znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 369/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu   Galanta   č.   k.   SA   5   C   218/02-144   zo 4.   apríla   2005,   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave   č.   k.   10   Co   182/2005-184   z 21.   marca   2006   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2008 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. SA 5 C 218/02-144 zo 4. apríla 2005, rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1. Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. SA 5 C 218/02 svojím postupom a rozhodnutím, sp. zn. SA 5 C 218/02-144 zo dňa 4. 4. 2005 porušil právo Ing. F. L., CSc., trvale bytom: B.

a) na zákonný postup orgánov štátu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,

b) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

c) rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,

d) na vyjadrenie k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

e) na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,

f) na neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR,

g) právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2.   Krajský   súd   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co/182/2005   svojím postupom a rozhodnutím, sp. zn. 10 Co/182/2005 zo dňa 21. 3. 2006 porušil právo Ing. F. L., CSc., trvale bytom: B.

h)   na zákonný postup orgánov štátu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,

i) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

j) rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,

k) na vyjadrenie k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

l) na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,

m) na neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných   práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, n) právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných slobôd

3. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 294/2006 svojím postupom a rozhodnutím, sp. zn. 2 Cdo 294/2006 zo dňa 26. 02. 2008 porušil právo Ing. F. L., CSc., trvale bytom: B.

o)   na zákonný postup orgánov štátu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,

p) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

q) rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,

r) na vyjadrenie k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

s) na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,

t) na neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných   práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, u) právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných slobôd

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 294/2006 zo dňa 26. 02. 2008, rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/182/2005 zo dňa 21. 3. 2006 a rozsudok Okresného súdu v Galante č. k. SA 5 C 218/02-144 zo dňa 4. 4. 2005 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Galante na ďalšie konanie.

5. Ing. F. L., CSc., trvale bytom: B. priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume   29.908,-Sk   (slovom   dvadsaťdeväťtisícdeväťstoosem   Slovenských   korún),   ktorú   so Okresný   súd   v Galante,   Krajský   súd   v Trnave   a Najvyšší   súd   SR   povinní   spoločne a nerozdielne   uhradiť   k rukám   jeho   advokáta   JUDr.   R.   F.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   21.   novembra   2002   podal Okresnému súdu Šaľa žalobu o náhradu škody vo výške 1 070 000 Sk s príslušenstvom, ktorá mala byť spôsobená sťažovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánu štátu pri exekúcii nariadenej Okresným súdom   Bratislava III v konaní ním vedenom pod sp. zn. 40 Er 1603/99 (u súdnej exekútorky sp. zn. Ex 488/99), smerujúcu proti súdnej exekútorke a Slovenskej   republike   v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

Predmetné konanie bolo na Okresnom súde Šaľa vedené pod sp. zn. 5 C 218/02 a po zrušení   tohto   súdu   bola   jeho   agenda   prevzatá   okresným   súdom,   kde   bolo   konanie vedené pod sp. zn. SA 5 C 218/02. Sťažovateľ svoj žalobný návrh v priebehu konania upresnil a doplnil podaniami z 9. októbra 2003 a 25. augusta 2004.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   SA   5   C   218/02-144   zo   4.   apríla   2005   žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť súdny poplatok za návrh v stanovenej výške (54 675 Sk). Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal 6. júna 2005 odvolanie, v ktorom namietal   najmä   skutočnosť,   že   okresný   súd   sa   podľa   neho   v rozsudku „stotožnil so žalovanými natoľko, že miesto nich vyslovil tvrdenia, ktoré oni sami nikdy netvrdili“. Uvedené   tvrdenia   sa   podľa   sťažovateľa   nenachádzali   v žiadnom   stanovisku   účastníkov tohto konania, a preto neboli ani nikdy predmetom dokazovania v konaní pred okresným súdom, v dôsledku čoho sa k nim nemal možnosť nikdy vyjadriť, a navyše sú tieto tvrdenia podľa neho aj „v príkrom rozpore so zákonom“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 10 Co 182/2005 z 21. marca 2006   rozhodol   tak,   že   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   zo   4.   apríla   2005   vo   výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok za návrh rozsudok „zmenil“ tak, že výšku súdneho poplatku znížil na sumu 54 520 Sk. Krajský súd do odôvodnenia svojho rozsudku podľa sťažovateľa prevzal takmer doslovne zdôvodnenie rozsudku   okresného   súdu   bez   toho,   aby   zaujal   stanovisko   k skutočnostiam,   na   ktoré poukázal   v   podanom   odvolaní,   a   aby   vykonal   ktorýkoľvek   z dôkazov,   ktoré   navrhol sťažovateľ   vykonať,   pretože   mu   podľa   neho   až   v   odvolaní   bola   prvýkrát   poskytnutá možnosť vyjadriť sa k dosiaľ neprerokovaným tvrdeniam okresného súdu.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006 podal sťažovateľ 6. júla 2006 sťažnosť ústavnému súdu, ktorý uznesením č. k. III. ÚS 285/06-17 z 5. septembra 2006 sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci, pretože sťažovateľ pred podaním   sťažnosti   nevyčerpal   dostupné   a   účinné   prostriedky   nápravy.   Ústavný   súd považoval vo vzťahu ku konaniu, v ktorom sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv, za účinný a dostupný prostriedok nápravy nedostatkov konania, resp. rozhodnutia, ktorými sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil (najmä nedostatok dôvodov rozhodnutia, nesúlad právnych záverov súdu s jeho skutkovými zisteniami, zistenia súdu obsiahnuté v rozhodnutí bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené), dovolanie, v ktorom sťažovateľ mohol uplatniť aj svoju argumentáciu uvedenú   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   a o ktorom   je   v konečnom   dôsledku oprávnený rozhodnúť najvyšší súd.

