znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 368/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 8. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2006 doručená sťažnosť JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„1. Špeciálny súd v Pezinku uznesením zo 14. 12. 2005, sp. zn. BB-Pš 44/05 zobral sťažovateľa do väzby z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. dňom 12. 12. 2005 na tom základe, že

- ako obhajca v trestnom práve bude ovplyvňovať svedkov a zadovažovať listinné dôkazy, slúžiace na jeho obhajobu a tým mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie, a že

- vzhľadom   na   to,   že   je   stíhaný   za   tri   skutky,   hrozí   obava,   že   bude   pokračovať v trestnej činnosti rovnakého druhu.

2. Najvyšší   súd   SR   uznesením   z   12. 1. 2006,   sp.   zn.   2 Toš 29/2005   sťažnosť sťažovateľa   zamietol,   a   tak   rozhodol   aj   o   návrhu   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby peňažnou zárukou. Rozhodol tak s konštatovaním, že u sťažovateľa nešlo o jednorázové a náhodilé vybočenie z riadneho spôsobu života, ale o opakovanú, premyslenú a plánovanú trestnú činnosť, takže sľuby o nahradení väzby peňažnou zárukou sú nedostatočné. (...)

1. Uznesením zo 7. 3. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05 - ktoré bolo vydané niečo po mesiaci od ostatného rozhodnutia NS SR, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 25. 1. 2006 - špeciálny súd   prepustil   sťažovateľa   z   väzby   na   kauciu   v   sume   200.000 Sk,   ktorú   zaplatila   jeho manželka, a ktorá dostatočne odstráni obavu, že obvinený bude vyvíjať kolúzne aktivity, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a tiež pokračovať v páchaní trestnej činnosti,

2. Sťažovateľ podal dňa 29. 5. 2006 na špeciálny súd žiadosť o zrušenie peňažnej záruky, lebo vyšetrovanie bolo skončené a dôvody kolúznej väzby odpadli; dňa 17. 3. 2006 bol sťažovateľovi uvoľnený výkon advokátskej činnosti.

Špeciálny súd uznesením z 12. 6. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05, nezrušil peňažnú záruku, lebo nepominuli všetky dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods.   1,   písm. c) Tr.   por. naďalej trvajú, takže len peňažná záruka dostatočne odstráni odôvodnenú obavu, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.“

Podľa sťažovateľa:«1. Je celkom neprípustná prax, kedy sa štandartné civilné vzťahy riešia na úkor jedného z jeho účastníkov prostriedkami trestného práva, a to pod záštitou akéhokoľvek vznešeného   cieľa   (v   súčasnosti   boja   proti   korupcii).   Týmto   spôsobom   totiž   dochádza k znerovnoprávneniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov, teda k porušeniu čl. 1 ústavy. (...)

2. Základná a dlhodobo účinná úprava väzby na území SR, ktorá je vyjadrená v § 71 ods. 1 TP, vychádza z kumulatívneho usporiadania jej dôvodov. To znamená, že k základnej podmienke, ktorú predstavuje obvinenie z trestného činu (teda dostatočne a hodnoverne odôvodnené   podozrenie   z   jeho   spáchania),   musí   pristúpiť   aspoň   jeden   z ďalších konkrétnych faktorov - obava z úteku, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti - aby mohla byť osoba do väzby vzatá alebo v nej ďalej držaná.

3. ESĽP   v Štrasburgu   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti (vo vzťahu   k   čl.   5   ods.   3 Dohovoru) opätovne zdôrazňuje, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom, keď má väzba   trvať   naďalej,   musí   pristúpiť   iný   významný   a dostatočný   („relevant   and sufficient“) dôvod alebo dôvody a naviac musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou („special diligence“). (...)

