znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 368/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti...,   zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 36, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti...,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2014 doručená   sťažnosť   spoločnosti...   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 13. marca 2014.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   v   procesnom postavení žalovanej účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa... (ďalej len „žalobca v 1. rade“) a...(ďalej len „žalobca v 2. rade“)   domáhali   vypratania   pozemku   zapísaného   na   liste   vlastníctva   č...   pre   obec a katastrálne územie..., ako parcela registra..., o výmere..., a pozemku – parcely registra..., o výmere...,   vytvoreného   geometrickým   plánom   T.   P.   č...   z 15. júna   2006   z   pozemku   – parcely registra...   o výmere..., zapísaného na liste vlastníctva č... pre obec a katastrálne územie... (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 1/2011 z 9. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľke povinnosť vypratať   sporné   nehnuteľnosti   v   lehote   15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   a   súčasne zamietol návrh žalobcu v 2. rade, ako aj vzájomný návrh sťažovateľky na zriadenie vecného bremena. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na základe nájomnej zmluvy z 29. decembra 2006 uzatvorenej medzi žalobcom v 1. rade ako prenajímateľom a sťažovateľkou ako nájomníčkou vznikol medzi zmluvnými stranami nájomný vzťah, predmetom ktorého bol nájom sporných nehnuteľností. Keďže nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, pričom nedošlo k jej obnoveniu, nájomný vzťah zanikol   k   31.   decembru   2010.   Od   1.   januára   2011   teda   sťažovateľka   užívala   sporné nehnuteľnosti   bez právneho   dôvodu.   Návrhu   žalobcu   v   1.   rade   na vypratanie sporných nehnuteľností podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý je vlastníkom sporných nehnuteľností, preto okresný súd vyhovel, poukazujúc na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej   sa   vlastník   pozemku   môže   domáhať   jeho   vypratania   bez   ohľadu   na   to,   či   sa na uvedenom   pozemku   nachádza   nehnuteľná   stavba   patriaca   osobe,   proti   ktorej   žaloba na vypratanie   smeruje.   Okresný   súd   preto   ani   nevykonával   dokazovanie   týkajúce   sa charakteru   objektu   „bufet   s   terasou“   patriacemu   sťažovateľke.   Vzájomný   návrh sťažovateľky na zriadenie vecného bremena podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka okresný súd zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľky na podanie takéhoto návrhu,   keďže   rozhodovanie   o   vyrovnaní   vzťahov   medzi   stavebníkom   a   vlastníkom pozemku je viazané výlučne na návrh vlastníka pozemku, ktorým je žalobca v 1. rade.

Proti rozsudku okresného sudu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodov uvedených v   §   205   ods.   2   písm.   a),   c)   a   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“). O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   Krajský   súd v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo „odvolací   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   377/2011   z   18.   apríla   2012   tak,   že   rozsudok okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   uložil   sťažovateľke   povinnosť   vypratať   sporné nehnuteľnosti a ktorým jej vzájomný návrh zamietol, potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a v jednotlivostiach odkázal na odôvodnenie jeho rozsudku.

Proti   uvedenému   výroku   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka dovolanie,   ktorým   žiadala   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušiť   a   vec   mu   vrátiť na nové konanie. Prípustnosť dovolania odvodzovala s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f) a g) OSP. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013 dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné, keď nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentovala: „Podľa názoru porušovateľa nedoručenie podania žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2013, nedodržanie postupu pri verejnom vyhlásení rozsudku odvolacím súdom a v nedostatočnom odôvodnení jeho rozsudku, nepredstavuje vady konania v zmysle ust. § 237 písm. f Osp… Takýto   záver   porušovateľa   je   v   rozpore   so   skutkovým   stavom,   vykonaným dokazovaním a nezodpovedá účinnej právnej úprave platnej na území Slovenskej republiky. K dovolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 237 písm. g)   žalovaný   uvádza,   že   v   odvolacom   konaní   rozhodoval   vylúčený   sudca,   a   to vzhľadom na odôvodnenú pochybnosť o nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Žiline vo vzťahu   k prejednávanej   veci.   O   nezaujatosti   sudcov   Krajského   súdu   v   Žiline   je   možné pochybovať,   nakoľko   žalovaný   má   za   to,   že   existujú   nadštandardné   vzťahy   medzi funkcionármi Žilinského samosprávneho kraja a sudcami Krajského súdu v Žiline, pre ktoré existuje   objektívna   pochybnosť   o   nezaujatosti   a   nestrannosti   sudcov   Krajského   súdu   v Žiline. Preukazuje to aj snaha žalobcu 1/ ovplyvniť Krajský súd v Žiline podaním zo dňa 16. 03. 2012 doručené súdu 22. 03. 2012.

