SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 365/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosťobchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., Drobného 2/1900, Bratislava, zastúpenejJUDr. Ľubomírom Hnátom, Guothova 20, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.9 Co 332/2012 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., o d m i e t a ako oneskorenepodanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., Drobného 2/1900,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 332/2012 a jehorozsudkom zo 16. apríla 2013.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v súdnom konanívedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 Cb 50/2011,v ktoromsadomáhalaurčenianeplatnostidobrovoľnejdražbyuskutočnenej16. decembra 2010.
Okresný súd rozsudkom č. k. 15 Cb 50/2011-723 z 31. mája 2012 (ďalej aj „rozsudokokresného súdu“) rozhodol tak, žalobu sťažovateľky zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdrozsudkom č. k. 9 Co 332/2012-1023 zo 16. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správnypotvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom namietalavady konania spočívajúce v odňatí jej možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na porušenie svojho práva na spravodlivésúdne konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesenímsp. zn. 2 Cdo 388/2014 z 27. januára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)dovolanie sťažovateľky odmietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavysťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislostis namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru konštatuje,že„[d]ostatočné a presvedčivé odôvodnenie je v demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu... Ak súd takto nedokáže odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné – teda neobhájiteľné, prijaté bez opory v práve a nelegitímne.“.
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že krajský súd sa v jej vecineriadil relevantnou právnou úpravou (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a tútoaplikoval„v rozpore s Ústavou SR, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, čím došlo k porušeniu...[jej]ústavných práv“.
Sťažovateľka na základe už uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súdrozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnutýrozsudok krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie, sťažovateľke priznalfinančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, a zároveň jej priznal úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených právzaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľkyobsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehotyje zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejtokogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu nadobudli právoplatnosť 28. mája 2013, pričom sťažnosť bola sťažovateľkou odoslanána poštovú prepravu 24. apríla 2015 a ústavnému súdu doručená 28. apríla 2015,teda sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť, že sťažovateľkasťažnosťou nenamieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. III. ÚS 34/2012,III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež ustálenej judikatúryústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súduzačne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku(dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému rozhodnutiu (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č.46129/99,body 51, 52, 53 a54), v prípade sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniunajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súdtotiž musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že aksťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiťochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietaťvo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej vecisťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavnýsúd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie právsťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutieodvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu).
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojejsťažnosti nenamieta porušenie ústavou a dohovorom garantovaných práv uznesenímnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jehovydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajskéhosúdu (ako odvolacieho súdu), a nie od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu o dovolanísťažovateľky (m. m. II. ÚS 509/2015, II. ÚS 687/2015), a preto ústavný súd sťažnosťodmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobenespĺňa ani náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdomustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerýchnáležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods.1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnomsúde).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,spolu so sťažnosťou nedoručila kópiu napadnutého rozsudku krajského súdu, proti ktorémusťažnosť smeruje, a svoju sťažnosť v súvislosti s namietaným porušením označených právpodľa ústavy a dohovoru v tomto smere bližšie nekonkretizovala.
Keďže k predmetnej sťažnosti nebola pripojená kópia právoplatného rozhodnutiaa neobsahuje ani riadne odôvodnenie, nespĺňa ani podstatné zákonom predpísané náležitostiustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo samo osebe zakladádôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplneniezákonom predpísaných náležitostí.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tietonie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016