znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 365/08-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 3/2007 z 5. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2007   doručená   sťažnosť   Mgr.   V.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 3/2007 z 5. septembra 2007.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   návrhom   podaným   Okresnému   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ ako konateľ obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o.   (ďalej   len   „úpadca“),   domáhal   vyhlásenia   konkurzného   konania   na   majetok úpadcu. Okresný súd uznesením č. k. 6 K 15/2007-130 zo 7. júna 2007 vyhlásil na majetok úpadcu konkurzné konanie, ustanovil správcu konkurznej podstaty a vyzval veriteľov, aby prihlásili   svoje   pohľadávky   voči   úpadcovi.   V predmetnom   uznesení   okresný   súd   poučil účastníkov konkurzného konania, že v zmysle „§ 198 ods. 1 a § 22 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov...“ nie je odvolanie proti tomuto uzneseniu prípustné.

Predmetné   uznesenie   o vyhlásení   konkurzného   konania   napadol   15.   júna   2007 odvolaním R. R. (ďalej len „odvolateľ“) s odôvodnením, že okresný súd neprihliadol na jeho podania, v ktorých upozorňoval, že sťažovateľ nie je osobou oprávnenou konať v mene úpadcu   a zápis   sťažovateľa   v obchodnom   registri   ako   konateľa   úpadcu   nezodpovedá skutočnosti, pretože čo sa týka otázky konateľa úpadcu (osoby oprávnenej v mene úpadcu konať), je vedené množstvo iných   sporov (napr. predmetom konania na krajskom súde vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 89/04 je určenie neplatnosti uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia úpadcu konaného 20. apríla 2004, na ktorom mali byť schválené prevody obchodných   podielov z odvolateľa a PhDr. D. R.   na sťažovateľa, ktorý   sa tak mal stať jediným spoločníkom a konateľom úpadcu, avšak od zmlúv o prevode obchodných podielov mali odvolateľ a PhDr. D. R. odstúpiť).

Krajský   súd   uznal   odvolanie   odvolateľa   za   dôvodné   a napadnutým   uznesením sp. zn. 2 CoKR 3/2007 z 5. septembra 2007 zrušil uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzného konania na majetok úpadcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré sťažovateľ považuje za nezákonné, pretože podľa jeho tvrdenia, krajský súd týmto rozhodnutím uznal „... fakticky a právne R. R. ako osobu oprávnenú konať za túto spoločnosť.... Na to však odvolací súd, Krajský súd v Bratislave v rámci prebiehajúceho konania   č.   k.   2   CoKR/3/2007,   v ktorom   rozhodoval,   zákonné   oprávnenie   nemal.“. Sťažovateľ   svoje   námietky   o nezákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu odôvodňuje   aj   poukázaním   na   právoplatné   súdne   rozhodnutie,   ktorým   registrový   súd odmietol   vykonať   zmenu   zápisu   v osobe   konateľa   úpadcu   do   obchodného   registra s odôvodnením, že k návrhu na zmenu zápisu neboli priložené všetky potrebné podklady, preto podľa názoru sťažovateľa ani krajský súd nemohol dospieť k záveru, že odvolateľ je osobou oprávnenou konať v mene úpadcu. V súvislosti s podľa sťažovateľa nezákonnými závermi   krajského   súdu   sa   sťažovateľ   argumentačne   odvoláva   aj   na   uznesenie   o začatí trestného   stíhania   a vznesení   obvinenia   proti   odvolateľovi   pre   trestný   čin   skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, ktorého sa mal dopustiť tým, že sa vydával za konateľa úpadcu v snahe docieliť zmenu zápisu v obchodnom registri v osobe oprávnenej konať v mene úpadcu.

Sťažovateľom   tvrdená   nezákonnosť   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 2 CoKR   3/2007   z 5.   septembra   2007   má   podľa   neho   za   následok   porušenie základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a právnu   ochranu,   konkrétne   na   prístup   k súdu v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako aj základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tiež   uviedol,   že   nezákonným   rozhodnutím   krajského   súdu došlo k porušeniu základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj „... účastníkom konkurzného konania, ktorý na základe výzvy súdu po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka prihlásili riadne svoje pohľadávky a boli im popreté správcom konkurznej podstaty vo výške 412 000 000 (štyristodvanásť miliónov),- Sk, lebo k zrušeniu uznesenia o vyhlásení konkurzu došlo uznesením odvolacieho súdu dňa 05. 09. 2007, t. j. v piaty deň lehoty na podanie incidenčnej žaloby podľa § 32 ods. 6 ZKR...“.