Žalovaný   považuje   podanie   žalobcu   1/   za   úmyselné   ovplyvňovanie   súdu,   ktorým podaním žalobca 1/ zneužil svoju pozíciu orgánu miestnej samosprávy a svojím konaním nerešpektoval   princíp   rovnosti   strán   v   občianskom   súdnom   konaní.   O   skutočnosti,   že žalobca 1/ využil svoj vplyv v rámci samosprávy svedčí aj ten fakt, že podanie zo dňa 16. 03. 2012   adresoval   súdu   vo   vlastnom   mene   a   nie   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu, ktorým je I. P.

Podanie žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2012 nebolo žalovanému zo strany Krajského súdu nikdy doručované a o jeho podaní sa žalovaný dozvedel až z nazretia do spisu vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 6Co/377/2011 dňa 20. 04. 2012. Ihneď po tom, ako sa žalovaný dozvedel o obsahu a existencii podania žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2012 vzniesol voči sudcom Krajského súdu v Žiline námietku zaujatosti.

Odôvodnená   pochybnosť   o   nezaujatosti   odvolacieho   súdu   vyplýva   aj   z   tej skutočnosti, že ešte dňa 20. 04. 2012, kedy bol žalovaný nahliadnuť do spisu vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 6Co/377/2011, obsah tohto spisu netvorila zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku a rovnako z obsahu spisu nevyplývalo, že by miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku malo byť spisovou kanceláriou oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. Žalovaný ešte dňa 20. 04. 2012 po nazretí   do spisu   nevedel,   že   vo   veci   už   vlastne   bolo   rozhodnuté   a   túto   informáciu   mu neposkytli   ani   zamestnanci   krajského   súdu,   hoci   sa   ich   na   túto   skutočnosť   dopytoval. Spisovou kanceláriou mu bolo oznámené, že ku dňu 20. 04. 2012 (piatok) zápisnica (pozn. žalovaný nebol informovaný o tom aká) ešte nie je vyhotovená a podpísaná. Napriek tejto skutočnosti bol rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/377/2011 zo dňa 18. 04. 2012 právnemu zástupcovi žalovaného doručený už 23. 04. 2012 (pondelok).

Žalovaný vzhľadom na skutočnosť, že ešte dňa 20. 04. 2012, t.j. dva dni po verejnom vyhlásení rozsudku,   z obsahu spisu nebolo zrejmé miesto ani čas verejného vyhlásenia rozsudku,   má   za   to,   že   miesto   a   čas   verejného   vyhlásenia   rozsudku   mu   neboli   riadne oznámené. O skutočnosti, že vo veci bolo rozhodnuté už dňa 18. 04. 2012 sa žalovaný prvýkrát dozvedel až zo samotného písomného vyhotovenia rozsudku, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 23. 04. 2012…

Postupom Krajského súdu v Žiline, ktorý neoboznámil žalovaného s podaním, ktoré vo veci vykonal žalobca 1/ a ktorý riadne neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku,   bolo   odporcovi   znemožnené   uplatnenie   jeho   procesných   práv,   ktoré   mu Občiansky súdny poriadok priznáva, napr. v ust. § 15a O. s. p., a tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

Rozhodnutie   porušovateľa   je   zjavne   arbitrárne,   nakoľko   porušovateľ   pri   vydaní napadnutého   rozhodnutia   nevychádzal   zo   skutočne   zisteného   skutkového   stavu,   pričom zistené skutkové okolnosti interpretuje výrazne v neprospech žalovaného.

