znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 369/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J. L., s. r. o., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na právnu   pomoc   a   rovnosť   účastníkov   konania   zaručeného   v   čl.   47   ods.   2   a   3   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 98/09 z 28. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti J. L., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   J.   L.,   s. r. o.,   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 98/09 z 28. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 5 Cb 241/08 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu sporil so žalovaným o zaplatenie sumy 719,61 €, pričom v priebehu konania sa suma   žalovanej   istiny   znížila   na   90   €   z   dôvodu   jej   čiastočného   zaplatenia   žalovaným. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Cb   241/08   z 26.   februára 2009 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 90 € a trovy konania v sume 538,87 €.

Proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalovaný, na základe čoho krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 15 Cob 98/09 z 28. mája 2009 zmenil rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľovi priznal náhradu trov konania iba v sume 128,12 € s odvolaním sa na § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje   svoj   nesúhlas s označeným rozhodnutím krajského súdu, pretože podľa jeho názoru krajský súd rozhodol na základe protiústavného ustanovenia § 150 ods. 2 OSP, ktoré nepriamo núti účastníkov súdnych konaní buď nepodávať kvalifikované (s právnym zastúpením) žaloby vo veciach majúcich charakter drobných sporov, pretože im napokon nemusí byť priznaná náhrada trov, alebo ich núti podávať nekvalifikované (bez právneho zástupcu) žaloby, čím je im v konečnom dôsledku, tak ako aj sťažovateľovi, znemožnený kvalifikovaný prístup k súdu. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že krajský súd napadnutým uznesením zasiahol aj do jeho základného   práva   na   právnu   pomoc   a   rovnosť   účastníkov   konania, keď   ho   oproti druhému účastníkovi znevýhodnil len preto, že ním žalovaná suma bola nižšia ako ním skutočne vynaložené trovy konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«(...)   nepriznaním   trov   konania,   ktoré   boli   preukázateľne   vynaložené   na   účelné uplatnenie   práva   v   súlade   so   zákonnými   predpismi   upravujúcimi   oblasť   náhrady   trov konania a právneho zastúpenia, súd nepriamo zasahuje do účelu práva na súdnu ochranu. Načo je sťažovateľovi takéto právo zaručené ústavou, keď ho zákonný predpis - ustanovenie § 150 ods. 2 O. s. p. v tomto jeho práve okliešťuje a v prípadoch tzv. drobných sporov ho „núti“ žalobu nepodávať alebo ju podať, ale tak, že si ju skoncipuje nekvalifikovane sám a takto sa bude aj zastupovať, pretože je to ekonomicky výhodnejšie.

Vyššie uvedené platí aj pre ustanovenie článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, pretože článok 47 ods. 2 na strane jednej zaručuje právo na právnu pomoc, pričom sa má na mysli kvalifikovaná právna pomoc, súd však svojím postupom v danej veci do tohto práva na takúto pomoc nepriznaním odmeny za ňu priamo zasiahol. Žiadny zákonný predpis pritom neumožňuje nikomu v prípadoch drobných sporov dať sa zastupovať bezplatne.

Článok   47   ods.   3   ústavy   hovorí   o   rovnosti   účastníkov   konania,   do   ktorej   súd nepriznaním náhrady trov konania zasiahol, pretože zvýhodnil jednu stranu len preto, že jej dlh bol na úrovni hodnoty tzv. drobného sporu.

Záverom   stručne   zhŕňam,   že   uvedený   problém   vyplýva   z   protiústavného   (podľa názoru sťažovateľa) znenia zákona, konkrétne ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p., ktorý súd aplikoval v právnom vzťahu sťažovateľa a jeho dlžníka v súdnom spore. Sťažovateľ sa domnieva, že toto ustanovenie súd aplikovať nemal, je v rozpore s Ústavou SR a vzniká dojem,   že   jeho   cieľom   je   odbremeniť   súdy   od   tzv.   drobných   súdnych   sporov   sťažením prístupu ku kvalifikovanej právnej pomoci pri tzv. drobných sporoch.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 98/2009-84 zo dňa 28. 5. 2009 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu čl.   47 ods.   2 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky   v   práve   sťažovateľa   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred   súdmi a v porušení rovnosti účastníkov v takomto konaní.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 98/2009-84 zo dňa 28. 5. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   si   uplatnil   aj   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   v   sume 245,70 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa proti namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 Cob 98/09 z 28. mája 2009 je založená na jeho tvrdení o protiústavnosti ustanovenia § 150 ods. 2 OSP, ktoré podľa neho krajský súd nemal na jeho vec aplikovať. Aplikácia tohto ustanovenia mala totiž podľa sťažovateľa za následok zásah do jeho základného práva na spravodlivý súd (prístup k súdu), ako aj do jeho základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,9) môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Osobami oprávnenými iniciovať konanie o súlade právnych predpisov podľa § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde sú:

