znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 366/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 49/06 a jeho uznesením z 24. apríla 2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 5 To 98/06 a sp. zn. 1 NTo 3/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2008 doručená sťažnosť L. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   49/06   a jeho   uznesením z 24. apríla   2006   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 To 98/06 a sp. zn. 1 NTo 3/08.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 49/06 z 25. októbra 2006 uznaný vinným zo spáchania v bode 1 trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ďalej v bode 2 zo spáchania trestného   činu   krádeže   podľa   §   247   ods.   2   písm.   a)   a c)   Trestného   zákona   v súbehu s trestným   činom   porušovania   domovej   slobody   podľa   §   238   ods.   1   Trestného   zákona a v bode 3 zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona,   za   čo   bol   odsúdený   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   desať   rokov so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň okresný súd uložil sťažovateľovi „protitoxikomanické“ liečenie ústavnou formou. Poškodených okresný súd odkázal s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 5 To 98/06 z 8. februára 2007 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 T 49/06 z 25. októbra 2006 vo výroku o vine v bode 1, vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, vo výroku   o ochrannom   opatrení   a vo   výroku   o odkázaní   niektorých   poškodených s nárokom na náhradu škody a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu   prerokoval   a rozhodol.   V ostatných   častiach   krajský   súd   ponechal   napadnutý rozsudok nezmenený.

Okresný súd po opätovnom prerokovaní danej trestnej veci v rozsahu zrušujúceho uznesenia   druhostupňového   súdu   rozhodol   v merite   veci   rozsudkom   sp.   zn.   4   T   49/06 z 10. októbra   2007,   ktorým   uznal   sťažovateľa   vinným   zo   spáchania   trestného   činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Za to a za skutky uvedené   v bode   2   a 3   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   49/06   z 25.   októbra   2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 98/06 z 8. februára 2007 bol sťažovateľ odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere sedem a pol roka so zaradením na jeho výkon   do   I.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Zároveň   okresný   súd   uložil   sťažovateľovi ochranné „protitoxikomanické“ liečenie ústavnou formou. Poškodených opäť s nárokmi na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   49/06   z 10.   októbra   2007   v čase   podania sťažnosti ústavnému súdu (podaná na poštovú prepravu 31. marca 2008) ešte nenadobudol právoplatnosť z dôvodu sťažovateľom podaného odvolania, o ktorom krajský súd dovtedy nerozhodol.

V rámci prebiehajúceho odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 To 7/08 obhajca sťažovateľa na verejnom zasadnutí konanom 26. februára 2008 vzniesol námietku,   ktorú   odôvodnil   tým,   že   odvolací   senát   porušil   zásadu   nestrannosti   v konaní a rozhodovaní   o väzbe,   ako   aj   v konaní   o vine   a treste. Zároveň   sa   obhajca   sťažovateľa domáhal, aby krajský súd trestnú vec predložil na rozhodnutie ústavnému súdu, či v tomto prípade nedošlo k porušeniu ľudských práv sťažovateľa. Túto námietku posúdil krajský súd ako námietku zaujatosti, o ktorej iný senát tohto súdu uznesením sp. zn. 1 NTo 3/2008 z 5. marca 2008 rozhodol tak, že predseda senátu odvolacieho súdu a jeho členovia nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 4 To 7/2008.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 49/06 a jeho   rozhodnutím   z 24.   apríla   2006   a krajský   súd   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 5 To 98/06 a sp. zn. 1 NTo 3/08 porušili jeho základné práva, čo odôvodňuje takto:«k...   porušeniu   môjho   ľudského   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   jednak nerešpektovaním môjho práva podľa čl. 6 odst. 3 písm. c) DOHOVORU - obhajovať sa s pomocou advokáta, ktorého som si zvolil, a to za nasledujúcich okolností:

Dňa 04. 02. 2005 vyšetrovateľ PZ... začal voči mne trestné stíhanie o. i. pre údajné spáchanie trestného činu lúpeže... s poučením, že u tohto činu ide o nutnú obhajobu... a ak si   sám   obhajcu   nezvolím   do   3   dní,   bude   mi   týmto   vyšetrovateľom   ustanovený.   Toto uznesenie mi bolo doručené dňa 8. 2. 2005 a toho istého dňa som si zvolil za obhajcu..., ktorý taktiež toho istého dňa vyšetrovateľa vyrozumel, že moju obhajobu prevzal a tieto skutočnosti vyšetrovateľ následne zapísal do zápisnice o mojom výsluchu obvineného... za prítomnosti môjho obhajcu dňa 15. 2. 2005, takže nebolo nijakých pochýb, že môj obhajca v tomto konaní existuje a teda má všetky procesné práva a povinnosti obhajcu. Napriek tomu   tento vyšetrovateľ   už   ďalej   môjho   obhajcu   neupovedomil o   ďalších   vyšetrovacích úkonoch v mojej veci, preto obhajca nemajúc nijakých správ až dňa 28. 9. 2005... požiadal vyšetrovateľa o poskytnutie informácie, či a čo v mojej veci koná, na čo mu vyšetrovateľ dňa 4. 11. 2005 doručil uznesenie z 31. 10. 2005 o spojení tejto veci s vecou údajného ublíženia na zdraví a krádeže, ktoré vykonával iný orgán PZ už od 9. 8. a 28. 9. 2005. Až dňa 23. 11. 2005 sa dostavila do AK obhajcu moja matka, aby ho informovala o tom, že od dňa   28. 09. 2005...   bez   možnosti   hovoriť   so   svojim   zvoleným   obhajcom   a   za   jeho prítomnosti byť pri tomto úkone som bol zobraný... do väzby... a hoci obhajcu vyšetrovateľ poznal a obhajca... a bol toho dňa... dostupný... napriek tomu nebol orgánmi prípravného konania   o   takomto   zásahu   do   práv   svojho   klienta   byť   slobodným,   informovaný   cestou porušení   práva   mojej   obhajoby,   a   to   nebolo   napravené   ani   neskôr,   takže   ani   mu   do dnešného dňa neboli poskytnuté nijaké písomnosti týkajúce sa tejto udalosti, hoci o ne opakovane žiadal.

... až dňa 20. marca 2006 pri... oboznamovaní sa so spisom sme obaja sa poprvé dozvedeli o tom, že v spise sú založené aj písomnosti o výpovediach osôb, ktoré neboli procesne   poučené   ako   svedkovia   v   tr.   konaní,   ako   aj   iné   dôkazy,   vrátane   znaleckého posudku,   ku   ktorým   sme   nemali   možnosť   sa   vôbec   vyjadriť,   preto   sme   túto   skutočnosť písomne poznamenali jednak do zápisnice o oboznámení, na ktorú prokurátor nereagoval, ale dňa 28. marca 2006 iba oznámil, že už 21. marca 2006... podal v tejto veci obžalobu, ktorú mi však súd doručil až 11. 04. 2006 spolu s upovedomením, že dňa 24. 04. 2006 na verejnom zasadaní predbežne prejedná obžalobu a rozhodne o väzbe.... môj obhajca dňa 13. 4. 2006 osobne a dňa 18. 4. 2006 písomne predniesol svoje stanovisko k flagrantnému porušeniu práv obhajoby v tomto konaní spolu s návrhom, aby súd podľa § 244 odst. 1 písm. h) Tr. por. túto vec pre vady odmietol a vec vrátil prokurátorovi na odstránenie podstatných vád konania,... a súčasne... ponúkol môj písomný sľub..., aby ma prepustil na slobodu.... súd vo svojom uznesení zo dňa 24. 4. 2006 (ktoré mi bolo doručené 28. 4. 2006) sa výslovne nevyjadril, či moju vec na ďalšie konanie pred súdom vôbec prijal a prečo, nakoľko iba zamietol moju žiadosť na prepustenie z väzby, potom čo neprijal môj sľub, že povediem riadny život a ponechal ma vo väzbe s prejudikovaním, že som údajne osobou drogovo závislou a žalovaných trestných činov som sa vraj dopustil, takže je tu nebezpečie, že pri pobyte na slobode by som vtom pokračoval, čím jednak „a contrario“ akceptoval podstatné   vady   prípravného   konania,   ale   najmä   flagrantné   porušenie   mojich   práv obhajovať sa prostredníctvom obhajcu...

