znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 368/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou AK H.I.F., spol. s r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. PeterFilip, Radvanská 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných   práv   a   slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 18/2013 z 10. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 To 8/2014 z 23. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   vecinamietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestnéhosúdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK-1 T 18/2013 z 10. apríla 2014(ďalej   len   „rozsudok   špecializovaného   trestného   súdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 8/2014 z 23. októbra 2014(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol:«Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, z 10. 4. 2014, sp. zn. PK-1T/18/2013,   som   bol   uznaný   za   vinného   zo   zločinu   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., z obzvlášť závažného zločinu vydierania   podľa   § 189 ods.   1,   ods. 2   písm.   c),   ods. 4   písm. c) Tr.   zák.   a z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. b) Tr. zák., a bol mi uložený trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov, trest prepadnutia majetku, ochranný dohľad v trvaní 3 rokov a povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 7. 000 eur... Najvyšší súd SR uznesením z 23. 10. 2014, sp. zn. 5To/8/2014, podľa§ 319 Tr. por. zamietol moje odvolanie ako nedôvodné...

Dovoľujem   si   vysloviť   názor,   že   porušovatelia   vyššie   uvedenými   rozhodnutiami porušili moje právo na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Uvádzam,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07)...

Mám   za   to,   že   právo   na   spravodlivý   proces   si   vyžaduje   riadne   odôvodnenie rozhodnutia súdu. Vyplýva to z potreby transparentnosti celého trestného procesu v záujme jeho spravodlivosti, čo je jedna zo základných a neoddeliteľných súčasti tohto procesu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že proces nie je arbitrárny.

Z judikatúry ES ĽP vyplýva, že sa nevyžaduje odpoveď na každý argument strany ak je   pre   rozhodnutie   bezvýznamný.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

Vzhľadom na obsah odôvodnenia napadnutých rozhodnutí porušovateľov mám za to, že ich rozhodnutia o mojej vinne sú arbitrárne a nedôvodné...

V   tejto   súvislosti   si   dovoľujem   poukázať   aj   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR z 18. 6. 2014, sp. zn. 3 To 1/2014, zaoberajúce sa hodnotením výpovedí osôb s aplikovaným odklonom v trestnom konaní, podľa ktorého „nemôže pre uznanie viny stačiť len výpovede spolupracujúcich osôb, ktoré nie sú potvrdené aj ďalšími, či už priamymi alebo nepriamymi dôkazmi, ak navyše nie je možné vylúčiť ich účelovosť motivovanú snahou získať miernejší postih oproti ostatným obžalovaným z tej istej trestnej činnosti.“

Vzhľadom   na   uvedené   mám   za   to,   že   porušovatelia   v   rozpore   s   týmto   názorom Najvyššieho   súdu   založili   moju   vinu   práve   (a   výlučne)   na   tvrdeniach   takýchto   osôb, a to bez toho, aby sa s otázkou motívu a dôveryhodnosti výpovedí tzv. „spolupracujúcich osôb“ akýmkoľvek spôsobom vysporiadali.

Taktiež zdôrazňujem, že porušovatelia nevymedzili žiadne relevantné skutočnosti, odôvodňujúce   subsumovanie   mojej   údajnej   trestnej   činnosti   pod   kvalifikované   skutkové podstaty podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c), resp. podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. b) Tr. zák....

Vyslovujem názor, že napadnutým rozhodnutím bolo taktiež porušené moje ústavné právo na prejednanie veci zákonným sudcom v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy z dôvodu, že Súdna rada SR doposiaľ nerozhodla o pridelení a preložení sudcov na novozriadený súdny orgán, a to Špecializovaný trestný súd.

Porušovateľ v 1. rade v napadnutom rozhodnutí uviedol, že ustanovenie § 18i novely zákona o sídlach a obvodoch súdov č. 371/2004 Z. z., podľa ktorého výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinnosti vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu   Ústavného   súdu   SR,   PL.   ÚS   17/08   z   20.   5.   2009,   zo   Špeciálneho   súdu na Špecializovaný trestný súd, nebolo Ústavným súdom vyhlásené za protiústavné a teda platí princíp prezumpcie ústavnosti.

K   uvedenému   názoru   porušovateľa   v   1.   rade   si   dovoľujem   uviesť,   že   nálezom Ústavného   súdu,   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08,   bolo   rozhodnuté,   že   zákon   č.   458/2003   Z.   z. o zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a   ustanovenia   iných relevantných právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii.

Na základe uvedeného bol zákonom č. 291/2009 Z. z. zriadený nový súdny orgán, Špecializovaný trestný súd.

Dovoľujem si uviesť, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) Ústavy SR patrí do pôsobnosti Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „súdna   rada“)   rozhodovať   o   pridelení a preložení sudcov. Uvedená ústavná právomoc je vyjadrená aj v ustanoveniach § 11, 12 a 14 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 385/2000 Z. z.“)

Súdna   rada   k   dnešnému   dňu   nerozhodla   o   pridelení,   dočasnom   pridelení   alebo preložení sudcov na Špecializovaný trestný súd...

Z   citovaných   nálezov   Ústavného   súdu   teda   vyplýva   jednoznačný   záver,   že za zákonného sudcu, ústavne konformným spôsobom, môžeme považovať len sudcu, ktorý spĺňa nasledovné podmienky:

a) zákonnom určené predpoklady na výkon tejto funkcie,

b) trvalé, alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu,

c) jeho funkcia nezanikla,

d) bol určený v súlade s rozvrhom práce.

Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pokiaľ u sudcu absentuje ktorákoľvek z nich, nemôžeme hovoriť o zákonnom sudcovi v zmysle ústavných nárokov. Dovoľujem si uviesť, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu nespĺňajú zákonnú podmienku vyššie uvedenú pod písm. b), a síce trvalé alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu, a to z nasledovného dôvodu:

Súdna   rada   je   Ústavou   zriadený   orgán,   ktorý   bol   vytvorený   ako   inštitucionálny garant nezávislosti súdnej moci a sudcov, pričom sa zriadila s jednoznačne formulovaným zámerom, posilniť svojou existenciou nezávislosť súdnej moci od iných zložiek moci. Jedným z účelov jej existencie je rozhodovanie o personálnom obsadení súdov a pod...

Na základe vyššie uvedených skutočností si dovoľujem vysloviť záver, že vzhľadom na skutočnosť,   že   zákonom   č.   291/2009   Z.   z.   bol   zriadený   nový   súdny   orgán,   a   síce Špecializovaný trestný súd, je v zmysle článku 141a ods. 4 písm. a), b) Ústavy SR a v zmysle § l1 ods. l zákona č. 385/2000 Z. z. nevyhnutné, aby sudcovia tohto nového súdneho orgánu boli na výkon svojej funkcie, po ich predchádzajúcom súhlase, pridelení súdnou radou. Vzhľadom na skutočnosť, že súdna rada k dnešnému dňu nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení   alebo   preložení   predsedu   senátu   a   členov   senátu   v   mojej   trestnej   veci na Špecializovaný trestný súd, títo nespĺňajú ústavný nárok zákonného sudcu, čím došlo k porušeniu môjho ústavného práva na prejednanie veci zákonným sudcom v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy SR.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   a   Špecializovaného   trestného   súdu   bolo   porušené   moje   právo na prejednanie veci zákonným sudcom v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   23.   10.   2014,   sp.   zn. 5To/8/2014, v spojitosti s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 10. 4. 2014, sp. zn. PK-1T/18/2013, bol porušený článok 46 odsek 1 Ústavy SR, článok 48 odsek 1 Ústavy SR, článok 38 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd a článok 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   23.   10.   2014,   sp.   zn. 5To/8/2014, a súčasne rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 10. 4. 2014, sp. zn. PK-1T/18/2013 sa zrušujú.

3. Špecializovanému trestnému súdu sa vec vracia na ďalšie konanie.

4. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, sa prepúšťa z výkonu trestu na slobodu ihneď.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   č.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňaťjeho   z ákonnému   sudcovi.Príslušnosťs údu aj sudcu ustanoví zákon.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv a práv podľa čl. 46ods. 1,   čl.   48   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   38   ods.   1   listiny   rozsudkomšpecializovaného trestného súdu a uznesením najvyššieho súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy a dohovoru rozsudkom špecializovaného trestného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruv rozsudkom   špecializovaného   súdu,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právodomáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu tútoochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom   a   účelom   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti   nie   jea ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovalavoči   napadnutému   rozsudku   špecializovaného   trestného   súdu,   a   dospel   k   záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkachporušenia označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom špecializovaného trestnéhosúdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené najvyššiemu súdu ako odvolaciemusúdu.   Najvyšší   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesenímsp. zn. 5 To 8/2014 z 23. októbra 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom, ktorémupatrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti rozsudku špecializovaného trestného súdu, pre nedostatok právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Pri   skúmaní   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   vznesených   vo   vzťahuk označenému uzneseniu, v zmysle ktorých podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie nespĺňaparametre zákonného rozhodnutia a vykazuje známky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti,ústavný   súd   vzal   do   úvahy   obsah   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   aj   uznesenianajvyššieho súdu, vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktoréhoodôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho,   resp.   sťažnostného   súdunemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretožeprvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoriajeden celok.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   rozsudkom   špecializovaného   trestného   súdu z 10. apríla 2014.   Vzhľadom   na   rozsiahlosť   jeho   odôvodnenia   a   rozsiahlosť   hodnotenia jednotlivých svedeckých výpovedí ústavný súd poukazuje na tieto závery špecializovaného trestného súdu: «Zo zvukového záznamu telefonického rozhovoru obžalovaného a svedka zo dňa 27. 10. 2009 vyplýva, že obaja sa zainteresovaným spôsobom rozprávajú o osobách   s prezývkami, a,   ktorého   dokonca   v   súvislosti   s   políciou menuje priamo obžalovaný, pričom sa jedná o jednu z prezývok ⬛⬛⬛⬛ alias, alias. Z ďalšieho telefonického rozhovoru vyššie menovaných osôb zo dňa 21. 01. 2010 vyplýva, že opäť sa zainteresovane rozprávajú o osobách s prezývkami, a spomínajú chalanov. V súvislosti s ďalšími dôkazmi vyplýva, že bol a je ⬛⬛⬛⬛. Z ďalšieho rozhovoru zo dňa 23. 01. 2010 vyplýva, že sa rozprávajú   o a.   Z   ďalších   dôkazov   vyplýva,   že sa   jedná   o a ⬛⬛⬛⬛.   Samotný   obžalovaný,   ktorý   nepoprel   účastníkov   tohto telefonického rozhovoru v ňom uvádza o určitej osobe „však nech ide za “.

Podľa záznamu z ciel, zo dňa 25. 03. 2011 vyplýva, že v čase, ktorý sa zhoduje   so   zadržaním ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a   ďalších   osôb,   sa s tešili, že sú ďalší zadržaní a už vtedy spomínal, že sa vyhrážajú jeho mame. Ďalej spomínajú, že zoberú aj téčka aj maskáče. sa vyjadruje aj k ⬛⬛⬛⬛, a.   Z   ich   rozhovoru   je   však   zrejmé,   že   nevedia   identitu   všetkých siedmich zadržaných, ale len štyroch z nich....

