znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 365/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   o   povolenie   obnovy   konania   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 17/05 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 78/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2009   doručená   sťažnosť   V.   S.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní o povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. 11 C 17/05 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 78/09.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: «Okresnému   súdu   v   Trnave   som   dňa   14.   02.   2005 predložil „Návrh na obnovu konania“.

Podaním sa súd zo dňa 30. 3. 2005, ktoré súdu bolo doručené 31. 03. 2005 v záujme hospodárnosti konania som navrhol v zmysle § 112 OSP spojiť vec na spoločné konanie s vecou vedenou na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn.: 12 C 22/01 z dôvodu, že uvedené veci sa začali na Okresnom súde v Trnave a skutkovo spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania.

Na uvedený návrh mi do dnešného dňa nebolo doručené žiadne rozhodnutie. Keď súd vo veci sp. zn.: 11 C 17/05 nekonal podaním súdu zo dňa 15. 7. 2007 osobne doručené súdu 18. 07. 2007 som uskutočnil urgenciu s príslušným odôvodnením.

Keď súd nereagoval na horeuvedenú urgenciu podaním zo dňa 22. 10. 2007 som uskutočnil u predsedu súdu „Sťažnosť na zbytočné súdne prieťahy a neefektívne konanie vo veci vedenej na OS sp. zn.:11 C 17/05“.

Predseda OS mi oznámením zo dňa 02. 11. 2007 Spr. 2542/07 oznámil, že na základe vyjadrenia   zákonného   sudcu   tento   v   mesiaci   november   2007   rozhodne   o   návrhu,   či pripúšťa, resp. nepripúšťa obnovu konania.

Uznesením   súdu   zo   dňa   17.   marca   2008   sp.zn.:   11   C/17/2005-78   bola   obnova konania zamietnutá.

Podaním súdu zo dňa 19. 7. 2008 doručené osobne súdu 21. 7. 2008 som doplnil „Návrh na obnovu konania zo dňa 13. 2. 2005“.

Proti uzneseniu súdu zo dňa 17. marca 2008, sp.zn.: 11 C/17/2005 78 som podal odvolanie zo dňa 1. apríla 2008, ktoré bolo v tento deň osobne doručené súdu.

Dňa 14. 4. 2009 mi bola doručená výzva Krajského súdu zo dňa 1. 4. 2009, číslo: 23Co/78/2009-120.

Na základe výzvy Krajského súdu v Trnave som podaním na súd 15. 04. 2009 súdu oznámil zaplatenie sumy 99,58 EUR.

V sťažnosti chcem zdôrazniť tú skutočnosť, že aj keď konanie vo veci obnovy je mimoriadny opravný prostriedok až do jeho právoplatného ukončenia súd môže ovplyvniť priebeh   pôvodného   konania   tým,   že   povolí   obnovu   konania,   k   čomu   som   súdu   doložil podaním   zo   dňa   19.   7.   2008   osobne   doručené   súdu   21.   07.   2008   nové   skutočnosti s odvolaním sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 4 Cdo 83/2006 a   najmä   4Cdo   140/02,   ktoré   jednoznačne   potvrdzujú   nesprávnosť   a   protizákonnosť rozhodnutia vo veci, v ktorej podávam návrh na obnovu konania.

O týchto skutočnostiach som sa dozvedel až na základe rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 11Co/180/2007-231 zo dňa 26. marca 2008, ktorý mi bol doručený 20. 5. 2008, t. j. v období, keď už bolo rozhodnuté Okresným súdom v Trnave o zamietnutí obnovy konania pod sp. zn.: 22 C 22/94 a to dňa 17. marca 2008 doručené 27. 3. 2008.

V   danom   prípade   napadnutý   rozsudok   sp.   zn.:   22   C   22/94   podaním   návrhu   na obnovu konania je v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to v prvšom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č.   k.: 4Cdo 140/02 v tej istej veci ako bolo nesprávne rozhodnuté v č. k.: 22 C 22/94.