Sťažovateľ má za to, že odňatím možnosti konať pred súdom v tomto prípade sa rozumie aj tá skutočnosť, že odvolací súd neoboznámil účastníka konania s podaním, ktoré vo veci vykonal žalobca 1/ a sťažovateľ má za to, že toto podanie malo vplyv na priebeh konania.   Takýmto   podaním   bolo   podanie   žalobcu   1/   zo   dňa   16.03.2012,   ktoré   bolo doručené súdu dňa 22.03.2012 a bolo označené ako odvolacie konanie - urgencia… K dovolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) sťažovateľ uvádza, že má za to, že v konaní bolo porušené aj jeho právo na súdnu ochranu, nakoľko odvolací súd napadnuté   rozhodnutie   náležite   neodôvodnil,   keď   sa   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia iba stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa… Žalovaný má za to, že odvolací súd a ani súd prvého stupňa dostatočne neodôvodnili svoje rozsudky. Najväčším ich nedostatkom je temer úplná absencia reakcie na argumenty žalovaného ohľadom nevykonateľnosti žalobného petitu, ktorého sa žalobcovia domáhali a úplná   absencia   reakcie   na   argumenty   žalovaného   ohľadom   charakteru   stavieb nachádzajúcich sa na sporných nehnuteľnostiach a tiež charakteru sporných nehnuteľností. Súd síce nie je povinný reagovať na akýkoľvek argument účastníkov konania a odvolací súd môže prevziať argumentáciu nižšieho súdu…, ale v danom prípade išlo o veľmi závažné argumenty žalovaného, s ktorými sa krajský súd (ako aj súd prvého stupňa) bol povinný vyporiadať racionálne a logickým spôsobom, čo sa nestalo.

Podľa   názoru   sťažovateľa   porušovateľ   ignorujúc   ustálenú   súdnu   prax   ako   aj skutkové   okolnosti   si   vytvoril   v   otázke   existencie   vád   konania   odôvodňujúcich   podanie dovolania a prijal závery, ktoré porušujú základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a jeho práva na prístup k súdom.

…   Porušovateľ   v   napadnutom   rozhodnutí   použil   príliš   formalistický   výklad príslušných   zákonných   ustanovení,   rozhodol   arbitrárne,   sťažovateľovi   odoprel   právo na prístup k súdu a porušil jeho základné práva garantované v čl. § 46 ods. 1, Ústavy SR a v článku 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.“

Na   základe uvedeného sťažovateľka   navrhla, aby ústavný   súd prijal jej   sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

«„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo dňa 17. 12. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo dňa 17. 12. 2013 a vec vracia na ďalšie konanie.“

3.   Zároveň   sťažovateľ   žiada priznať náhradu trov právneho   zastúpenia vo výške 340,88 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo VÚB a. s., pobočka Dolný Kubín č. účtu: 121948332/0200, VS: 921211.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácií Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie jej   základného   práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu   vysloveným   v   napadnutom   uznesení,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľky   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   377/2011 z 18. apríla 2012 ako procesne neprípustné, pretože nezistil vady konania opodstatňujúce prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP. Podľa sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu vyslovený   v   napadnutom   uznesení   je   v   rozpore   so   zisteným   skutkovým   stavom   a   je výsledkom príliš formalistického výkladu príslušných ustanovení aplikovaných právnych predpisov, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie arbitrárne.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide   o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.