Sťažovateľ   podal   ešte   30.   mája   2006   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006 dovolanie, ktorým navrhol najvyššiemu súdu, aby rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V dovolaní   uviedol,   že   všeobecné   súdy   mu   odňali možnosť konať pred nimi, a to najmä tým, že odvolací súd doručil sťažovateľovi vyjadrenia žalovaných k sťažovateľovmu odvolaniu až na odvolacom pojednávaní, nevyhovel žiadosti sťažovateľa o odročenie pojednávania za účelom oboznámenia sa s ich obsahom, neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k nim, ako ani k ďalším dôkazom. Konanie bolo postihnuté podľa sťažovateľa   i inou   vadou   a rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočívalo   na   nesprávnom právnom   posúdení   veci,   keď   v priebehu   konania   bola   porušená   rovnosť   účastníkov, všeobecné   súdy   „reálne   vykonávali   funkciu   právnych   zástupcov   žalovaných“,   tvrdenia, ktorými odôvodnili svoje rozhodnutia, vyslovili namiesto žalovaných, nimi prijaté právne závery sú so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, zjavne neodôvodnené a pre nezákonnosť neudržateľné.

Najvyšší   súd   o podanom   dovolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   294/2006 z 26. februára   2008   tak,   že   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   a náhradu   trov   dovolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 27. mája 2008.

Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu podľa tvrdenia sťažovateľa došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv, a to základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy.

K porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že rozsudkom okresného súdu zo 4. apríla 2005 v znení rozsudku krajského súdu z 21. marca 2006 bol „schválený“ nezákonný postup súdnej   exekútorky,   ktorým   v rámci exekučného   konania vedeného pod sp. zn. 40 Er 1603/99 (Ex 488/99) rozhodla o vylúčení vecí z exekúcie (išlo o postup   súdnej   exekútorky,   v ktorom   sa   rozhodla   v rámci   exekúcie   vedenej   voči povinnému   ako   fyzickej   osobe   nevykonať   exekúciu   aj   na   majetok,   resp.   veci   patriace právnickej   osobe   -   spoločnosti   G.,   spol.   s r.   o.,   B.,   ktorej   bol   povinný   spoločníkom). K námietke   týkajúcej   sa   rozhodnutia   o vylúčení   vecí   z exekúcie,   ktorou   sťažovateľ argumentoval v rámci priebehu celého konania, však podľa neho okresný súd ani krajský súd   vo   svojich   rozsudkoch   nezaujali   žiadne   stanovisko,   t.   j.   v tejto   časti   jeho   žalobu neprerokovali, iba rozhodli o jej zamietnutí. Podľa sťažovateľa ako zámienku na vylúčenie vecí z exekúcie súdna exekútorka použila okolnosť, že jej spoločnosť G., spol. s r. o., B., zaslala 13. marca 2000 návrh na vylúčenie vecí z exekúcie, ktorý napokon vôbec okresnému súdu nebol doručený. Týmto návrhom sa spoločnosť podľa neho nedomáhala vylúčenia vecí spísaných exekučným zápisom 20. januára 2000, ale len odblokovania účtov spoločnosti G., spol. s r. o., B., ktoré boli zablokované na základe upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie   predajom   podniku,   ktorý   súdny   exekútor   vydal   21.   januára   2000.   Podľa sťažovateľa skutočnosť, že návrh na vylúčenie vecí z exekúcie nebol nikdy na okresnom súde podaný, znemožnila, aby o vylúčení vecí rozhodol okresný súd. Súdnej exekútorke podľa neho vznikla podľa § 50 ods. 6 Exekučného poriadku zákonná povinnosť v exekúcii pokračovať. Všeobecné súdy v súvislosti s objektívnou zodpovednosťou súdnej exekútorky nezaujali podľa sťažovateľa žiadne stanovisko k jeho námietkam, že každé zisťovanie účtov povinného súdna exekútorka v predmetnom konaní vykonala až na základe jeho písomnej žiadosti.   Podľa   sťažovateľa   bola   súdna   exekútorka   povinná   exekvovať   účty   povinného najneskôr 29. októbra 1999, keď povinnému expedovala upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním   pohľadávky   z   účtu   v   banke.   Súdna   exekútorka   podľa   neho   konala   nielen neskoro, ale navyše odmietla aj napriek jeho písomnej výzve exekvovať účet povinného vedený v označenej banke. V exekučnom konaní podľa neho súdna exekútorka len zistila účet povinného v inej banke bez toho, aby ho zablokovala, čím povinnému „umožnila, aby svoje finančné účty vyprázdnil“ pred uhradením pohľadávky sťažovateľa.

Pokiaľ   sa   najvyšší   súd   rozhodujúc   o podanom   dovolaní   odmietol   zaoberať napadnutým rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti, jediným účinným prostriedkom   nápravy,   ktorý   sťažovateľovi   patrí,   je   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu, ktorý   musí   mať kompetenciu   konštatovať,   že   nesprávne skutkové   závery,   vyslovovanie tvrdení súdmi, ktoré neuviedol žiadny účastník konania, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci súdmi, či vyslovenie skutkových zistení a právnych názorov, ktoré sú v rozpore s platnými   zákonmi   Slovenskej   republiky,   nie   je   v súlade   s občianskymi   právami garantovanými ústavou.

K porušeniu základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo dôjsť tým, že všeobecné súdy nezaujali stanovisko (a tým odmietli sťažovateľovi prístup k súdu) k jeho námietkam   týkajúcim   sa   vylúčenia   vecí   z exekúcie   súdnou   exekútorkou,   antidatovania rozhodnutia o zrušení exekúcie predajom podniku G., spol. s r. o., B., manipulácie súdnej exekútorky so spisom v tejto veci, nepreskúmateľnosti spisu súdnej exekútorky, zisťovania čísiel   účtov   povinného   súdnou   exekútorkou   bez   súčasného   začatia   ich   exekúcie,   ďalej k námietkam týkajúcim sa postupu ministerstva spravodlivosti, ktoré malo podľa neho zistiť a vytknúť súdnej exekútorke nerešpektovanie spisového poriadku pre exekútorov, začatie zisťovania   účtov   povinného   až   na   základe   písomnej   výzvy   sťažovateľa   a navyše   bez súčasného   začatia   ich   exekúcie,   vykonávanie   úkonov   súdnou   exekútorkou   v rozpore so zákonom   a po   antidatovaní   svojho   rozhodnutia,   ako   i preukázanú   nečinnosť   súdnej exekútorky.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy došlo tým, že všeobecné súdy vyslovili vo svojich rozsudkoch viaceré tvrdenia „miesto žalovaných“. Išlo o tvrdenia, podľa ktorých:

a) súdna exekútorka zaslala Okresnému súdu Bratislava III návrh na rozhodnutie o námietkach povinného 23. marca 2000 (podľa sťažovateľa toto tvrdenie nie je podopreté žiadnym dôkazom založeným v spise, z ktorého by vyplývalo, kedy boli povinným podané námietky proti spôsobu vykonania exekúcie doručené súdu),