a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) prezident Slovenskej republiky,

c) vláda Slovenskej republiky,

d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

e) generálny prokurátor Slovenskej republiky,

f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné   slobody   vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Z uvedeného vyplýva, že podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde sťažovateľ nie je osobou oprávnenou iniciovať konanie o súlade § 150 ods. 2 OSP s ústavou, preto ústavný súd už po predbežnom prerokovaní sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V záujme vyhnúť sa prílišnému formalizmu pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd napriek odôvodneniu sťažnosti založenom na tvrdení o neústavnosti § 150 ods. 2 OSP, sťažnosť   sťažovateľa   aj   vecne   preskúmal   s   ohľadom   na   ním   uvedené   základné   práva, ktorých   porušenie   namieta.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   interpretácia a aplikácia zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom a úlohou ústavného súdu nie   je   ich   zastupovať.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so   svojou   všeobecnou   právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Podľa ustanovenia § 200ea ods. 1 OSP, ak v priebehu konania dosiahne predmet konania   sumu   500,-   eur   od   tohto   okamihu   ide   o   drobný   spor.   Predmetné   zákonné ustanovenie   nadobudlo   účinnosť   dňom   15. 10. 2008,   pričom   vychádzajúc   z   výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že po realizovaných čiastočných úhradách, kedy pôvodne predmetom sporu bola suma 719,61 eur ku dňu rozhodnutia súdu prvého   stupňa   bolo   predmetom   sporu   zaplatenie   sumy   90,-   eur,   čo   teda   nepochybne s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie odôvodňuje označenie tohto konania za drobný spor.

V danom prípade je nutné súčasne pri použití § 142 ods. 1 OSP rozhodnúť o náhrade trov konania aj s použitím ustanovenia § 150 ods. 2 OSP účinného od 15. 10. 2008, v zmysle ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Právny zástupca žalobcu si podaním došlým súdu dňa 2. 3. 2009 vyúčtoval trovy konania, resp. trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 538,87 eur, pričom do účinnosti §§ 150 ods. 2 OSP a 200ea ods. 1 OSP, t. j. do 15. 10. 2008 si uplatnil odmenu za 2 úkony právnej pomoci a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby v sume 2 x 57,76 eur spolu s režijným paušálom 2 x 6,30 eur v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. Odvolací súd preto žalobcovi priznal v plnej výške uplatnenú odmenu za právne zastúpenie za tieto 2 úkony celkom   v   sume   128,12   eur,   pričom   následné   uplatnené   a   vyúčtované   odmeny   za   trovy právneho zastúpenia, náhradu za stratu času a náhradu cestovného, odvolací súd žalobcovi nepriznal, nakoľko tieto boli realizované po dátume 15. 10. 2008,   pričom ich priznanie ovplyvňuje ustanovenie § 150 ods. 2 OSP a keďže boli uplatnené v neprimeranej výške voči pohľadávke drobného sporu, odvolací súd rozhodol podľa § 222 OSP o zmene napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti prvostupňových trov konania tak, že tieto priznal v plnej   výške   za   tie   úkony,   ktoré   boli   realizované   právnym   zástupcom   žalobcu   do 15. 10. 2008 tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   citovaným   rozhodnutím   krajského   súdu   namieta predovšetkým   porušenie   základného   práva   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   a   to konkrétne práva na prístup k súdu ako jedného z jeho atribútov.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval (napr. II. ÚS 18/08), že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Porušenie práva na súd, resp. na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu   rešpektované spôsobom   zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by krajský súd tieto podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ po splnení zákonných podmienok mal priznané postavenie účastníka odvolacieho súdneho konania, t. j. nebolo mu odopreté právo prístupu k súdu a krajský súd vo veci odvolania žalovaného riadne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľa.

