znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 365/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť E. P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 35/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. mája 2006 doručená   sťažnosť   E.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 35/2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola navrhovateľkou v konaní o priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky, ktoré začalo doručením návrhu 28. novembra 2001   a prebiehalo   na   Okresnom   súde   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 20 C 1328/01.   Prvostupňový   súd   27. septembra 2004   rozhodol   vo   veci   tak,   že   zaviazal odporcu   prispievať navrhovateľke na výživu rozvedenej manželky mesačne po 2 000 Sk a povolil mu dlžnú sumu príspevku splácať v stanovených mesačných splátkach. Odporcu zároveň zaviazal zaplatiť súdny poplatok a nahradiť navrhovateľke trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 CoP 35/2005 z 11. januára 2006 tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a zaviazal ho prispievať na výživu navrhovateľky 1 000 Sk mesačne,   zrušil   rozsudok   vo   výroku   o   dlžnom   výživnom,   ako   aj   vo   výroku   o   trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd po tom, čo doplnil dokazovanie   v otázke   príjmov   odporcu   aj   navrhovateľky   a po   zohľadnení   všetkých relevantných   skutočností   a tiež   po   zistení,   že   sa   navrhovateľke   zvýšil   dôchodok,   a tým sa znížil   podiel   odporcu   participovať   na   zabezpečení   jej   potrieb   do výšky   primeranej výživy,   vo   svojom   rozhodnutí   konštatoval,   že   odvolanie   odporcu   bolo   čiastočne opodstatnené. Podľa názoru odvolacieho súdu ním určený príspevok „zodpovedá vyššie citovaným zákonným ustanoveniam a z nich vyplývajúcich zásad po zohľadnení, že peňažné príspevky priznané navrhovateľke sú dostatočnou kompenzáciou jej zvýšených výdavkov súvisiacich s ťažkým zdravotným postihnutím“.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie   v jej   neprítomnosti, a to v takom   rozsahu a   s následkami,   ktoré pre   ňu   nepriaznivo   ovplyvnili   rozhodovanie vo veci.   Napriek   tomu,   že   v   žiadosti   o preloženie   pojednávania   vyjadrila   svoj   zámer zúčastniť sa nasledujúceho pojednávania vo veci, konal odvolací súd bez jej prítomnosti a tým   podľa   nej „vznikol   stav,   ktorý   je   v   hrubom   rozpore   so   základnými   princípmi zakotvenými   v   Ústave   SR,   na   spravodlivý   súdny   proces.   Ide   konkrétne   o   porušenie ústavných práv garantovaných mi ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ust. čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a následne čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Postupom odvolacieho súdu som bola diskriminovaná, ako   osoba   ťažko   zdravotne   postihnutá   a odkázaná   v plnom   rozsahu   na   cudziu   pomoc. Rovnako   bola   porušená   zásada   kontradiktórnosti,   ako   aj   zásada   rovnosti   zbraní.   (...) Ak odvolací súd po doplnení dokazovania, k výsledkom ktorého som sa, vzhľadom na svoju neprítomnosť, nemohla vyjadriť, zmenil rozsudok súdu I. stupňa v môj výrazný neprospech, mi odňal právo konať pred súdom“.

Sťažovateľka namieta aj nesprávny výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a má výhrady k právnemu názoru odvolacieho súdu: „V zmysle   čl. 47   ods. 3 Ústavy SR,   všetci   účastníci   sú   si v konaní   podľa   ods.   2 rovní. V konaní   majú   rovnaké   práva   a povinnosti.   Krajský   súd   nesprávne   aplikoval   ust.   § 72 a nasl. Zákona o rodine, veľmi neurčito definoval, čo je primeraná výživa. Veľmi okrajovo sa venoval schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom O. P. Nijakým spôsobom sa nevysporiadal mojimi návrhmi na odstránenie rozporov medzi výpoveďami O. P. (...) Krajský   súd   však   dospel   k inému   právnemu   záveru,   na   základe   ním   vykonaného dokazovania. Závery sú však nepreskúmateľné. (...) Uvedený záver je v ostrom nesúlade so zásadou,   že   vyživovaciu   povinnosť   medzi   rozvedenými   manželmi   nemožno   v žiadnom prípade suplovať príspevkami zo štátnych zdrojov, hoci rozvedený manžel má možnosti, schopnosti   a   tiež   majetkové   predpoklady   z vlastných   zdrojov   zabezpečovať   primeranú výživu druhého rozvedeného manžela. Odvolací súd svojim rozhodnutím v plnom rozsahu poprel   zámer,   ktorý   sledoval   zákonodarca   úpravou   podmienok   priznania   príspevku   na výživu rozvedeného manžela. Súd mi nedal možnosť uplatniť v plnom rozsahu práva, v akom ich mal druhý účastník garantované.“

Podľa sťažovateľky bolo tiež porušené jej základné právo na verejné prerokovanie veci   v jej   prítomnosti   a   základné   právo   vyjadriť   sa   k   všetkým   vykonaným   dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol o nej týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na zabezpečenie rovnosti   účastníkov   v   konaní   v   zmysle   článku   47   ods. 3   Ústavy   SR,   právo   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľky na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods. 1   prvej   vety   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7 CoP 35/2005 týmto súdom porušené.