b) súdna exekútorka 9. februára 2000 vydala príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke (na zablokovanie sumy vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného), ktorý doručila Ľ., a. s., spolu so žiadosťou o súčinnosť 10. februára 2000 (podľa sťažovateľa dostala táto banka príkaz na zablokovanie účtov spoločnosti G., spol. s r. o., B., a nie povinného, ako to vyplýva z vyjadrenia exekútorky pre Slovenskú komoru exekútorov   z 12.   mája   2000   aj z faktúry   banky,   na   základe   ktorej   bol   predmetný   úkon spoplatnený),

c)   ministerstvu   spravodlivosti   prislúchalo   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa preskúmať len činnosť Slovenskej komory exekútorov, avšak sťažovateľ sa na pojednávaní 22. októbra 2004 sťažoval na postup, resp. činnosť súdnej exekútorky, a preto ministerstvo spravodlivosti   nemohlo   svojím   postupom   porušiť   ustanovenie   §   218b   ods.   4   a 5 Exekučného poriadku (toto tvrdenie je podľa sťažovateľa v rozpore s § 8 a § 9 Exekučného poriadku, ako aj s treťou vetou § 13 ods. 3 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov),

d) exekútora nemožno brať na zodpovednosť za insolventnosť povinného (uvedené tvrdenie   je   podľa   sťažovateľa   v rozpore   s právoplatným   uznesením   Okresného   súdu Bratislava III č. k. 6 Nc 80/00-12 z 5. júna 2000, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 265/04-40 z 30. novembra 2004, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia voči spoločnosti G., spol. s r. o., B., z dôvodu, že   činnosť   spoločnosti   je   veľmi   rozsiahla   a predbežné   opatrenie   by   ju   mohlo   značne poškodiť),

e) konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov oslobodené od platenia súdneho poplatku, ale žalobca sa domáhal aj náhrady škody podľa § 33 Exekučného poriadku, ktoré od platenia súdneho poplatku oslobodené nie je (toto tvrdenie je podľa sťažovateľa v rozpore s komentárom Exekučného poriadku).Všeobecné súdy v predmetnom konaní tieto tvrdenia vydávajú za vlastné skutkové zistenia, avšak podľa sťažovateľa pre ich rozpor s „materiálnou skutočnosťou, preukázanou listinnými dôkazmi a pre rozpor so zákonom“ v danom prípade o skutkové zistenia nejde. Podľa sťažovateľa sú to len tvrdenia, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť ani k nim podať ďalšie   návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Pokiaľ   všeobecné   súdy   podľa   neho „vyslovovaním   tvrdení   v   prospech   jedného   z   účastníkov   poskytujú   tomuto   účastníkovi návod, čo má v konaní tvrdiť, aby bol úspešný a ak sú títo účastníci i preto a len preto úspešní, ide o nespravodlivý súdny proces, v ktorom je porušený ústavný princíp rovnosti účastníkov v konaní pred súdmi“.

