znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 364/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   C.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou B. s. r. o., za ktorú koná advokát R. B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivý   súdny   proces podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa C. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky z 27.   novembra 2013, sp. zn. 7Sži/8/2013, a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mu predchádzal, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn. 7Sži/8/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi C. náhradu trov právneho zastupovania na účet jeho právneho zástupcu, vrátane DPH, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   sťažovateľa   doručenej   ústavnému   súdu   a z   jej   príloh, sťažovateľ   sa   v   konaní   vedenom   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 73/2013 domáhal proti obci D. (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia v konaní o sprístupnenie informácií podľa zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ totiž pred podaním tejto žaloby požiadal žalovaného o sprístupnenie viacerých informácií elektronickou poštou podpísanou zaručeným elektronickým podpisom, avšak žalovaný tejto žiadosti nevyhovel a nereagoval ani na jeho odvolanie doručené žalovanému rovnakým spôsobom. Krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa rozsudkom č. k. 23 S 73/2013-43 z 19. júna 2013 tak, že fiktívne rozhodnutia žalovaného v oboch stupňoch zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi nárok na ich náhradu nepriznal.

Proti výroku o náhrade trov konania rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 73/2013-43 z 19. júna 2013 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.   7   Sži   8/2013   z   27.   novembra   2013   tak,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v napadnutej   časti   potvrdil   a   žiadnemu   z   účastníkov   nárok   na   náhradu   trov   konania nepriznal.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 nadobudlo právoplatnosť 30. decembra 2013.

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27.   novembra   2013   tým,   že   toto   rozhodnutie   je   arbitrárne   a   svojvoľné,   favorizuje žalovaného na úkor sťažovateľa napriek tomu, že žalovaný sa iba pre vlastnú nečinnosť nevedel   oboznámiť   so   žiadosťou   sťažovateľa   o   sprístupnenie   informácie   doručenou mu zákonom   predpokladaným   postupom   (elektronickým   podaním   so   zaručeným elektronickým   podpisom),   pretože   si   nevytvoril   podmienky   na   prijímanie   podaní podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom.   Najvyšší   súd   si   urobil   o   skutkových okolnostiach   veci   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   viacero   svojvoľných   a   nelogických záverov, aby vzápätí dospel k potrebe aplikovať na danú vec § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), hoci viaceré okolnosti aplikáciu tohto ustanovenia vylučovali   a   boli   na ťarchu   žalovaného,   a   nie   sťažovateľa.   Sťažovateľ   poukázal   na   to, že najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevzal   do   úvahy   absolútnu   pasivitu žalovaného, ktorý si nevytvoril podmienky na prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým   podpisom,   a   konštatoval,   že   sťažovateľom   požadované   informácie   boli prístupné   na   voľne   dostupných   internetových   stránkach   príslušných   orgánov   verejnej správy,   hoci   tento   názor   nemá oporu   v   obsahu administratívneho spisu,   a to,   že určitá informácia bola v čase rozhodovania súdu takto prístupná, neznamená, že na internete bola vždy. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ podal svoje žiadosti na neexistujúcu elektronickú   adresu   žalovaného,   odporuje   toto   jeho   zistenie   inému   jeho   konštatovaniu, podľa   ktorého   medzi   starostom   žalovaného   a   sťažovateľom   elektronická   komunikácia prebehla.   Najvyšší   súd   si   zrejme   pomýlil   e-mailovú   adresu   žalovaného (ktorá   existuje) a emailovú adresu elektronickej podateľne žalovaného (ktorá nebola žalovaným zriadená). Nelogický je podľa názoru sťažovateľa aj záver najvyššieho súdu, podľa ktorého žalovaný nepoznal a ani poznať nemohol, že sťažovateľ skutočne o poskytnutie informácie žiada, a nemohol   poznať   ani   obsah   jeho   žiadosti,   pričom   už   len   táto   skutočnosť   je   dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Tento záver neobstojí preto, že žalovanému nič nebránilo počas 11 rokov od účinnosti zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom   podpise   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   zabezpečiť   si   podmienky   na   čítanie   podaní   podpísaných   zaručeným elektronickom podpisom. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal   s   jeho   argumentáciou   poukazujúcou   na   českú   súdnu   prax   a   potrebu eurokonformného výkladu § 250k ods. 1 OSP. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na to, že ak by bol sťažovateľ úspešný v konaní o 50 takýchto žalobách, patrila by mu náhrada trov konania 39   650   €,   nevedno,   ako   dospel   najvyšší   súd   k potrebe   počítať   trovy   pre   50   konaní o žalobách sťažovateľa, a nevedno ani to, ako k tejto sume dospel, pričom zo súdneho spisu nemožno zistiť, aké množstvo námahy musel sťažovateľ v tejto veci vynaložiť, pričom navyše sťažovateľ musel uhradiť náklady svojmu právnemu zástupcovi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 tým, že toto uznesenie je arbitrárne, je založené na takom výklade aplikovaného ustanovenia (§ 250k ods. 1 OSP), ktoré popiera jeho účel a zmysel, a je navyše vnútorne nekonzistentné. Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 odôvodnil takto:«Podstatou   správneho   súdnictva   je   ochrana   práv   občanov   a   právnických   osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje, aby   každá   osoba,   ktorá   sa   cíti   byť   rozhodnutím   či   postupom   orgánu   verejnej   správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom   orgáne   a   aby   tak   mohla   začať   konanie,   v   ktorom   správny   orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Zo spisov vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fíktívne rozhodnutie žalovaného, doručené žalobcovi 7. apríla 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie prvostupňového orgánu, doručené žalobcovi 9. marca 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí [§18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, ktoré nespĺňajú náležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v   zmysle   §   47   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   v   znení neskorších predpisov, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému žalobcovi odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia OSP).

