znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 365/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť J. P., zastúpeného advokátom JUDr.   Jurajom   Gavalčinom,   Advokátska   kancelária,   Platanová   5,   Košice,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 82/2008 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 82/2008   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 365/2014-14   z 9.   júla 2014 prijal podľa   §   25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 82/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 82/2008, kde vystupuje ako žalobca v spore o vydanie vecí, dochádza k porušovaniu jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Žalobu podal 25. júna 2008.

V ďalšom sťažovateľ skutkovo popísal predmet sporu o vydanie vecí a ďalej uviedol:„Keďže   predmetné   konanie   sa   ťahá   už   takmer   6   rokov   a   v   dôsledku   prieťahov v konaní sa tovar takmer stopercentne znehodnil a žalovaný mi dosiaľ nezaplatil škodu a OS KE   II   vo   veci   nekoná,   resp.   konanie   trvá   už   takmer   šesť   rokov,   dospel   som k presvedčeniu, že súd svojim konaním porušil moje vyššie opísané ústavné práva, čo ma primälo k tomu, aby som podal sťažnosť na Ústavný súd SR.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že o ochrane mnou v tejto sťažnosti označeného základného práva nerozhoduje iný súd... Od   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   požadujem   primerané   finančné zadosťučinenie, a to vo výške 20 000 eur... Takto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujem tým, že súdy svojim postupom mi spôsobili a spôsobujú nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu, dlhodobú psychickú ujmu.

Žiadam tiež, aby mi Ústavný súd Slovenskej republiky uhradil trovy konania resp. právneho   zastúpenia v rozsahu   procesných   úkonov,   ako aj   ďalších nákladov   spojených s uplatňovaním   ochrany   môjho   základného   práva,   ktoré   si   uplatňujem   v   sume   podľa vyčíslenia právneho zástupcu.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom sudkyne Okresného súdu Košice II, v konaní sp. zn. 18C/82/2008 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva a práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Sťažovateľovi   J.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   20   000   EUR   (slovom dvadsaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Košice II povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia advokáta, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť na účet advokáta.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 82/2008:

Konanie   začalo   27.   júna   2008,   sťažovateľ   sa   však   stal   účastníkom   konania   až 15. februára   2011   na   základe   singulárnej   sukcesie   (pozri   aj   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 8/2012 zo 6. marca 2012).

Dňa   25.   februára   2011   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa na spresnenie petitu.

Dňa 7. marca 2011 právny zástupca sťažovateľa doručil „upresnenie petitu žaloby“.Dňa   14.   marca   2011   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   neúčasť na pojednávaní nariadenom na 25. marec 2011 z dôvodu nesúhlasu sťažovateľa s konajúcou sudkyňou.

Dňa 16. marca 2011 sťažovateľ oznámil konajúcej sudkyni, že na ňu podal žalobu pre „nesprávny úradný postup“.

Dňa   24.   marca   2011   právna   zástupkyňa   žalovaného   ospravedlnila   neúčasť na pojednávaní nariadenom na 25. marec 2011 z dôvodu svojej práceneschopnosti.Dňa 25. marca 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Bolo odročené na neurčito na účely rozhodnutia o ďalšom procesnom postupe.

Dňa 27. apríla 2011 sudkyňa Anna Miková oznámila predsedovi okresného súdu dôvody na svoje vylúčenie. Predseda okresného súdu nariadil vec opäť prideliť náhodným výberom.

Dňa 28. apríla 2011 vec bola pridelená sudcovi Kolesárovi.Dňa 21. júna 2011 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní nariadenom na 27. jún 2011 žalovaný. Okresný súd toto oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Dňa   27.   júna   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Účastníci   neboli   prítomní. Bolo odročené na 25. júl 2011. Toto bolo odročené na 3. október 2011.

Dňa   3.   októbra   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Účastníci   boli   prítomní. Bolo odročené na 21. november 2011.

Dňa 11. októbra 2011 okresný súd vyzval Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice – západ (ďalej aj „OO PZ“) na zaslanie spisu ČVS: ORP-1877/6/OJP-KE-2010.Dňa 20. októbra 2011 OO PZ doručilo vyšetrovací spis.Dňa 16. novembra 2011 právny zástupca sťažovateľa doručil ospravedlnenie neúčasti na   pojednávaní   pre   kolíziu   termínov   a   navrhol   odročiť   pojednávanie   nariadené na 21. november 2011. Okresný súd oznámil túto skutočnosť žalovanému.

Dňa   21.   novembra   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Sťažovateľ   bol   prítomný. Žalovaný nebol prítomný. Bolo odročené na 16. január 2013.

