znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 366/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 5240/2012 až sp. zn. Rvp 5246/2012, sp. zn. Rvp 5315/2012 až sp. zn. Rvp 5337/2012 a sp. zn. Rvp 5537/2012 až sp. zn. Rvp 5538/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 449/09, sp. zn. 2 Er 466/09, sp. zn. 2 Er 671/08,   sp.   zn.   2 Er 735/08,   sp.   zn.   2   Er   745/08,   sp.   zn.   2   Er   757/08   a   sp.   zn. 2 Er 768/08 a jeho rozhodnutiami zo 16. marca 2012, ďalej jeho postupom v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   5 Er   948/07,   sp.   zn.   5   Er   922/07,   sp.   zn.   5   Er   921/07,   sp.   zn. 5 Er 926/07,   sp. zn.   5 Er 925/07,   sp.   zn.   5   Er   924/07,   sp.   zn.   5   Er   923/07,   sp.   zn. 5 Er 878/07,   sp. zn.   5 Er 874/07,   sp.   zn.   5   Er   872/07,   sp.   zn.   5   Er   876/07,   sp.   zn. 5 Er 877/07,   sp. zn.   5 Er 609/07,   sp.   zn.   5   Er   611/07,   sp.   zn.   5   Er   612/07,   sp.   zn. 5 Er 506/07,   sp. zn.   5 Er 516/07,   sp.   zn.   5   Er   501/07,   sp.   zn.   5   Er   500/07,   sp.   zn. 5 Er 504/07,   sp. zn.   5 Er 503/07,   sp.   zn.   5   Er   505/07   a   sp.   zn.   5   Er   240/04   a   jeho rozhodnutiami z 23. marca 2012 a tiež jeho postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1254/09 a sp. zn. 3 Er 128/09 a jeho rozhodnutiami z 23. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 5240/2012   až   sp.   zn.   Rvp 5246/2012, sp. zn. Rvp 5315/2012 až sp. zn. Rvp 5337/2012 a sp. zn. Rvp 5537/2012 až sp. zn. Rvp 5538/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5240/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. mája 2012 doručených 7 sťažností, 21. mája 2012 ďalších 23 sťažností a 12. júna 2012 ešte 2 sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaniach vedených   pod   sp.   zn.   2 Er 449/09,   sp.   zn.   2   Er   466/09,   sp.   zn.   2 Er 671/08,   sp.   zn. 2 Er 735/08,   sp. zn.   2 Er 745/08,   sp.   zn.   2   Er   757/08   a   sp.   zn.   2 Er 768/08   a   jeho rozhodnutiami zo 16. marca 2012, ďalej jeho postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 948/07, sp. zn. 5 Er 922/07, sp. zn. 5 Er 921/07, sp. zn. 5 Er 926/07, sp. zn. 5 Er 925/07, sp. zn. 5 Er 924/07, sp. zn. 5 Er 923/07, sp. zn. 5 Er 878/07, sp. zn. 5 Er 874/07, sp. zn.   5 Er 872/07,   sp.   zn.   5   Er   876/07,   sp. zn.   5 Er 877/07,   sp.   zn.   5   Er   609/07,   sp.   zn. 5 Er 611/07,   sp.   zn.   5   Er   612/07,   sp. zn.   5 Er 506/07,   sp.   zn.   5   Er   516/07,   sp.   zn. 5 Er 501/07, sp. zn. 5 Er 500/07, sp. zn. 5 Er 504/07, sp. zn. 5 Er 503/07, sp. zn. 5 Er 505/07 a   sp.   zn.   5   Er   240/04   a   jeho   rozhodnutiami   z   23.   marca   2012   a   tiež   jeho   postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1254/09 a sp. zn. 3 Er 128/09 a jeho rozhodnutiami z 23. apríla 2012.

Z obsahu sťažností vyplýva, že v označených exekučných konaniach bol sťažovateľ okresným   súdom   poverený,   aby   ako   súdny   exekútor   vykonal   exekúcie   v   prospech spoločnosti P., s. r. o., ako oprávnenej z týchto exekúcií. Napádanými rozhodnutiami mal podľa tvrdení sťažovateľa okresný súd ex offo rozhodnúť o jeho vylúčení z vykonávania označených exekučných konaní z dôvodu jeho možnej zaujatosti, pretože sťažovateľ bol v minulosti zamestnancom tejto spoločnosti ako oprávnenej z exekúcií, pričom okresný súd tak   rozhodol   argumentačne sa   odvolávajú na rozhodnutie   ústavného súdu   č.   k.   III.   ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.

Sťažnosťami   podanými   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vo   všetkých   32   prípadoch namieta porušenie predovšetkým svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ako povereného súdneho exekútora bez akéhokoľvek návrhu účastníkov konania, teda tak učinil ex offo, na čo podľa sťažovateľa nemal oprávnenie. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že okresný súd svoje napádané rozhodnutia založil výlučne   na   rozhodnutí   ústavného   súdu,   ktoré   sa   týkalo   inej   exekučnej   veci   (odlišnej od napádaných exekučných konaní, pozn.), a tiež toto rozhodnutie ústavného súdu bolo vydané bez tohto, aby sa sťažovateľ mohol v konaní pred ústavným súdom k nemu vyjadriť, a napokon ani okresný súd neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k nemu pred vydaním napádaných   exekučných   rozhodní.   Podľa   sťažovateľa   sú   tak   napádané   exekučné rozhodnutia okresného súdu neodôvodnené a arbitrárne. V nadväznosti na uvedené tak mali byť   podľa   sťažovateľa   porušené   aj   jeho „majetkové“ práva,   resp.   práva   na   ochranu vlastníctva,   pretože   uvedeným   postupom   okresného   súdu   mu   bolo   podľa   jeho   tvrdení odopreté legitímne očakávanie na odmenu za vykonanie predmetných exekučných konaní, na vykonanie ktorých bol už poverený. Napokon podľa sťažovateľa okresný súd v dôsledku uvedeného postupu „... zaobchádzal odlišne s fyzickou osobou – povinným na strane jednej s sťažovateľom na strane druhej“.

