znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 368/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2009   predbežne prerokoval   sťažnosť   P.,   P.,   vo veci   namietaného porušenia   základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného   súdu   Piešťany   č.   k.   5   C   117/08-154   z   13.   novembra   2008   a   rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 25/09-174 z 5. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2009 doručená   sťažnosť   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 117/08-154 z 13. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 25/09-174 z 5. mája 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom č. k. 5 C 117/08-154 z 13. novembra 2008 vyhovel žalobe žalobcu, ktorý je vlastníkom členských podielových listov vydaných sťažovateľom a ktorý sa proti sťažovateľovi žalobou domáhal určenia, aby každý člen sťažovateľa mal pri hlasovaní na členskej schôdzi sťažovateľa počet hlasov úmerný menovitej hodnote jeho členských podielových listov. Podľa dovtedajšieho znenia stanov sťažovateľa totiž v zmysle § 240 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) mal každý člen sťažovateľa pri hlasovaní na členskej schôdzi iba jeden hlas. Žalobca sa uvedeného určenia domáhal potom, ako na členskej schôdzi sťažovateľa konanej 16. marca 2005 nebol hlasovaním schválený jeho návrh na zmenu stanov sťažovateľa v časti upravujúcej počet hlasov priznaných členom sťažovateľa pri   hlasovaní   na   členskej   schôdzi   v   závislosti   od   menovitej   hodnoty   ich   členských podielových listov. Žalobca svoj žalobný petit argumentačne odôvodnil znením § 17g ods. 4 zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   42/1992   Zb.“),   podľa ktorého „ak družstvo vydá podielnické listy aj pre svojich členov, družstvo v stanovách ustanoví, že členovia družstva, ktorí sa stanú jeho podielnikmi, majú právo na viac hlasov pri hlasovaní na členskej schôdzi, a to úmerne výške menovitej hodnoty ich podielnických listov“.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   aj napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Co 25/09-174 z 5. mája 2009.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu argumentačne odôvodnil takto:

„(...) hlasovanie na členskej schôdzi PD P. upravuje článok V. Orgány družstva, bod 6 stanov, v zmysle ktorého má pri hlasovaní každý jeden hlas.

Tieto stanovy sú v uvedenom bode plne v súlade s paragrafom 240 Obchodného zákonníka, ktorý uvádza, že každý člen má jeden hlas, ak stanovy neurčujú inak. Stanovy pritom   jednoznačne   určujú   jeden   hlas   a   zmena   nebola   dosiahnutá   ani   hlasovaním   na členskej schôdzi.

(...) zákon č. 42/1992 Z. z. nie je zákonom lex specialis k obchodnému zákonníku. Ustanovenie paragrafu 17g, bod 4 je iba v rozpore so záväznou úpravou Obchodného zákonníka.

Je v záujme ekonomickej stability družstva, aby každý člen družstva mal iba jeden hlas.   Je   tým   chránené   družstvo   pred   rozpredávaním   družstevného   majetku.   Poznáme viaceré   družstvá   z   okolia,   kde   akceptovali   spôsob   hlasovania   v   závislosti   od   počtu podielnických listov a dopadom bola nevýhodná privatizácia družstva a neskôr aj jeho rozpad.

V zmysle paragrafu 239, ods. 1 a 4 Obchodného zákonníka, najvyšším orgánom družstva je členská schôdza, do pôsobnosti, ktorej jedinej patrí meniť stanovy družstva. (...) Oba rozsudky považujeme za nesprávne, pretože podľa paragrafu 1 písm. b) zák. č. 42/92 Zb. prispôsobujú vnútorné právne pomery družstva Obchodnému zákonníku. Prispôsobovanie   vnútorných   právnych   pomerov   družstva   proti   súhlasu   členskej schôdze   družstva   považujeme   za   protiústavný   zásah   do   našich   práv   zaručených   čl.   20 Ústavy.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáhal toho, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 117/08-154 z 13. novembra 2008, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Co 25/09-174 z 5. mája 2009 bolo porušené jeho základné právo vlastniť   majetok   zaručené   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   a   z   toho   dôvodu   navrhol,   aby   tieto rozsudky ústavný súd zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   rozhodnutím okresného súdu

Sťažovateľ tvrdí porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   5   C   117/08-154   z   13.   novembra   2008 v dôsledku   toho,   že   okresný   súd   podľa   neho   nesprávne   právne   posúdil   sťažovateľom tvrdený rozpor právnej úpravy § 240 ods. 1 Obchodného zákonníka na jednej starne a § 17g ods. 4 zákona č. 42/1992 Zb. na strane druhej.

