znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 367/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2009   predbežne prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   46   ods.   2   Ústavy   slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 Co   504/06   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 9/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 504/06 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 9/08, ako aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 504/06 konal krajský   súd o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   Okresného súdu   Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) vyhlásenému v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 361/05, pričom krajský súd v predmetnom odvolacom konaní uznesením sp. zn. 9 Co 504/06 zo 7. januára 2008   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Proti   uvedenému uzneseniu krajského súdu podal na podnet sťažovateľa generálny prokurátor Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   mimoriadne   dovolanie,   o   ktorom   konal najvyšší   súd   v   napádanom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   M   Cdo   9/08.   Najvyšší   súd uznesením sp. zn. 4 M Cdo 9/08 z 30. apríla 2009 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

Podľa   tvrdení   sťažovateľa   v   označených   konaniach   krajského   súdu,   ako   aj najvyššieho   súdu   bolo   porušené   nielen   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ale aj jeho právo na spravodlivý proces. Krajský súd mal základné právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   porušiť   svojím   postupom   spočívajúcim   v   tom,   že potom,   ako   krajský   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a sťažovateľ   tento   súdny   poplatok   za   odvolanie   ani   nezaplatil,   t.   j.   nebola   splnená podmienka na ďalšie konanie krajského súdu, tento súd aj napriek tomu napokon meritórne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, a to rozsudkom sp. zn. 9 Co   504/06   z   29.   mája   2008,   dokonca   tak   krajský   súd   urobil   ešte   pred   rozhodnutím najvyššieho   súdu   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora.   Najvyšší   súd   mal právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   porušiť   tiež   svojím   postupom,   keď   o mimoriadnom dovolaní rozhodol nevediac o tom, že medzitým krajský súd už meritórne rozhodol aj o odvolaní sťažovateľa, z čoho sťažovateľ usudzuje, že „senát Najvyššieho súdu   nevidel   súdny   spis   16   C/361/05,   9 Co/504/08   ?????   z   čoho   vychádzal   pri rozhodovaní? zo svojvôle! lebo nepoznal skutkový stav!“.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ žiada,   aby ústavný   súd po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   M   Cdo/9/2008   zo   dňa   30.   04.   2009,   a   uznesenie   Krajského   súdu Bratislava 9 Co/504/06-92 zo dňa 07. 01. 2008 ako protizákonné a vec vracia Najvyššiemu súdu na nové konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 4 M Cdo/9/2008 a Krajsky súd Bratislava v konaní 9 Co/504/06 porušujú základné pravá D. B. a sú povinné každý zvlášť zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní od dna doručenia Nálezu Ústavného súdu.“

Súčasne sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ žiada o ustanovenie advokáta, na ktorého nemá peniaze a je nevyhnutný na konanie pred Ústavným súdom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 9 Co 504/06, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 9/08 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1.1 Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu, z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co 504/06 začal krajský súd konať 9. novembra 2006, keď mu bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.   Následne   6.   decembra   2006   krajský   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   zaplatil   súdny poplatok za odvolanie, na čo sťažovateľ 15. decembra 2006 reagoval žiadosťou o priznanie oslobodenia   mu   od   súdnych   poplatkov.   Pre   účely   posúdenia   tejto   žiadosti   krajský   súd 12. marca   2007   vyzval   sťažovateľa   na   preukázanie   jeho   osobných,   zárobkových a majetkových pomerov, na čo sťažovateľ reagoval 20. marca 2007 a podaním doručeným krajskému súdu 22. októbra 2007 sťažovateľ doplnil svoje odvolanie, pričom sa vyjadroval aj k žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Uznesením sp. zn. 9 Co 504/06 zo 7. januára 2008 krajský súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. februára 2008). Následne 8. januára 2008 krajský súd nariadil vo veci odvolania sťažovateľa pojednávanie na 29. máj 2008. Pred konaním nariadeného   pojednávania   nahliadla   do   spisu   10.   apríla   2008   prokurátorka   Krajskej prokuratúry   v   Bratislave,   pretože   spis   nemohol   byť   krajskej   prokuratúre   zapožičaný z dôvodu   nariadeného   pojednávania.   Na   pojednávaní   29. mája   2008   krajský   súd   za prítomnosti účastníkov konania vyhlásil rozsudok, ktorým odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Dňa 13. júna 2008 žiadal najvyšší súd zapožičať spis pre účely rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom krajský súd 19. júna 2009   najvyššiemu   súdu   oznámil,   že   spis   bude   po   písomnom   vypracovaní   rozsudku vyhlásenom na pojednávaní 29. mája 2008 vrátený okresnému súdu. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 504/06 z 29. mája 2008 nadobudol právoplatnosť 14. júla 2008.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 18. mája 2009. Od 14. júla 2008,   keď   bolo   konanie   krajského   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   9   Co   504/06   právoplatne skončené, do podania sťažnosti ústavnému súdu nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

