znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 367/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť P. D., zastúpeného advokátom JUDr.   Pavlom   Malichom,   Dunajská   25,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.   k.   2   Cob   313/2013-756   z 15. januára   2014   a v spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava III sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014 doručená faxom a 10. marca 2014 doplnená predložením originálu sťažnosť P. D., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva na spravodlivý proces podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   2   Cob   165/2013-732   z   3.   decembra   2013   v   spojení   s   uznesením krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   313/2013-756   z 15. januára 2014   a   v   spojení   s   rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že «Medzi   sťažovateľom   a P.   P.,   ako   súčasným štatutárnym   orgánom   (t.   j.   konateľom)   navrhovateľa,   došlo   začiatkom   roku   2001 k vzájomnej   dohode   o   spoločnom   podnikaní.   Sťažovateľ   mal   na   základe   tejto   dohody do spoločného podnikania vložiť celý svoj vtedajší podnik... s tým, že P. P. mal zaplatiť sťažovateľovi polovicu tejto hodnoty podniku. V rámci spoločného podnikania mal tvoriť jeho základ (motorové vozidlá, zamestnanci) práve podnik sťažovateľa, pričom P. P. sa mal na   jeho   chode   podieľať   hlavne   svojím   know-how   a   kontaktmi   v oblasti   „kongresovej turistiky“.   Zo   strany   P.   P.   bolo   v   tejto   súvislosti   navrhnuté   odkúpenie   100   %   podielu v existujúcej   nemeckej   obchodnej   spoločnosti   M.,   t.   j.   navrhovateľa,   k čomu   došlo   dňa 23. 11. 2001, pričom novými spoločníkmi tejto spoločnosti sa stali obaja účastníci dohody v pomere   50:50.   Následne   prišlo   dňa   07. 12. 2001   k   založeniu   slovenskej   obchodnej spoločnosti M. S... ktorej jediným spoločníkom bola obchodná spoločnosť M... Práve táto slovenská spoločnosť mala vykonávať reálnu podnikateľskú činnosť v zmysle vzájomnej dohody o spoločnom podnikaní, pričom túto podnikateľskú činnosť viedol sťažovateľ, zatiaľ čo činnosť spoločnosti M. zabezpečoval zasa fakticky P. P., a to z dôvodu jeho znalosti nemeckého jazyka. Účtovníctvo spoločnosti M. viedla nemecká účtovnícka spoločnosť J., s ktorou komunikoval výlučne P. P.; sťažovateľ jeho prostredníctvom iba zasielal účtovné doklady týkajúce sa spoločnosti M. S.

Medzi   obchodnými   spoločnosťami   M.   a M.   S.   bol   dojednaný   osobitný   systém vzájomnej   fakturácie   zákazníkov,   ktorý   zvýhodňoval   spoločnosť   M.,   t.   j.   navrhovateľa. V dôsledku   nerovnovážnych   finančných   tokoch   spôsobených   dohodnutým   systémom fakturácie, dochádzalo k stále výraznejšiemu odčerpávaniu finančných zdrojov spoločnosti M.   S.,   následkom   čoho   bol   nútený   sťažovateľ   ako   jej   vtedajší   konateľ   pristúpiť k tzv. krátkodobej finančnej výpomoci v prospech spoločnosti M. S. zo strany spoločnosti M., a to priamym výberom finančných prostriedkov z bankového účtu tejto spoločnosti, pričom toto realizoval 8 výbermi v období od 04. 04. 2003 do 22. 10. 2003, keď z účtu spoločnosti   M.   vybral   sumu   v   celkovej   výške   24.739,50   EUR   (v   zmysle   vtedajšieho menového   kurzu   k   slovenskej   korune).   V   priebehu   druhej   polovice   roka   2003   sa   však ukázalo,   že   spoločné   podnikanie   prostredníctvom   dvoch   personálne   a   majetkovo prepojených spoločností neprináša obojstranne uspokojivé výsledky, keďže P. P. nedokázal uskutočniť   predpokladané   kongresy,   na   čo   následne   doplácala   celá   spoločnosť   M. V dôsledku nesplnenia očakávaní zo spoločného podnikania pristúpili teda obaja vtedajší spoločníci   obchodnej   spoločnosti   M.   k   vzájomnej   dohode,   ktorá   mala   zabezpečiť osamostatnenie   oboch   prepojených   spoločností   formou   zmlúv   o   prevode   obchodných podielov uzavretých v októbri roku 2003. Sťažovateľ si ponechal 100 % obchodný podiel v spoločnosti M. S. a P. P. sa stal 100 % vlastníkom spoločnosti M.