Preto namietam porušenie môjho práva na obhajobu prostredníctvom obhajcu pri povinnej obhajobe, ktorého som si zvolil.

...   k   porušeniu   môjho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   odst.   1 „DOHOVORU,“ aby moja záležitosť bola v primeranej dobe prejednaná pred nestranným súdom, a to za nasledujúcich okolnosti:

Dňa 4. februára 2005 bolo proti mne vyšetrovateľom PZ začaté trestné stíhanie bez náležitého preverenia, či sa oznámený skutok vôbec a kde stal, nakoľko vyšetrovateľ svoje dôvody   pre   takýto   postup   odôvodnil   iba   existenciou   výpovede   oznamovateľa   a   údajne poškodeného..., hoci ust. čl. 6 odst. 3 písm. d) ED obsahuje povinnosť riadne preukázať vypočutím svedkov... Totiž už v tomto štádiu tr. konania má obvinený právo byť detailne informovaný o dôvode obvinenia, ktoré má byť preverené už v predprocesnom štádiu a ak tomu tak nie je, vznesenie obvinenia pre tak závažný trestný čin s tak vysokou hrozbou trestu predčasné, a teda aj nedôvodné, takže aj nezákonné, čo v konečnom dôsledku viedlo k dvojročnej nedôvodnej väzbe a k nespravodlivým trom rozsudkom vyneseným súdom 1.stupňa   a   s   ohľadom   na   priebeh   konania aj   k neodôvodneným   prieťahom,   takže   súdne konanie   v   tejto   veci   nie   je   dosiaľ   napriek   uplynutiu   viac   ako   troch   rokov   právoplatne ukončené.

Jednou   z   príčin   tohto   stavuje   aj   porušenie   zásady   nestrannosti   súdneho rozhodovania...

V mojom prípade... moja zákonná sudkyňa najneskôr dňa 18. apríla 2006... mala k dispozícii   moje   písomné   vyjadrenie   k   porušeniu   môjho   ľudského   práva   obhajovať   sa prostredníctvom advokáta, ktorého som si zvolil, takže bude povinná už v rámci ust. čl. 144 odst. 2 Ústavy SR sa vysporiadať s jej predložením zák. sudcovi ÚS SR a v rámci ňou stanoveného verejného zasadnutia o tom rozhodnúť. Zo štúdia spisu nemohla prehliadnuť rozpor   medzi   cit.   dôkazmi   uvedenými   v obžalobe   a   tými,   ktoré   sa   skutočne   v   tr.   spise nachádzajú, resp. sú právne akceptovateľné ako procesné dôkazy, rovnako tak tiež s tým, že som bol zobratý do väzby potom, ako mi bolo zabránené, aby som mohol použiť svojho ľudského práva garantovaného aj Ústavou SR na právnu pomoc advokáta, ktorého som si zvolil,   hoci   išlo   o   nutnú   obhajobu,   napokon   nemohla   prehliadnuť   ani   nedostatky prípravného   konania,   vrátane   tak   dôležitého   úkonu   ako   je   faktické   oboznámenie   sa obvineného a jeho obhajcu s úplným spisovým materiálom. Ak vec z tohoto hľadiska vôbec neprejednala, hoci tento inštitút uvedený v §§ 141 až 143 Tr. por. jej to ukladá, porušila tým aj ústavnú zásadu podľa § 2 odst. 2 Ústavy SR a súčasne jednostranným prístupom k tejto veci sa diskvalifikovala ako nestranná sudkyňa v tejto veci.

...   v   októbri   2006   bola   táto   moja   vec   v   súvislosti   s   mojimi   sťažnosťami   voči procesným opatreniam súdu 1. st., ako aj námietkami na porušenie mojich ľudských práv a slobôd predložená v rámci odvolacieho konania Krajskému súdu v Bratislave..., ktorý... nepostupoval nestranne, ak porušovaniu ľudských práv ponechal bez povšimnutia tým, že konanie neprerušil a ani vec nepredložil zákonnému sudcovi Ústavného súdu SR, aby o nich konal a rozhodol....

