znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 367/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. D. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Sž 3/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 8 Sž 3/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. N. b. (ďalej len „n. b.“) má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy podľa   zákona   č.   747/2004   Z.   z.   o dohľade   nad finančným   trhom   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o dohľade“). Je oprávnená vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľkou. Sťažovateľka 16. júna 2007 dostala poverenie, ktorým viceguvernér n. b. poveril JUDr. P. K. (ďalej len „Dr.   K.“)   výkonom   dohľadu   nad   sťažovateľkou   a podpisovaním   všetkých   písomných dokumentov súvisiacich s výkonom dohľadu. Dr. K. vyvolal svojím konaním relevantnú pochybnosť   o svojej   nezaujatosti   v rámci   výkonu   dohľadu,   keď   písomne   požadoval   od klientov sťažovateľky osobné údaje vrátane obzvlášť citlivých zdravotných údajov, uvádzal klientov   do   omylu   a pochybností   o riadnom   fungovaní   podnikateľskej   činnosti sťažovateľky,   hoci   na   takéto   konanie   nebol   oprávnený.   Na   tomto   základe   podala sťažovateľka podľa § 7 zákona o dohľade námietku zaujatosti, ktorou požadovala vylúčenie Dr. K. z výkonu dohľadu na mieste, ako aj z akéhokoľvek výkonu dohľadu na diaľku nad sťažovateľkou. Banková rada n. b. ako orgán príslušný podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade o námietke zaujatosti rozhodla svojím rozhodnutím sp. zn. GUV-1883/2009 z 11. novembra 2009   tak,   že   námietku   zamietla.   Sťažovateľka   v zákonnej   lehote   napadla   rozhodnutie bankovej rady n. b. o námietke zaujatosti žalobou podanou najvyššiemu súdu. Domáhala sa vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia a jeho zrušenia. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sž 3/2010 z 10. júna 2010 bolo konanie o žalobe sťažovateľky zastavené z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a preto toto rozhodnutie nie je preskúmateľné v správnom súdnictve. Rovnako sa podľa najvyššieho súdu rozhodnutie o námietke zaujatosti netýka základných práv a slobôd.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k porušeniu   označených   článkov   ústavy. Predmetom konania by malo byť posúdenie ústavnosti odmietnutia prístupu k súdu a s tým spätej   súdnej   ochrany   sťažovateľky   v dôsledku   zastavenia   konania   najvyšším   súdom z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu nie je rozhodnutím v zmysle § 244 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   ak   sa   rozhodnutie správneho orgánu bez ohľadu na jeho druh alebo formálne označenie dotýka niektorého zo základných   práv   a slobôd,   jeho preskúmanie nesmie byť podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podala žalobu najvyššiemu súdu,   aby   dosiahla   ochranu   svojho   základného   práva   na   spravodlivý   proces   a uplatnila právo na výkon dohľadu nestranným a nezaujatým predstaviteľom n. b. Najvyšší súd však neposkytol   ochranu   k uplatnenému   základnému   právu   s odôvodnením,   že   nejde o rozhodnutie   uvedené   v ustanovení   §   244   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku. Rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   podľa   §   7   ods.   5   zákona   o dohľade   nemá   povahu predbežného, ale ani procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania, pretože je osobitným   rozhodnutím,   ktoré   je   svojou   povahou   konečné   a meritórne.   Nepripustenie súdneho preskúmania takéhoto rozhodnutia správneho orgánu je výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu. Najvyšší súd namiesto toho, aby poskytol ochranu tomuto   právu   sťažovateľky,   sa   uspokojil   s formálnym   konštatovaním,   že   nejde o rozhodnutie, ktoré by zakladalo, menilo alebo rušilo oprávnenia a povinnosti právnických a fyzických osôb.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 8 Sž 3/2010 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 10. júna 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 254,88 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 8 Sž 3/2010-25 z 10. júna 2010 vyplýva, že ním bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti n. b. o preskúmanie rozhodnutia sp. zn. GUV-1883/2009   z 11.   novembra   2009.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   napadnuté rozhodnutie,   ktorým   bola   zamietnutá   námietka   zaujatosti,   nie   je   rozhodnutím   v zmysle § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych   práv   sťažovateľky,   a preto   predmetné   rozhodnutie   nie   je   preskúmateľné v správnom   súdnictve.   Rozhodnutím   o námietke   zaujatosti   sa   iba   preveruje,   či   osoba poverená   výkonom   dohľadu   nie   je   zaujatá,   pričom   bolo   rozhodnuté   iba   o procesných právach. Preto ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu na mieste zo strany n. b. podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 52/02 a III. ÚS 138/03 a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie   priamo   zasiahlo   do   jej   práva   na   spravodlivý   proces,   treba   uviesť,   že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade sa netýka základných práv a slobôd. N. b. dohľadom zisťuje súlad skutočného stavu kontrolovaných záležitostí so stavom ustanoveným v právnych predpisoch, prípadne v interných normatívnych aktoch, príčiny nesúladu tohto stavu, ako aj zodpovednosť príslušných subjektov. Pri vykonávaní dohľadu na mieste n. b. nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. Najvyšší súd dospel   k záveru,   že   predmet   konania   nemožno   vyhodnotiť   ako   rozhodnutie   správneho orgánu   v zmysle   ustanovenia   § 244   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Konanie zastavil,   pretože   žaloba   bola   podaná   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom preskúmavania súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   je,   že   napadnuté   rozhodnutie   n.   b. o námietke   zaujatosti   nie   je   rozhodnutím   v zmysle   §   244   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku a okrem toho má ísť o rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo len o procesných právach. Navyše podľa presvedčenia najvyššieho súdu rozhodnutím nebolo zasiahnuté do hmotných základných ústavných práv.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že napadnutým rozhodnutím bolo zasiahnuté jej právo na spravodlivý proces v súvislosti s jej požiadavkou, aby v rámci výkonu dohľadu konala n. b. prostredníctvom   nezaujatého   zamestnanca.   Keďže   rozhodnutie   zasiahlo   do   základného práva, nemohlo a nesmelo byť zo súdneho prieskumu vylúčené.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať uznesenie najvyššieho súdu ani za arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené. Právny názor, podľa ktorého rozhodnutie bankovej rady   n.   b.   treba   považovať   za   procesné   rozhodnutie,   nie   je   ani   svojvoľný,   ani neodôvodnený. Zároveň zodpovedá skutočnosti, že takýmto rozhodnutím možno zasiahnuť do   základného   práva   na   ochranu   pred   iným   orgánom   v súvislosti   s právom   účastníka konania   na   nestranné   a nezaujaté   konanie.   Možnosť   súdneho   preskúmania   dodržiavania tohto procesného základného práva musí byť zaručená, lebo opačný výklad by bol v rozpore s ústavným   imperatívom   vyjadreným v čl.   46   ods.   2   druhej   vete   ústavy,   podľa   ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. V tejto súvislosti bude mať sťažovateľka možnosť v rámci konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku napadnúť zákonnosť zásahu n. b. do jej práv pri výkone   dohľadu   (§   250v Občianskeho   súdneho   poriadku)   a v rámci   toho   namietať,   že dohľad sa vykonával prostredníctvom zaujatého zamestnanca.

Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že zastavením konania o žalobe sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej námietky, pretože k nej môže dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do jej práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010