Napriek   vyššie   uvedeným   skutočnostiam,   spoločnosť   M.,   v   ktorej   je   100   % spoločníkom   P.   P.,   pristúpila   k   podaniu   žaloby   na   sťažovateľa   z   dôvodu   údajného spôsobenia škody zo strany sťažovateľa ako vtedajšieho konateľa spoločnosti M. v zmysle ust.   § 135a ods.   1 a 2 zákona č.   513/1991 Zb.   Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“),   pričom   ako   škodu   údajne   spôsobenú spoločnosti M. v žalobe uvádzala celkovú sumu výberov sťažovateľa z účtu spoločnosti, zrealizovaných v roku 2003.».

Na základe sťažovateľom opísaného skutkového stavu sa obchodná spoločnosť M. (ďalej   len   „žalobca“),   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28   Cb   2/2009 domáhala proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 34 148,44 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu   34   148,44   €   spolu   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške   14   %   ročne   zo   žalovanej pohľadávky od 1. apríla 2005 do zaplatenia a trovy konania.

Sťažovateľ   podal   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   v   časti výroku o zaplatenie sumy 34 082,77 €, v ktorom namietal:

„a) porušenie ust. § 205 ods. 2 písm. c) OSP, keď prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy,

b) nedostatočné vykonanie dôkazov prvostupňovým súdom v konaní, ktoré viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP,

c) a nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom podľa ust. § 205 ods. 2 písm.   f)   OSP,   keď   sa   prvostupňový   súd   nevysporiadal   s   otázkou,   či   boli   splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody voči sťažovateľovi.“

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 63/2011-510 z 29. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) na základe sťažovateľom podaného dovolania uznesením sp. zn. 4 Obdo 4/2013 z 30. apríla 2013   zrušil   predmetný   rozsudok   krajského   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   nové   konanie a rozhodnutie.

V zmysle záväzného právneho názoru dovolacieho súdu krajský súd 26. novembra 2013   doručil   sťažovateľovi   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   28   Cb   93/2005-143 z 31. decembra 2007 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o právomoci“), podľa ktorého je v právomoci okresného súdu rozhodnúť v danej veci a ktoré nebolo pôvodne sťažovateľovi zo strany okresného súdu doručované.

Krajský   súd   opätovne   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   2   Cob   165/2013-732 z 3. decembra   2013,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   z 21.   októbra   2010   potvrdil   ako vecne správny. Súčasne rozhodol o trovách odvolacieho a prvostupňového konania.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   krajský   súd   uznesením   č.   k. 2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014 zrušil uznesenie o právomoci podľa § 221 ods. 1 písm.   i)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   bez   vecného   preskúmania odvolacích dôvodov sťažovateľa.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   165/2013-732 z 3. decembra   2013   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   313/2013-756 z 15. januára   2014   a   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   28   Cb   2/2009 z 21. októbra   2010   došlo   k   porušeniu   jeho   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny   a dohovoru z dôvodu, že

„a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe navrhovateľa   v   celom   rozsahu,   za   situácie,   kedy   odvolací   súd   jasne   a   zrozumiteľne neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ opakovane namietal voči viacerým nedostatkom oboch súdnych rozhodnutí...,

b)   sa   rozhodlo   v   rozpore   so   záväzným   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí stanovil ďalší postup odvolaciemu súdu, čo ale tento súd nezohľadnil v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní...,

c)   sa   nejasne   a   nezrozumiteľne   určila   právomoc   slovenských   všeobecných   súdov rozhodnúť v predmetnej právnej veci...

d)   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   sú   arbitrárne,   nakoľko   sú   nejasné a zmätočné a súdy v nich neskúmali a nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo   relevantné   námietky   sťažovateľa   vznesené   v   súdnom   konaní,   v   odvolaní i v dovolaní,   pričom   v   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutiach   ani   neuviedli,   prečo   tak neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.