Preto namietam, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Bratislava V., potom čo sa z podanej   žaloby   Okresného   prokurátora   Bratislava   V,   obsahu   trestného   spisu,   ako   aj z môjho   podania   o   porušení   môjho   ľudského   práva   na   obhajobu,   jednostranným rozhodnutím   prijala   túto   vec   na   súdne   rozhodnutie,   napriek   nedostatkom,   ktoré neumožňovali súdu vo veci nestranne konať a vyniesť spravodlivý rozsudok.

Tým, že odvolací súd potom ako túto situáciu zistil, nevykonal na základe revízneho a kasačného princípu odvolacieho konania potrebné opatrenia, čím konal jednostranne.... práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odst. 2 „DOHOVORU“ byť ako obvinený   považovaný   za   nevinného,   dokiaľ   moja   vina   nebola   preukázaná   zákonným spôsobom.

Hoci   obom   súdom   od   okamžiku   ako   sa   s   vecou   oboznámili   bolo   známe,   že z vykonaných dôkazov v prípravnom konaní a neskôr ani pri konaní na súde nebol nikdy a nijako   preukázaný   môj   úmysel   zmocniť   sa   cudzieho   majetku   iného   násilím   a   tobôž s pomocou zbrane vo všetkých svojich výrokoch a rozhodnutiach to jednostranne tvrdil, a to aj potom ako dokazovaním v odvolacom konaní sa takéto podozrenia nepotvrdili, teda bez toho, aby tak právoplatne rozhodol súd... Napriek tomu v troch rozsudkoch súd 1. st. zotrval na svojom jednostrannom tvrdení o mojej vine, ale aj v svojich rozhodnutiach najmä ako argument   pre   predĺženie   nedôvodnej   väzby   ich   opakoval   a   výmerou   10   ročného   trestu odňatia slobody ako dosiaľ netrestanej osobe to dal aj zreteľne najavo.

Rovnako   tak   oba   súdy   vedeli,   že   moja   družka...   k   okolnostiam   zranenia   našej dcérky... bola vypočutá bez poučenia o práve odoprieť vypovedať ako svedkyňa, a to iným orgánom PZ ako vyšetrovateľom, ale najmä tento jej výsluch sa uskutočnil bez prítomnosti môjho obhajcu a spôsobom, ktorý nedokumentoval jej skutočné autentické vyjadrenia, ktoré pokiaľ ide o zranenie našej dcérky nenasvedčovalo, že by mohlo k nemu dôjsť... inak ako z nedbalosti. Napriek tomu opakovane a nedôvodne súd argumentoval svojim jednostranným názorom, že som takéto zranenie svojej dcérke... spôsobil úmyselne, čo oba súdy taktiež jednostranne používali ako argument na šikanózne nedôvodné predlžovanie mojej väzby. Preto namietam, že súdy oboch stupňov v mojej veci postupovali v rozpore s ust. čl. 6 odst. 2, ktorý stanovuje, že obvinený z trestného činu sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

...   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   odst.   4   „DOHOVORU,“   ktoré garantuje každému, kto bol pozbavený slobody, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   pozbavenia   slobody   a   nariadil   prepustenie,   ak   je pozbavenie slobody nezákonné.

