znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 367/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 5271/2012 až sp. zn. Rvp 5286/2012, sp. zn. Rvp 5482/2012, sp. zn. Rvp 5528/2012 až sp. zn. Rvp 5533/2012 a sp. zn. Rvp 5541/2012 až sp. zn. Rvp 5542/2012 vo veci namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, zákazu diskriminácie upraveného v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1010/2011 a jeho uznesením z 2. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 254/2008 a jeho uznesením z 24. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 208/2008 a jeho uznesením z 25. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 421/2008   a jeho   uznesením   z 24. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Er 424/2008   a jeho   uznesením   z 26. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Er 81/2009   a jeho   uznesením   z 25. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Er 447/2003   a jeho   uznesením   z 25. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Er 1145/2011   a jeho   uznesením   z 3. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 Er 1069/2011   a jeho   uznesením   z 3. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 Er 1122/2011   a jeho   uznesením   z 3. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 29/2011   a jeho   uznesením   z 25. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Er 307/2003   a jeho   uznesením   z 25. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Er 345/2003   a jeho   uznesením   z 25. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Er 367/2003   a jeho   uznesením   z 25. januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Er 1009/2011   a jeho   uznesením   z 23. marca   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Er 138/2011   a jeho   uznesením   z 29. marca   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Er 629/2012   a jeho   uznesením   zo   7. mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 629/2012   a jeho   uznesením   zo   7.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Er 522/2012   a jeho   uznesením   zo   14.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 628/2012   a jeho   uznesením   zo   7.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Er 521/2012   a jeho   uznesením   zo   14.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Er 662/2012   a jeho   uznesením   z 11.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 Er 663/2012   a jeho   uznesením   z 11.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Er 488/2012   a jeho   uznesením   z 10.   mája   2012   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 Er 629/2012 a jeho uznesením zo 4. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   5271/2012   až   sp.   zn.   Rvp 5286/2012,   sp.   zn.   Rvp   5482/2012,   sp.   zn.   Rvp   5528/2012   až   sp.   zn.   Rvp   5533/2012 a sp. zn. Rvp 5541/2012 až sp. zn. Rvp 5542/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5271/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2012, 28. mája 2012, 6. júna 2012 a 12. júna 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“),   vedené   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp 5271/2012   až   sp.   zn.   Rvp 5286/2012, sp. zn. Rvp 5482/2012, sp. zn. Rvp 5528/2012 až sp. zn. Rvp 5533/2012 a sp. zn.   Rvp   5541/2012   až sp.   zn.   Rvp   5542/2012,   ktorými   namietal   porušenie   zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   zákazu   diskriminácie   upraveného   v čl.   14   dohovoru   a práva   na ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1010/2011 a jeho uznesením z 2. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 254/2008 a jeho uznesením   z 24.   januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 Er 208/2008   a jeho uznesením   z 25.   januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 Er 421/2008   a jeho uznesením   z 24.   januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 Er 424/2008   a jeho uznesením   z 26.   januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 Er 81/2009   a jeho uznesením   z 25.   januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 Er 447/2003   a jeho uznesením   z 25.   januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16 Er 1145/2011   a jeho uznesením   z 3.   januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 Er 1069/2011   a jeho uznesením   z 3.   januára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 Er 1122/2011   a jeho uznesením z 3. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 29/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn 11 Er 307/2003 a jeho uznesením z 25. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 345/2003 a jeho uznesením z 25. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 367/2003 a jeho uznesením z 25. januára 2012, v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 Er 1009/2011   a jeho   uznesením   z 23.   marca   2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 138/2011 a jeho uznesením z 29. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 629/2012 a jeho uznesením zo 7. mája 2012, v konaní vedenom pod   sp. zn.   15 Er 629/2012   a jeho   uznesením   zo   7.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 Er 522/2012 a jeho uznesením zo 14. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 628/2012   a jeho   uznesením   zo   7.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 Er 521/2012   a jeho   uznesením   zo   14.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 Er 662/2012   a jeho   uznesením   z 11.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 Er 663/2012   a jeho   uznesením   z 11.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 26 Er 488/2012   a jeho   uznesením   z 10.   mája   2012   a v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 Er 629/2012 a jeho uznesením zo 4. mája 2012.

