znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 366/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. K., C., zastúpeného advokátom Mgr. V. M., T., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Trenčín   pod   sp.   zn.   12 C 59/2007,   Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 293/2010 a Slovenskou republikou – Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pod neuvedenou spisovou značkou a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. F. K., C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 59/2007, Krajským   súdom   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   17   Co   293/2010 a Slovenskou republikou – Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) pod neuvedenou spisovou značkou. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. júla 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   požadoval   od   ministerstva   ako žalovaného   náhradu   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Išlo celkom o čiastku 21 820,85 € s prísl., ktorá pozostávala z náhrady za závažný zásah do rodinného života úmrtím rodinného príslušníka a životného partnera, vecných výdavkov spojených   s   pohrebom   a   uložením   pozostatkov,   bolestného,   sťaženia   spoločenského uplatnenia,   straty   na   zárobku   v   čase   práceneschopnosti,   vecných   výdavkov   súvisiacich s odprataním   zničeného   motorového   vozidla   a   trov   spojených   s   obhajobou   sťažovateľa v trestnej veci skončenej jeho oslobodením. Právnym dôvodom podania žaloby o náhradu škody bol postup štátu, ktorý sťažovateľa trestne stíhal za trestný čin ublíženia na zdraví s následkom smrti, ale nestíhal osobu, ktorá v skutočnosti mala byť na základe vykonaných dôkazov trestne stíhaná. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 59/2007-146 zo 14. júla 2010 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu, pričom podľa názoru okresného súdu sťažovateľom uplatňované nároky boli premlčané. Rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 293/2010-169 z 22. februára 2011 bol rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa sumy 410,87 € zrušený a v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Podľa   názoru   krajského   súdu   medzi dopravnou   nehodou   ako   škodovou   udalosťou   a   požadovanou   náhradou   ako   následkom nebola   príčinná   súvislosť,   a   preto   štát   nenesie   za   túto   udalosť   zodpovednosť   z   titulu nesprávneho úradného postupu. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť vychádza z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a je   odôvodňované   v   zmysle   §   241   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku. O dovolaní nebolo ešte rozhodnuté.

Rozhodnutiami všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených článkov ústavy. Za porušovateľov týchto práv považuje sťažovateľ jednak okresný súd a krajský   súd,   ale   aj   ministerstvo   ako   ústredný   orgán   štátnej   správy   pre   súdy.   Náprava prostredníctvom inštitútu zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup zjavne zlyhala, a to aj s ohľadom na ignorovanie pojednávaní zo strany ministerstva. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj s ohľadom na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   je   nutné   tieto   nezákonnosti   odstrániť ústavnoprávnym   procesom.   Aj   keď   mal   sťažovateľ   možnosť   nápravy   prostredníctvom dovolania a odvolania, čo aj využil. Vzhľadom na to, že sa práva domáha od roku 2004 a je neustále   vystavený   nenapraviteľným   nevýhodám,   prieťahom   a   výdavkom   na   právne zastupovanie,   v   záujme   hospodárnosti   konania   a   preukázania   úmyselného   porušovania ľudských práv žiada, aby ústavný súd s ohľadom na plynutie lehoty právoplatnosti rozsudku krajského   súdu   (20.   mája 2011)   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol i napriek tomu, že nevyčerpal všetky možnosti nápravy.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru okresným súdom, krajským súdom a ministerstvom. Požaduje tiež   náhradu   škody   vo   výške   21   820,85   €   s   príslušenstvom,   trovy   konania   773,17   € v súvislosti s právnym zastupovaním vo veci náhrady škody, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   v   sume   788,30   €.   Napokon   sa   domáha   aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 10 000 € pre seba a tri deti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   návrhy   podané   oneskorene,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti okresnému súdu a krajskému súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného článku 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa vo vzťahu proti okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Sťažovateľ   sám   uvádza,   že   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie, prípustnosť ktorého oprel o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ   sa   teda   domáha   ochrany   označených   práv   v   dovolacom   konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Aj tým je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ sa sťažovateľ odvoláva na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v tom   zmysle,   že   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   nevyužil   opravný   prostriedok v konaní pred všeobecnými súdmi a z tejto skutočnosti vyvodzuje existenciu právomoci ústavného   súdu   konať   o   sťažnosti,   treba   uviesť,   že   sa   sťažovateľ   pri   výklade   tohto ustanovenia mýli. Za nevyužitie opravného prostriedku treba považovať takú situáciu, keď dotknutý   subjekt   v   zákonnej   lehote   daný   opravný   prostriedok   nevyužije   (nepodá). O nevyužitie   opravného   prostriedku   nejde   však   v   prípade,   ak   dotknutá   osoba   opravný prostriedok včas podá, avšak nie je ochotná čakať na jeho vybavenie a na takomto základe sa domáha, aby vo veci rozhodol ústavný súd.

Sťažnosť vo vzťahu proti ministerstvu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   názoru   sťažovateľa   zodpovednosť   ministerstva   za   porušenie   označených článkov ústavy má vyplývať jednak z jeho postavenia ústredného orgánu štátnej správy súdov,   ale   aj   zo   skutočnosti,   že   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   ignorovalo   viaceré pojednávania.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za podstatné, že ministerstvo bolo v danom prípade   v   postavení   účastníka   konania,   keďže   reprezentovalo   štát   v   súdnom   konaní. O uplatňovaných   právach   sťažovateľa   teda   nerozhodovalo   a   rozhodovať   ani   nemohlo, pretože vo veci rozhodovali všeobecné súdy. Je preto zrejmé prima vista, že ministerstvo označené práva sťažovateľa porušiť nemohlo.  

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011