znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 365/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. V., P., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i základného práva na slobodu a rovnosť zaručeného v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 3/2009 a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012 doručená sťažnosť JUDr. S. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako i základného práva na slobodu a rovnosť zaručeného v čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 3/2009 a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2 Sžf/21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. j. I/227/7962-44459/2008/994291-r zo 7. júla 2008 bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie Daňového úradu P. (ďalej len „správca dane“) č. j. 648/230/9441/08/Loš z 10. marca 2007, ktorým správca dane nevyhovel jeho žiadosti o vrátenie daňového preplatku vyplývajúceho z dodatočného daňového priznania na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2001 v sume 440 130 Sk (14 593,16 €) z dôvodu, že dodatočné daňové priznanie nebolo podané v zákonom stanovenej lehote podľa § 39 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov.   Sťažovateľ   uviedol,   že   daňové riaditeľstvo vo svojom rozhodnutí nepopiera, že prijatím novely došlo k retroaktivite, no opiera sa však o novú skutočnosť, že oneskorene požiadal o vrátenie preplatku na dani až urgenciou z 11. februára 2008, čo je nepravdivé, keďže on požiadal o vrátenie preplatku v potvrdení o podaní daňového priznania.

Daňové riaditeľstvo vo svojom vyjadrení k žalobe z 12. februára 2009 žiadalo žalobu ako   nedôvodnú   zamietnuť,   k   namietanej   retroaktivite   uviedlo,   že   sťažovateľ   podal dodatočné daňové   priznanie za   rok   2001 31.   decembra   2007,   teda   za   účinnosti   zákona č. 215/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   s   účinnosťou   od 1. septembra   2007,   čiže takýto   zákon   mohol   sotva   spätne   pôsobiť na úkon   sťažovateľa z 31. decembra   2007.   Dané   ustanovenia   majú   procesnoprávny   charakter,   a   teda   sa retroaktívne netýkajú daňovej povinnosti za rok 2001. Daňový subjekt podal dodatočné daňové   priznanie   po   zákonom   stanovenej   objektívnej   lehote,   a   preto   je   jeho   podanie neúčinné. Čo sa týka tvrdenej žiadosti o vrátenie preplatku, daňové riaditeľstvo uviedlo, že sa   nenachádza   ani v   dodatočnom   daňovom   priznaní a   daňové   orgány   neevidujú   takúto žiadosť. Preukázateľne žiadosť nebola doručená správcovi dane a je neúčinné vyjadriť túto žiadosť v dokumente, ktorý si daňový subjekt ponecháva.

Krajský   súd   na   prerokovanie   veci   nariadil   pojednávanie,   na   ktoré   sa   riadne predvolaný   sťažovateľ   nedostavil,   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   z   dôvodu práceneschopnosti, nepožiadal však o odročenie termínu pojednávanie, preto krajský súd pojednával v jeho neprítomnosti.

Krajský súd rozsudkom č. k. 14 S 3/2009-59 z 9. decembra 2010 žalobu sťažovateľa proti   daňovému   riaditeľstvu   o   preskúmanie   jeho   rozhodnutia   č.   j.   I/227/7962-44459/2008/994291-r   zo   7.   júla   2008   zamietol   a   sťažovateľovi   nárok   na   náhradu   trov konania nepriznal. V odôvodnení krajský súd uviedol:

„... súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná s poukazom na skutočnosť, že aj keď žalobca podal postupom v zmysle ustanovenia § 39 zákona 511/1992 Zb. dodatočné daňové priznanie   za   rok   2001,   právny   režim   dodatočného   daňového   priznanie   sa   spravuje procesnou úpravou zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v čase podania dodatočného daňového priznania, t. j. ku dňu 31. 12. 2007. Za rozhodujúce a správne aplikované pri posudzovaní včasnosti a oprávnenosti nároku žalobcu je leda znenie zákona 511/1992 Zb. účinné   od   1.   9.   2007,   t. j.   v   zmysle   novely   vykonanej   zákonom   215/2007   Z.   z.,   ktorá stanovuje lehotu na podanie dodatočného daňového priznania na dobu 4 rokov od konca roka. v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo podať daňové hlásenie, bez ohľadu na to, že v čase kedy bolo podávané pôvodné daňové priznanie, v ustanovení § 39 nebola stanovená žiadna lehota na podanie dodatočného daňového priznania. Ustanovenia § 45 stanovujúceho podmienky zániku práva na vrátenie dane je všeobecným ustanovením, ktoré v ods. 1 stanovuje pre svoju aplikáciu ako podmienku, že tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Z toho vyplýva, že po nadobudnutí účinnosti zákona 215/2007 Z. z., t. j. po 1. 9. 2007 sa žalobca nemôže domáhať svojho práva na vrátenie dane na základe dodatočného daňového priznania s poukazom na plynutie 5 ročnej lehoty, nakoľko osobitné ustanovenie ods. 3 § 39 stanovuje kratšiu lehotu 4 rokov. Takisto zo žiadneho ustanovenia ani zákona 215/2007 Z. z. ani zákona 511/1992 Zb. nevyplýva, že na úpravu lehôt na podanie dodatočného daňového priznania sa považuje rozhodujúci právny stav ku dňu, ku ktorému bolo pôvodné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie podané.

Čo sa týka námietky, že prijatím novely zákona o správe daní a poplatkov zákonom č. 215/2007 Z. z. došlo k retroaktivite, súd sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom žalovaného. Zákaz retroaktivity ako súčasť ústavného princípu právnej istoty je založený na zásade, že právna norma nepôsobí spätne, ale pôsobí do budúcnosti. Úpravu vykonanú novelou   zák.   č.   215/2007   Z.   z.,   spôsobujúcu   v   konečnom   dôsledku   skrátenie   lehoty   na podanie dodatočného daňového priznanie v prípadoch ako je žalobca, podľa názoru súdu nie je možné považovať za zásah do existujúcich právnych vzťahov ktoré by vyvolali stav právnej   neistoty   z   dôvodu   priameho   a   neočakávaného   zásahu   do   minulých   skutkových právnych vzťahov, ktorý je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Pokiaľ   sa   týka   nepreukázanej   žiadosti   o   vrátenie   preplatku,   súd   sa   stotožňuje s odôvodnením žalobcu v napadnutom rozhodnutí, že pokiaľ nebola preukázateľne podaná žiadosť o vrátenie preplatku dane postupom podľa § 63 zák. č. 511/1992 Zb. v stanovenej lehote v nadväznosti na § 45 zák. č. 511/1992 Zb.. nie je možné preplatok na dani žalobcovi vrátiť. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O   trovách   konania   súd   v   zmysle   §   250k   O.   s.   p.   rozhodol   tak,   že   procesné neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal....“

Dňa   13.   apríla   2011   krajský   súd   vydal   opravné   uznesenie   k rozsudku   č. k. 14 S 3/2009-59 z 9. decembra 2010, v ktorom opravil záhlavie, a to tak, že bolo doplnené zloženie senátu: „... v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. K. B. a členov senátu JUDr. P. L. a JUDr. Ľ. B. v právnej veci...“.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 14 S 3/2009-59 z 9. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením z 13. apríla 2011 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 21/2011 z 18. apríla 2012 tak, že napadnutý rozsudok krajského   súdu   v spojení   s   opravným   uznesením   potvrdil   a   účastníkom   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal.