Z   prehratého   telefonického   rozhovoru   medzi   obžalovaným   a zo   dňa 24. 03. 2011 vyplýva, že obžalovaný oznamuje, že zobrali v tomto okamihu kukláči z Auparku. S odstupom štrnástich minút obžalovaný oznamuje, že zobral ÚBOK a posiela ho preč „... ja neviem teraz, Nejdeme preč? Pre istotu aspoň na pár hodín.“. Obžalovaný ďalej spomína, že volal s, ktorý mu niečo aj vysvetľoval. Z uvedených rozhovorov vyplýva, že obžalovaný sledoval zatýkanie členov skupiny, mal obavy a chcel ujsť, pričom spomína. Jedná sa o prezývku, toho času už právoplatne odsúdeného za obdobnú trestnú činnosť. S odstupom ďalších pätnástich minút obžalovaný oznamuje, že mu volal aj. Z ďalších dôkazov vyplýva, že je svedok v tejto trestnej veci... Zo   všetkých   vyššie   uvedených   telefonických   rozhovorov   medzi   obžalovaným a svedkom vyplýva, že obžalovaný bol o zatýkaní členov skupiny informovaný rýchlejšie a presnejšie ako svedok...

Štruktúrovanosť skupiny súd videl v hierarchickom rozdelení, keď na čele skupiny vystupovala osoba pod prezývkou, na čele nižších štruktúr mali byť ďalšie osoby, napríklad odsúdený ⬛⬛⬛⬛, obžalovaný.. V rámci nižších štruktúr mali tieto osoby   svojich   zástupcov,   napríklad...,   členov   výjazdov,   napríklad...   a   ochrankárov, napríklad... Prípadne ďalšie už právoplatne odsúdené osoby, ako to vyplýva z listinných dôkazov   v   danej   trestnej   veci.   Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   vyplývalo   aj teritoriálne   rozdelenie   územia.   Dôvodom   pôsobenia   skupiny   ako   vyplývalo   z   výpovedí viacerých svedkov bolo páchanie trestnej činnosti za účelom dosahovania príjmov. Vo vzťahu k obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ súd dospel k záveru, že bol členom zločineckej skupiny. S poukazom na skutkové a právne závery k bodom 2) a 3) súd poukazuje   na   to,   že   obžalovaný   mal   záujem   chrániť   záujmy   skupiny,   resp.   sa   dopustil trestnej   činnosti   s   úmyslom   získavať   finančné   prostriedky   pre   skupinu,   ako   aj   seba. Z výpovedí niektorých svedkov bola zrejmá snaha obžalovanému neuškodiť (svedok ), resp. popísať jeho činnosť viac menej neutrálne (svedok ⬛⬛⬛⬛ ), avšak z výpovedí   ďalších   svedkov   ( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ), ako aj z informačno- technických prostriedkov vyplýva, že obžalovaný sa aktívne podieľal na činnosti skupiny a dopúšťal sa protiprávneho konania s cieľom zabezpečiť ochranu skupiny alebo finančné prostriedky pre skupinu. Súd bol limitovaný obžalovacou zásadou a nebolo jeho úlohou dokazovať   ďalšiu   konkrétnu   trestnú   činnosť   obžalovaného   nad   rámec   obžaloby,   hlavne s poukazom na skutky v bodoch 2) a 3), a preto nehodnotil výpoveď jednotlivých svedkov, ktorí najmä na otázky obhajoby nevedeli konkretizovať ďalšie konkrétne protiprávne skutky obžalovaného, ako výpovede v jeho prospech. Skôr ich hodnotil v tom zmysle, že v skupine v podstate nikoho nezaujímalo kto a ako zarobí peniaze, podstatné je, aby boli peniaze (napríklad svedok ). Z výpovedí skoro všetkých svedkov jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný bol tým všeobecne známy, že vedel zarobiť peniaze, a preto podľa názoru súdu by bolo nad rámec obžaloby skúmať, či to bolo z obchodu s drogami, z úžery, z konkrétnych skutkov   vydierania   alebo   hrubého   nátlaku.   Napriek   tomu   zo   správy   daňového   úradu vyplynulo, že od roku 2005 nemal obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ žiadne oficiálne legálne príjmy...

Hodnotiac všetky vyššie popísané dôkazy v súhrne, súd dospel k záveru, že sa stal skutok, teda, že odzneli vyhrážky na adresu poškodenej ⬛⬛⬛⬛ a teda, že sa jedná o konanie,   ktoré   je   trestným   činom.   S   poukazom   na   výpoveď   samotnej   poškodenej   súd dospel k záveru, že tento skutok spáchal práve obžalovaný ⬛⬛⬛⬛. S poukazom na skutkové a právne závery súdu vo vzťahu k obžalovanému v bode 1), jeho konanie popísané v bode 2) potom naplňuje zákonné znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vydierania...

Po vyhodnotení všetkých dôkazov k tomuto bodu súd dospel k jednoznačnému záveru, že poškodený ⬛⬛⬛⬛ bol podvedený, vozidlo mu vrátené nebolo, sumu 8.000,- € s úmyslom dosiahnuť vrátenie vozidla odovzdal a teda skutok sa stal a má znaky trestného činu.   Pri   závere   o   tom,   že   tento   skutok   spáchal   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ súd vychádzal z výpovede poškodeného ⬛⬛⬛⬛, ako aj z výpovedí svedkov a ⬛⬛⬛⬛ a nepriamo aj z výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛. K spáchaniu samotného skutku nasvedčovala aj výpoveď svedka ⬛⬛⬛⬛. Takéto   konanie   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ naplnilo   zákonné   znaky   skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu podvodu...»

