného(...)

To, že som podpísal text vzdania sa práva odvolania dobrovoľne, a že som mal možnosť   sa   s   ním   vopred   oboznámiť,   neznamená,   že   z   mojej   strany   došlo   k   účinnému vzdaniu sa odvolania. Odvolania som sa nevzdal písomne ani ústne do protokolu, pretože podľa záveru súdu ja som podpísal text, s ktorým som mal možnosť sa vopred oboznámiť. Ja som nespochybňoval svoj podpis, pripúšťal som, že tento text tam možno bol, ale ja som bol v domnienke, že podpisujem zápisnicu o pojednávaní tak, ako keď som pred iným štátnymi orgánmi a z rokovania sa dáva podpísať účastníkom zápisnica o priebehu rokovania. Keď som podpísal obsah zápisnice z pojednávania a s jej obsahom som sa stotožnil, neznamená to, ako uzatvára krajský súd, že som sa účinne vzdal práva odvolania.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní   návrhu   rozhodol   uznesením,   ktorým   by   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a následne vydal tento nález:

„Napadnutým   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   29.   4.   2010   č. k. 7 CoP/359/2009-79   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP/359/2009-79 zo dňa 29. 4. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300,-   €,   ktoré   je porušovateľ   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy tohto konania do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“

Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 CoP 359/09-79 vyplýva, že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č. k. 4 P 91/08-61 z 3. septembra 2009 bolo odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu podania niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po oboznámení sa so súdnym spisom zo zápisnice o pojednávaní z 3. septembra 2009 zistil, že po vyhlásení rozsudku, jeho   zdôvodnení   a poučení   o opravnom   prostriedku   prítomní   účastníci   (navrhovateľ   – matka, odporca – otec a kolízny opatrovník) sa vzdali práva na odvolanie proti všetkým výrokom   vyhláseného   rozsudku,   čo   potvrdili   svojimi   podpismi   v prílohe   zápisnice o pojednávaní. V odvolaní odporca uviedol, že od začiatku konania nesúhlasil so zvýšením výživného z dôvodu, že mu to neumožňujú jeho osobné a finančné pomery, a žiaden právny úkon z jeho strany na pojednávaní, ktorým by sa vzdal odvolania, urobený nebol. Tvrdil, že podpisoval   zápisnicu   o   pojednávaní   v   domnienke,   že   podpisuje   zápisnicu   o   priebehu pojednávania, avšak text o tom, že sa vzdáva odvolania, tam podľa neho nebol.

Z prílohy zápisnice o pojednávaní z 3. septembra 2009, ktorej výlučným obsahom je text o tom, že sa účastníci vzdávajú práva podať odvolanie proti vyhlásenému rozsudku, krajský   súd   vyvodil,   že   odporca   sa   vzdal   práva   podať   odvolanie,   čo   potvrdil   svojím podpisom. Tento dispozičný úkon urobil po vyhlásení rozsudku a bol vykonaný voči súdu, preto   bol   urobený platne. Krajský   súd   nemal dôvod   spochybňovať postup súdu   prvého stupňa na pojednávaní, pretože účastníci sa mali možnosť vopred oboznámiť s obsahom prílohy zápisnice o pojednávaní a svojimi podpismi dali dobrovoľne najavo, že sa s jej obsahom stotožňujú.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úvahy krajského súdu týkajúce sa podania odvolania neoprávnenou osobou v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Krajský súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil svoj právny   názor,   podľa   ktorého   došlo   v konaní   pred   prvostupňovým   súdom   zo   strany sťažovateľa k vzdaniu sa práva podať odvolanie proti vyhlásenému rozsudku.

Akokoľvek   to   môže   znieť   prísne,   ani   v danom   prípade   nie   je   možné   neuplatniť zásadu   neznalosť   práva   neospravedlňuje.   Aj   právnemu   laikovi   musí   byť   zrejmé,   aké následky   bude   mať   skutočnosť,   ak   niečo   podpisuje,   keď   sa   niečoho   „vzdá“ a ospravedlňovanie sa tým, že „som si možno nevšimol text o vzdaní sa práva odvolania“, nie je na mieste. Ústavný súd nemôže byť orgánom, ktorý by skúmal okolnosti a motiváciu sťažovateľa, za ktorých sa svojho práva na podanie odvolania vzdal. Pokiaľ krajský súd uvedeným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a odmietol   sťažovateľovo   odvolanie,   žiadnym   spôsobom   nezasiahol   do   jeho   ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010