Sťažovateľ k dôvodom namietanej nesúladnosti označených rozhodnutí s ústavou, listinou a dohovorom v odôvodnení sťažnosti bližšie uviedol:

«... výroková časť Rozsudku Krajského súdu, tak ako odznela pri vyhlásení tohto rozhodnutia...   na   pojednávaní   dňa   03.   12.   2013,   nezodpovedá   písomnému   vyhotoveniu daného rozhodnutia, ktoré bolo doručené odporcovi.... vo vyhlásenom výroku Rozsudku Krajského   súdu   sa   uvádza,   že   sťažovateľ   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   trovy odvolacieho   a   dovolacieho   konania,   pričom   v   písomnom   vyhotovení   predmetného rozhodnutia sa hovorí už iba o priznaní trov odvolacieho konania...

Krajský súd v Bratislave sa ďalej v rámci odôvodnenia Rozhodnutia o právomoci sám nezaoberal právomocou konať prvostupňového súdu a neprijal v tomto smere žiadne vlastné   závery,   iba   odkázal...   na   práve   zrušené   Uznesenie   o   právomoci...   Keďže   pred podaním   tejto   ústavnej   sťažnosti   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodol   tak,   že   Uznesenie o právomoci   vydané   Okresným   súdom   Bratislava   III   zrušil   v   celom   rozsahu,   stratilo relevanciu aj odôvodnenie samotného Rozsudku Krajského súdu, ktoré výslovne odkazovalo na   toto   rozhodnutie   vo   veci   právomoci   slovenských   súdov.   V   zmysle   uvedeného   teda považujeme Rozsudok Krajského   súdu za zmätočný   a nepreskúmateľný,   keďže   odkazuje na neexistujúce rozhodnutie iného súdu nižšieho stupňa...

Krajský súd v Bratislave taktiež stále náležite nezdôvodnil, prečo nevykonal dôkaz navrhovaný sťažovateľom v písomnom vyjadrení zo dňa 27. 09. 2010, v rámci ktorého by zaviazal   navrhovateľa   predložiť   súdu   účtovné   doklady,   na   základe   ktorých   bola vypracovaná jeho účtovná závierka za rok 2004...

Postupom   súdov   v   prvostupňovom   a   druhostupňovom   konaní   prišlo   k   porušeniu zásady spravodlivého súdneho procesu aj tým, že súdy v odôvodnení Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu uvádzali iba skutočnosti týkajúce sa výberu finančných   prostriedkov   zo   strany   sťažovateľa,   a   nie   aj   predložené   účtovné   doklady spochybňujúce tvrdenia v žalobe navrhovateľa...

Zo strany Okresného súdu Bratislava III, rovnako ako Krajského súdu v Bratislave, nebolo   ďalej   preukázané   porušenie   zákonných   povinnosti   zo   strany   sťažovateľa   ako vtedajšieho   konateľa   spoločnosti M...   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ od   začiatku konania namietal, že neporušil žiadnu zákonnú povinnosť podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka,   súdy   sa   jeho   námietkami   vôbec   nezaoberali...   Krajský   súd   v Bratislave neodôvodnil, prečo pri sťažovateľovi nie sú naplnené liberačné dôvody v zmysle ust. § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom túto otázku mal Krajský súd v Bratislave na základe Odvolania i neskoršieho Uznesenia NS SR podrobne preskúmať...