V rámci   podaného   odvolania   sťažovateľ   krajskému   súdu   navrhol,   aby   vykonal viaceré dôkazy na podporu jeho argumentov (výsluch viacerých svedkov, dožiadanie na banky, výsluch oboch žalovaných, v ktorom by mal sťažovateľ právo klásť im otázky). Všeobecné   súdy   sťažovateľom   navrhované   dôkazy   nevykonali   a ani   sa   s nimi   nijako nezaoberali. Krajský súd sťažovateľovi doručil vyjadrenia žalovaných k jeho odvolaniu až na pojednávaní konanom 21. júna 2006, na ktorom súčasne vyniesol rozsudok. Krajský súd na tomto pojednávaní nevyhovel žiadosti sťažovateľa o jeho odročenie za účelom prípravy na   pojednávanie „s   ohľadom   na   tieto   nové   dôkazy,   s   ktorými   som   nemal   možnosť   sa oboznámiť“, a túto jeho žiadosť ani nezaprotokoloval do zápisnice. Samotné vyjadrenia žalovaných mu podľa jeho tvrdenia krajský súd odmietol doručiť a získal ich až na základe žiadosti, aby „súd svoje tvrdenie, že na doručenie týchto vyjadrení nemá právo, zapísal do zápisnice“.   Krajský   súd   mu   po   prečítaní   vyjadrení   žalovaných   počas   ich   prednesov „nepovolil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom, na ktoré sa vo svojom rozsudku odvoláva a ani toto zamietnutie mojej žiadosti o vyjadrenie do zápisnice nezaprotokoloval“, pričom toto tvrdenie potvrdzuje i zápisnica z pojednávania konaného 21. marca 2006 v tejto veci. Vyjadrenie   ministerstva   spravodlivosti   z   15.   marca   2006   bolo   pritom   v rámci   konania prvým   podaním,   v ktorom   zaujalo   svoje   stanovisko   k meritu   veci,   a podľa   sťažovateľa obsahovalo   závažné   dôkazy,   ktoré   mali   rozhodujúci   význam   v   prospech   jeho   žaloby. Krajský súd mu podľa neho zabránil zaujať stanovisko k tomuto vyjadreniu a s tvrdeniami ministerstva spravodlivosti sa ani nevysporiadal, preto podľa sťažovateľa nie je ani jeden z oboch rozsudkov v tejto veci odôvodnený spôsobom požadovaným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čím mu súd i z dôvodu nedostatku odôvodnenia rozsudku odňal právo na súdnu ochranu. Popísaným spôsobom mu súdy oboch stupňov podľa neho odopreli aj právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ namietané porušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy odôvodnil   poukazom   na   to,   že   exekučné   konanie   je   konanie,   ktorým   sa   zaručuje oprávnenému   právo   vykonávať   vlastníctvo   podľa   ustanovenia   §   123   Občianskeho zákonníka k   tomu   majetku   oprávneného,   ktorým   v rozpore   s právoplatným exekučným titulom disponuje povinný. Postupom žalovaných a súdov oboch stupňov mu bolo toto jeho právo odňaté, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom „zodpovednosť za faktické vyvlastnenie môjho vlastníctva (sťažovateľovho, pozn.) majú súdy, pretože tie toto vyvlastnenie právoplatným rozsudkom schválili“.

K tvrdenému   porušeniu   čl.   12   ods.   1   ústavy   sťažovateľ   uviedol,   že   štátny   orgán nesmie „v prípadoch, keď sa mu to hodí, preniesť právo zo súdov na exekútorský úrad“, odmietnuť právo na ochranu sťažovateľovho vlastníctva „z vlastnej úradnej povinnosti“ a všeobecné súdy nesmú takýto postup štátnych orgánov tolerovať. V rámci konania pred súdom sa tiež nesmie stať, „že súd nezodpovie žiadnu otázku, uplatnenú návrhom“ v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, tak ako to bolo v jeho prípade.

Sťažovateľ poukázal aj na svoje právo očakávať rovnosť šancí v konaní pred súdom, ktorá   podľa   neho vylučuje možnosť, „aby   sa   súdy   považovali   za   jedného   z účastníkov konania a v prospech tohto účastníka konania vyslovovali tvrdenia, ktoré sú so zreteľom na skutkový stav neudržateľné“, ako aj na právo na kontradiktórnosť súdneho konania, ktorá nie je možná v prípade, ak súdy odmietnu vykonať navrhnuté dôkazy, ktoré by „vyvrátili ich arbitrárne závery“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z petitu   sťažnosti   sťažovateľa   výslovne   vyplýva,   že k porušeniu   jeho základných práv malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. SA 5 C 218/02-144 zo 4. apríla 2005, rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   SA 5 C 218/02-144 zo 4.   apríla   2005   a rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006.

Z čl.127 ods.1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   SA   5   C   218/02-144 zo 4. apríla 2005, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006.   O ochrane   práv   sťažovateľa   proti   ich   namietanému   porušeniu,   pokiaľ   ide o rozhodnutie okresného súdu, bol oprávnený rozhodovať krajský súd ako súd odvolací na základe podaného odvolania sťažovateľa, a pokiaľ ide o rozhodnutie krajského súdu, bol oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací na základe sťažovateľom podaného dovolania. Sťažovateľ obe   tieto   možnosti   využil   a rozsudok   okresného   súdu   preskúmal odvolací súd v konaní sp. zn. 10 Co 182/2005 a rozsudok krajského súdu súd dovolací v konaní sp. zn. 2 Cdo 294/2006.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smerovala proti   rozsudku okresného súdu č. k. SA 5 C 218/02-144 zo 4. apríla 2005 a rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 182/2005-184 z 21. marca 2006, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Pokiaľ   ide   o zostávajúcu   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie svojich základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008,   túto   sťažovateľ   osobitne   bližšie   neodôvodnil   a   vo   vzťahu   k tomuto   rozhodnutiu poukazoval   na   rovnaké   dôvody,   aké   vyslovil   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   krajského   súdu. Sťažovateľ navyše vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu dodal iba to, že ak sa najvyšší súd odmietol zaoberať rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti, porušil tým jeho právo na súdnu ochranu. Aj rozhodnutie najvyššieho súdu považuje so zreteľom na skutkový stav za arbitrárne, zjavne neodôvodnené a pre nezákonnosť neudržateľné.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008 svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania sťažovateľa odôvodnil takto:

«... V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý potvrdil   jediný   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   pričom   nevyslovil   prípustnosť   dovolania a nešlo   ani   o prípad,   že   by   sa   odvolací   súd   v tejto   veci   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho súdu. Dovolanie taktiež smeruje proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku o zaplatení súdneho poplatku (v skutočnosti ide o potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho   súdu,   keď   odvolací   súd   uložil   žalobcovi   zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh vo výške 54 520 Sk, prvostupňový súd vo výške 54 675 Sk). Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a v § 239 ods. 1, 2 O.s.p. je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.s.p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   len   na   skúmanie   podmienok   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p....

So   zreteľom   na   žalobcom   tvrdený   dôvod   prípustnosti   dovolania   sa   Najvyšší   súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v prejednávanej   veci   mu   postupom   súdu   bola   odňatá   možnosť   pred   ním   konať (§   237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatie možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že na   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   dňa   21.   3.   2006   mu   bolo   doručené   vyjadrenie žalovaných 1/, 2/, k jeho odvolaniu z 6. 6. 2005, s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť a nebolo   vyhovené   jeho   žiadosti   o odročenie   pojednávania   za   účelom   prípravy   na pojednávanie.   Odvolací   súd   mu   nedovolil   vyjadriť   sa   k novým   dôkazom   uvedeným vo vyjadreniach,   na   ktoré   sa   vo   svojom   rozsudku   odvoláva.   Zamietnutie   jeho   žiadosti nebolo   do   zápisnice   ani   zaprotokolované.   Preto   nie   je   ani   žiaden   z oboch   rozsudkov odôvodnený   spôsobom   požadovaným   v   §   157   ods.   2   O.s.p.   z dôvodu   nedostatku odôvodnenia rozsudku mu súd odňal právo na súdnu ochranu.

V občianskom   súdnom   konaní   má   účastník   nie   len   procesné   právo   (zároveň povinnosť)   označiť   dôkazné   prostriedky   na   preukázanie   ním   tvrdených   skutočností   (viď § 101 ods. 1 O.s.p., § 120 ods. 1 O.s.p.), ale tiež právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (viď § 123 O.s.p.). Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému   dokazovaniu   sa   v konaní   realizuje   tak,   že   predseda   senátu   spravidla bezprostredne   po   vykonaní   každého   dôkazu   umožní   účastníkovi,   aby   sa   k nemu bezprostredne vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom nemožno   zamieňať   s možnosťou   účastníkov   na   záver   pojednávania   zhrnúť   svoje   návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 3 O.s.p.), pretože obsah a účel týchto procesných práv účastníka je rozdielny...

Z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   žalovaný   2/   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky zaslal žalobcovi list 31. 10. 2001, ktorý je v prílohe jeho doplnenia návrhu z 25. 8. 2004   (č.   l.   62,   63   predmetného   spisu).   Obsah   uvedeného   listu   je   totožný   s vyjadrením žalovaného 2/, ktoré žalobca osobne prevzal na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 21. 3. 2006. Nejde teda o pravdivé tvrdenie žalobcu, že išlo o nové skutočnosti a dôkazy, s ktorými   sa   nemal   možnosť   oboznámiť   ani   sa   k nim   vyjadriť.   Obdobne aj   žalovaná   1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla tie isté skutočnosti, ktoré sú vyjadrené v jej vyjadrení k návrhu z 3. 8. 2004 (č. l. 40 predmetného spisu). Ani v tomto prípade preto neobstojí tvrdenie žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolacom pojednávaní 21. marca 2006 (č. l. 181 spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalobcovi preniesť a bližšie odôvodniť odvolanie.   Vytvoril   mu   možnosť   zhrnúť   skutkové   a právne   závery,   z ktorých   vyvodzoval opodstatnenosť   svojej   žaloby.   Žalobca   túto   možnosť   využil,   vysvetlil   zodpovednosť žalovanej 1/ (neblokovanie peňazí na účte) ako aj zodpovednosť žalovanej 2/ (ktorá postup žalovanej 1/, ktorý bol vadný, kontrolovala a napriek tomu nevidela v ňom žiadne vady a schválila   ho).   Umožnil   mu   predniesť   aj   návrh,   ako   má   byť   v odvolacom   konaní rozhodnuté.