Dňa   1.   decembra   2011   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   neúčasť na pojednávaní nariadenom na 16. január 2013 pre kolíziu termínov.

Od 9. decembra 2011 do 18. januára 2012 sa spis nachádzal na ústavnom súde.Dňa   6.   februára   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Účastníci   boli   prítomní.   Súd uznesením uložil povinnosť žalovanému v lehote 20 dní predložiť zoznam vecí prevzatých od sťažovateľa do komisionálneho predaja. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.Dňa 24. februára 2012 žalovaný doručil odovzdávací protokol.

Dňa 5. apríla 2012 konajúci sudca zaslal odovzdávací protokol právnemu zástupcovi sťažovateľa   s   tým,   aby   v   lehote   15   dní   oznámil,   či   môže   pristúpiť   k   preberaniu   vecí zahrnutých do protokolu.

Dňa 3. mája 2012 právny zástupca sťažovateľa doručil stanovisko sťažovateľa, ktorý si vymienil podmienky prebratia.

Dňa 15. mája 2012 sudca vyzval právnu zástupkyňu žalovaného, aby v lehote 5 dní oznámila miesto a čas, kedy bude môcť sťažovateľ pristúpiť k preberaniu vecí.

Dňa 18. mája 2012 žalovaný oznámil miesto a čas preberania vecí (30. mája 2012).Dňa 23. mája 2012 sudca mailom oznámil túto skutočnosť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Dňa 29.   mája 2012 bol sudcovi   mailom doručený   súhlas sťažovateľa   s miestom a časom preberania vecí.

Dňa 30. mája 2012 sa uskutočnila ohliadka. Sťažovateľ aj žalovaný boli prítomní.Dňa 8. júna 2012 konajúci sudca vyzval právneho zástupcu, aby oznámil, či došlo k odovzdaniu vecí a ako navrhuje, aby súd rozhodol.

Dňa   18.   augusta   2012   okresný   súd   urgoval   u   právneho   zástupcu   sťažovateľa vybavenie výzvy z 8. júna s poučením o možnosti uloženia poriadkovej pokuty podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa 27. augusta 2012 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že väčšina vecí vykazuje známky poškodenia. Oznámil, že sťažovateľ bude modifikovať petit.

Dňa   27.   septembra   2012   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   neúčasť na pojednávaní nariadenom na 22. október 2012.

Dňa   11.   októbra   2012   sudca   oznámil   účastníkom   zmenu   termínu   pojednávania (na základe žiadosti sťažovateľa) na 5. november 2012.

Dňa   5.   novembra   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Účastníci   boli   prítomní. Bolo odročené na neurčito.

Dňa 20. decembra 2012 konajúci sudca vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote   10   dní   oznámil   skutočnosti   v   zmysle   povinnosti   uloženej   navrhovateľovi na pojednávaní 5. novembra 2012.

Dňa 28. januára 2013 právny zástupca sťažovateľa doručil „žiadosť o poskytnutie dodatočnej lehoty“ z dôvodu správnej identifikácie a spárovania tovaru, ktorý je predmetom sporu.Dňa 6. decembra 2013 sťažovateľ doručil čiastočné späťvzatie žaloby.Dňa 12. apríla 2013 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k čiastočnému späťvzatiu žaloby.

Dňa 20. mája 2013 žalovaný doručil vyjadrenie k čiastočnému späťvzatiu žaloby.Dňa 23. mája 2014 okresný súd uznesením rozhodol o zmene žaloby.Dňa   22.   augusta   2014   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   neúčasť na pojednávaní nariadenom na 29. september 2014 z dôvodu kolízie termínov. Nový termín bol určený na 13. október 2014.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v podaní sp. zn. 1 SprV 578/2014 doručenom ústavnému súdu 10. septembra 2014. Okrem chronológie   úkonov   a   zdôraznenia,   že   sťažovateľ   sa   stal   účastníkom   konania 15. februára 2011, uviedol:

„Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že sťažovateľ sa stal účastníkom predmetného súdneho konania až dňa 15.2.2011, teda nebol účastníkom daného konania už pri podaní žaloby.

Ďalšou   preukázanou   skutočnosťou   je   fakt,   že   práve   právny   zástupca   sťažovateľa požadoval   opakovane   o   odročenie   vytýčených   pojednávaní,   čím   práve   on   výrazným spôsobom ovplyvnil dĺžku predmetného konania.

I v období po podaní sťažnosti ústavnému súdu požiadal o odročenie vytýčeného pojednávania, určeného na termín 29.9.2014. Určené pojednávania neboli ani raz odročené z dôvodov na strane súdu. Žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa o odročenie pojednávaní obsahovali spravidla rovnaký dôvod - kolíziu termínu s iným pojednávaním, pričom z jeho strany bola možnosť zabezpečiť si na pojednávanie substitúta.