K   otázke   samotnej   výške   škody   sťažovateľ   opakovane   uvádzal,   že   nakoľko   suma finančných prostriedkov v mene euro, ktoré boli sťažovateľom vybrané z účtu navrhovateľa, predstavovala iba sumu 24.739,50 EUR, tak Rozsudok Okresného súdu už znel na sumu 34.148,44 EUR. Je očividné, že v priebehu prvostupňového konania sa „navýšila“ suma škody, ktorú priznal Okresný súd Bratislava III navrhovateľovi, o takmer 10.000,00 EUR, a to bez zodpovedajúceho právneho dôvodu...

Sťažovateľ predložil počas odvolacieho konania Krajskému súdu v Bratislave súdne rozhodnutia   (najmä   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 1 Obo 16/2008), z ktorých vyplýva, že je vadou rozhodnutia podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného   zákonníka,   ak   z   odôvodnenia   rozhodnutia   nevyplýva,   ktoré   z   označených a predložených dôkazov účastníka súd nepovažoval za relevantné pre preukázanie, že tento konal v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Sťažovateľ predložil Krajskému súdu v Bratislave taktiež viacero listinných dôkazov (napr. faktúry č...), z ktorých vyplývalo, že konal za spoločnosť M. v dobrej viere a v jej záujme... Krajský súd v Bratislave komplexne neskúmal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, namietanú sťažovateľom, pričom sa uspokojil s prevzatím tvrdení navrhovateľa,   resp.   jeho   právneho   zástupcu   týkajúcich   sa   právneho   posúdenia   danej veci...»

Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces P. D., garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2013, sp. zn. 2Cob/165/2013-732, v spojení v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa   15. 01. 2014,   sp.   zn.   2Cob/313/2013-756,   a   s   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 28Cb/2/2009-376, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 12. 2013, sp. zn. 2Cob/165/2013- 732, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 01. 2014, sp. zn. 2Cob/313/2013- 756, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 28Cb/2/2009- 376, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   Bratislava   III   sú   povinné   spoločne a nerozdielne nahradiť P. D. ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.203,08 EUR, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd odložil   vykonateľnosť napadnutého rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   165/2013-732   z   3.   decembra   2013   v   spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 Cb 2/2009 z 21. októbra 2010

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V súčinnosti s okresným súdom ústavný súd zistil, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 7. februára 2014 dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) a § 238 ods. 2 OSP, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd nerozhodol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014, ústavný súd konštatuje, že uvedeným uznesením krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o právomoci podľa § 221   ods.   1   písm.   i)   OSP   ako   nadbytočné.   Krajský   súd   viazaný   právnym   názorom dovolacieho súdu v namietanom uznesení konštatoval, že okresný súd vydal uznesenie o právomoci nadbytočne, pretože s otázkou namietanej právomoci okresného súdu sa mal vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej. Uvedený nedostatok krajský súd odstránil tým, že rozsudkom č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 vo veci opätovne   rozhodol,   pričom   v   jeho   odôvodnení   sa   zaoberal   aj   námietkou   sťažovateľa týkajúcou sa právomoci okresného súdu konať v predmetnej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal proti rozsudku č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 dovolanie, v ktorom okrem iného namietal aj spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s uvedenou námietkou,   otázka   namietanej   právomoci   okresného   súdu   bude   predmetom   dovolacieho konania.

Navyše, ak bol sťažovateľ toho názoru, že mu namietaným uznesením krajského súdu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   (v   dôsledku   vecného   neprerokovania odvolania), mal možnosť podať proti nemu dovolanie z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP.

Aj ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že prípustnosť dovolania opierajúceho sa o niektorý z dôvodov uvedených v § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu (bez ohľadu na povahu a predmet konania), ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád uvedených v tomto ustanovení (III. ÚS 171/06, IV. ÚS 238/07, II. ÚS 1/08).

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr.   I.   ÚS   85/97,   II.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   78/02).   Ak   všeobecný   súd v súlade so všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, v takom prípade ústavný súd s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený vo veci namietaného porušenia základného práva alebo slobody konať (obdobne II. ÚS 54/02).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku,   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať   o   návrhu   sťažovateľa   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu, ako aj o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014