znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 366/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť D. B., zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd postupom a uznesením   Okresného súdu Košice-okolie č. k. 5 Er 314/2008-14 z 20. augusta 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE 90/2013 z 29. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   12.   marca 2014   doručená   sťažnosť   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 90/2013   z   29.   novembra   2013   a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   na   Okresnom   súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 Er 314/2008.

Sťažovateľka   v   podstatnej   časti   sťažnosti   uviedla,   že   v   exekučnej   veci   vedenej na okresnom   súde   pod   č.   k.   5   Er   314/2008-14,   v ktorej   vystupuje   ako   povinná, podala 13. júna 2012 návrh na zastavenie exekúcie. Súdny exekútor proti nej vedie exekúciu podľa upovedomenia o začatí exekúcie z 29. apríla 2008 na vymoženie istiny 745,60 € (22 462 Sk) s príslušenstvom, trovy súdneho konania, trovy právneho zastúpenia, poplatku za vydanie poverenia, ako aj na vymoženie odmeny súdneho exekútora.

Pohľadávka oprávnenej proti nej vznikla z jej podnikateľskej činnosti v roku 1996. Podnikanie ukončila pre platobnú neschopnosť. Po ukončení podnikateľskej činnosti má príjem len zo starobného dôchodku, ktorý po odčítaní zrážok v rámci exekúcií, jej Sociálna poisťovňa vypláca dôchodok vo výške 223,40 €.

Sťažovateľka v ďalšom uviedla:„Zo sumy, ktorá je proti mne súdnym exekútorom vymáhaná podľa upovedomenia o začatí exekúcie je zrejme, že ja vo veku 61 rokov pri poberaní minimálneho starobného dôchodku už nie som schopná splatiť vymáhanú pohľadávku, ktorá úrokmi z omeškania, ako aj   neustálych   výdavkov   súdneho   exekútora,   neúmerne   narastá.   Nadobudnúť   majetok dedením   neprichádza   v   úvahu,   pretože   práve   poľnohospodárska   pôda   bola   predmetom dedičstva po mojich rodičoch.

Okresný súd Košice - okolie uznesením z 20. 8. 2012 č. k. 6Er/311/2008-15 zamietol môj   návrh   na   zastavenie   exekúcie   z   dôvodu,   že   Exekučný   poriadok   v   §   70   ods.   1   mi garantuje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti tým, že stanovuje nepostihnuteľnú časť, ktorá   nepodlieha   zrážkam   z   príjmu,   ide   o   sumu   určenú   na   úhradu   najnevyhnutnejších potrieb povinného. Súd poukázal na to, že som zodpovedná za vznik dlhov, tieto neboli včas splatené a oprávnená má právo vlastniť majetok...

V zákonom stanovenej lehote som podala proti uzneseniu odvolanie s tým, že súdny exekútor vedie exekúcie len na môj starobný dôchodok, poľnohospodársku pôdu nepredal, podľa situácie na trhu s nehnuteľnosťami sú spoluvlastnícke podiely nepredajné. Auto je vedené v Centrálnom registri záložných práv v prospech iného veriteľa. V odvolaní som uviedla,   že   starobný   dôchodok   vyplácaný   v   sume   mi   nepostačuje   na   jedlo,   oblečenie, kultúru,   nepostačuje   mi   na   lieky,   platenie   médií   a   musím   si   požičiavať   od   príbuzných. Zotrvala som na zastavení exekúcie s poukazom na sociálnu situáciu a výšku vymáhanej pohľadávky, na majetok, ktorý by nepostačoval ani na odmenu exekútora.

Krajský súd v Košiciach... uznesením č. k. 6CoE/90/2013-24 z 29. 4. 2013 odmietol odvolanie, ktoré som podala proti uznesenie OS Košice - okolie č. k. 5Er/314/2008-14 z dôvodu, že z ust. § 58 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že odvolanie je prípustné iba proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie z dôvodov uvedených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k). Odvolanie proti iným rozhodnutiam nie je prípustné.

Nesúhlasím   s   postupom   porušovateľa,   že   je   prípustné   odvolanie   len   proti rozhodnutiam, ktorým sa exekúcia zastavuje, pretože z toho vyplýva, že odvolanie môže podať len oprávnený, keďže povinný odvolanie nepodá proti uzneseniu, ktorým sa návrhu na   zastavenie   exekúcie   vyhovuje,   naproti   tomu   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   návrhu   na zastavenie exekúcie nevyhovuje, povinný už odvolanie nemôže podať, čím je podľa môjho názoru   porušená   zásada   rovnosti   účastníkov   konania   vyjadrená   v   základných ustanoveniach § 1, 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku ako aj moje právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 6 Dohovoru. Odmietnutím odvolania porušovateľ mi odňal súdnu ochranu, ktorú mi zaručuje Ústava v čl. 46 ods. 1...

Výkonom exekúcie proti mne za situácie, kedy mi neostáva na živobytie, dochádza k porušovaniu   môjho   ústavného   práva,   a   to   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti zakotvenej v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Všeobecné súdy právny predpis nesprávne vykladali, čím postupovali v rozpore s právnymi predpismi.

Ústava SR mi poskytuje širšiu ochranu ako zákon a preto sa jej dovolávam. Takisto aj medzinárodný dokument, ktorý je Slovenská republika viazaná, a to Listina základných práv   a   slobôd   (Zbierka   zákonov,   roč.   1991,   čiastka   6)   mi   zaručuje   v   čl.   10   právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti.