... Ani súd prvého stupňa, ba ani súd odvolací to nerešpektoval... Ani neskôr na podklade   mojich   siedmych   žiadostiach   na   prepustenie   z   väzby   rozhodoval   iba   na neverejnom zasadaní bez mojej účasti alebo aspoň môjho obhajcu tak, že sa nezaoberal pri skúmaní dôvodov ďalšieho trvania väzby reálnosťou údajného nebezpečia môjho pobytu... na slobode, ale iba hypotetickými úvahami..., a to ani v závere dvojročnej doby uväznenia, a   to   už   v   čase,   kedy   odvolací   súd   zásadne   zmenil   svoj   postoj   k   existencii   spáchania žalovaného trestného činu lúpeže ako takého. Prístup súdov v tomto smere stále trval aj po mojom návrhu na prepustenie dňa 6. 8. 2007, teda potom, ako odvolací súd už po druhýkrát zrušil dňa 10. 7. 2007 napadnutý rozsudok o vine a treste pre tr. čin lúpeže, súd znova zamietol môj návrh na prepustenie z väzby s rovnakou argumentáciou o mojej údajnej nebezpečnosti na slobode pre spoločnosť, voči čomu som dňa 20. 8. 2007 podal odvolanie, ktoré mi súd prvého stupňa dňa 27. 8. 2007 zamietol a proti tomuto uzneseniu, ktoré mi doručil až 3. 09. 2007, takže som voči nemu podal dňa 5. 9. 2007 sťažnosť, odvolací súd však o nej (podľa uznesenia) vraj rozhodoval až dňa 24. 9. 2007 tak, že ju zamietol, čo ani mne,   ani   môjmu   obhajcovi   vôbec   nedoručil,   toho   istého   dňa   ma   však   Riaditeľ   väznice prepustil na slobodu, nakoľko vraj uplynula lehota pre „súdnu väzbu.“ Následne súd 1. st. v mojej veci vypísal už tretie pojednávanie na deň 10. 10. 2007, preto sme sa pokúsili asi dňa 8. 10. 2007 nahliadnuť do spisu, kde sme našli nielen nedoručené uznesenie o zamietnutí z väzby zo dňa 24. 09. 2007, ale aj iné uznesenie z tohto dňa o mojom prepustení z väzby, ktoré taktiež nebolo ani mne, ani obhajcovi doručené. Takže súd v jeden a ten istý deň súčasne zamietol moje prepustenie u väzby, nakoľko dôvody väzby trvajú a Riaditeľ väznice ma aj tak prepustil, hoci príkaz o tom, že ma treba prepustiť... bol vraj vydaný toho istého dňa. Namietam preto, že súd 1. st. stupňa od okamžiku prevzatia mojej veci 18. 4. 2006 ani   raz   náležite   nepreskúmal   (počnúc   verejným   zasadnutím   24. 4. 2006)   údajne   stále trvajúcu   existenciu   väzobných   dôvodov   a   ani   neskôr   oba   súdy   na   podklade   postupne podaných siedmych návrhov na moje prepustenie z väzby nerozhodli o zákonnosti môjho pozbavenia   slobody   a   nenariadili   moje   prepustenie,   hoci   pozbavenie   slobody   bolo nezákonné.

... práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 127 odst. 1 a čl. 48 odst. 1 Ústavy SR, ktorý je príslušný prejednať moje námietky na porušenie mojich ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorou je cit. „DOHOVOR“. Dňa   18. 4. 2006   som   písomne   predložil   súdu   1.   st   námietky   o   porušení   môjho ľudského práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odst. 3 písm. c) „DOHOVORU,“ nakoľko mi bolo uprené právo obhajovať sa s pomocou obhajcu, ktorého som si v rámci povinnej obhajoby dňa 5. 2. 2005 zvolil... Tento súd sa však s vecou nezaoberal a dňa 24. 04. 2005 vo svojom rozhodnutí o prijatí obžaloby sa ani nezmienil o existencii tejto námietky a o svojom postoji (čl. 144 odst. 2 Ústavy SR), hoci takú povinnosť mal.

Rovnako   tak odvolací   súd...   sa o tejto skutočnosti   dozvedel   v súvislosti s mojou sťažnosťou   zo   dňa   5. 10. 2006   z   predloženého   spisu,   ako   o   procesnej   prekážke s povinnosťou predložiť túto námietku na rozhodnutie sudcovi Ústavného súdu SR, ktorý je zákonným sudcom pre rozhodnutie o tom, že moje ľudské práva porušené boli. Ani neskôr, keď som postupne rozšíril námietky o ďalšie porušenie mojich ľudských práv a základných slobôd,   tento   súd   neprerušil   konanie   podľa   §   283   odst.   5   Tr.   por.   a   vec   nepredložil zákonnému sudcovi na takéto rozhodnutie, hoci takú povinnosť mal.

Namietam preto, že oba súdy podľa čl. 48 odst. 1 Ústavy SR konali tak, že som bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, ktorý by mohol a mal rozhodnúť o mojich námietkach na porušenie mojich ľudských práv a slobôd.

... práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 „DOHOVORU“, ktoré zaručuje každému, koho práva a slobody priznané „DOHOVOROM“ boli porušené, mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Počnúc   18. 4. 2006   opakovane   až   do   dnešného   dňa   sústavne,   prostredníctvom existujúcich opravných prostriedkov, ktoré Tr. por. v konaní, ktoré sa ma týka pripúšťa, som sa domáhal u oboch súdov, aby porušenie mojich ľudských práv predložili na rozhodnutie tomu orgánu SR, ktorý má kompetenciu o nich rozhodnúť, ale ani raz za celý tento čas sa ani   jeden   zo   súdov   argumentačne   nezaoberal,   prečo   má   zato,   že   mi   právo   na   účinný prostriedok nápravy nenáleží, čo po procesnej stránke zabezpečili tak, že odvolací súd svoje rozhodnutia   uskutočňoval   na   neverejných   zasadnutiach   a   s   poučením   o   neprípustnosti opravného prostriedku, takže sa stali právoplatným rozhodnutím súdu poslednej inštancie. Argumentácia o tom, že senát Krajského súdu Bratislava v inom zložení rozhodoval iba o zaujatosti senátu JUDr. Kubíka podľa § 31 odst. 2, 3 Tr. por. neobstojí pre absenciu takejto námietky z mojej strany a napokon aj Uznesenie 1 NTTo 3/2008 zo dňa 5. marca 2008 na str. 2 v treťom odst. ako aj na str. 3 v odst. 6 to výslovne potvrdzuje. Takže moje námietky na porušenie mojich ľudských práv neboli dosiaľ predložené nijakému národnému orgánu SR na rozhodnutie.

Namietam preto, že oba senáty Krajského súdu v Bratislave konali a rozhodovali o mojich námietkach na porušenie mojich ľudských práv a základných slobôd tak, aby mi bolo odoprené právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl.13 „DOHOVORU“   pred národným orgánom (Ústavným súdom SR) povolaným rozhodnúť o takomto porušení, ak sa ho dopustili osoby pri plnení úradných povinností.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

«1)   Okresný   súd   Bratislava   5   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.:   4   T   49/06   dňa 24. apríla 2006 a Krajský súd Bratislava ako súd odvolací v konaní spis. zn.: 5To 69/06 a 1 NTo 3/08 v dobe od 18. 4. 2006 až 31. marca 2008 porušili: a)   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   odst.   3   písm.   c)   „DOHOVORU o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ obhajovať sa s pomocou obhajcu, ktorého som si zvolil, b) právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odst. 1 cit. „DOHOVORU,“ aby bola moja záležitosť v primeranej dobe prejednaná pred nestranným súdom, c) právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odst. 2 cit. „DOHOVORU“ byť ako obvinený   považovaný   za   nevinného,   dokiaľ   moja   vina   nebola   preukázaná   zákonným spôsobom, d)   právo na slobodu a bezpečnosť podľa   čl.   5   odst.   4 cit.   „DOHOVORU“   ako osoby pozbavenej slobody, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody a naradil moje prepustenie, ak je (už) pozbavenie slobody (nedôvodné) nezákonné, e) právo, nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 127 odst. 1 a čl. 48 odst. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ktorý   je   príslušný   prejednať   moje   námietky   na   porušenie   mojich ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorou je cit. „DOHOVOR“ f)   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   „DOHOVORU“,   ktorý   zaručuje každému, koho práva a slobody priznané „DOVOROM“ boli porušené, mať účinné právne prostriedky   nápravy pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa   porušenia   dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

2) Podľa § 56 ods. 2 Zák. č. 38/1993 Zb. zákonov o konaní pred Ústavným súdom sa zrušuje v celom rozsahu rozhodnutie Okresného súdu Bratislava 5, spis. zn.: 4 T 49/06 zo dňa 24. apríla 2006 o predbežnom prejednaní obžaloby Okresného prokurátora Bratislava 5, pod spis. zn.: 1 Pv 107/05 zo dňa 21. 03. 2006, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia naň nadväzujúce, vrátane rozhodnutí o väzbe, a to aj ak o nich následne rozhodol Krajský súd v Bratislave spis. zn.: 5 To 69/06, ako aj 1 NTo 3/08 a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Krajskému prokurátorovi v Bratislave, aby bola pridelená na ďalšie konanie a rozhodnutie inému prokurátorovi mimo mesta Bratislavy.