Podľa sťažovateľa krajský súd i najvyšší súd dôveryhodne neuviedli, ako vec právne posúdili, keď dôsledne neodôvodnili svoj záver o tvrdení sťažovateľa, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odmietli sa zaoberať námietkou sťažovateľa o retroaktivite napadnutého ustanovenia daňového zákona (skrátenie lehoty na podanie   dodatočného   daňového   priznania   z   5   na   4   roky),   neumožnili   sťažovateľovi uplatnenie všetkých dôkazných prostriedkov v súdnom konaní, čím bola porušená zásada rovnosti zbraní, oba súdy vec riešili v neprítomnosti sťažovateľa, krajský súd mu doručoval predvolania prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru a krajský súd i najvyšší súd úplne   rozdielnými   dôvodmi   zamietli   nárok   sťažovateľa,   čím   malo   podľa   neho   dôjsť k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy a k porušeniu práv zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Tiež   právo   sťažovateľa   na základné právo na slobodu, rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 ústavy v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Sžf/21/2011 ako aj v konaní pred Krajským súdom v Trnave v konaní sp. zn. 14S/3/2009, porušené bolo.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžf/21/2011   zo   dňa 18. apríla 2012 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na slobodu a rovnosť zaručeného v čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   sp.   zn.   14   S   3/2009   a   jeho   rozsudkom z 9. decembra   2010 a   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho súdu   sp.   zn.   2 Sžf/21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení iba tých práv (čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy a iných práv, konkrétne základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s postupom krajského   súdu   v   namietanom   konaní,   jeho   rozsudkom   a   postupom   a   rozsudkom najvyššieho súdu v namietanom konaní, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie (napr. III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07, II. ÚS 266/2012).

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania   vyplývajúcich   z   čl.   6   dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu sp. zn. 14 S 3/2009 a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14   S 3/2009 a jeho rozsudkom z 9. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Proti   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva   mal   sťažovateľ   v   prípade   presvedčenia o jeho nesprávnosti k dispozícii podanie žaloby, v danom prípade krajskému súdu, ktorú aj využil.   O   žalobe   rozhodoval   krajský   súd,   v   ktorého   právomoci   bolo   prípadné   zistené porušenie práv sťažovateľa napraviť. Povinnosťou krajského súdu bolo v prípade zistenia nedostatkov v rozhodnutí správneho orgánu (ich nezákonnosti) poskytnúť ochranu právam sťažovateľa, avšak krajský súd porušenie zákona v administratívnom konaní nezistil, preto rozsudkom č. k. 14 S/3/2009-59 z 9. decembra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu mal sťažovateľ v prípade nesúhlasu s jeho závermi k dispozícii riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktoré podal a o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 21/2011 a aj rozhodol rozsudkom 18. apríla 2012.

Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa   napadnutým   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   mal   sťažovateľ k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy pred najvyšším súdom, ktorý aj využil.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžf 21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   sťažovateľom   označených   práv   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 21/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ak   nie   sú   splnené   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom   prípade   ústavný   súd   považuje sťažnosti   za   zjavne neopodstatnené podľa   §   25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   teda   znamená,   že   už   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd spočíva predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých   v   napádanom   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   je   podľa   sťažovateľa arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať,   či   v   konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sfž 21/2011 vyplýva:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   §   10   ods.   2   O. s. p. preskúmal   napadnutý   rozsudok   v   spojení   s   opravným   uznesením   a   konanie,   ktoré   mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. a § 214 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   wwav.nsud.sk.   a   dospel   jednomyseľne k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. apríla 2012 podľa § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podanej žaloby posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom   na   námietku   žalobcu   ohľadne   nesprávneho   vyhodnotenia   dôkazov   zisťoval,   či konanie bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok, a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v odvolacom konaní k záveru, že krajský súd o žalobe žalobcu rozhodol súladne so zákonom a preto bolo potrebné jeho rozhodnutie potvrdiť a to z nasledovných dôvodov:

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na príslušnú právnu úpravu, pod ktorú je potrebné subsumovať daný prípad a z ktorej vychádzal krajský súd pri rozhodovaní. Podľa § 39 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31. 8. 2007 (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) dodatočné priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania alebo hlásenia možno len v prípade   uplatnenia   skutočností,   ktoré   neboli   predmetom   daňovej   kontroly   alebo opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemôže daňový subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.