V ústavnému súdu adresovanej sťažnosti sťažovateľ ani neuvádza žiadne konkrétne obdobia nečinnosti okresného súdu, popisuje len skutkový stav daného konania.

Objektívne   pritom   prichádza   do   úvahy   zo   strany   okresného   súdu   jediné   obdobie nečinnosti, a to v rozmedzí 20.5.2013 až 23.5.2014. Jedná sa však o obdobie preukázateľne ojedinelé.

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti   som   toho   názoru,   že   dĺžku predmetného konania ovplyvnilo predovšetkým správanie právneho zástupcu sťažovateľa (opakované   žiadosti   o   odročenie   vytýčených   pojednávaní,   nerešpektovanie   súdom stanovenej povinnosti v určenej lehote), preto podanú sťažnosť považujem za nedôvodnú a aj   ak   ústavný   súd   dospeje   k   názoru,   že   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   veci v primeranej lehote porušené bolo, vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem nepriznať mu finančné zadosťučinenie.“

K   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   doručil   24.   septembra   2014   stanovisko sťažovateľ, v ktorom najmä uviedol:

«Predseda   Okresného   súdu   Košice   II...   sa   vo   svojom   zdôvodnení   snaží   situáciu zjavne veľmi zľahčiť a prekryť skutočnú nečinnosť súdu, kvôli ktorej sa neviem domôcť môjho tovaru, resp. peňazí za predaný tovar, už viac ako 10 rokov. Podobné prieťahy v konaní boli totiž aj v čase podania môjho trestného oznámenia na Políciu na toho času žalovaného vo veci Žaloby o vydanie veci.

V   čase   podania   žaloby   o   vydanie   veci   dňa   27.6.2008   som   bol   žalobcom   J.   P. splnomocnený,   aby   som   ho   v predmetnej   veci   pod.   č.   k.   18C   82/2008   zastupoval,   a to absolútne vo všetkých právnych úkonoch, nakoľko majiteľom predmetného tovaru som bol v minulosti vždy ja. Pohľadávku som žalobcovi predal, pretože som jednak nemal peniaze na   súdne   trovy   a   jednak   mi   bola   vyslovená   hrozba   fyzickej   likvidácie   od   osôb   mne neznámych, ak v predmetnej veci budem žalovaného žalovať...

Mám za to, že nie je podstatné, kto je v predmetnej veci žalobcom, teda či pán P. alebo ja. Podstatné je, že v predmetnej veci došlo a dochádza k zbytočným prieťahom v konaní. Spolu s pohľadávkou som totiž odkúpil aj všetky práva, povinnosti, ale aj právne nároky k predmetnej pohľadávke. Predmetnú pohľadávku som totiž kupoval s tým vedomím, že som vedel, že vo veci sú naschvál robené prieťahy v konaní, pretože som chodil na všetky pojednávania a aj keď žalovaný na pojednávania nechodil, ja som od konajúcej sudkyne požadoval, aby vo veci konala, čo ona odmietala.

Preto som dňa 2.3.2011 podal sťažnosť z dôvodu prieťahov v konaní u predsedu OS KE II. Zároveň som podal až žalobu o náhradu škody voči Slovenskej republike, a to z dôvodu konania sudkyne, ktorá ma počas konania všemožne odhovárala, aby som žalobu vo veci stiahol, a ktorá vo veci odmietala konať a konanie zbytočne preťahovala.

Nestalo sa ani raz, aby som sa nedostavil čo i len na jediné pojednávanie, na ktoré som bol vo veci predvolaný. Nie je teda pravdou, čo predseda OS KE II uvádza o tom, že som   sa   ako   žalobca,   resp.   ako   zástupca   žalobcu   (v   skoršom   čase),   na   pojednávanie nedostavil. Je však pravdou, že konanie bolo v minulosti odročené, kvôli ospravedlneniu sa právnych zástupcov oboch účastníkov.

Mám   teda   za   to,   že   v   čase   od   17.6.2009   do   7.7.2010   došlo   preukázateľne   k zbytočným   prieťahom   v   konaní   a   aj   keď   som   bol   v   tom   čase   „iba“   splnomocneným zástupcom žalobcu, na podstate, že došlo k zbytočným prieťahom v konaní to podľa môjho názoru nemá žiaden poľahčujúci fakt...