V danom prípade nemôže byť právoplatné rozhodnutie v danej veci (22C 22/94) a na základe toho trvá moja právna neistota, ktorú môže odstrániť rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, keď spravodlivo rozhodne v rámci môjho odvolania proti uzneseniu Okresného súdu   v   Trnave   sp.   zn.:   11C/17/2005   -   vec   sa   nachádza   v   štádiu   neukončeného právoplatného rozhodnutia od podania odvolania zo dňa 1. apríla 2008, v čom sú tiež robené ďalšie zbytočné súdne prieťahy.

Za   daného   stavu   v   žiadnom   prípade   nemôže   byť   vec   týkajúca   sa   sťažnosti posudzovaná ako už ukončená právoplatná vec.

Podľa platných právnych predpisov nemôže byť právoplatne 2 x odlišné rozhodnutie v tej istej veci (č. k.: 22 C 22/94, 4 Cdo 140/02 a taktiež 4 Cdo 83/2006) len v inom súdnom spore. Veľkou chybou rozhodnutia v súdnom spore č. k.: 22C 22/94 bolo okrem iného aj to, že pri rozhodovaní sa súd neriadil rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - 4Cdo 140/02 lebo sa jednalo o tú istú vec, len v inom súdnom spore.

V   danom   prípade   je   nevyhnutne   potrebné,   aby   táto   vec   bola   podľa   príslušných platných   právnych   predpisov   zosúladená   s   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   čo   v   danom   prípade   môže   napraviť   iba   povolená   obnova   konania,   ktorá   sa nachádza v štádiu neukončeného rozhodnutia na Krajskom súde v Trnave, kde je vedená pod č. k.: 23 Co/78/2009-120. (...)

Na základe skutočností uvedených v časti I. tejto sťažnosti je nesporné, že Okresný súd v Trnave a následne aj Krajský súd v Trnave svojim postupom vo veci vedenej pod sp. zn.: 11 C 17/05 porušili základné právo upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a ľudské právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť,   že   Okresný   súd   v   Trnave   o   návrhu   sťažovateľa   na   obnovu   konania a taktiež o návrhu na spojenie veci pod č. k.: 12 C 22/01 a 11 C 17/05 rozhodol o zamietnutí návrhu na obnovu konania až po podanej sťažnosti predsedovi okresného súdu a to za takmer   tri   roky   a   o   spojení   veci   nerozhodol   a   taktiež   do   dnešného   dňa   nerozhodol o odvolaní ani Krajský súd v Trnave a vec sa týka ďalšieho konania vedeného pod sp. zn.: 19 C/52/01 na ktoré je podané dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, vyvoláva u mňa   dlhodobý   stav   právnej   neistoty,   ktorý   napriek   využitiu   dostupných   právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá.

Predmet namietaného konania pritom nie je ani právne ani fakticky tak zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia.

Napriek tomu, že zabezpečenie pomoci je v rukách štátu - Okresného súdu v Trnave a Krajského   súdu   v   Trnave,   tieto   bez   primeraných   dôvodov   nekonajú   resp.   nekonajú primerane svojim možnostiam a okolnostiam a spôsobujú pretrvávanie protiprávneho stavu. Včasné rozhodnutie súdu v predmetnom konaní by odstránilo stav právnej neistoty i v ďalších súdnych konaniach (12C 22/01, 19 C 52/01), v ktorom sa nachádzam, čo je aj podľa   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   sudu   Slovenskej   republiky   účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (...)

Nečinnosťou Okresného súdu v Trnave a taktiež aj Krajského súdu v Trnave som utrpel finančnú ujmu. Ak by súd včas rozhodol o mojom návrhu a vyhovel by mu v plnom rozsahu,   došlo by u   mňa k podstatnému zlepšeniu mojej   finančnej   situácie,   keďže som poberateľom   nízkeho   starobného   dôchodku   a   ako   osoba   zdravotne   ťažko   postihnutá s potrebou doprovodu sprievodcom(...)

Dlhodobý stav právnej neistoty spôsobil u mňa psychickú záťaž, ktorá si vyžiadala opakovanú ambulantnú liečbu u psychiatra.