V súvislosti   s tvrdenou   nezákonnosťou   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Krajský   súd   v   Bratislave   vydal   svoje   uznesenie   sp.   zn.   2   CoKR/3/2007   zo   dňa 05. 09. 2007, ktorým zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. 06. 2007, č. k. 6 K/15/2007-130 o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka V. spol. s r.o.,...

- V rozpore s ustanovením § 198 ods. 1 a § 22 ods. 3 ZKR, nakoľko proti uzneseniu Okresného súdu v Bratislave I. odvolanie nebolo prípustné, podľa zákona.

- V rozpore s ustanovením § 22 ods. 3 ZKR, keď vo veci rozhodol po zákonnej (30) dňovej lehote na rozhodnutie po predložení veci (R. R. podal proti uzneseniu 15. 6. 2007 odvolanie, odvolací súd rozhodol až dňa 05. 09. 2007).

- Odvolací   súd   rozhodol   na   návrh   neoprávnenej   osoby,   R.   R.   nie   je   účastníkom konkurzného konania v zmysle § 24 ods. 1 ZKR účastníci konkurzného konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanovením v tomto zákone prihlásili svoje pohľadávky.

- V rozpore s ustanovením §§ 13 ods. 1., 27 ods. 3, 133 ods. 1 Obch. zákonníka a ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 530/2003 Z. z. O obchodnom registri, nakoľko Mgr. V. S. je riadne zapísaný do obchodného registra ako konateľ a jediný spoločník spoločnosti V. spol. s r.o.... od 20. 04. 2004! R. R. ani konateľom a ani spoločníkom v uvedenej spoločnosti nie je, a nie je ani zapísaný v obchodnom registri.

- V rozpore s ustanovením § 22 ods. 3 ZKR, podľa ktorého ak odvolací súd zistí, že súd prvého stupňa rozhodol o vyhlásení konkurzu nesprávne, rozhodnutie súdu zmení tak, že zastaví konkurzné konanie, inak rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí. Namiesto toho v závere odôvodnenia svojho uznesenia odvolací súd uvádza, že: „Na základe uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie zrušil podľa ust. 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ods. 3 citovaného ustanovenia.“... V ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. je uvedené, že súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a ods. 1 písm. h) je uvedené, že súd rozhodnutie zruší ak súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto   nevykonal   ďalšie   navrhované   dôkazy. Podľa   §   196   ZKR   ak   tento   zákon neustanovuje   inak   na   začatie   konania,   na   konkurzné   konanie   sa   primerane   použijú ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Postup   pri   zrušení   konkurzu   upravuje ustanovenie § 102 a § 103 ZKR odlišne od § 221 O. s. p., a preto nie je možné použiť na zrušenie konkurzného konania ustanovenia O. s. p., ako to urobil odvolací súd.

- V rozpore s ustanovením § 32 ods. 6 ZKR, nakoľko uznesenie o vyhlásení konkurzu zrušil v priebehu plynutia zákonnej (30 dňovej) lehoty, a to po 5. uplynutom dni lehoty, na podanie tzv. incidenčnej žaloby zo strany veriteľov...»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č. k. 2CoKR/3/2007 zo dňa 05. 09. 2007 došlo k porušeniu práva Mgr. V. S. na súdnu a inú právnu   ochranu,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   aby   sa   mohol   domáhať   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR aby jeho vec bola prerokovaná verejne bez prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom, a k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 CoKR/3/2007 z 05. 09. 2007 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Mgr. V. S. finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 (päťdesiat tisíc),- Sk, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Mgr.   V.   S.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v sume 9 444 (deväťtisícšryristoštyridsaťštyri),- Sk (3 úkony po 2 970,- Sk - prevzatie - prvá porada s klientom,   ďalšia porada s klientom,   návrh, 3 x režijný paušál po 178,- Sk),   ktorú je Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. Ľ. F... do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstata   námietok   sťažovateľa   týkajúca   sa   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   spočíva   v jeho   tvrdeniach   o nezákonnosti   napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Co KR 3/2007 z 5. septembra 2007, pričom uvedenú nezákonnosť sťažovateľ tvrdí z dôvodov, že krajský súd napadnutým rozhodnutím uznal odvolateľa za konateľa úpadcu, hoci na takéto rozhodnutie nemal oprávnenie, že rozhodol na základe odvolania neoprávnenej osoby, pretože odvolateľ nie je ako konateľ úpadcu zapísaný v obchodnom registri, a teda nebol ani účastníkom konkurzného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 K 15/2007, že krajský súd rozhodol o odvolaní odvolateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 K 15/2007 zo 7. júna 2007 napriek poučeniu okresného súdu, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, že krajský súd zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie napriek tomu,   že   v zmysle   §   22   ods.   3   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze   a reštrukturalizácii“)   odvolací   súd   môže   iba   potvrdiť   rozhodnutie prvostupňového konkurzného súdu alebo ho zmeniť a rozhodnúť o zastavení konkurzného konania.   Napokon   sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   napadnutým   uznesením   krajského súdu bolo porušené základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj u tých konkurzných veriteľov, ktorí voči úpadcovi prihlásili svoje pohľadávky.