Súd   určuje,   že   právoplatným   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn. 7 CoP 35/2005 zo dňa 11. 1. 2006 boli porušené práva sťažovateľky podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR a toto rozhodnutie zrušuje.

Ústavný súd priznáva E. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právnej služby na účet advokátky JUDr. M. K., (...), a to vo výške 5.788,- Sk.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   mali   byť   porušené označené   práva   sťažovateľky,   napadla   sťažovateľka   dovolaním,   doručeným   okresnému súdu 7. apríla 2006. V dovolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 3 Cdo 156/2006 z 8. augusta 2006 dovolanie sťažovateľky odmietol.

1. Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v tom, že krajský súd konal a rozhodol o odvolaní v jej neprítomnosti a neumožnil jej vyjadriť sa k dôkazom, ktoré odvolací súd zadovážil pre účely odvolacieho konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala (...) v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom...

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). Zároveň je v súlade so zásadou subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   aj   takýto   zásah   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ohľadom   rozhodovania   na   základe   nesprávnej   aplikácie   noriem   zákona   o rodine a nesprávneho   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky preskúmal, či procesný postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 1328/01 ústavný súd zistil, že krajský súd po tom, čo si   zadovážil   ďalšie   listinné   dôkazy   stanovil   prvé   odvolacie   pojednávanie na 30. september 2006.   Vzhľadom   na   svoj   nepriaznivý   zdravotný   stav   požiadala sťažovateľka   o odročenie   pojednávania   a   zároveň   oznámila   súdu,   že   najbližšieho pojednávania   sa   mieni   zúčastniť   spolu   so   svojou   právnou   zástupkyňou.   Odvolací   súd pojednávanie   odročil   na   neurčito   aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľka   nepreukázala dôvody, pre ktoré sa ho nemohla zúčastniť. Keďže sťažovateľka oznámila odvolaciemu súdu svoj zámer zúčastniť sa najbližšieho pojednávania, očakávala doručenie predvolania na toto   pojednávanie.   Doručenie   predvolania   len   svojej   právnej   zástupkyni   v zmysle § 49 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nepovažuje za dostatočné. Napriek skutočnosti, že   predvolanie   na   pojednávanie   11. januára 2006   bolo   jej   právnej   zástupkyni   riadne doručené, sťažovateľka sa ho a ani nepožiadala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne o jeho   odročenie.   Po   preverení   všetkých   okolností   prípadu   ústavný   súd   konštatuje, že krajský súd v tomto prípade postupoval podľa príslušných predpisov občianskeho práva procesného a skutočnosť, že v súlade s nimi doručoval písomnosti len právnym zástupcom účastníkov, nie je možné posúdiť ako odňatie možnosti konať pred súdom. Ústavný súd zároveň   dodáva,   že   sťažovateľka   a jej   právna   zástupkyňa   sa   pri   vynaložení   primeranej starostlivosti   v tomto   konaní   mohli   oboznámiť   s listinnými   dôkazmi   nachádzajúcimi sa v spise a včas zvážiť nevyhnutnosť osobnej účasti sťažovateľky na pojednávaní, prípadne požiadať o odročenie pojednávania.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 sú si rovní. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných   možností   na   uplatnenie   ich   práv   a plnenie   ich   povinností.   Všetci   účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia   alebo diskriminácie   niektorej   z procesných   strán. Vychádzajúc z   tejto interpretácie čl. 47 ods. 3 ústavy a po posúdení okolností odvolacieho konania ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a namietaným porušením označeného   základného   práva.   Sťažovateľka   nepreukázala   také   pochybenie   odvolacieho súdu,   na   základe   ktorého   by   sa   v   dôsledku   protiprávneho   postupu   tohto   súdu   ocitla v nerovnom postavení voči odporcovi v konaní.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Aj keď v sťažnosti uvádza, že prebiehajúce súdne konanie vedené krajským súdom pod   sp. zn.   7 CoP 35/2005   bolo   poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   v   sťažnosti a jej prílohách sa nenachádza žiaden doklad o tom, že sťažovateľka v priebehu konania vyčerpala   všetky   zákonné   možnosti,   ktoré   jej   umožňoval   od   1. apríla 2005   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t. j. či podala na postup krajského súdu v jej veci sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi   krajského   súdu   napriek   tomu,   že   je   kvalifikovane   zastúpená   advokátkou. Sťažnosť v tejto časti neobsahuje ani náležitosti vyžadované zákonom o ústavnom súde, pretože   podľa   § 20   ods. 1   tohto   zákona   sťažovateľka   riadne   svoj   návrh   neodôvodnila a nepripojila   k nemu žiadne dôkazy,   ktoré   by mohli byť predmetom   prípadne ďalšieho posudzovania v konaní pred ústavným súdom. Preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006