Z uvedeného   dôvodu   dospel   dovolací   súd   k záveru,   že   odvolací   súd   žalobcovi neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a teda svojim postupom žalobcovi v prejednávanej veci neodňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Na   námietku   dovolateľa   spochybňujúcu   správnosť   zistenia   skutkových   záverov nižších stupňov, vyslovenie tvrdení, ktoré neuviedol žiadny účastník konania, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, či vyslovenie skutkových zistení a právnych názorov, ktoré sú v rozpore s platnými zákonmi Slovenskej republiky, možno uviesť, že nejde o relevantné procesné vady (tzv. zmätočnosti) v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorými by bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu ani v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďaľším“   odvolaním,   ale   je   mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním   nemožno   úspešne   domáhať   ako   revízie   skutkových   zistení   urobených   súdmi prvého a druhého stupňa tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za týmto účelom môže   vykonávať   dokazovanie   (§   213   O.s.p.).   Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmavať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať   správnosť   a úplnosť   skutkových   zistení   a to   ani   v súvislosti   s právnym posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa § 243a ods.2, in fine O.s.p. (arg. „Dokazovanie však nevykonáva“).

V tejto súvislosti treba dodať, že novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom   č.   341/2005   Z.   z.,   zvýraznila   a ešte   viac   posilnila   reformačné   rozhodovanie odvolacieho súdu, najmä v právnych ale i v skutkových otázkach.

O vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nejde ani vtedy, ak prvostupňový súd nesprávne vyrubil súdny poplatok a odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pokiaľ nedošlo k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku (v danom prípade   bol   súdny   poplatok   vyrubený   prvostupňovým   súdom   v rozhodnutí,   ktorým   súd rozhodol v merite veci a odvolacím súdom potvrdený, keď bolo rozhodnuté taktiež v merite veci). Žalobcovi teda nebolo znemožnené, aby sa jeho žalobný návrh posudzoval meritórne a to ani na súde prvého stupňa ani na odvolacom súde.

Nakoľko   prípustnosť   dovolania   žalobcovi   nemožno   vyvodiť   z ustanovenia   §   238 O.s.p., § 239 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods.4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný prostriedok   neprípustný.   Pritom   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľa.»

Ústavný   súd   posudzoval   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   294/2006 z 26. februára 2008 vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivý   proces   najprv   z   hľadiska,   či   samotné   odmietnutie   dovolania sťažovateľa najvyšším súdom nepredstavovalo porušenie označených práv.

V danom   prípade   je   relevantnou   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej právomoc   všeobecného   súdu   konať   o veci,   ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   aj právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   obdobne   platí,   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania a jeho opodstatnenosti.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ,   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

V tomto prípade ústavný súd nezistil, že by odmietnutie dovolania sťažovateľa bolo nezlučiteľné   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Najvyšší   súd aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúce   podmienky dovolacieho konania ústavne konformným spôsobom, pri ich aplikácii nepoprel ich účel a zmysel a svoje rozhodnutie i náležite a zrozumiteľne odôvodnil.