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal,   že «...   porušovatelia   v   rozpore   s   týmto   názorom Najvyššieho súdu založili moju vinu práve (a výlučne) na tvrdeniach takýchto osôb (pozn.spolupracujúcich osôb“), a to bez toho, aby sa s otázkou motívu a dôveryhodnosti výpovedí tzv. „spolupracujúcich osôb“ akýmkoľvek spôsobom vysporiadali», neuviedol konkrétnesvedecké výpovede, resp. neoznačil konkrétnych svedkov, a obmedzil sa len na uvedenúvšeobecnú námietku.

Ďalej z odôvodnenia rozsudku špecializovaného trestného súdu vyplýva:«Svedok ⬛⬛⬛⬛ v   čase   svedeckej   výpovede   bol   právoplatne   odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere osem rokov. Je zrejmé, že svojou výpoveďou vo veci obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ už nemohol dosiahnuť žiadne zvýhodnenie v súvislosti s   posudzovaním   vlastného   protiprávneho   konania.   Naopak,   ako   motív   jeho   výpovede logicky vyznieva jeho výpoveď o tom, ako sa dozvedel, že obžalovaný sa mal vyhrážať jeho matke, čo ho podnietilo k tomu, aby popísal vlastnú trestnú činnosť v celom rozsahu a zároveň, aby popísal aj činnosť skupiny tak, ako ju sám vnímal. K hodnoteniu výpovede svedka a v neposlednom rade aj k hodnoteniu ďalších nižšie uvádzaných svedkov, ktorí sami priznali členstvo a činnosť v skupine súd uvádza, že bol uzrozumený o tom, že sa nejedná o bezúhonné osoby, ale fakticky o páchateľov rôznej trestnej činnosti, ktorí častokrát mali tendenciu pri svojich výpovediach niektoré skutky popísať tak, aby sa sami javili v lepšom svetle ako tomu bolo v skutočnosti. Rovnako vzhľadom k tomu, že protiprávne   konanie   bývalo   častokrát   ich   „každodennou   prácou“,   je   len   logické,   že s odstupom času sa môžu v menej podstatných detailoch odlišovať ich výpovede od výpovedí ďalších osôb, prípadne nesúhlasia úplne s ďalšími dôkazmi. Súd preto posudzoval zhodu výpovede takýchto svedkov, najmä čo sa týka podstatných súvislostí a v spojitosti s ďalšími dôkazmi.

Pri posudzovaní hodnovernosti výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛ súd poukazuje na niektoré ním reprodukovane konkrétne zážitky, z ktorých súd vyvodil záver, že tieto by nedokázal popísať, pokiaľ by ich osobne nezažil a nevnímal...

Svedok ⬛⬛⬛⬛ popísal z vlastného uhla pohľadu štruktúru skupiny, ako aj jej územnú pôsobnosť v zásadných súvislostiach zhodne ako ďalší svedkovia. Ako jeden z dlhoročných   členov   skupiny   vedel   posúdiť   aj   časové   začlenenie   sa   obžalovaného do skupiny,   ako   aj   to,   že   bol   spájaný   s   drogami,   resp.   ďalšími   členmi   skupiny,   ktorí obchodovali s drogami. Potvrdil aj angažovanosť obžalovaného pri preberaní drogového biznisu...

Súd v plnom rozsahu uveril výpovedi svedka ⬛⬛⬛⬛, nakoľko jeho výpoveď bola v zásade v zhode s ďalšími výpoveďami, čo sa týka štruktúry skupiny. Taktiež priamo   potvrdil,   že   obžalovaný   preberal   peniaze   za   ochranu   podnikateľa,   s   ktorým spolupracoval ⬛⬛⬛⬛.   Rovnako potvrdil,   že obžalovaný   sa   prostredníctvom   neho snažil ovplyvniť ⬛⬛⬛⬛, aby nevypovedal...

Súd   pri   hodnotení   výpovede   svedka ⬛⬛⬛⬛ nemal   akékoľvek   pochybnosti o jeho členstve v skupine, tak s poukazom na jeho už právoplatné odsúdenie, ako aj s poukazom na spôsob jeho výpovede pred súdom. Prejavil veľmi dobrú orientáciu v zložení skupiny, v jej územnom rozčlenení, ako aj v spôsoboch jej činnosti. Vo vzťahu k obžalovanému súd bral do úvahy ním niekoľkokrát zdôrazňované vzájomné priateľstvo, v ktorej časti jeho výpoveď hodnotil ako účelovú so snahou obžalovanému pomôcť. Bral pritom do úvahy protirečivosť v samotnej výpovedi svedka, keď napríklad ani a ⬛⬛⬛⬛ neoznačil za členov, hoci títo obaja zhodne trestnú činnosť kladenú im za vinu v plnom rozsahu priznali a toho času sú už obaja právoplatne odsúdení na viacročné tresty odňatia slobody. Protirečivá výpoveď vo vzťahu k obžalovanému je aj v tom, že by nikdy nezobral peniaze od nečlena, alebo komu by nedôveroval, avšak od obžalovaného peniaze prijímal. Súd ďalej bral do úvahy, že vzťah obžalovaného a svedka vznikol až v čase, keď sa obžalovaný chcel vymaniť spod vplyvu skupiny a svedok ho mal následne ochraňovať, čo je vlastne predmet dokazovanej trestnej činnosti, ktorý v zásade nevylučuje aj následné priateľské vzťahy. Svedok s obžalovaným v podstate nemal predchádzajúcu „civilnú známosť“ a ich vzájomné vzťahy bezprostredne súvisia len s trestnou činnosťou...