Ústavný   súd   v súvislosti   s preskúmaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu vyplýva: „Odvolací súd sa predovšetkým musel vysporiadať s prípustnosťou odvolania voči napadnutému uzneseniu.

Súd   prvého   stupňa   nepripustil   voči   uzneseniu   o   vyhlásení   konkurzu   odvolanie s poukazom na ust. §§ 198 ods. 1 a 22 ods. 3 ZKV.

Podľa § 198 ods. 1 ZKV, je odvolanie voči uzneseniu vydanému v rámci tohto zákona prípustné len ak to ustanovuje zákon....

Súd z obsahu spisu zistil, že odvolanie podala v mene spoločnosti V., spol. s r.o., Bratislava osoba odlišná od osoby, ktorá podala návrh na vyhlásenie konkurzu.

Odvolací súd z predloženého spisu i z vyžiadaného registrového spisu spoločnosti zistil, že sa doposiaľ vedú spory o osobe oprávnenej konať v mene navrhovateľa. Podľa aktuálneho záznamu v obchodnom registri je konateľom spoločnosti Mgr. V. S., ktorý v mene dlžníka podal návrh. Podľa tvrdenia R. R., bol Mgr. V. S. odvolaný z funkcie konateľa valným zhromaždením spoločnosti dňa 08. 09. 2006 a do tejto funkcie mal byť zvolený R. R. Zmenu v zápise doposiaľ registrový súd nevykonal a neboli právoplatne ukončené konania rozhodujúce v tejto veci.

Bez   vyriešenia   uvedených   sporov   však   nemožno   spravodlivo   posúdiť   samotnú bezvadnosť podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu, ani vylúčiť podávateľa odvolania z okruhu oprávnených osôb.

R. R. sa podaním odvolania v predmetnej veci domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v súlade s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, keďže na jeho predchádzajúce upozornenia a podania súd nebral zreteľ a žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal....

Z obsahu spisu súd zistil, že R. R., ktorý o sebe tvrdí, že je oprávnenou osobou vystupujúcou v mene spoločnosti V. spol. s. r. o., podal okrem iného dňa 04. 06. 2007, t. j. pred vydaním rozhodnutia o vyhlásení konkurzu, späťvzatie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Podľa § 15 ods. 1 ZKR, navrhovateľ môže vziať svoj návrh na vyhlásenie konkurzu späť až do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu. Po začatí konkurzného konania je na späťvzatie návrhu na vyhlásenie konkurzu potrebný súhlas všetkých účastníkov konkurzného konania,

Podľa ods. 2 cit. ust., ak je návrh na vyhlásenie konkurzu vzatý späť podľa odseku 1 po začatí konkurzného konania, súd konkurzné konanie bezodkladne uznesením zastaví. Súd prvého stupňa o späťvzatí návrhu na vyhlásenie konkurzu nerozhodol a v spise sa nenachádza žiaden doklad o tom, ako sa s týmto návrhom vysporiadal.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v tomto prípade potrebné v záujme zabezpečenia spravodlivého   procesu,   aby   sa   súd   prvého   stupňa   predovšetkým   vysporiadal   s   otázkou legitimácie osoby oprávnenej konať v mene spoločnosti v súlade s ust. § 13 Obchodného zákonníka,   a   teda   či   osoba   konateľa   -   deklarovaná   zápisom   v   obchodnom   registri zodpovedá skutočnému stavu.