Podľa § 39 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 9. 2007 t. j. po nadobudnutí účinnosti novely zákona č. 215/2007 Z. z. dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, najneskôr však do štyroch rokov od konca roka. v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo   v   ktorom   bol   daňový   subjekt   povinný   daň   zaplatiť   bez   povinnosti   podať   daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daň má byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového   priznania   alebo   dodatočného   hlásenia   možno   len   v   prípade   uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného   odpočtu   alebo   vrátenie   dane   po   uplynutí   piatich   rokov   od   konca   roka,   v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, 11daf) nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel   dane   je   možné   najneskôr   do   desiatich   rokov   od   konca   roka,   v   ktorom   vznikla povinnosť   podať   daňové   priznanie   alebo   hlásenie   alebo   v   ktorom   bol   daňový   subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane.

Podľa § 63 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom k 31. 12. 2007 daňový preplatok (ďalej len „preplatok“) je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.

Podľa § 63 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. preplatok sa použije na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku. O prevedení preplatku na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku sa daňový dlžník vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po dni vzniku preplatku.

Podľa § 63 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. preplatky daňového subjektu na jednotlivých druhoch   daní,   cla   a   iných   platieb   13c)   možno   použiť   na   kompenzáciu   jeho   daňových nedoplatkov   na   inej   dani,   cle   a   iných   platbách.   O   tom   musí   správca   dane   písomne upovedomiť daňový subjekt.

Podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. ak nemožno preplatok použiť podľa ods. 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako 100,- Sk. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, 6ec) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom.

Podľa § 63 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová povinnosť už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku, v ktorom nadobudol právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok, nárok na vrátenie preplatku zaniká.

Podľa § 63 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v odseku 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa odsekov 8 a 10.

Podľa § 63 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. proti rozhodnutiu správcu dane o žiadosti o vrátenie preplatku môže daňový subjekt podať odvolanie do pätnástich dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie nemá odkladný účinok.

Z   vyššie   citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   právna   konštrukcia,   ktorú   vo   veci aplikoval krajský súd v danom prípade je súladná so zákonom. Je pravdou, ako vyplýva zo spisového materiálu, že žalobcovi ako mandatárovi na základe mandátnej zmluvy uzavretej so správcom konkurznej podstaty JUDr. D. S. bola v roku 2001 vyplatená suma 3.275.000,- Sk (ako   podiel na   odmene   konkurzného správcu)   a to   dňa 28.   12.   2001.   Tento   príjem žalobca zaradil do daňového priznania za rok 2001 spolu s ďalšími výdavkami a jeho daňová   povinnosť   potom   činila   440.130,-   Sk,   ktorú   sumu   z   titulu   daňovej   povinnosti správcovi dane zaplatil. Následne v priebehu konkurzného konania bol konkurzný správca JUDr. S. vyzvaný na vrátenie všetkých finančných prostriedkov a to novému konkurznému správcovi a žalobca z tohto titulu predtým mu vyplatený príjem 3.275.000,- Sk vrátil JUDr. D. S. Žalobca si dodatočným daňovým priznaním za rok 2001, ktoré podal dňa 31. 12. 2007 vyčíslil preplatok dane 440.130,- Sk. Tieto skutočnosti žalobca uviedol pre informovanie správcu   dane,   keď   žalobca   bol   správcom   dane   Daňovým   úradom   P.   vyzvaný,   aby   mu objasnil na základe akej právnej normy trvá na podaní dodatočného daňového priznania zo dňa 31. 12. 2007.

V   danom   prípade   bolo   úlohou   odvolacieho   súdu   posúdiť   rozpornosť   tvrdení účastníkov,   či   žiadosť   žalobcu   o   vrátenie   daňového   preplatku   v   sume   440.130,-   Sk uplatnená v dodatočnom daňovom priznaní zo dňa 31. 12. 2007, bola podaná včas. V danom prípade je i medzi účastníkmi podľa názoru odvolacieho súdu nesporné, že pôvodná   lehota   na   podanie   dodatočného   daňového   priznania   za   rok   2001   podľa zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 8. 2007 bola do 31. 12. 2007.