Súd   hodnotil   výpoveď   svedka ako   hodnovernú   s   poukazom   na   to,   že v zásadných veciach bola jeho výpoveď v súlade s výpoveďami ostatných svedkov, čo sa týka jednotlivých členov skupiny, ako aj spôsobu činnosti tejto skupiny. Svedok v čase svojej výpovede   už   bol   právoplatne   odsúdený   na   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   osem   rokov a svojou svedeckou výpoveďou žiadnym spôsobom nemohol dosiahnuť prospech v súvislosti s   vlastným   odsúdením.   Zo   žiadnych   okolností   nevyplynulo,   prečo   by   mal   mať   snahu obžalovanému vlastnou výpoveďou uškodiť, prečo by ho bezdôvodne označoval za člena skupiny,   ktorý   rád   dáva   pokyny   okolo   seba,   chváli   sa   vlastnými   príjmami z trestnej činnosti...

Súd   nemal   žiadne   pochybností   o   tom,   že   svedok bol   členom   skupiny. Toho času je právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov. Svojou svedeckou výpoveďou nemohol reálne dosiahnuť žiadny prospech vo vlastnej trestnej veci. Jeho znalosť o zložení skupiny jednotlivých členoch v územnom rozčlenení, pravidlách a vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti bola natoľko presvedčivá, že súd tejto nemal inú možnosť ako uveriť. Poukazuje pritom aj na spontánnosť jeho reakcie po otázke obhajcu, či bol osobne prítomný,   že by dal obžalovanému nejaký pokyn formou rozkazovacej vety, keď uviedol, že v skupine to nefungovalo tak, ako si predstavuje obhajca, lebo   keď aj   bez   rozkazovacej   vety   povedal   „prosím   ťa   vybav   to“,   tak   to   bolo vybavené. V súvislosti s jeho členstvom rovnako po otázke obhajcu uviedol, že o členstve obžalovaného sa dozvedel od ⬛⬛⬛⬛, že po konflikte s ho chránime my, myslené...

Výpoveď svedka ⬛⬛⬛⬛ súd hodnotil ako hodnovernú, ktorá bola v súlade s výpoveďami ďalších svedkov, resp. ďalšími dôkazmi, napríklad zvuková nahrávka z o tom, čo svedok vykrikoval z okna. Svedok bol nepochybne dlhoročným členom skupiny a pohyboval sa v blízkosti jej najvyššieho šéfa. Vo vzťahu k obžalovanému súd poukazuje na spôsob jeho reakcie na otázky obžalovaného, ktorý sa ho dokonca dvakrát opýtal, či ho svedok registroval od roku 2007, kedy svedok presvedčivo a jednoznačne reagoval, že to bolo až od roku 2008, 2009...

Svedok ⬛⬛⬛⬛ uviedol, že v skupine bol činný do roku 2008. Robil ochranku ⬛⬛⬛⬛. Obžalovaného pozná od roku 2003, 2004, keď bol kamarát s ⬛⬛⬛⬛ alias.   Do   roku   2008   obžalovaný   určite   nemal   nič so... Výpoveď tohto svedka súd hodnotil ako hodnovernú, v zásade zhodnú s ďalšími   svedeckými   výpoveďami   ohľadne   dlhoročných   členov.   Vyjadrenie svedka k obžalovanému, že do roku 2008 nemal nič so, len potvrdzuje ďalšie svedecké výpovede...

Výpoveď svedka súd hodnotil ako hodnovernú a vyplynulo z nej, že tiež patril ku skupine. Hoci je zrejmé, že svedok nemal úplný prehľad o tom, kto patrí do skupiny a je jej členom, jeho výpoveď v zásadných súvislostiach bola zhodná s tým, ako ďalší svedkovia popisovali zloženie skupiny...

Súd   výpoveď   tohto   svedka (pozn.   svedka ⬛⬛⬛⬛ ) hodnotil   ako   účelovú, pričom táto je v rozpore s výpoveďami množstva ďalších svedkov napríklad v tom, že akciu „preberania“ dílerov mal riadiť...

Výpoveď svedka (pozn. svedok ) súd hodnotil ako hodnovernú a nemal žiadne pochybnosti o dlhoročnom členstve svedka v skupine. Jeho výpoveď bola doplnená takými konkrétnosťami, ktoré nevzbudzovali žiadnu pochybnosť, že ich svedok osobne   vnímal,   napríklad   spôsob,   ako   popisoval   tašku   so   zbraňami.   Rovnako   reakcia svedka na otázky obhajcu obžalovaného, čo znamená výpalné, keď uviedol, že osobne nebol pritom, keď obžalovaný preberal finančné prostriedky, ale nosil mu ich a nedával by ich zo svojho.

V garáži našiel zošit, kde mal evidované podniky, z ktorých sa preberalo výpalné. Tento zošit aj s peniazmi odovzdal. V tomto zošite boli evidované, ubytovňa, nejaký privát a ďalšie, na ktoré si nespomenul. Ešte doplnil, že po zatvorení časť nosil obžalovaný a časť synovec...»

Najvyšší súd v uznesení z 23. októbra 2014 v prvom rade konštatoval, že v otázkeskutkových zistení v prevažnej miere odkazuje na dostatočne rozvedené dôvody rozsudkušpecializovaného trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Najvyšší súdk uvedenému záveru dospel po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho, ako aj súdneho spisua nad rámec argumentácie špecializovaného trestného súdu zaujal stanovisko k odvolacímnámietkam sťažovateľa v bodoch a) až g).