Ak   by   sudkyňa   konala   vo   veci   v   súlade   so   zákonom,   nebol   by   som   podal   voči Slovenskej republike predmetnú žalobu, a to by následne nebolo predĺžilo dobu konania vo veci o ďalšie mesiace. To, že sa z tohto dôvodu konanie vo veci opäť zbytočne predĺžilo o ďalších   niekoľko   mesiacov,   padá   teda   podľa   môjho   názoru,   jednoznačne   na   „vrub“ konajúcej sudkyne, čo aj keď skryte, ale jednoznačne, vyplýva aj z vyjadrenia predsedu OS KE   II,   a   teda,   že   konajúca   sudkyňa   spôsobila   v   období   od   17.6.2009   do   7.7.2010 zbytočné prieťahy v konaní.

Z písomného vyjadrenia predsedu OS KE II teda jednoznačne vyplýva, že v období od 17.6.2009   do   7.7.2010   a   v   období   od   20.5.2013   do   23.5.2014   došlo   k   zbytočným prieťahom v konaní. Spolu to teda činí 25 mesiacov nečinnosti súdu...»

Účastníci konania pred ústavným súdom súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil od verejného ústneho pojednávania vo veci, ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   od   ústneho   pojednávania   upustil,   pretože   od   neho   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o vydanie veci vedenom pod sp. zn. 18 C 82/2008 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka   konania   a   postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že vec nemožno považovať za právne zložitú, avšak vzhľadom na predmet sporu, vydanie veci (potreby jej identifikácie s nutnou ohliadkou na mieste jej uloženia a pod.) ju ústavný súd považuje za fakticky zložitejšiu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   zistil,   že   zo   šiestich   nariadených   pojednávaní   sa   sťažovateľ   osobne nezúčastnil len jedného. Na druhej strane však musel konajúci sudca sťažovateľa vyzývať na spresnenie petitu a tiež splnenie povinností uložených mu na pojednávaniach. Niektoré povinnosti   sťažovateľ   splnil   až   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   konajúcim sudcom. Sťažovateľ tiež žiadal konajúci súd aj o poskytnutie dodatočnej lehoty na splnenie povinnosti uloženej mu na pojednávaní. Z dôvodu ospravedlňovania sa právneho zástupcu sťažovateľa   museli   byť   už   nariadené   pojednávania   viackrát   odročované.   Všetky   tieto skutočnosti   výraznou   mierou   prispeli   k   prieťahom   v   namietanom   konaní   a   musia   byť pripísané na vrub sťažovateľovi.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   stal   účastníkom   konania   až   15.   februára   2011   na   základe singulárnej sukcesie, je teda účastníkom konania tri roky. Je to právna skutočnosť a je právne   irelevantné   jeho   tvrdenie,   že „bol   žalobcom   J.   P.   splnomocnený,   aby   ho v predmetnej   veci   pod.   č.   k.   18C   82/2008   zastupoval“, a teda   že   by   ústavný   súd   mal posudzovať aj ním namietané prieťahy v konaní „v čase od 17.6.2009 do 7.7.2010“. V   zmysle   uvedeného   ústavný   súd   posudzoval   namietané   konanie od 15. februára 2011,   pričom   v   postupe   okresného   súdu   nezistil   neefektívny   postup   ani nečinnosť.   Okresný   súd   v   častom   slede   nariaďoval   pojednávania   a   vykonával   úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. Nečinnosť okresného súdu možno zaznamenať (aj podľa tvrdenia okresného súdu) len v období od 20. mája 2013 do 23. mája 2014.

Ústavný súd v súvislosti so zistenými prieťahmi v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 18 C 82/2008 opakovane poukazuje na skutočnosť, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy“ (I.   ÚS   42/01,   III.   ÚS   91/04).   Nie   každý   zistený prieťah   v   súdnom   konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   46/01,   II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   92/03, I. ÚS 295/2014).   V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03, I. ÚS 295/2014) alebo ho odmietne ako   zjavne   neopodstatnený   (I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V   kontexte   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   postupe   okresného   súdu v namietanom konaní nezistil z ústavnoprávneho hľadiska taký významný prieťah, ktorý by bol spôsobilý zasiahnuť do označeného základného práva sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že postup okresného súdu sa v posudzovanom konaní nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, a vysloviť tak porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 20 000 €, ako aj náhradu trov konania. Ústavný súd pripomína (obdobne aj II. ÚS 68/2012), že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nie   je   náhrada   škody   spôsobenej sťažovateľovi (predmetom sporu je 17 712 €). Súčasne konštatuje, že priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   je   v   zmysle   čl.   127   ods.   3   ústavy   podmienené   vyhovením sťažnosti vo veci samej, čo sa v sťažovateľovom prípade nestalo.

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“ (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde), zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   zaručených v ústave alebo medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

V Košiciach 21. októbra 2014