znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 365/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť D.   V.,   B., zastúpenej   advokátom   Mgr.   G.   C.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 137/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 137/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka sa   žalobou z 8. októbra 2007 na okresnom súde domáhala určenia neplatnosti   uznesenia   prijatého   na   schôdzi   vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov v bytovom dome v B., konanej 13. septembra 2007.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   okresný   súd   v predmetnom   konaní   nariadil   prvé pojednávanie na 3. marec 2010, teda po uplynutí takmer dva a pol roka od podanej žaloby. Uvedený termín pojednávania však bol zrušený a určený bol nový termín. Okresný súd na pojednávaní   konanom   24.   marca   2010   konanie   z dôvodu   späťvzatia   žaloby   uznesením konanie   zastavil   a sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   odporcom   trovy   konania v celkovej výške 6 595,82 € z dôvodu, že okresný súd prieťahmi „v predmetnom súdnom konaní zavinil, že súdne konanie bolo zastavené bez prejedania veci samej“. Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 24. marca 2010 v časti náhrady trov konania.   O   odvolaní   do   podania   ústavnej   sťažnosti   nebolo   rozhodnuté.   Zároveň sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa názoru sťažovateľky: „Od začatia konania do prvého pojednávania vo veci uplynulo dva a pol roka, čím Okresný súd Bratislava V zavinil, že konanie bolo zastavené bez   prejednávania   merita   veci. Je nespochybniteľné,   že   v   prípade,   ak   by   Okresný   súd Bratislava V pojednával a stihol rozhodnúť vo veci kedykoľvek počas rokov 2008 a 2009, resp. až do marca 2010, kedy zo strany žalovaných v 1. a 2. rade došlo k odstráneniu nezákonných stavebných úprav v byte č. 6, neexistoval by tu dôvod na moje späťvzatie žaloby,   pretože   môj   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   uznesenia   č.   1   zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome B. 3 by naďalej trval. V takom prípade by ma Okresný súd Bratislava V za predpokladu,   že by mojej žalobe vyhovel,   nezaviazal   k   náhrade   trov   konania   žalovaných.   Moja   právna   neistota   nebola odstránená a vzhľadom na nezákonné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V v časti trov konania naďalej pretrváva, a to až do právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu v časti trov konania. Je predsa v rozpore so samotnou podstatou ústavne zaručeného vlastníckeho práva a práva na súdnu ochranu, aby som ja ako obeť porušovania vlastníckeho práva, ktorá si   zákonnými   prostriedkami   iba   bránila   toto   svoje   ústavné   právo,   bola   z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia Okresného súdu Bratislava V zaviazaná na náhradu trov konania(...)“

Sťažovateľka   z uvedených   dôvodov   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:„Okresný   súd   v   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   16C   137/2007 o určenie, že uznesenie č. 1 zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome v B., konanej dňa 13. 9. 2007 je neplatné porušil základné právo sťažovateľky, D. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľke D. V. súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.595,82 €,   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   V   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd   Bratislava V   je   povinný uhradiť   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky vo výške 125,40 € na účet jej právneho zástupcu Mgr. G. C., advokáta(...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom,   keď   sa   sťažovateľka   „dozvedela“   o zbytočných   prieťahoch,   teda   o „inom zásahu“ okresného súdu, ktorý označila za účastníka tohto konania. V napadnutom konaní bolo vyhlásené uznesenie o zastavení konania na pojednávaní 24. marca 2010 za účasti sťažovateľky, ako aj jej právneho zástupcu. Z tohto dôvodu sa sťažovateľka o namietaných zbytočných prieťahoch mohla dozvedieť najneskôr v deň vyhlásenia rozhodnutia. Pretože predmetná   sťažnosť   bola   podaná   v čase   (1.   júla   2010),   keď   už   dávno   uplynula   lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   – kvalifikovane právne zastúpená – sťažnosť na prieťahy v konaní podala až po späťvzatí žalobného návrhu, a to 26. mája 2010, a ani netvrdí, že ju nepodala včas z dôvodov hodných osobitného   zreteľa,   a existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by včasné využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010