1.2   Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 9/08, ktoré podľa   zistenia   ústavného   súdu   začalo   podaním   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom 13. mája 2008. Následne najvyšší súd pre účely rozhodnutia v danej veci žiadal 13. júna 2008 od krajského súdu (kde sa vec v tom čase nachádzala) o zapožičanie súvisiaceho spisu, ktorý mu však podľa oznámenia krajského súdu z 18. júna 2008 nemohol byť   zapožičaný   s   tým,   že   po   vypracovaní   rozsudku   vyhlásenom   krajským   súdom   na pojednávaní 29. mája 2008 bude spis vrátený okresnému súdu, ktorému bol spis napokon vrátený 3. júla 2008. Následne najvyšší súd žiadal o zapožičanie súdneho spisu už okresný súd, a to 5. januára 2009, pričom spis bol najvyššiemu súdu zapožičaný 16. januára 2009 a následne   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   4   M   Cdo   9/08   z   30.   apríla   2009 (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2009).

Na   základe   uvedeného   prehľadu   procesného   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 9/08 ústavný súd dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu nebol bezdôvodný, keďže na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora nevyhnutne potreboval nahliadnuť do súvisiaceho súdneho spisu, preto bol najvyšší súd nútený čakať na jeho predloženie. Aj keď podľa názoru ústavného súdu mohol najvyšší súd vyvinúť väčšiu procesnú aktivitu v období od 18. júna 2008, keď mu bolo krajským súdom oznámené, že spis je potrebné žiadať od okresného súdu, do 5. januára 2009, keď najvyšší súd žiadal zapožičať spis už od okresného súdu, ktorému bol spis vrátený ešte 3. júla 2008 (t. j. viac ako 6 mesiacov), na druhej strane ústavný súd konštatuje, že toto obdobie, a to aj vzhľadom   na   charakter   posudzovaného   konania,   nie   je   objektívne   spôsobilé   vyvolať porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

2.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva a práva na spravodlivé   súdne   konanie   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co 504/06, ústavný súd z už uvedených dôvodov (pozri bod 1.1) sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.2 Sťažovateľ namietal porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 9/08, ktorého nesprávny, resp. protiústavný postup mal podľa argumentácie sťažovateľa spočívať v tom, že najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti uzneseniu krajského súdu, a to bez toho, aby najvyšší súd mal podľa sťažovateľa vedomosť o tom, že krajský súd už medzičasom aj meritórne rozhodol rozsudkom, z čoho sťažovateľ usudzuje, že najvyšší súd rozhodol bez znalosti skutkového stavu.

Z už uvedeného prehľadu procesných úkonov krajského súdu a najvyššieho súdu v predmetnej   veci   je   zrejmé,   že   námietka   sťažovateľa   odporuje   skutočnosti,   resp.   je nedôvodná, pretože najvyšší súd si pred rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vyžiadal súvisiaci súdny spis, ktorý mu aj bol zapožičaný, a to v čase, keď sa v tomto spise už nachádzalo aj meritórne rozhodnutie (rozsudok) krajského súdu z 29. mája 2008, čo je evidentné aj z toho, že najvyšší súd rozhodoval až 30. apríla 2009.

Okrem   tohto,   v súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným porušením   čl.   46   ods.   2 ústavy, ktorý predpokladá rozhodnutie orgánu verejnej správy, ústavný súd podotýka, že v danom   prípade   najvyšší   súd   nepreskúmaval   rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy,   ale rozhodnutie   krajského   súdu,   takže   z   tohto   hľadiska   ústavný   súd   konštatuje   nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným základným právom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 9/08. O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol, a to ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o žiadosti sťažovateľa   o   ustanovenie   mu   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   ústavným   súdom nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009