Pôvodná lehota, ktorá v danom prípade bola do 31. 12. 2007 sa zmenila novelou zákona č. 511/1992 Zb. a to v dôsledku zákona č. 215/2007 Z. z., keď zákonodarca zakotvil do ust. § 39 ods. 3 lehotu na podanie dodatočného daňového priznania a to „najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie“. Zákon č. 215/2007 Z. z. nadobudol účinnosť od 1. 9. 2007. Predtým v ust. § 39 ods. 3 nebola zakotvená   lehota   na   podanie   dodatočného   daňového   priznania.   Dovtedy   mohli   daňové subjekty vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v § 45 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., kde bola ustanovená   lehota   piatich   rokov,   pretože   neexistovala   osobitná   právna   úprava,   ktorú zákonodarca zaviedol zákonom č. 215/2007 Z. z. od 1. 9. 2007.

V danom prípade si žalobca neuvedomil právne následky a dôsledky novej právnej úpravy v ust. § 39 ods. 3 (osobitne upravená lehota pre dané prípady), ktorá bola skrátená na 4 roky. V danom prípade preto i podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na podanie dodatočného daňového priznania až dňa 31. 12. 2007 si uplatnil žalobca svoje právo po zákonom stanovenej lehote, pretože už v zmysle novej právnej úpravy účinnej od 1. 9. 2007 mu uplynula 4 ročná lehota dňom 31. 12. 2006.

Takýto   postup   správcu   dane   vyplýva   i   z   úpravy   v   ust.   §   110g   ods.   1,   3,   kde zákonodarca upravil zákonný postup v prípadoch, keď daňové konanie začalo a nebolo ukončené   do   31.   8.   2007   a   tiež   upravil   zákonný   postup   v   prípadoch   prijatých   podaní daňových subjektov doručených do 31. 8. 2007.

Z uvedeného vyplýva, že Daňový úrad P. vzhľadom na termín podania a prijatia dodatočného   daňového   priznania   až   po   1.   9.   2007   musel   na   daný   prípad   aplikovať novelizované znenie ust. § 39 ods. 3 zák. č. 215/2007 Z. z.

Z uvedeného dôvodu preto žalobca nemôže dôvodne namietať, že ust. § 39 ods. 3 skrátilo lehotu na podanie dodatočného daňového priznania za rok 2001 na 4 roky, pri zachovaní lehoty 5 rokov v ust. § 45 ods. 1.

Odvolací súd k námietkam žalobcu ohľadne retroaktivity zákona č. 215/2007 Z. z. považuje za potrebné uviesť, že tento zákon, ktorý upravil a zakotvil do § 39 ods. 3 lehotu 4 rokov súčinnosťou od 1. 9. 2007, vyšiel v zbierke zákonov dňa 4. mája 2007 v čiastke č. 97/2007.   Žalobca   mal   preto   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   SR   dostatočný   časový priestor,   aby   mohol   podať   dodatočné   daňové   priznanie   riadne   a   včas,   pretože   od zverejnenia   príslušnej   novely   v   zbierke   zákonov   mu   plynula   v   podstate   lehota   cca 4 mesiacov.

Pokiaľ žalobca namietal, že sa nemohol zúčastniť pojednávania dňa 9. 12. 2010, kedy   bol   krajským   súdom   vyhlásený   rozsudok   vo   veci,   tak   odvolací   súd   sa   stotožňuje s názorom krajského súdu, že v danom prípade neexistovala právna prekážka, pre ktorú by bol musel krajský súd vytýčené pojednávanie odročiť. Sám žalobca sa totiž ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní dňa 9. 12. 2010 a zaslal krajskému súdu od MUDr. D. PN č. J961391. Žalobca však nepožiadal zároveň o odročenie pojednávania (č. l. 45). Z tohto dôvodu z hľadiska ustálenej súdnej praxe nič potom nebránilo krajskému súdu, aby vo veci mohol konať a meritórne rozhodnúť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. potvrdil....»

Z   obsahu   odôvodnenia   napádaného rozsudku   najvyššieho   súdu   a   s prihliadnutím aj na   obsah   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   bol   v   odvolacom   konaní preskúmavaný,   ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu je zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal konkrétne stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012