Okrem toho reagujúc na námietku sťažovateľa, že krajský súd svojím rozhodnutím v podstate   nepriamo   núti   účastníkov   súdnych   konaní,   aby   v   prípade   sporov   majúcich charakter   drobných   sporov   buď   podávali   nekvalifikované   žaloby,   t. j.   bez   právneho zastúpenia, alebo aby takéto žaloby nepodávali vôbec, pretože je tu riziko, že náhrada trov právneho zastúpenia im nebude priznaná, aj v dôsledku čoho malo byť podľa sťažovateľa porušené   jeho   základné   právo   a   právo   na   prístup   k   súdu,   ústavný   súd   v   prvom   rade konštatuje,   že   sťažovateľ   môže   namietať   iba   porušenie   svojich   základných   práv,   a   nie základných   práv   neurčitého   a   anonymného   počtu   účastníkov   súdnych   konaní,   a   tiež konštatuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy nezaručuje účastníkovi konania právo na „kvalifikovaný“ prístup k súdu, t. j. nepočíta s nutným právnym zastúpením, ale zaručuje iba prístup k súdu ako taký.

Obdobne aj v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom   je   aj   právo   na   prístup   k   súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie   obmedziť prístup   jednotlivca   k   súdu takým   spôsobom   a   v   takej   miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia   sú   zlučiteľné   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom   (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd nad rámec podotýka, že sťažovateľ súc v konaní pred ústavným súdom zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   nenamietal   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   svoje rozhodnutie založil na jedinom kritériu, a to na dni účinnosti aplikovaného ustanovenia § 150 ods. 2 OSP. V tomto prípade by totižto prichádzalo do úvahy preskúmať napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   z   hľadiska   jeho   zdôvodnenia   využitia   voľnoúvahových oprávnení daných mu týmto ustanovením. Súd totiž podľa tohto ustanovenia môže (nemusí) znížiť alebo nepriznať náhradu trov konania, z čoho možno vyvodiť, že tak neurobí, ak napr. zvýšené trovy konania boli spôsobené v spore neúspešným účastníkom konania, napr. v dôsledku jeho nedisciplinovanosti spočívajúcej v nerešpektovaní rozhodnutí, predvolaní alebo iných procesných úkonov súdu. Sťažovateľ však tento aspekt práva na spravodlivé súdne   konanie   (odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia)   v   konaní   pred   ústavným   súdom nenamietal.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom, ústavný súd už vyslovil (napr. IV. ÚS 345/04, II. ÚS 84/07), že k porušeniu základného práva na poskytnutie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy by došlo vtedy, ak by účastníkovi konania nebolo zo strany súdu, resp. iného orgánu umožnené hájiť jeho záujmy prostredníctvom zvoleného či ustanoveného právneho zástupcu alebo by mu bolo bránené pri   realizácii   jeho   práva   na   právnu   pomoc   v   rozpore   s   podmienkami   ustanovenými zákonom.

V skúmanom prípade bol sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi (okresný súd a krajský súd) riadne právne zastúpený zvoleným advokátom, ktorému nebolo zo strany súdov   bránené   v   realizácii   jeho   právneho   zastupovania.   Skutočnosť,   že   krajský   súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov, ktoré vynaložil na toto právne zastúpenie, pričom tak urobil   v   súlade   s   oprávnením   daným   mu   §   150   ods.   2   OSP,   nemôže   sama   osebe   bez ďalšieho zistenia, napr. o neodôvodnenej alebo arbitrárnej aplikácii tohto ustanovenia (čo sťažovateľ nenamietal), viesť k vysloveniu porušenia čl. 47 ods. 2 ústavy.

Porušenie   princípu   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   vidí sťažovateľ   v   tom,   že   krajský   súd   ho   mal   svojím   rozhodnutím   diskriminovať   oproti žalovanému, ktorému priznal výhodnejšie postavenie len kvôli tomu, že jeho dlh bol na úrovni drobného sporu. Aj v tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nemôžu závery krajského   súdu   vyslovené   v   napadnutom   rozhodnutí   samy   osebe   bez   ďalšieho   zistenia, napr. o   neodôvodnenej   alebo   arbitrárnej   aplikácii   čl.   150   ods.   2   ústavy   (čo   sťažovateľ nenamietal), viesť k vysloveniu porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009