4. Podľa § 79 ods. 2 TP je povinnosťou všetkých organov činných v trestnom konaní skúmať   v   každom   období   trestného   stíhania,   či   dôvody   väzby   ešte   trvajú   alebo   či   sa nezmenili. Rovnakú povinnosť tieto orgány samozrejme majú aj pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustení na slobodu alebo o zrušení peňažnej záruky podľa § 81 ods. 5 TP. Závery, ku ktorému tieto orgány dospejú pri svojom rozhodovaní, musia byť celkom jasné, zrozumiteľné, a preto aj preskúmateľné, a to o to viac, že ide o ústavne zaručené právo na osobnú   slobodu,   resp.   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru. (...)

5. Prostriedok   nápravy   („remedy“),   ktorý   poskytuje   č. 5   ods. 4   Dohovoru,   musí v zmysle rozhodovacej činnosti byť:

a) účinný a dostatočne istý,

b) prístupný   prostredníctvom   nezávislého   a   nestranného   súdu,   ktorý   je   schopný poskytnúť sťažovateľovi procesné záruky a má tiež právomoc prepustiť ho na slobodu,

c) urýchlene k dispozícii. (...)

6. Sťažovateľ   mal   právo,   aby   voči   nemu   špeciálny   súd   podľa   uvedených   zásad, týkajúcich   sa   preskúmania   zákonnosti   existencie   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1 písm. c)   TP   a   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   postupoval.   Dôvodom   väzby   však   nemôže   byť   len všeobecne poňaté nebezpečie z pokračovania bližšie neurčenej a neurčitej trestnej činnosti, podľa súdu ešte „umocnenej“ výkonom advokátskej činnosti.»

Podľa sťažovateľa „... súd vôbec nepreskúmaval ani dôvodnosť samotného trestného stíhania, ako základ pre úvahu o ďalšom dôvode väzby, čím porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:„1. Špeciálny   súd   v   Pezinku   uznesením   z   12. 12. 2006,   sp. zn.   BB-Pš 44/05, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť trvania väzby sťažovateľa, porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

2. Toto uznesenie sa zrušuje a vec sa vracia špeciálnemu súdu.

3. Priznáva finančnú satisfakciu sťažovateľovi v sume 1 mil. Sk, ktorú mu vyplatí Špeciálny súd v Pezinku do 1 mesiaca.

4. Priznáva   sťažovateľovi   trovy   konania   6.343 Sk,   ktoré   ŠS   v   Pezinku   vyplatí do 1 mesiaca k rukám JUDr. E. Ľ.“

Na výzvu ústavného súdu na odstránenie nedostatkov podania z 23. augusta 2006 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 31. augusta 2006, v ktorom zdôraznil najmä nasledovné skutočnosti:

«Konaním a rozhodnutím špeciálneho súdu z 12. 6. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05 boli porušené sťažovateľove práva a slobody, garantované

a) čl. 5 ods. 3, 4 Dohovoru, resp. čl. 17 ods. 2 ústavy tým, že

- výklad   zákonných   znakov   „konkrétnych   skutočností“   (vo   vzťahu   k   dôvodom kolúznej   väzby)   špeciálny   súd   nevyvodil   z   povahy   konkrétnej   s   individualizovanej   veci, včítane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a charakteru profesie, ktorú vykonával a vykonáva,   ale   tvrdené   (a   nedostatočne   zistené)   dôvody   väzby   videl   vo   vykonávaní slobodného povolania, garantovaného čl. 35 ústavy,

- že   ak   bolo   rozhodnutie   o   vzatí   do   väzby   vydané   v   rozpore   so   zákonom,   táto nezákonnosť sa preniesla aj na naväzujúce rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vrátenie kaucie, lebo právo nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu, sa viaže aj na trvanie väzobných dôvodov, nadväzujúcich na základ skutkov, ktoré musia byť kvalifikovateľné ako trestné činy a nie obchodnoprávne úkony;

b) čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 a 48 ústavy tým, že

- sťažovateľa   súdil   špeciálny   súd,   ktorý   podľa   nás   nemá   atribúty   nezávislého a nestranného súdneho orgánu pre určitú systémovú a najmä politickú korupciu (platovú, funkčnú a kariérnu ap.),