Najvyšší   súd   teda   nad   rámec   dôvodov   uvedených   v   rozsudku   špecializovaného trestného súdu konštatoval: «K odvolacej námietke pod bodom a)

Pri   nadobudnutí   účinnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. PL. ÚS 17/08, zároveň nadobudol účinnosť aj zákon č. 291/2009 Z. z. z 18. júna 2009 o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa jeho čl. II bodu 15 bol Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov   doplnený   o ustanovenie   §   567f,   na   základe   ktorého   podľa   jeho   odseku   1 vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté   trestné   stíhanie   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   zákona   -   teda   zákona o Špecializovanom trestnom súde - je príslušný Špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa čl. XII bodu 2 zákona o sídlach a obvodoch súdov č. 371/2004 Z. z. v znení jeho neskorších predpisov sa tento zmenil tak, že za § 18h tohto zákona bolo vložené ustanovenie   §   18i,   podľa   ktorého   výkon   súdnictva,   všetky   práva   a   povinnosti   vrátane prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností   z   osobných   vzťahov   sudcu   k   štátu   prechádza   dňom   vyhlásenia   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov zo Špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd...

K odvolacej námietke pod bodom b)

Pri posudzovaní otázky,   či   existuje   prekážka veci rozhodnutej podľa   § 9   ods. 1 písm. e/ Tr. por., sa prelína hmotnoprávna i procesná problematika skutku. Z hľadiska trestného práva hmotného ide o to, či popis skutkových okolností, ktorý je obsiahnutý v príslušnom rozhodnutí v skoršej právoplatne skončenej veci a vo veci teraz posudzovanej, zakladá   vo   svojom   súhrne   jeden   skutok   alebo   dva   samostatné   skutky   spáchané vo viacčinnom   súbehu.   Z   hľadiska   trestného   práva   procesného   potom   má   vyriešenie uvedenej hmotnoprávnej otázky ten význam, že v prípade keby išlo o jeden skutok, vznikla by po právoplatnom skončení prvej trestnej veci prekážka veci rozhodnutej v druhej veci... V prípade, že tomu tak nie je, nie je možné vyvodiť vznik prekážky veci rozhodnutej, napriek tomu, že popis oboch skutkov obsahuje určité spoločné črty!!!

Z odôvodnenia uznesenia prokurátora, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie a ktoré nadobudlo právoplatnosť vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/ právne kvalifikovaného ako trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   a   teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 vyplýva, že vykonaným dokazovaním sa vyvrátila účasť obvinených, vrátane ⬛⬛⬛⬛, na skutku pod bodom   2/   -   zavraždenie   poškodeného ⬛⬛⬛⬛ -   v   dôsledku   čoho   nebolo potvrdené ani žiadne ich vzájomné spojenie pri trestnej činnosti v roku 2004, kedy malo dôjsť ku skutku pod bodom 2/, teda prepojenie osôb ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

Práve naopak, vykonané dôkazy svedčili pre záver, že obžalovaný v predmetnom období mohol byť členom inej zločineckej skupiny, tzv., resp. mohol mať s nimi bližšie vzťahy.

Treba   potom   uzavrieť,   že   na   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ bola   v   inom konaní podaná obžaloba, na ktorej podklade bol uznaný za vinného v súvislosti s jeho činnosťou v zločineckej skupine tzv., avšak táto sa týkala iného obdobia, inej trestnej činnosti a iných obvinených ktorí sú už toho času v prevažnej miere právoplatne odsúdení.

K odvolacej námietke pod bodom c) Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   obžalovaného   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému uplatneniu...

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo obžalovaného na spravodlivý proces.

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku Špecializovaného trestného súdu konštatuje, že toto rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje.

K odvolacej námietke pod bodom d) Za   štruktúrovanú   treba   považovať   takú   skupinu,   ktorá   má   určitú   vnútornú organizačnú štruktúru s rozdelením funkcií a deľbou činnosti, ktorá je charakterizovaná vzťahmi   nadriadenosti   a   podriadenosti,   relatívnou   stabilnosťou   a   prísnym   dodržovaním pravidiel (tzv. kódex organizácie, napr. zákon mlčanlivosti) vrátane zásadného utajenia skupiny,   jej   štruktúry   a   jej   akcií.   K   vzťahom   nadriadenosti   a   podriadenosti   medzi jednotlivými členmi skupiny prevláda názor, že skupina by mala byť „rozdelená minimálne do   dvoch   horizontálnych   stupňov   riadenia.   V   takejto   skupine   jeden   alebo   niekoľko páchateľov figurujú ako vedúci, ktorí organizujú činnosť ostatných páchateľov a určujú im konkrétne   druhy   vykonávaných   činností,   prípadne   aj   konkrétne   úlohy,   ktorým   sa   majú v rámci fungovania zločineckej skupiny venovať“.

V posudzovanej veci niet žiadnych pochybností, že v prípade tzv. skupiny ide o zločineckú skupinu v tom pravom slova zmysle, keďže vykonaným dokazovaním bolo preukázané,   že   členovia   tejto   skupiny   hierarchicky   pyramídovým   spôsobom   riadení a koordinovaní   najvyššie   postaveným   členom a   riadiacimi   členmi   jednotlivých podskupín   pôsobiacich   v a   v   jej   okolí   takpovediac   na   remeselnom   základe kontinuálne po dlhšiu dobu páchali trestnú činnosť rôzneho charakteru a rôznej závažnosti v úmysle získania finančnej alebo inej výhody.