Súd prvého stupňa v uznesení z 20. 8. 2012 č. k. 5Er/314/2008 vyslovil, že oprávnený má právo vlastniť majetok a realizácia môjho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti musí na to reflektovať. Súd neporovnal tieto práva s tým, ktoré právo má prednosť. Každé právo jednej osoby je v svojej podstate konfliktné k právu inej osoby. Uplatnením práva jedného sa obmedzuje dostupnosť iného práva pre osobu, ktorej sa právo priznáva. Konflikt práv sa v   právnom   štáte   rieši   prostredníctvom   požiadavky   spravodlivej   rovnováhy,   ktorá   sa na rozhraní protikladných práv má nastoliť tak, aby ani jedno z konfliktných práv nebolo nadmerne obmedzené kvôli inému právu. Požiadavky spravodlivej rovnováhy je súčasťou opatrení   slúžiacich   pri   obmedzovaní   práva   na   splnenie   ústavnej   podmienky   dbať na podstatu a zmysel obmedzovaného práva.

Proti uzneseniu porušovateľa, ktoré som prevzala dňa 16. 1. 2014, podávam ústavnú sťažnosť, pretože mimoriadny opravný prostriedok, dovolanie, nie je prípustný.

Porušovateľ   mi   odoprel   súdnu   ochranu   a   jeho   postup   nie   je   namieste,   ak   ide o rozhodnutia   a   postupy,   ktoré sa týkajú   základných práv a slobôd.   Odmietnuť   prístup k súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne zaručených práv a slobôd znamená odmietnuť spravodlivosť ako takú...

Ako   sťažovateľka   namietam   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu (spravodlivý proces) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. Namietam, že boli porušené moje základné ústavné práva zakotvené v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, čl. 10 Listiny základných práv a slobôd.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6CoE/90/2013 uznesením z 29. 11. 2013   č.   k.   6CoE/90/2013-24,   ktorým   odmietol   odvolanie   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Košice   -   okolie   20.   8.   2012   č.   k.   5Er/314/2008-14   porušil   právo sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   19   ods.   1   Ústavy   SR,   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   6CoE/90/2013-24   a   uznesenie Okresného súdu Košice - okolie č. k. 5Er/314/2008-14 z 20. 8. 2012 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 listiny každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd uviedol: „Krajský   súd   v   Košiciach   ako   odvolací   súd   prejednal   odvolanie   povinnej   proti výroku   o   zamietnutí   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie povinnej je podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Podľa   ustanovenia   §   202   ods.   2   O.   s.   p.   odvolanie   nie   je   prípustné   ani   proti uzneseniu   v   exekučnom   konaní   podľa   osobitného   zákona,   ak   tento   osobitný   zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Z citovaného zákonného ustanovenia (§ 202 ods. 2 O. s. p.) vyplýva zásada, v zmysle ktorej   proti   uzneseniam   vydaným   v   exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené v tomto predpise, že odvolanie je prípustné.

V danom prípade exekučný súd zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie. Možnosť podania odvolania proti rozhodnutiam o zastavení exekúcie je upravená v ustanovení § 58 ods. 5 Exekučného poriadku tak, že proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) je prípustné odvolanie.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

b) rozhodnutie,   ktoré   je   podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným,

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu   súd   vyhlásil   za   neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý exekúciu nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

k) rozhodol,   že   majetok   štátu   podľa   §   61c   ods.   2   je   nevyhnutne   potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 58 ods. 5 Exekučného poriadku je zrejmé, že odvolanie je prípustné iba proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie z dôvodov uvedených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) Exekučného poriadku, avšak nie je prípustné proti iným rozhodnutiam, týkajúcim sa zastavenia exekúcie.

Odvolanie nie je prípustné ani proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 O. s. p. nie je možné rozširovať prípady prípustnosti podania odvolania aj na iné rozhodnutia, než sú výslovne uvedené v Exekučnom poriadku. Exekučný poriadok taxatívne vypočítava prípady, kedy je možné proti uzneseniu o zastavení exekúcie podať odvolanie.

Keďže   v   danom   prípade   bolo   podané   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   zamietnutí návrhu   zastavenie   exekúcie,   ide   o   odvolanie   podané   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému Exekučný poriadok odvolanie nepripúšťa, a z tohto dôvodu odvolaciemu súdu neostala iná možnosť len odvolanie odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p...“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Vo vzťahu k okresnému súdu ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 314/2008 z 20. augusta 2012 nadobudlo právoplatnosť ešte 7. septembra 2012, pričom proti tomuto uzneseniu odvolanie nebolo prípustné.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I.   ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je voči okresnému súdu podaná oneskorene, pretože sťažovateľka ňou napáda konanie, ktoré právoplatne skončilo 7. septembra 2012.

Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

2. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že krajský súd tým, že nepripustil odvolanie s odôvodnením,   že „z   ust.   §   58   ods.   5   Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   odvolanie   je prípustné iba proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie z dôvodov uvedených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k). Odvolanie proti iným rozhodnutiam nie je prípustné“, porušil jej základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu v namietanom konaní nemôže byť predmetom kritiky ústavného súdu, pretože krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok,   keď   s   poukazom   na   ustanovenie   §   202   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené v tomto predpise rozhodol, že odvolanie je prípustné.

Závery,   ktorými   sa   krajský   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   nie   sú   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu v napadnutom uznesení považovať za dostatočnú a presvedčivú, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka napokon namietala aj porušenie svojho základného práva na ochranu cti   a ľudskej   dôstojnosti   podľa   čl.   19   ústavy   a   čl.   10   listiny   napadnutým   uznesením krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   jej   označených   práv,   preto   bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014