- po vyjadrení špeciálneho prokurátora, nedal sťažovateľovi možnosť repliky naň a byť vypočutý (narušená „rovnosť zbraní“), resp. nedal mu právo podať proti uzneseniu sťažnosť na nadriadený súd,

- zmanipulovaná   metóda   spájania   a   rozpájania   jednotlivých   vecí   u   sťažovateľa nezaistila možnosť sa k jednotlivým skutkom vyjadriť a ani nevedel, čo ktorý spis obsahuje, keď vzápätí bol spojený,

- prehliadky   advokátskej   kancelárie   boli   vykonané   opakovane   a   v rozpore so zákonom (bez prítomnosti ich vlastníka - sťažovateľa, hoci išlo o súkromné priestory a bez vedomia SAK a na vyťaženie iných skutočností, než domové prehliadky boli povolené ap.);

c) čl. 13 Dohovoru, tým, že bez opravného prostriedku voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o vrátenie kaucie, tento nemá účinný prostriedok, ktorým sa mu zaistí plná   jurisdikcia   a   v   jej   rámci   náprava   a   odstránenie   zásahov   do   základných   práv sťažovateľa;

d) čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   Dohovoru   tým,   že   sa   neoprávnene   zasiahlo do majetku   sťažovateľa   (kaucia   zložené   jeho   manželkou   patrila   do   BSM   ako   spoločný majetok), čo je nezlučiteľné s právom na rešpektovanie jeho majetku.»

Súčasne upravil petit svojej sťažnosti takto:

„1. Špeciálny súd v Pezinku - pracovisko v Banskej Bystrici - v konaní a rozhodnutím z   12. 6. 2006,   sp.   zn.   BB-Pš   44/05,   porušil   základné   práva   JUDr.   J.   M.,   a to právo garantované čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru (čl. 17 ods. 2 ústavy), čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru.

2. Uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku - pracovisko v B. Bystrici z 12. 6. 2006, sp. zn. BB-Pš 44/05 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 mil. Sk, ktorú sumu mu vyplatí špeciálny súd do 1 mesiaca.

4.   JUDr.   J.   M.   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume   10.335 Sk   -   3 úkony po 2 894 = 8.682 + 1 653 DPH), ktorú sumu vyplatí špeciálny súd na účet JUDr. E. Ľ., (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade špeciálneho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu   alebo   inú   úradnú   osobu   splnomocnenú   zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   majetku   s výnimkou   verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   uznesením   vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii Stred B., sp. zn. ČVS: PPZ-71/BPK-S-2005   z   12. decembra 2005   bolo   začaté   trestné   stíhanie   sťažovateľa   ako   obvineného pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Sťažovateľ bol vzatý z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku do väzby na základe uznesenia sudcu špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 zo 14. decembra 2005, proti ktorému podal sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp. zn.   2 Toš 29/2005 z 12. januára 2006 o sťažnosti sťažovateľa rozhodol tak, že ju zamietol. Uznesením sudcu pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-Pš 44/05   zo   7.   marca   2006   bol sťažovateľ prepustený z väzby a prijala sa peňažná záruka v sume 200 000 Sk. O žiadosti sťažovateľa o zrušenie peňažnej záruky z 29. mája 2005 rozhodol   uznesením sudca   pre prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 tak, že peňažnú záruku nezrušil, lebo nepominuli všetky dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, pretože dôvody väzby u sťažovateľa   ako obvineného   naďalej trvajú   podľa   § 71   ods.   1   písm. c)   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.; ďalej len „Trestný poriadok“).

Ústavný   súd   na Úrade   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) 12. septembra 2006 zistil, že trestná vec proti sťažovateľovi ako obvinenému pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 je v štádiu súdneho konania po podaní obžaloby, ktorá bola podaná 14. augusta 2006.