Podľa   judikatúry   ústavného   sudu   je   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje   o   merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc   skúmať to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o   ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo   416/2012   zo   17.   decembra   2013   je   z   ústavného   hľadiska   udržateľné   a akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:«V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej   veci   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku, uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nie je zmeňujúci, ale potvrdzujúci, pri ktorom odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým   by   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   by   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je   inak   dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalovanou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdení, že žalovanej bola postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   ním   (§   237   písm.   f/   O.   s.   p.).   a   že v prejednávanej veci rozhodovali vylúčení sudcovia (§ 237 písm. g/ O. s. p.)

Vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. mali podľa tvrdenia žalovanej spočívať v nedoručení podania žalobcu 1/ zo 16. marca 2013, v nedodržaní postupu pri verejnom vyhlásení rozsudku odvolacím súdom a v nedostatočnom odôvodnení jeho rozsudku. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania,   právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,   navrhovať dôkazy,   vyjadrovať   sa   k   vykonaným   dôkazom,   vykonávať   svoje   práva   a   povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.

Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka,   že   v   konaní   došlo   k   takejto   vade,   ale   len   jednoznačné,   všetky   pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne postihnuté.

K   výhrade   dovolateľky,   že   odvolací   súd   jej   nedoručil   podanie   žalobcu   1/ zo 16. marca   2012,   ktorým   žiadal   o   urýchlenie   odvolacieho   konania,   dovolací   súd poznamenáva,   že   súdy   nie   sú   povinné   každú   písomnosť   založenú   účastníkom   konania do spisu doručovať protistrane. Takúto povinnosť im Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým návrh na začatie konania (§ 79 ods. 4 O. s. p.), odvolanie (§ 209a ods. 1 O. s. p.),   dovolanie,   prípadne   podania,   ktorých   obsahom   je   skutkový   a   právny   rozbor prejednávanej veci. O takúto písomnosť však v danej veci nešlo, preto nebolo nevyhnutné doručovať ju na vedomie ostatným stranám.

Dovolateľka   ďalej   namietala,   že   odvolacím   súdom   nebol   dodržaný   postup pri verejnom vyhlásení rozsudku.

Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne. Zákon preto vyžaduje aj v prípadoch, v ktorých sa rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, aby súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).

Zo   spisu   (zoznam   vecí   na   č.l.   187)   je   zrejmé,   že   miesto   (Krajský   súd   v   Žiline, pojednávacia miestnosť č. 10, prízemie) i termín (18. apríla 2012 o 13.40 hod.) verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu v danej veci boli oznámené na úradnej tabuli súdu v čase od 12. apríla 2012 do 19. apríla 2012, teda riadne a v stanovenej lehote. Týmto postupom preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom.

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   žalovaná   nedôvodne   namietala   i   nedostatočné odôvodnenie   rozhodnutí   súdov   nižších   stupňov.   Oba   rozsudky   totiž   zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie   rozhodnutia.   Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté   právne   závery   primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku   nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že po skončení nájomného vzťahu medzi účastníkmi bola žaloba vlastníka pozemku o jeho vypratanie podľa § 126 OZ podaná dôvodne a vzájomný návrh žalovanej na zriadenie vecného bremena bol správne zamietnutý pre nedostatok aktívnej legitimácie. Jeho odôvodnenie treba považovať taktiež za dostatočné, výstižné a zrozumiteľné. Vysporiadal sa v ňom aj so všetkými podstatnými námietkami žalovanej.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesení Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   sp.zn.   IV.   ÚS   115/03   z   3.   júla   2003   a   sp.zn.   II.   ÚS   78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   všetky   námietky   alebo argumenty   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam pre rozhodnutie   o   odvolaní   a   ktoré   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Ďalej   sa   dovolací   súd   zaoberal   námietkou   dovolateľky,   podľa   ktorej   vo   veci rozhodovali vylúčení sudcovia.

I   keď   zákon   v   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   spája   vylúčenie   sudcov   z   prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj s prípadom, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady,   že   nikto   nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   (čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky).   Vzhľadom   na   to   možno   vylúčiť   sudcu   z   prejednávania   a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré   sudcovi   zjavne   bránia   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom,   objektívne,   nezaujato   a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania   určitý   osobný   vzťah,   so   zreteľom   na   ktorý   možno   mať   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania.