Vzhľadom   na princíp subsidiarity [„ak(...) nerozhoduje iný súd“], ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namieta,   t. j.   práva   vlastniť   majetok,   k   porušeniu ktorého   malo   dôjsť   v   dôsledku   sťažovateľom   tvrdeného   nesprávneho   právneho   názoru okresného   súdu,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe   sťažovateľovi   dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práva.

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 117/08-154   z   13.   novembra   2008   využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a   to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využil. Na základe sťažovateľom   podaného   odvolania   sa   krajský   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   v   podstate   vyrovnať   s rovnakými   skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   rozhodnutím krajského súdu

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy aj rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Co 25/09-174 z 5. mája 2009 z dôvodu, že ani krajský súd nenapravil podľa neho nesprávny právny názor okresného súdu týkajúci sa sťažovateľom tvrdeného rozporu § 240 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 17g ods. 4 zákona č. 42/1992 Zb., čím mal sťažovateľa v konečnom dôsledku obmedziť v jeho vlastníckych právach.

Namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   odvodzuje sťažovateľ, ako to vyplýva z obsahu jeho sťažnosti, z podľa neho nesprávnych právnych záverov súdov oboch stupňov, teda nesúhlasí s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v napadnutom konaní. Podľa názoru ústavného súdu ide v tejto časti sťažnosti   o   účelovú   argumentáciu   sťažovateľa,   keď   tvrdí,   že   právoplatné   rozhodnutie považuje za zásah do svojho základného práva vlastniť majetok. Toto základné právo nie je možné   zamieňať   s „právom   na   úspech   v   súdnom   konaní“,   ktoré   náš   právny   poriadok nepozná. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu   vyplýva, že   tento   ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav vo veci, vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé. Na základe toho rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP.

Krajský súd v napadnutom rozsudku k právnej stránke prerokovávanej veci uviedol:„Medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca ako družstvo vznikol pred 1. 1. 1992 a preto v zmysle § 765 Obchodného zákonníka podliehal transformácii, ktorú upravil zák. č. 42/1992 Zb. V zmysle tohto ustanovenia Obchodného zákonníka sa družstvá, ktoré vznikali pred účinnosťou Obchodného zákonníka premieňajú na spoločnosti alebo družstvá podľa Obchodného zákonníka spôsobom, ktorý ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 765 ods. 2 Obchodného zákonníka družstvá premenené podľa ods. 1 prispôsobia svoje stanovy tomuto zákonu v lehote ustanovenej osobitným zákonom uvedeným v ods. 1. Takýmto osobitným zákonom je nepochybne zák. č. 42/92 Zb.

Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym posúdením odporcu, že § 17g ods. 4 zák. č. 42/92   Z. z.   je   v   rozpore   s   §   240   Obchodného   zákonníka.   Práve   naopak,   tieto   právne predpisy sa dopĺňajú,   keď zák.   č. 42/92   o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní v majetkových nárokoch v družstvách upravuje transformáciu družstiev zo socialistického spôsobu hospodárenia na formy tržné a tieto ustanovenia tohto špeciálneho predpisu sa premietli aj do stanov odporcu schválených dňa 24. 3. 2000, ktoré už obsahujú ustanovenia o obchodnom mene družstva, základné imanie družstva, vysporiadanie členského podielu pri zániku, predmet podnikania a podobne.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že družstvo vydalo podielnické listy členov družstva tak, ako bolo ustanovené v § 17g ods. 1 zák. č. 42/92 Zb., ale už nerešpektovalo ods. 4, ktorý ukladá družstvu v prípade vydania podielnických listov v stanovách ustanoviť, že členovia družstva, ktorí sa stanú jeho podielnikmi, majú právo na viac hlasov pri hlasovaní na členskej schôdzi a to úmerne výške menovitej hodnoty ich podielnických listov. Družstvo v tomto smere nerešpektovalo príslušný zákon a preto sa navrhovateľ dôvodne domáhal v zmysle   §   80   písm.   b)   O. s. p.,   aby   táto   povinnosť   družstvu   bola   uložená   súdnym rozhodnutím, lebo odporca v tomto smere zákon nerešpektoval.