Ústavný súd zo spisu vedeného špeciálnym súdom   pod sp. zn. BB-Pš 44/05 tiež zistil, že špeciálny súd zaslal žiadosť sťažovateľa o vrátenie peňažnej záruky na vyjadrenie úradu   špeciálnej   prokuratúry.   Dňa   5. júna 2006   bolo   špeciálnemu   súdu   doručené ich stanovisko,   ktoré   bolo   zaslané   na   vyjadrenie   sťažovateľovi,   ako   aj   jeho   obhajcovi a ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril svojím podaním doručeným špeciálnemu súdu 7. júna 2006.

Ústavný súd súčasne zo spisu vedeného špeciálnym súdom pod sp. zn. BB-Pš 44/05 zistil, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie špeciálneho súdu z 12. júna 2006 sp. zn. BB-Pš 44/05   nadobudlo   právoplatnosť   12. júna 2006,   pričom   toto   rozhodnutie   mu   bolo doručené 16. júna 2006 a jeho obhajcovi 14. júna 2006.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie ním   označených základných   práv a slobôd napadnutým rozhodnutím špeciálneho   súdu   najmä   preto,   že   nepokladal   uznesenia   špeciálneho   súdu   sp.   zn. BB-Pš 44/05 zo 14. decembra 2005 o vzatí do väzby za zákonné, na základe čoho podľa sťažovateľa „táto   nezákonnosť   sa preniesla   aj   na naväzujúce   rozhodnutie   o   zamietnutí žiadosti o vrátenie kaucie...“.

Ústavný súd zo spisu ďalej zistil, že sťažovateľ zákonnosť rozhodnutia špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 zo 14. decembra 2005 o vzatí do väzby namietal aj v sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Toš 29/2005 z 12. januára 2006,   z   ktorého   medzi   iným   vyplýva,   že „Zo   spisového   materiálu,   ktorý sa k osobám oboch obvinených viaže je zrejmá povaha, spoločenská nebezpečnosť i rozsah protispoločenského konania. Vykonané dôkazy, vo vzťahu k obvinenému JUDr. M. naviac prezentujú   dôvodnosť   záveru,   že   z jeho   strany   nešlo   ani   o jednorázové,   ani   o náhodilé vybočenie   z riadneho   spôsobu   života,   ale   opakovanú,   premyslenú   a plánovanú   trestnú činnosť.   Trestné   stíhanie je v samotnom počiatku,   zhromažďovanie dôkazov v prospech i proti   obvineným   si   žiada   čas   i   vykonanie   úkonov,   subjektívne   pocity   obvinených o nepreukázaní viny sú irelevantné pretože dosiaľ produkované dôkazy svedčia o dôvodnom podozrení,   že   skutky,   pre   ktoré   sú   stíhaní   spáchali.   (...)   Pokiaľ   obvinený   JUDr.   J.   M. ponúkol v sťažnostných dôvodoch (...) bližšie nekonkretizovanú peňažnú záruku na náhradu svojej   väzby,   tento   návrh   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (...)   neakceptoval,   pretože nezistil nielen formálne, ale predovšetkým materiálne podmienky pre naznačený postup“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006   bolo   rozhodnuté   o žiadosti   sťažovateľa   o   zrušenie   peňažnej   záruky, a nie o osobnej slobode alebo majetku sťažovateľa, ktorej špeciálny súd nevyhovel.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v ktorej   namieta   porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozhodnutím špeciálneho   súdu   sp.   zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože medzi napadnutým rozhodnutím špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu nie je žiadna príčinná súvislosť.

