znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 368/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. P., P., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 2 T 16/2011 a Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 1 Tos 17/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011 doručená   sťažnosť   I.   H.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 16/2011 a Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Tos 17/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. júla 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   16/2011 z 25. februára   2011   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby.   Proti uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľ   hneď   po   vyhlásení   uznesenia   do   zápisnice   podal sťažnosť s poznámkou, že ju písomne odôvodní. Odôvodnenie sťažnosti zaslal 1. marca 2011. Uznesením krajského súdu   sp. zn. 1 Tos 8/2011 z 3. marca 2011 bola sťažnosť zamietnutá, pričom krajský súd konštatoval, že písomné zdôvodnenie sťažnosti do času konania   neverejného   zasadnutia   nebolo   krajskému   súdu   doručené.   Krajský   súd   svojím predčasným postupom zmaril právo sťažovateľa na prípravu obhajoby. V ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby z 27. marca 2011 sťažovateľ zhrnul všetky už uvedené pochybenia, ku ktorým došlo pri predchádzajúcom rozhodovaní, a žiadal, aby z týchto dôvodov bol prepustený z väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 16/2011 z 29. apríla 2011 bola žiadosť   zamietnutá   s   odôvodnením,   že   dôvody   väzby   trvajú   v   nezmenenej   podobe. K obsahu žiadosti sťažovateľa okresný súd uviedol, že mu neprináleží posudzovať dôvody týkajúce sa konania krajského súdu, pričom nie je oprávnený hodnotiť skutočnosť, či došlo k porušeniu ústavných práv. Sťažovateľ v podanej sťažnosti napadol rozpor medzi výrokom uznesenia   okresného   súdu   a   jeho   odôvodnením,   keďže   ak   okresný   súd   konštatoval nedostatok kompetencie pri posudzovaní nezákonného stavu následkom konania krajského súdu,   potom   výrok   uznesenia   nemôže   byť   zákonný.   Treba   zdôrazniť,   že   v   podaní z 27. marca   2011   sťažovateľ   napadol   uznesenie   okresného   súdu   z   25.   februára   2011 a rozhodnutie krajského súdu z 3. marca 2011 pre porušenie zákonných ustanovení o väzbe, ako   aj   pre   porušenie   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru.   Cieľom sťažovateľa bolo preveriť požiadavky zákonnej väzby z pohľadu jeho argumentov, čo však okresný súd odmietol vykonať s odvolaním sa na nedostatok kompetencií. Krajský súd síce citoval námietky sťažovateľa, ale nezaujal k nim žiadne právne stanovisko. Krajský súd nedostatočne skutkovo odôvodnil uznesenie, nevysporiadal sa so sťažnostnými námietkami a nezaujal k nim žiadny právny názor. Iba konštatovanie, že sťažovateľ je stíhaný aj za iný trestný   čin,   vzhľadom   na   prezumpciu   neviny   nepostačuje.   Krajský   súd   poškodil   práva sťažovateľa aj v predchádzajúcom konaní, keď konal predčasne a nepočkal na odôvodnenie sťažnosti.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 2   T   16/2011 a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   1 Tos   17/2011 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 29. apríla 2011 a krajského súdu z 12. mája 2011 zrušené a aby bolo nariadené   prepustenie   sťažovateľa   z   väzby.   Napokon   sa   domáha   priznania   finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 €.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tos 17/2011 z 12. mája 2011 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 16/2011   z   29.   apríla   2011.   Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   namietal   nezákonnosť uznesenia pre rozpor medzi jeho výrokom a odôvodnením. V podanej žiadosti poukázal na nezákonnosť jeho väzobného stíhania následkom konania krajského súdu, avšak okresný súd   sa   nepovažoval   za   oprávneného   toto   posudzovať,   a   preto   ani   nemohol   vyvodiť jednoznačný záver o ďalšom trvaní väzby. Okresný súd iba zrekapituloval argumenty, pre ktoré   bol   vzatý   do   väzby,   ale   na   sťažovateľove   námietky   nereagoval.   Podľa   názoru krajského súdu dôvody útekovej, ako aj preventívnej väzby naďalej trvajú, ako to vyplýva z konania sťažovateľa a ďalších konkrétnych skutočností, na ktoré okresný súd podrobne poukázal.   S   týmito   dôvodmi   krajský   súd   súhlasí   a   odkazuje   na   ne.   Popri   dôvodoch uvádzaných okresným súdom v súvislosti s preventívnou väzbou krajský súd poukazuje aj na   skutočnosť,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené   ďalšie   trestné   stíhanie   za   zločin nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami,   ďalej   krádeže,   lúpeže a obmedzovania osobnej slobody. Pokiaľ ide o sťažnostné námietky, k týmto treba uviesť, že je iba vecou sťažovateľa, kedy a akým spôsobom podá písomné odôvodnenie zahlásenej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Súd je povinný konať v každej väzobnej veci prednostne   a   urýchlene.   V   žiadnom   prípade   nemôže   sťažnostné   konanie   prispôsobovať hociktorej   procesnej   strane   vrátane   tempa   a   spôsobu   obhajoby   sťažovateľa.   Preto predchádzajúcim postupom okresného súdu a krajského súdu v žiadnom prípade nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa. Ide výlučne o jeho subjektívny názor.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 2 T 16/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný prostriedok aj využil.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 Tos 17/2011. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa presvedčenia sťažovateľa všeobecné súdy nepostupovali v súlade so zákonom, keď zamietli jeho skoršiu žiadosť o prepustenie z väzby. Pochybiť mal najmä krajský súd, ktorý nevyčkal na avizované písomné dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ   podal   novú   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby,   ktorú   založil   na   tom,   že v predchádzajúcom   konaní   o   prepustenie   z   väzby   sa   postupovalo   protizákonne   a protiústavne. Rovnaké námietky boli uvedené aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 29. apríla 2011. Sťažovateľ teda ani žiadosť o prepustenie z väzby, ale ani sťažnosť proti uzneseniu   okresného   súdu   nezakladal   na   argumentácii,   ktorou   by   popieral   existenciu väzobných dôvodov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   pokiaľ,   sťažovateľ   bol   presvedčený   o   tom,   že   pri rozhodovaní o jeho skoršej žiadosti o prepustenie z väzby došlo k porušeniu jeho ústavných práv, mal podať sťažnosť ústavnému súdu, čo sa však nestalo. Ani okresný súd, ale ani krajský súd nemohli v ďalšom konaní o neskoršej žiadosti o prepustenie z väzby skúmať zákonnosť a ústavnosť skoršieho právoplatného rozhodnutia bez toho, aby bolo toto skoršie rozhodnutie v predpísanom konaní (ústavným súdom, príp. Najvyšším súdom Slovenskej republiky   na   základe   dovolania   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   zrušené. Argumenty,   na   základe   ktorých   sa   sťažovateľ   domáhal prepustenia   z väzby, boli preto irelevantné.

Možno súhlasiť so sťažovateľom v tom, že argument krajského súdu poukazujúci na iné (právoplatne neskončené) trestné stíhania vedené proti sťažovateľovi, nie je na mieste, a to vzhľadom na ústavnú zásadu prezumpcie neviny. Treba však uviesť, že krajský súd považoval za postačujúce odôvodnenie ďalšieho trvania väzby, ktoré formuloval okresný súd, a argument poukazujúci na ďalšie trestné stíhania uviedol iba navyše. Argumentáciu okresného súdu týkajúcu sa existencie dôvodov väzby však sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nenapadol.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011