Dovolateľka tvrdí, že v prípade sudcov Krajského súdu v Žiline existovali dôvody vylučujúce   ich   z   prejednávania   a   rozhodovania   danej   veci.   Poukazuje   na   to,   že   boli pri rozhodovaní ovplyvnení podaním žalobcu 1/ zo 16. marca 2012, ktoré adresoval súdu vo vlastnom mene a ktoré svedčí o existencii nadštandardných vzťahov medzi funkcionármi Žilinského samosprávneho kraja a sudcami Krajského súdu v Žiline.

Podanie   žalobcu   1/   zo   16.   marca   2012   označené   ako   „urgencia“,   ktorým   žiada o skoré   rozhodnutie   vo   veci,   neobsahuje   žiadne   tvrdenia   spochybňujúce   nezaujatosť zákonných sudcov Krajského súdu v Žiline. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní žalovanej, doručenom prvostupňovému súdu 19. októbra 2011, až po vyše piatich mesiacoch odo dňa jeho predloženia predkladacou správou zo 7. novembra 2011. Ani skutočnosť, že súd vytýčil termín   verejného   vyhlásenia   rozhodnutia   mesiac   po   doručení   mu   uvedenej   urgencie nevyvoláva pochybnosť o nezaujatosti jeho sudcov. Súdy sú povinné dbať na to, aby bola vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá   (§   100   O.   s.   p.).   V   dovolaní   vyslovené pochybnosti   dovolateľky   o   nezaujatosti   a   nestrannosti   zákonných   sudcov   nemožno považovať za právne relevantné. Dovolací súd konštatuje, že tieto pochybnosti sú podľa všetkého motivované nespokojnosťou žalovanej s rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci a nemôžu objektívne zakladať dôvod pre vylúčenie sudcov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že konanie pred odvolacím súdom nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. g/ O. s. p. Na dovolací dôvod žalovanej, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, dovolací súd nemohol prihliadať, pretože uvedené skutočnosti by mohli byť len odôvodnením dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, no prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).   I   keby   teda   tvrdenia   dovolateľky   boli   opodstatnené   (dovolací   súd   ich z uvedeného hľadiska neskúmal), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia,   nezakladala   by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd jednoznačným a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad   pre   uvedený   právny   záver,   pričom   poskytuje   primeranú   odpoveď   aj na sťažovateľkou   uplatnené   dovolacie   námietky.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   tvrdenie sťažovateľky o príliš formalistickom výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   (ktorý   nekorešponduje   zistenému   skutkovému   stavu)   vo   veci   posúdenia   ňou uplatnených   dovolacích   dôvodov   najvyšším   súdom   zjavne   neobstojí.   Najvyšší   súd   sa dostatočne   vysporiadal   s   dovolacími   námietkami   sťažovateľky,   keď   jednoznačným spôsobom ozrejmil, prečo nepovažoval ňou namietaný postup odvolacieho súdu spočívajúci v neoboznámení sťažovateľky s podaním žalobcu v 1. rade zo 16. marca 2012 a v údajnom neoznámení   miesta   a   času   verejného   vyhlásenia   rozsudku   za   odňatie   možnosti   konať pred súdom.   Najvyšší   súd   sa   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   aj s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov, ako aj s námietkou, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca. Dovolací súd tiež zdôvodnil,   prečo   nemohol   prihliadnuť   na   dovolací   dôvod   spočívajúci   v   nesprávnom právnom   posúdení   veci,   ktoré   môže   byť   dovolacím   dôvodom   len   v   prípade   procesne prípustného   dovolania,   samo   osebe   však   prípustnosť   dovolania   nezakladá   (§   236 a nasl. OSP).

Ústavný súd konštatuje, že predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   Podľa   názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014