Tento   záver   napokon   už   potvrdili   aj   iné   odvolacie   senáty   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   ktoré   právoplatne   uzavreli   trestné   veci   niektorých   vetiev   tejto zločineckej skupiny...

Rovnako   niet   žiadnych   pochybností   o   tom,   že   členom   zločineckej   skupiny   tzv. bol aj obžalovaný ⬛⬛⬛⬛.

Tento skutkový záver potvrdzuje celý rad priamych a nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich, počnúc svedeckými výpoveďami členov tejto zločineckej   skupiny   (napr. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ), listinnými dôkazmi   zaistenými   pri   prehliadkach   osobných   motorových   vozidiel   patriacich obžalovanému ⬛⬛⬛⬛,   vecnými   dôkazmi   a   ich   obsahom   -   mobilné telefóny   patriace   obžalovanému ⬛⬛⬛⬛,   záznamami   telekomunikačnej prevádzky obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ s inými členmi tejto zločineckej skupiny, záznamami   z rozhovorov   z   ciel   z   obdobia   výkonu   väzby,   daňovými   priznaniami obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ od roku 2005.

Obhajobnú   argumentáciu   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ odvolávajúcu   sa na svedeckú výpoveď ⬛⬛⬛⬛ vyhodnotil odvolací súd ako vyslovene účelovú, pretože z vykonaných dôkazov evidentne vyplýva, že obidve tieto osoby mali spolu obchodné aktivity (firma, prenájom bytu, atď.), ktoré fungovali aj v čase ich vzatia do väzby, pričom napriek obmedzeniu osobnej slobody mali obidvaja z nich príjmy (viď výpoveď svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý aj po ich vzatí do väzby odovzdával peniaze z tejto aktivity manželke ⬛⬛⬛⬛ ) a je logické, že už toho času odsúdený sa takýmto spôsobom   snažil   jednoducho   povedané   „neublížiť“   svojmu   „obchodnému“   partnerovi, z ktorého mal v tom čase ďalej majetkový prospech. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k svedeckej   výpovedi ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   sa   k   trestnej   činnosti   páchanej   v   rámci zločineckej skupiny tzv. začal priznávať, ale treba zároveň dodať, že spôsobom, ktorým by zásadne nepriťažil jemu samotnému, ako aj členom tejto zločineckej skupiny... V posudzovanom prípade tieto ďalšie dôkazy bez akejkoľvek pochybnosti potvrdili, že výpovede týchto spolupracujúcich osôb sú vierohodné, a to   aj vzhľadom na existujúce rozpory   v   ich   výpovediach,   keďže   tieto   rozpory   sa   netýkali   skutočností   podstatných pre rozhodnutie o vine...

K odvolacej námietke pod bodom e)

Nad   rámec   odôvodnenia   Špecializovaného   trestného   súdu   považuje   za   potrebné zdôrazniť, že vydieranie matky člena zločineckej skupiny tzv. nebol jediný prípad, ktorý sa podaril vykonanými dôkazmi preukázať. V tomto smere neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že pri prehliadke osobného motorového vozidla zn., EČ:, patriacemu obžalovanému ⬛⬛⬛⬛, bola okrem iných listinných   dôkazov   nájdená   a   zaistená   zápisnica   o   výsluchu   obvineného zo 4. októbra   2011,   v   ktorej   tento   na   13-tich   stranách   okrem   iného   detailne   popisoval štruktúru zločineckej skupiny tzv.. Z výpovede ďalšieho člena tejto zločineckej skupiny svedka ⬛⬛⬛⬛ bolo zistené, že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ sa aj v tomto prípade rozhodol vplývať na v tom čase obvineného ⬛⬛⬛⬛ zastrašením jeho manželky, aby viac s orgánmi činnými v trestnom konaní nespolupracoval.

K odvolacej námietke pod bodom f) Nie   je   pravdou,   že   by   v   prípade   skutku   pod   bodom   3/   existovali   pochybnosti o skutkovom závere a bolo na mieste použitie zásady,,in dubio pro reo“. Výpoveď) svedka ⬛⬛⬛⬛ je jednoznačná a korešponduje aj s ostatnými výpoveďami (poškodeného ⬛⬛⬛⬛ a svedkov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ ), pričom niet žiadnych pochybností o tom, že uvedený skutok bol spáchaný so súhlasom samotného šéfa zločineckej skupiny tzv. ⬛⬛⬛⬛, ktorý ich v tomto smere osobne inštruoval.

K odvolacej námietke pod bodom g) Trestný   poriadok   nestanovuje   žiadne   pravidlá,   pokiaľ   ide   o   mieru   dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom   konaní   a   súd   hodnotia   dôkazy   získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený podľa § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, nie je porušením práva obvineného na obhajobu, pokiaľ všetkými dovtedy vykonanými dôkazmi bol skutkový stav zistený správne a úplne...

Na   tomto   mieste   snáď   treba   iba   dodať,   že   zatiaľ   čo   právna   kvalifikácia   zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. postihuje iba   jeho   členstvo   v   zločineckej   skupine   tzv.,   právna   kvalifikácia   obzvlášť závažných zločinov vydierania podľa § 189 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. a podvodu podľa § 221 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. postihuje skutočnosť, že týchto činov sa dopustil ako člen zločineckej skupiny. V tomto prípade ide o dve rôzne konania, ktoré majú aj dva rôzne následky.»