3) Podľa § 56 ods. 3 písm. b) Zák. č. 38/1993 Zb. zákonov o konaní pred Ústavným súdom sa vec vracia na ďalšie konanie Okresnému prokurátorovi v Malackách na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4)   Podľa   §   56   ods.   4   cit.   zákona   sa   priznáva   p.   L.   B.   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   500.000,-   Sk   (slovom   päťstotisíc   korún   slovenských)   za nemateriálnu ujmu, náhrada trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 237.661.- Sk, ako aj odškodnenie za väzbu od 27. októbra 2005 do 24. septembra 2007, ktoré je Okresný súd Bratislava 5 povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5)   P.   L.   B.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   za   konanie   vedené u Ústavného súdu SR, a to vo výške 6.352,- Sk (prevzatie veci a podanie ústavnej sťažnosti) a   380,-   Sk   (administratívny   paušál),   teda   spolu   6.732,-   Sk   (slovom   šesť   tisíc sedemstotridsaťdva korún slovenských), ktoré je Okresný súd Bratislava 5 povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu - advokáta JUDr. I. P.,... vedeného v OTP banke Bratislava do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Sťažovateľ 5.   septembra   2008 doplnil   prílohy   sťažnosti   podanej   ústavnému súdu o rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré v sťažnosti poukazuje, a zároveň oznámil, že pôvodne   uvedená   spisová   značka   napádaného   konania   vedeného   krajským   súdom sp. zn. 5 To 69/06 je nesprávna, a ako správnu spisovú značku konania vedeného krajským súdom uviedol sp. zn. 5 To 98/06.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv [čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a čl. 13 dohovoru] a v súvislosti   s tým   konaním,   resp.   rozhodnutiami   (postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 49/06 a jeho rozhodnutie z 24. apríla 2006 a postup krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 To 98/06 a sp. zn. 1 NTo 3/08), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv v iných konaniach, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom sťažnosti pred ústavným súdom je teda posúdenie, či postupom (prípadne rozhodnutiami)   okresného   súdu   a krajského   súdu   v napádaných   konaniach   došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.

1. Sťažovateľom namietané porušenie označených práv okresným súdom „v konaní vedenom pod spis. zn.: 4 T 49/06 dňa 24. apríla 2006“ ústavný súd vyhodnotil, vzhľadom na   takúto   formuláciu   petitu   sťažnosti,   ako   napádanie   rozhodnutia   okresného   súdu z 24. apríla   2006   vydaného   pri   predbežnom   prerokovaní   obžaloby,   ktorým   okresný   súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný sľub ako   náhradu   za   väzbu   a ponechal   sťažovateľa   vo   väzbe.   Svedčí   o tom   aj   znenie   bodu 2 petitu sťažnosti, podľa ktorého sťažovateľ žiada zrušiť „v celom rozsahu rozhodnutie Okresného súdu Bratislava 5, spis. zn.: 4 T 49/06 zo dňa 24. apríla 2006 o predbežnom prejednaní obžaloby“.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť. O tejto skutočnosti bol sťažovateľ poučený priamo v uznesení z 24. apríla 2006.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní väzby, o zmene dôvodov väzby, o návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť.

Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre a) nesprávnosť niektorého jeho výroku, b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany ním označených práv podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 24. apríla 2006, o ktorej bol oprávnený konať a rozhodnúť krajský súd, ktorý bol zároveň povinný v prípade zistenia, že došlo postupom   alebo   rozhodnutím   prvostupňového   súdu   k porušeniu   práv   sťažovateľa, poskytnúť   týmto   jeho   právam   ochranu.   Ako   z obsahu   sťažnosti   vyplýva   túto   možnosť sťažovateľ aj využil, pritom však postup a rozhodnutie krajského súdu v tejto konkrétnej veci v sťažnosti pred ústavným súdom nenamietal (pozri petit sťažnosti).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv nesprávnym postupom okresného súdu pri predbežnom prerokovaní obžaloby konanom 24. apríla 2006 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   49/06   (a   teda   nie   rozhodnutím   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu a o písomnom sľube), potom treba konštatovať, že aj v tom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu, pretože nápravy procesných pochybení okresného súdu, ktorých sa dopustil v rámci predbežného prerokovania obžaloby a ktoré môžu predstavovať možný zásah do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, je možné domáhať sa či už priamo v konaní pred konajúcim súdom (napr. námietkami, žiadosťami, sťažnosťami) alebo na   nadriadenom   súde   prostredníctvom   riadnych   opravných   prostriedkov   až   do právoplatného skončenia konania vo veci samej, ale napokon aj po právoplatnom skončení konania prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov (v prípade, že sú naplnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov).