Účastníci   sa   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej   neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním žalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil.

Ustanovenie   §   250k   ods.   1   veta tretia   OSP   umožňuje súdu,   aby   v   rámci   svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí.

Dôvodom   na   aplikáciu   uvedeného   ustanovenia   môžu   byť   len   dôvody   hodné osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému žalobcovi použil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 OSP a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto   skôr   výnimočnému   rozhodnutiu   viedli,   lebo   právo   úspešného   účastníka na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Z   uvedeného   preto   vyplýva,   že   takéto rozhodnutie súdu nemôže byť založené len na marginálnych dôvodoch.

Zo spisov vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli.

Napriek skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a že   žalobca   vo   veci   samej   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   úspech   mal,   zostala odvolaciemu   súdu   povinnosť   posúdiť   existenciu   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa, pre ktoré žalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 OSP nepriznal náhradu trov konania. Musel   tak   postupovať   bez   ohľadu   na   dôvody,   pre   ktoré   súd   prvého   stupňa   rozhodol pri použití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje za vecne správny.

Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez   povšimnutia   niekoľko   okolností.   Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   až   v   súdnom   konaní žalobca   predložil   žiadosť,   z   ktorej   sa   žalovaný   mohol   dozvedieť,   ktoré   informácie od žalovaného   požadoval   a   až   v   súdnom   konaní   bolo   zistené,   že   žalobca   požadoval sprístupnenie informácii, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany   žalovaného).   Žalobca   nepostupoval   zvyčajným   spôsobom   s   cieľom   získať požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne správanie žalobcu vo vzťahu k žalovanému je doložené nielen skutočnosťou, že neodpovedal na odôvodnenú a ústretovú   požiadavku   žalovaného,   aby   oznámil   obsah   žiadosti   spôsobom,   ktorý   bol žalovanému technicky dostupný, ale ani neprejavil vážny záujem požadované informácie inak   získať   od príslušných   povinných   osôb,   medzi   ktorými   žalovaný   nebol.   Vyplýva to zo skutočnosti,   že   zhromažďovanie   a   evidovanie   požadovaných   informácií   nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Žalovaný zaslaním svojej žiadosti o informácie na neexistujúcu elektronickú adresu žalovaného sledoval zrejme len cieľ poukázať na neochotu orgánov samosprávy   poskytnúť   mu   informácie   (čo   nezodpovedalo   vykonanému   dokazovaniu v uvedenej veci aj vzhľadom na komunikáciu starostu žalovaného so žalobcom a vzhľadom na nečinnosť žalobcu pri poskytnutí súčinnosti) a z takéhoto jeho konania možno vyvodiť aj cieľ získať na ich úkor zisk, spočívajúci v náhrade trov konania pričom takýto zisk by bol aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   neprimeraný   vynaloženému   úsiliu   žalobcu.   Samotné distribuovanie   žalôb   rovnakého   textu   len   na   iné   adresy   obcí   (č.   l.   23   súdneho   spisu) neznamená   poskytnutie   primeranej   právnej   pomoci   zo   strany   advokáta,   ktorý   žalobcu zastupoval. V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nepoznal obsah žiadosti, ktorá mu bola zaslaná   na   neexistujúcu   adresu   elektronickej   podateľne   vzbudzuje   pochybnosť   záver, či konanie   o   poskytnutie   informácií   bolo   začaté,   (pozri   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013 sp. zn. 7Sži7/2013), a teda či žalobca dostal v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na získanie   informácii   a   ak   postupoval   nekvalifikovane.   Možno   dokonca   poukázať na skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí žalovaného bude jeho úlohou v konaní podľa zákona o slobode informácií skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod na prípadné zastavenie konania.

Vzhľadom na technické vybavenie žalovaného a technickú nemožnosť, aby prevzal zásielku,   obsahujúcu   žiadosť   o   informácie   možno   právne   kroky   žalobcu   označiť za nedostatočne   právne   kvalifikované   alebo   za   zneužívanie   práva   na   informácie pri používaní zákona o slobode informácií. Treba zdôrazniť, že zákon o slobode informácií je   založený   na   jednoduchosti   a   sleduje,   aby   sa   naplnil   jeho   zmysel   a   účel,   ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval žalobca svojím zvoleným postupom.

Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti odvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na všetky   okolnosti   konania   a   musel   skúmať   skutočný   prejav   vôle   žalobcu,   smerujúci k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom žalobca poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona o slobode informácií požaduje.