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľ v sťažnostiach podaných ústavnému súdu   domáha,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v každom z ním napádaných exekučných konaní bolo porušené jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tiež jeho základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. V dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   zrušil   ním   označené rozhodnutia   okresného   súdu   o   jeho   vylúčení   ako   súdneho   exekútora   z   vykonávania označených exekučných konaní, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii sťažovateľa   a   aby   sťažovateľovi   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   každom jednotlivom prípade po 1 000 €, a tiež aby mu priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5240/2012 až sp. zn. Rvp 5246/2012, sp. zn. Rvp 5315/2012 až sp. zn. Rvp 5337/2012 a sp. zn. Rvp 5537/2012 až sp. zn. Rvp 5538/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   okresného   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 449/09, sp. zn. 2 Er 466/09, sp. zn. 2 Er 671/08, sp. zn. 2 Er 735/08, sp. zn. 2 Er 745/08, sp. zn. 2 Er 757/08 a sp. zn. 2 Er 768/08 a jeho rozhodnutiami zo 16. marca 2012, ďalej jeho postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er   948/07,   sp.   zn.   5   Er   922/07,   sp.   zn.   5   Er   921/07,   sp.   zn.   5   Er   926/07,   sp.   zn. 5 Er 925/07,   sp.   zn.   5   Er   924/07,   sp.   zn.   5   Er   923/07,   sp.   zn.   5   Er   878/07,   sp.   zn. 5 Er 874/07,   sp.   zn.   5   Er   872/07,   sp.   zn.   5   Er   876/07,   sp.   zn.   5   Er   877/07,   sp.   zn. 5 Er 609/07,   sp.   zn.   5   Er   611/07,   sp.   zn.   5   Er   612/07,   sp.   zn.   5   Er   506/07,   sp.   zn. 5 Er 516/07,   sp.   zn.   5   Er   501/07,   sp.   zn.   5   Er   500/07,   sp.   zn.   5   Er   504/07,   sp.   zn. 5 Er 503/07, sp. zn. 5 Er 505/07 a sp. zn. 5 Er 240/04 a jeho rozhodnutiami z 23. marca 2012   a tiež   jeho   postupom   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   3   Er   1254/09   a   sp.   zn. 3 Er 128/09 a jeho rozhodnutiami z 23. apríla 2012. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ako povereného súdneho exekútora ex offo a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby mu umožnil   vyjadriť sa   k jeho vylúčeniu. Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   rozhodol   iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku   podľa   sťažovateľa   okresný   súd   napadnuté   rozhodnutia   založil   na   nesprávnom skutkovom   zistení, pričom   vec aj nesprávne právne posúdil, resp. túto neposúdil podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcií vylúčil.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania   sťažností   sťažovateľa   (§   25   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde),   a   dospel k záveru, že ich podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05, II. ÚS 90/2012).

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva zákon Národnej rady   Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý v § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom verejnej moci, postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou v Exekučnom poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho   vykonávajú   tieto   osoby   štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto,   ak   súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd vylúčil exekútora z vykonávania exekúcie   z   dôvodu   zaujatosti   navrhovaného   súdneho   exekútora   voči   oprávnenej,   teda vzhľadom na okolnosť vylučujúcu navrhovaného exekútora z vykonávania exekúcie podľa §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   súdny   exekútor   objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd nepochybne zistil, že sťažovateľ nemal v namietaných konaniach pred okresným súdom, výsledkom ktorých sú namietané rozhodnutia, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (mutatis mutandis   II.   ÚS   113/02,   I.   ÚS   343/09, II. ÚS 245/2011).

Keďže porušenie označených práv v namietaných konaniach pred ústavným súdom namietala osoba odlišná od účastníka týchto súdnych konaní, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že sťažovateľ napadol ústavnými sťažnosťami uznesenia   okresného   súdu   len   v   časti   týkajúcej   sa   jeho   vylúčenia   z   exekúcií.   V   časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatenia súdneho poplatku ústavné sťažnosti nepodal. Aj v opačnom prípade by však pripadalo do úvahy ich odmietnutie pre neprípustnosť z dôvodu zákonom danej možnosti podania účinného opravného prostriedku – odvolania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec ústavný súd podotýka, že sťažnosti sťažovateľa po obsahovej stránke nekorešpondujú s obsahom príloh, ktoré k sťažnostiam doložil na výzvu ústavného súdu. Sťažovateľ napríklad v sťažnostiach uvádza, že okresný súd ho ako povereného súdneho exekútora   vylúčil   z   vykonávania   označených   exekučných   konaní   ex   offo,   t. j.   bez akéhokoľvek návrhu, avšak z napádaných uznesení okresného súdu vyplýva, že okresný súd tak učinil na základe, resp. na podklade podnetu samotného sťažovateľa, ktorý listom sám oznámil okresnému súdu skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné mať pochybnosti o jeho nezaujatosti ako povereného súdneho exekútora.

Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu,   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   a   trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažností, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012