Aj   v tejto   časti   by   teda   ústavný   súd   musel   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   namietal   porušenie označených práv aj postupom, resp. rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 98/06, ktoré bolo právoplatne skončené 8. februára 2007 vydaním uznesenia, ktorým v časti zrušil rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2006 a prikázal súdu prvého stupňa,   aby   vec   v potrebnom   rozsahu   znova   prerokoval   a rozhodol,   a   vo   zvyšnej   časti rozsudok okresného súdu ponechal nezmenený. Uznesenie bolo krajským súdom vyhlásené na   verejnom   zasadnutí   v prítomnosti   sťažovateľa   a jeho   obhajcu   (obhajcovi   bolo rozhodnutie doručené 14. marca 2007).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta porušenie   označených   práv   postupom   krajského   súdu   v   konaní,   ktoré   bolo   právoplatne skončené viac ako rok pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho je zrejmé, že do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Napokon   sťažovateľ   namietal   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   aj   porušenie označených práv v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 NTo 3/08. Predmetom tohto   konania   bolo   rozhodovanie   o sťažovateľovej   námietke   zaujatosti   senátu   krajského súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 7/08 rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 49/06 z 10. októbra 2007. V napadnutom konaní krajský   súd   uznesením   z 5.   marca   2008   rozhodol   tak,   že   senát   krajského   súdu   nie   je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 4 To 7/2008.

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva (vzhľadom na nejasný a nepresný petit sťažnosti pred ústavným súdom), že uvedené konanie sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy sa nezaoberali námietkami sťažovateľa, ktorými poukazoval na porušenie   jeho „ľudských   práv“,   a krajský   súd   po   tom,   ako   mu   bolo sťažovateľom oznámené porušenie jeho práv, neprerušil konanie a nepredložil spis ústavnému súdu na rozhodnutie o tom,   že   jeho „ľudské práva porušené boli“.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ napokon namietal aj porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru, ktoré obdobne odôvodnil tými istými skutočnosťami, t. j. že všeobecné súdy nepredložili jeho trestnú vec ústavnému súdu na rozhodnutie o porušení jeho ľudských práv.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát vyslovil, že zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Z uvedeného hľadiska je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou, a to práve z dôvodu absencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom, resp. rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 NTo 3/08 a namietaným porušením práva na „zákonného sudcu“ zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ale aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru.

Z   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ako   aj   z ustanovenia   §   49   a násl.   zákona o ústavnom súde jasne a jednoznačne vyplýva, kto, za akých podmienok a akým spôsobom sa   môže   v konaní   pred   ústavným   súdom   domáhať   ochrany   základných   práv   a slobôd v prípade, že sa ich porušenia dopustili orgány verejnej moci (tak, ako to tvrdí sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom). Uvedená právna úprava bez akýchkoľvek pochybností neumožňuje zaradiť   všeobecné   súdy   medzi   „osoby“   oprávnené   podať návrh   ústavnému súdu   na   rozhodnutie   o porušení   základných   práv   a slobôd   fyzických   alebo   právnických osôb, medzi ktoré patrí aj základné právo zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a základné právo na účinný   prostriedok   nápravy   zaručené v čl.   13   dohovoru.   Preto   krajský   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 NTo 3/08 nebol oprávnený predložiť ústavnému súdu sťažnosť pre porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa,   ktoré   v konaniach   pred   všeobecnými súdmi namietal.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola odmietnutá ako celok,   neprichádzalo do   úvahy rozhodovanie   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   uvedených   v sťažnosti   (zrušenie rozhodnutí   všeobecných   súdov,   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   a priznanie   finančného zadosťučinenia   a   trov   právneho   zastúpenia),   pretože   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008