Vzhľadom na odstup od podania návrhu na súd a primeranej lehoty, v ktorej mal súd o tomto návrhu rozhodnúť, možno celkovú finančnú ujmu stanoviť na sumu 10.000.- eur. (...) Na   základe   uvedeného   a   v   súlade   s   vyššie   citovanými   ustanoveniami   platných právnych predpisov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal tento nález:

1. Okresný súd v Trnave a následne aj Krajský súd v Trnave v konaní pod sp. zn.: 11 C 17/05 porušili základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prerokovanie veci súdom   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Trnave a taktiež aj Okresnému súdu v Trnave prikazuje, aby v konaní 11 C 17/05 konal bez zbytočných prieťahov v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 140/02 a 4 Cdo 83/2006.

3. V. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur, ktoré je mu Okresný súd v Trnave povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohoto nálezu.

4. V. S. priznáva náhradu trov konania, ktoré vyčísli ústavnému sudu do troch dní po obdržaní tohoto nálezu vrátane trov právneho zastupovania, ktoré mu je povinný Okresný súd v Trnave zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohoto nálezu. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného súdu v konaní o povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. 11 C 17/05 a postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 78/09 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   už   napadol   ústavnou   sťažnosťou   postup okresného súdu v konaní o povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. 11 C 17/05, pričom ústavný súd túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú svojím uznesením č. k. III. ÚS 246/08-10 z 12. augusta 2008 v podstate z dôvodu, že v konaní o návrhu na obnovu   konania – v štádiu   do   právoplatného rozhodovania o povolení obnovy   konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2   ústavy   v   časti   týkajúcej   sa   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (rovnako to platí, pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote – pozri napr. Sablon v. Belgicko, 2004), pretože nejde   o   rozhodovanie   o   hmotnom   práve   alebo   záväzku   a   o   odstránenie   stavu   právnej neistoty   v   primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím   vo   veci   (mutatis   mutandis III. ÚS 187/02, III. ÚS 191/02, IV. ÚS 185/04).

Vzhľadom na to, že okresný súd nepovolil obnovu napadnutého konania, právna situácia sťažovateľa je totožná v daných súvislostiach s tým, aká bola aj v čase vydania uznesenia č. k. III. ÚS 246/08-10 z 12. augusta 2008, preto bolo potrebné v tejto časti jeho sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú.

2. Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 78/09, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ústavný súd pripomína,   že judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že základným účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   obdobne   aj v   čl.   6   ods.   1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 100/03). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   teda   možno   porušiť   iba   v   konaní,   ktorého   výsledkom   môže   byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Podľa   §   234   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   návrh   na obnovu konania súd uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí. V zmysle odseku   3 citovaného ustanovenia   povolením   obnovy konania sa   odkladá   vykonateľnosť rozhodnutia vo veci.

Podľa   §   235   ods.   1   OSP   len   čo   nadobudne   rozhodnutie   o   povolení   obnovy právoplatnosť, súd bez ďalšieho návrhu vec znova prejedná. Pritom prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj pri prejednaní obnovy.

Podľa § 235 ods. 2 OSP ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, zamietne uznesením návrh na jeho zmenu. Ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej zmení, nové rozhodnutie nahradí pôvodné rozhodnutie.

V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do právoplatného rozhodovania o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to ani v odvolacom konaní, preto treba považovať sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Takéto   rozhodnutie   týkajúce   sa   práv   účastníkov   konania   bolo   už   totiž   vydané v pôvodnom konaní a v zmysle § 159 ods. 3 OSP predstavuje prekážku veci rozhodnutej, ktorú nemožno prejednať znova. Právna neistota účastníkov tohto konania bola odstránená vydaním   relevantných   právoplatných   rozhodnutí   v   konaniach,   o   ktorého   obnovu   sa sťažovateľ domáha.

Prekážka veci rozhodnutej odpadne len za predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 OSP, keď by okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu   prejednal. V tomto štádiu   by už preto   išlo o   rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a rovnako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   pri   obnove   konania   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku (§ 228 a nasl.) môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (mutatis mutandis III. ÚS 191/02).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v predmetnom konaní po prípadnom   prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie bez ďalšieho kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol v tejto časti o odmietnutí sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009