Až   po   preskúmaní,   a   vysporiadaní   sa   s   touto   zásadnou   otázkou   (na   základe rozhodnutí   o platnosti   zmlúv   o   prevode   obchodných   podielov,   následne   platnosťou rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti o zmene konateľa - z registrového spisu č. Sro 30735/B, resp. zo súvisiacich súdnych konaní) je možné spravodlivo rozhodnúť o tom, či bol návrh podaný oprávnenou osobou, či podala späťvzatie návrhu osoba na to oprávnená a či sú splnené podmienky na pokračovanie v konaní.

Po tom, ako sa súd prvého stupňa vysporiada s uvedenými náležitosťami, následne rozhodne o späťvzatí návrhu, bude zrejmá aj správnosť rozhodnutia o začatí konkurzného konania, ktorým sa odvolací súd v tomto štádiu nezaoberal.

Okrem uvedeného, pozornosti odvolacieho súdu neušla skutočnosť, že na Okresnom súde Bratislava I je vedené ďalšie, skôr začaté konkurzné konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu   na   majetok   V.,   spol.   s   r. o.,   B.,   ktoré   doposiaľ   nie   je   právoplatne   skončené. V súvislosti s touto okolnosťou vzniká otázka, či v konaní 6 K/15/2007 nedošlo k porušeniu práva účastníka na zákonného sudcu.

Úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať šetrenie v naznačenom smere, vysporiadať sa so spornými skutočnosťami a následne vo veci rozhodnúť.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   krajský   súd   v citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie   sťažovateľa   považovať   za   neodôvodnené   a napadnuté   uznesenie   súdu   prvého stupňa zrušiť.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu sp. zn. 2 CoKR 3/2007 z 5. septembra 2007 bolo porušené základné právo na spravodlivé súdne konanie u tých veriteľov, ktorí prihlásili vo vyhlásenom konkurznom konaní svoje pohľadávky voči úpadcovi, ústavný súd konštatuje, že podľa § 49 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať len fyzická   osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, v nadväznosti na čl. 127 ústavy.

Sťažnosť ústavnému súdu nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv a slobôd iných osôb, nie svojich (m. m. I. ÚS 56/98, III. ÚS 137/03, I. ÚS 165/05). Sťažovateľ namieta porušenie označeného základného práva iných osôb (konkurzných veriteľov) a vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

2. K namietanému porušeniu základného práva a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ v sťažnosti konkrétne a adresne neodôvodnil svoju námietku týkajúcu sa porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   preto zo sťažnosti možno len usudzovať, že porušenie označeného základného práva sťažovateľ namietal   v súvislosti   s tvrdením,   že   krajský   súd   o odvolaní   proti   uzneseniu   o vyhlásení konkurzu   rozhodol   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   v   §   22   ods.   3   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii.

Podľa relevantnej časti § 22 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odvolací súd rozhodne o odvolaní najneskôr do 30 dní od predloženia veci.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   odvolateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o vyhlásení konkurzu 15. júna 2007, pričom podľa zistenia ústavného súdu konkurzný spis vedený pod sp. zn. 6 K 15/2007 bol krajskému súdu spolu s odvolaním odvolateľa predložený 20. júna 2007 a krajský súd o odvolaní rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. 2 Co KR 3/2007 5. septembra 2007, t. j. v 77. deň od nápadu veci, takže krajský súd rozhodoval o 47 dní dlhšie ako podľa zákona mal.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   už   zaujal   stanovisko   (napr.   I.   ÚS   70/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 358/06), keď konštatoval, že dodržanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom súčasne konštatoval, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy a pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru je pojem autonómny, ktorý   nemožno   vykladať   a aplikovať   len   s ohľadom   na   v zákone   ustanovené   lehoty   na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených procesných lehotách (I. ÚS 86/02).

S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   ani   v týchto   prípadoch   totiž   postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).   Ak   je   na   jednej   strane   všeobecný   súd   viazaný   v zákone   ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok   porušenie   základných   zásad   civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných   medzinárodných   zmluvách   o ľudských   právach,   ktoré   majú   prednosť   pred zákonom   (čl. 154c   ods.   1   ústavy).   V tomto   zmysle   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi (47 dní), ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), nevysloví porušenie práva   zaručeného   v tomto   článku,   ale   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol už pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu,   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a trov   konania   je   podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovateľ domáhal, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. októbra 2008