Ústavný   súd   poukazuje   zásadne   na   to,   že   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   tedasúdom, ktorý   by vykonával dokazovanie na   zistenie skutkového stavu,   ak by   malo   ísťo dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Úloha ústavného súdusa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárnaalebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Ako   vyplýva   z   citovaných   častí   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí(prvostupňového   aj odvolacieho konania), najvyšší   súd sa sťažovateľovými   argumentminamietanými   v   odvolaní   dostatočne   zaoberal.   Uviedol,   ktoré   skutočnosti   považovalv predmetnom trestnom konaní za preukázané, a čím sa riadil pri rozhodovaní o vine a trestesťažovateľa.   Vychádzal   pritom   zo   všetkých   v   danej   veci   vykonaných   dôkazov,   ktoréracionálne a logicky vyhodnotil bez toho, aby jeho výklad vyvolával vnútornú rozpornosťrozhodnutí (prvostupňového aj odvolacieho) ako jednotlivých celkov.

Pokiaľ sťažovateľ namieta jednostranné vyhodnotenie dôkazov v jeho neprospech,poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynepatrí právo účastníka konania, resp. strany v trestnom konaní na to, aby sa všeobecný súdstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, preto neúspech(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom nemožno považovať za porušenietohto základného práva (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Toto základnéprávo je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmomomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom jemožné uvažovať len   v prípade, ak by   sa   tento natoľko odchýlil   od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 352/06).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu, resp. špecializovanéhotrestného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti,arbitrárnosti označených rozhodnutí alebo svojvôli najvyššieho súdu.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je v tejto častizjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namieta, že nebol vykonaný dôkaz, „ktorý by zdôvodnil subsumovanie   mojej   údajnej   trestnej   činnosti   pod   kvalifikované   skutkové   podstaty   za súčasnej   absencie   relevantnej   argumentácie“,   tak   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   nemoholzaoberať uvedenou námietkou, pretože aj judikatúra ústavného súdu ustálila, že právomocústavného   súdu   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založenána princípe subsidiarity.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktoréhopokiaľ   sťažovateľ   v   rámci ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd   uplatní   v   konanípred ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale   nepredniesol   v   konanípred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúťo určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol a mal uplatniť v napadnutom konaní,pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúťiný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavnéhosúdu   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   takejto   námietky   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatkuprávomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 340/2013).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   mohol   námietku   nesprávneho   právnehoposúdenia uplatniť v rámci dovolacieho konania [§ 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005Z.   z.   Trestný   poriadok],   ústavný   súd   nemá   na   základe   dosiaľ   uvedeného   právomocrozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejtočasti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Je nevyhnuté zdôrazniť, že ústavný súd neplní a ani nemôže plniť funkciu ďalšej opravnejinštancie   všeobecného   súdnictva,   ale   preskúmava,   či   postup   všeobecných   súdov   spĺňalpožiadavky kladené na spravodlivý proces tak, ako ho chápe ústava, prípadne dohovor. Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietoluž na predbežnom prerokovaní sťažnosti pre nedostatok právomoci.

V   ďalšom   sťažovateľ   namietal,   že   v   jeho   trestnej   veci   rozhodoval   senátšpecializovaného   trestného   súdu,   ktorého   členovia   neboli   do   svojich   funkcií   kreovaníústavne   konformným   spôsobom.   Poukázal   pritom   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.PL. ÚS 17/08, ktorým bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z.o zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplneníniektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   s   príslušnými   článkami   ústavya medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

V zmysle svojej konštantnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že kontinuitupri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil zákonč. 291/2009   Z.   z.   o Špecializovanom   trestnom   súde   a o zmene   a doplnení   niektorýchzákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“), ktorého čl. II novelizoval zákon č. 301/2005Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinnýod 1.   januára   2006“)   tak,   že   za   §   567e   vložil   §   567f,   ktorý   v   odseku   1   zakotvil,že vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolozačaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konaniešpecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizovalzákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonovč. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkonsúdnictva,   všetky   práva   a   povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práva povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahova iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátuprechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd(m. m. II. ÚS 45/2010, III. ÚS 26/2010).

Ústavný   súd   vychádza   z   prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákonač. 291/2009 Z. z. a nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôbpodľa   §   49   a   nasledujúcich   zákona   o   ústavnom   súde   skúmať   ústavnosť   predmetnéhoprávneho predpisu. Priestor pre riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súladeprávnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, na iniciovanie ktorého všakv zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákonao ústavnom súde] nie je sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný, námietka sťažovateľav súvislosti   s   okolnosťou,   že   členovia   konajúceho   senátu   neboli   na   tento   súd   prideleníSúdnou radou Slovenskej republiky (obdobne III. ÚS 330/09, III. ÚS 344/09), je zjavneneopodstatnená.

Z toho možno vyvodiť záver, že senát špecializovaného trestného súdu prerokúvajúcivec sťažovateľa bol kreovaný v súlade so zákonom, konkrétne na základe relevantnýchustanovení zákona č. 291/2009 Z. z., prostredníctvom ktorých je v danom konkrétnomprípade sťažovateľa ústavná požiadavka prerokovania veci zákonným sudcom dodržaná.

Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorév zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   limituje   právomoc   ústavného   súduvo vzťahu   k   ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity.   V   zmysle   tohtoprincípu   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   aleboprávnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je danáv prípade,   ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   konkrétnej   vecia poskytnúť   tak   ochranu   označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,porušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04, III. ÚS 29/09).

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ mohol námietku rozhodovania nepríslušnýmsúdom   uplatniť   v   rámci   dovolacieho   konania,   ústavný   súd   nemá   na   základe   dosiaľuvedeného   právomoc   rozhodnúť   o   tejto   námietke   sťažovateľa,   čo   zakladá   dôvodna odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015