Zo sťažností vyplýva, že okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora   z vykonania   exekúcií   v prospech   oprávnenej   – spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), v označených exekučných konaniach z dôvodu   jeho   zaujatosti,   pretože   sťažovateľ   bol   v minulosti   zamestnancom   oprávnenej. Okresný súd o vylúčení sťažovateľa rozhodol prihliadajúc na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.

Sťažnosťami   podanými   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vo   všetkých   uvedených prípadoch   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, a to z dôvodu, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ako súdneho exekútora bez   akéhokoľvek   návrhu   účastníkov   konania,   teda   tak   učinil   ex   offo,   na   čo   podľa sťažovateľa nemal oprávnenie. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že okresný súd svoje napádané rozhodnutia založil výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo inej   exekučnej   veci   (odlišnej   od   napádaných   exekučných   konaní,   pozn.),   a   tiež   toto rozhodnutie ústavného súdu bolo vydané bez tohto, aby sa sťažovateľ mohol v konaní pred ústavným   súdom   k nemu vyjadriť,   a napokon   ani okresný   súd   neumožnil   sťažovateľovi vyjadriť sa k nemu pred vydaním napádaných exekučných rozhodní. Podľa sťažovateľa sú tak   napádané   exekučné   rozhodnutia   okresného   súdu   neodôvodnené   a arbitrárne. V nadväznosti na uvedené tak mali byť podľa sťažovateľa porušené aj jeho „majetkové“ práva, resp. práva na ochranu vlastníctva, pretože uvedeným postupom mu bolo podľa jeho tvrdení odopreté legitímne očakávanie na odmenu za vykonanie predmetných exekučných konaní, na vykonanie ktorých bol už poverený. Napokon podľa sťažovateľa okresný súd v dôsledku uvedeného postupu „... zaobchádzal odlišne s fyzickou osobou – povinným na strane jednej s sťažovateľom na strane druhej“.

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľ v sťažnostiach podaných ústavnému súdu   domáha,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v každom z ním napádaných exekučných konaní bol porušený zákaz diskriminácie upravený v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru, ďalej že bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil ním označené rozhodnutia okresného súdu o jeho vylúčení ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií v označených exekučných konaniach a vrátil veci okresnému súdu na ďalšie konanie a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v každom jednotlivom prípade po 1 000 €. Sťažovateľ taktiež požadoval priznať mu úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5271/2012 až sp. zn. Rvp 5286/2012, sp. zn. Rvp 5482/2012, sp. zn. Rvp 5528/2012 až sp. zn. Rvp 5533/2012 a sp. zn. Rvp 5541/2012 až sp. zn. Rvp 5542/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom,   ku   ktorému   malo   dôjsť postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach,   ako aj jeho rozhodnutiami   tým,   že okresný súd rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako povereného súdneho exekútora z úradnej povinnosti a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania, a tiež bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k jeho vylúčeniu. Podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku podľa sťažovateľa okresný súd napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp.   túto neposúdil   podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcií vylúčil.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania   sťažností   sťažovateľa   (§   25   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde),   a   dospel k záveru, že ich podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05, II. ÚS 90/2012).

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva zákon Národnej rady   Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý v § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho   vykonávajú   tieto   osoby   štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto,   ak   súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd vylúčil exekútora z vykonávania exekúcie   z   dôvodu   zaujatosti   navrhovaného   súdneho   exekútora   voči   oprávnenej,   teda vzhľadom na okolnosť vylučujúcu navrhovaného exekútora z vykonávania exekúcie podľa §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   súdny   exekútor   objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd nepochybne zistil, že sťažovateľ nemal v namietaných konaniach pred okresným súdom, výsledkom ktorých sú namietané rozhodnutia, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (mutatis mutandis   II.   ÚS   113/02,   I.   ÚS   343/09, II. ÚS 245/2011).

Keďže porušenie označených práv v namietaných konaniach pred ústavným súdom namietala osoba odlišná od účastníka týchto súdnych konaní, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Pretože   sťažnosti   sťažovateľa   boli   odmietnuté   ako   celok   a rozhodovanie   o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť napadnuté rozhodnutia okresného súdu, vrátiť mu veci na ďalšie konanie, priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ako aj trovy konania) je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k čomu   v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu týmito požiadavkami sa zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012