Z podanej sťažnosti ďalej vyplynulo, že sťažovateľ je toho názoru, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces malo dôjsť aj tým, že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   2   Cdo   294/2006 z 26. februára   2008   s jeho   argumentmi   spochybňujúcimi   vecnú   správnosť   rozsudku krajského súdu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či bolo súčasťou práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovateľa i to, aby najvyšší súd ako súd dovolací preskúmaval   aj tieto   argumenty   sťažovateľa.   V   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008 najvyšší súd k tejto otázke uviedol, že „riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu   z hľadiska   jeho   vecnej   správnosti   a námietok   dovolateľa“, pretože «podľa   názoru dovolacieho súdu ani v zmysle ust. § 241 ods. 2 O.s.p., dôvodom dovolania nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených   súdmi   prvého   a druhého   stupňa   tak   ani   prieskumu   nimi   vykonaného dokazovania». Ústavný súd preskúmal spôsob aplikácie týchto ustanovení najvyšším súdom vo veci sťažovateľa a ani v tejto časti nezistil, že by zo strany najvyššieho súdu došlo k takej aplikácii príslušných zákonných ustanovení, ktorým by došlo k ústavne nekonformnému popretiu ich zmyslu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   zastáva   názor,   že   ak sa   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní odmietol   zaoberať   všetkými   jeho   argumentmi   smerujúcimi   proti   rozsudku   odvolacieho súdu, mal by sa nimi zaoberať ústavný súd, pretože v opačnom prípade by sťažovateľovi nebol k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že preskúmavať   vecnú   správnosť   rozsudku   krajského   súdu   v tejto   veci   nemôže   už   len s ohľadom   na   nedostatok   právomoci   vo   vzťahu   k tomuto   rozhodnutiu.   Navyše   podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov   iba z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho   odôvodnenia   a aj   to   len v prípade,   ak   na   ich   preskúmanie   má   právomoc.   Účinným   prostriedkom   nápravy   pre sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu bolo dovolanie, sťažovateľ tento účinný prostriedok nápravy využil a najvyšší súd o ňom ústavne konformným spôsobom rozhodol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyčítal najvyššiemu súdu, že v konaní predchádzajúcom vydaniu uznesenia sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008 porušil jeho právo na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivý proces tým, že porušil princíp rovnosti účastníkov v konaní   pred   súdom   a právo   sťažovateľa   na   vyjadrenie   sa   k vykonávaným   dôkazom. Sťažovateľ tieto svoje tvrdenia bližšie vo vzťahu k najvyššiemu súdu neodôvodnil. Ústavný súd   preskúmaním   postupu   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažovateľom   podanom dovolaní nezistil žiadny náznak toho, že najvyšší súd pristupoval v konaní k žalovaným odlišne ako k sťažovateľovi. Keďže v dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva, je rovnako vylúčené, aby najvyšší súd porušil právo sťažovateľa vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdil   aj to,   že   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu došlo k porušeniu jeho práva na majetok podľa čl. 20 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods.   1   ústavy.   Túto   časť   sťažnosti   odôvodnil   tým,   že   „exekučné   konanie   zaručuje oprávnenému právo vykonávať vlastníctvo k tomu majetku oprávneného, ktorým v rozpore s právoplatným   exekučným   titulom   disponuje   povinný... zodpovednosť   za   faktické vyvlastnenie   majetku (sťažovateľa,   pozn.) majú   súdy,   pretože   tie   toto   vyvlastnenie právoplatným rozsudkom schválili“. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súdne konanie vedené sťažovateľom proti žalovaným, z ktorého vzišlo aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008, nebolo konaním exekučným, ale konaním o náhradu škody. Majetkom sťažovateľa v tejto súvislosti nebola preto peňažná suma, ktorá bola   predmetom   exekúcie,   ktorú   viedol   sťažovateľ   ako   oprávnený   proti   povinnému v exekučnom konaní. Sťažovateľ v súdnom konaní vedenom proti žalovaným tvrdil, že mu patrí   pohľadávka   voči   žalovaným   na   náhradu   škody.   Túto   pohľadávku   by   bolo   možné považovať za majetok sťažovateľa iba v prípade, ak by boli splnené všetky podmienky na vznik nároku sťažovateľa na náhradu škody voči žalovaným. Keďže ani ústavný súd nedospel k záveru, že by to tak bolo, nemohol prisvedčiť sťažovateľovi, že bol zbavený svojho   majetku. Pre úplnosť ústavný súd uvádza,   že nenachádza   ani potrebnú príčinnú súvislosť medzi   údajným zbavením   majetku sťažovateľa   a uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Preto odmietol ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v   časti,   ktorou   namietal   porušenie   základných   práv   najvyšším   súdom,   a to   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008