Preto odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd po právnej stránke vec správne posúdil,   lebo   zákonodarca   zák.   č.   42/92   Zb.   sledoval   ústavne   zakotvený   princíp orientovania   slovenskej   ekonomiky   na   tržné   hospodárstvo   pretransformovať   do   činnosti družstiev.   Umožnil   družstvám,   ktoré   prešli   transformáciou   vydať   podielové   listy,   ale zároveň   zabezpečil,   aby   sa   tieto   osoby   -   podielníci   mohli   spravodlivo   do   výšky   svojho majetku   –podielu   podieľať   na   správe,   vedení   a   hospodárení   družstva.   Odporca   síce podielnické listy vydal, ale v rozpore so zákonom neumožňuje podielnikom podieľať sa na činnosti družstva v rozsahu vložených prostriedkov.

Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil(...)“

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu napadnutý rozsudok krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom   na   uvedené   je   zrejmé,   že   zákonodarca   v zákone   č.   42/1992   Zb.   sám vyriešil sťažovateľom tvrdený údajný „konflikt“ ustanovenia § 240 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 17g ods. 4 zákona č. 42/1992 Zb., a to tým, že ustanovil, že tento zákon sa bude vzťahovať bez rozdielu iba na družstvá vzniknuté pred 1. januárom 1992, čo bol bez sporu   účastníkov   konania   aj   prípad   samotného   sťažovateľa,   je   nepochybné,   že   na usporiadanie majetkových pomerov sťažovateľa mal byť do všetkých dôsledkov aplikovaný tento zákonný predpis. Avšak tak, ako to zistili aj všeobecné súdy, sťažovateľ aplikoval zákon č. 42/1992 Zb., len pokiaľ ide o vydanie členských podielových listov, avšak už opomenul zákonnom uloženú obligatórnu povinnosť ustanovenú mu v § 17g ods. 4 zákona č.   42/1992   Zb.,   a to   zakotviť   v stanovách,   že   členovia   družstva,   ktorí   sú   majiteľmi podielových   listov   družstva,   majú   mať   pri   hlasovaní   na   členskej   schôdzi   počet   hlasov úmerný menovitej hodnote ich podielových listov.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce zmysel   interpretovaných   a   aplikovaných   právnych   noriem,   a   konštatuje,   že   uvedené rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záveru všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Krajský   súd   uplatňujúc   svoju   právomoc   odvolacieho   súdneho   orgánu,   ktorý v rozsahu tejto právomoci poskytuje ochranu právam hmotnoprávneho charakteru, nemôže byť   iba   z   titulu   uplatnenia   tejto   svojej   právomoci   považovaný   za   porušovateľa sťažovateľom označeného základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Z týchto dôvodov ústavný súd už po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V závere   ústavný   súd   k   otázke   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v   konaní   pred ústavným súdom dodáva, že aj napriek tomu, že prílohou sťažnosti podanej ústavnému súdu bolo splnomocnenie udelené advokátovi JUDr. M. K., P., toto ústavný súd nepovažoval za právne relevantné splnomocnenie, pretože v mene sťažovateľa ho udelil iba jeho predseda, avšak   podľa   výpisu   z   obchodného   registra   sťažovateľa   za   sťažovateľa   navonok   koná kumulatívne   predseda „a“ podpredseda.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uvedená skutočnosť už z hľadiska posúdenia náležitostí sťažnosti stratila svoj právny význam.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009