Ústavný súd zároveň poukazuje, že podľa § 81 ods. 5 Trestného poriadku peňažnú záruku zruší na návrh prokurátora alebo obvineného, alebo osoby, ktorá ju zložila, alebo aj bez návrhu súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie, ktorý o jej prijatí rozhodol, ak pominuli alebo sa zmenili dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli. (...), na základe čoho vzhľadom na súčasné štádium konania v trestnej veci, keď prípravné konanie skončilo a trestná veci sťažovateľa sa nachádza v štádiu konania pred súdom po podaní obžaloby, keď súd z úradnej povinnosti skúma, či nie sú splnené podmienky na zrušenie peňažnej záruky   podľa   §   81   ods. 5   Trestného   poriadku,   by   bolo   možné   sťažnosť   v tejto   časti aj z dôvodu   nedostatku   právomoci   vzhľadom   na subsidiaritu   právomoci   ústavného   súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.

2. Podľa tvrdenia sťažovateľa rozhodnutím špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 došlo i k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Sťažovateľ   podal   špeciálnemu   súdu   26. mája 2006   žiadosť   o   zrušenie   peňažnej záruky v sume 200 000 Sk, ktorú sudca pre prípravné konanie prijal ako nahradenie jeho väzby,   a   o   ktorej   špeciálny   súd   rozhodol,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   názorov sťažovateľa. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutia špeciálneho súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor špeciálneho súdu svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by záver špeciálneho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov.

Osobitne sa ústavný súd zameral na preskúmanie námietky sťažovateľa ohľadom porušenia   princípu   rovnosti   zbraní   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že špeciálny súd «po vyjadrení špeciálneho   prokurátora,   nedal   sťažovateľovi   možnosť   repliky   naň   a   byť   vypočutý (narušená „rovnosť zbraní“)...».

Podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku má obvinený, obhajca, poškodený (...) právo nazerať do spisov...

Právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého súčasťou sú aj princíp „rovnosti zbraní“ a „princíp kontradiktórneho prejednania veci“, sa vzťahuje na každé konanie, v ktorom   sa   rozhoduje o občianskom práve alebo záväzku, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.

V prípade sťažovateľa sa rozhodovalo o jeho žiadosti o zrušenie peňažnej záruky, teda   išlo   síce   o   trestné   konanie,   v   ktorom   je   aplikovateľný   dohovor,   ale   nešlo o rozhodovanie   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   sťažovateľa,   čo   znamená,   že   aj v prípade   námietky   sťažovateľa   ohľadom   porušenia   rovnosti   zbraní   napadnutým rozhodnutím   niet   príčinnej   súvislosti   medzi   týmto   rozhodnutím   špeciálneho   súdu a namietaným porušením princípu rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru rozhodnutím špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 44/05 z 12. júna 2006 tým, že nemá opravný prostriedok voči „uzneseniu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o vrátenie kaucie“.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému) porušeniu   práva   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v trestnom konaní.

Preto   napadnuté   konanie špeciálneho súdu   nesignalizuje žiadnu   možnosť   priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   aj   vo   vzťahu   k   tejto   časti   sťažnosti   tak,   že ju odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

4. Sťažovateľ   ďalej   namieta   aj   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46 a čl. 48 ústavy.

Ak   ústavný súd primerane aplikujúc   § 31a   zákona   o ústavnom   súde,   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Trestného poriadku poučí sťažovateľa o jeho procesných právach   a povinnostiach   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   s cieľom   poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa   výzvy   ústavného   súdu   a pokyny   na   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   v nej obsiahnuté   rešpektovať.   V prípade   nerešpektovania   uvedenej   povinnosti   sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek výzve ústavného súdu z 23. augusta 2006   nedoplnil   sťažnosť   tak,   aby   obsahovala   v tejto   časti   predpísané   náležitosti   podľa § 20 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   napriek   tomu,   že   bol   kvalifikovane   zastúpený advokátkou.

Sťažovateľ v sťažnosti síce uviedol, v čom vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy (s ktorými namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ale tieto   základné práva   bližšie nekonkretizoval   a neuviedol   ich ani   v petite sťažnosti, pričom ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnostiach v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde petitom viazaný (obdobne napr. IV. US 101/04).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006