Odvolací súd z hľadiska tejto námietky žalobcu pripomína, že žalovaný a ani súd prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia požaduje, lebo žalovaný nepoznal a ani poznať nemohol (vzhľadom na správanie sa žalobcu), že žalobca skutočne žiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti. Táto skutočnosť už samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa § 250k ods. 1 OSP žalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať.

Odvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti o sprístupnenie   informácií   splnomocnil   advokáta,   ani   mu   nebráni,   aby   bo   v   konaní pred žalovaným   zastupoval   advokát,   ale   vo   vzťahu   k   uplatnenej   náhrade   trov   konania, možno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené neúčelne,   lebo   žiadosť   o   poskytnutie   informácií   nevyžaduje   osobitnú   právnu   formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu).

Možno   pripomenúť,   že   žalobca   vznikol   registráciou   na   Ministerstve   vnútra Slovenskej republiky 8. februára 2013 a už 22. februára 2013 (podľa tvrdenia žalobcu, nakoľko žalovaný tvrdí, že mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom žalovanému žiadosť   o   sprístupnenie   informácií,   ktorá   bola   podpísaná   zaručeným   elektronickým podpisom právneho zástupcu žalobcu. Už samotný fakt, že žalobca v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez využitia svojho petičného práva zvolil   na účely podania žiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli žalobcu získať informácie podľa zákona o slobode informácií a vyvoláva oprávnené presvedčenie, že žalobca   mal   pri   vynaložení   minimálneho   úsilia   prioritne   záujem   na   náhrade   trov konania,   ktorých   čiastka   nie   je   zanedbateľná,   a   nie   skutočný   záujem   na   sprístupnení informácií,   verejne   dostupných na   oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových   stránkach   sa   preto   prieči   nielen   obsahu   vykonaného   dokazovania, ale je v rozpore   s   jeho   vlastnou   filozofiou,   v   rámci   ktorej   presadzuje   elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo ich technického vybavenia.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky   zo   14.   septembra   2011   sp.   zn.   I.   ÚS   3698/10,(ktorým   skutočne   ústavný   súd ústavnej   sťažnosti   vyhovel   a   neodmietol   ju,   ako   to   nesprávne   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia konštatoval krajský súd), treba uviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky,   ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 OSP), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho   rozhodnutia   argumentoval okrem   iného   aj   rozhodnutím Ústavného súdu   Českej   republiky   nemožno   mu   však   tento   postup   vytýkať,   keď   z   odôvodnenia napadnutého rozsudku vyvodil len záver o princípe citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky z hľadiska výroku o náhrade trov konania.

Pokiaľ   žalobca   v   odvolaní   poukazoval   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu z 9. novembra 2010, sp. zn. 3 Sžf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia OSP nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej   podstate   znamená   porušenie   zákona...“,   treba   pripomenúť   skutočnosť, že ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska existencie   dôvodu   hodného   osobitného   zreteľa   skúmať,   či   došlo   k   začatiu   konania o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie zákona.   Nemožno   pritom   opomenúť   skutočnosť,   že   aj   po   zrušení   fiktívnych   rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a žalobca vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu o slobode informácií. Pri takomto postupe mu nemožno dopredu zabrániť,   aby   v   prípade,   ak   zistí,   že   konanie   riadne   začaté   nebolo,   konanie   prípadne aj zastavil.   Z   odôvodnenia   citovaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ďalej   vyplýva, že najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 351/09 z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj nasledovné:

„Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na   súdnu   ochranu.   Pritom   treba   dbať   na   to,   aby   nikto   len   z dôvodu,   že   uplatní   svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie   v   konaní   (m.   m.   U,   ÚS   56/05,   IV.   ÚS   147/08,   II.   ÚS   82/09).   Z   doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa   ustálenej   praxe   všeobecných   súdov   relevantné.   V   opačnom   prípade   môže   dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“

Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov aplikovať ustanovenie § 150 OSP resp. § 250k ods. 1 tretia veta OSP považoval najvyšší súd za preukázané, že súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v ktorých   zistil   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre   nepriznanie   náhrady   trov   konania úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí žalovaného.

V   dôsledku vyššie   uvedených   právnych   skutočnosti,   by   podľa   názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila   ani   skutočnosť,   že   by   krajský   súd   vopred   oboznámil   žalobcu   o   jeho   zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní. Námietku,   ktorou   žalobca   poukazoval   na   túto   vadu   konania   preto   označil   najvyšší   súd za nedôvodnú.

Vo   vzťahu   k   namietanému   rozporu   s   právom   Európskej   únie   a   nepriznania nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade hovoriť   o   „vytváraní   bariér   v   prístupe   k   spravodlivosti,   ktoré   v   konečnom   dôsledku znemožňujú   reálny   a   efektívny   prístup   k   spravodlivosti,   t.   j.   k   súdnemu   prieskumu nezákonných   rozhodnutí   na   úseku   práva   na   prístup   k informáciám“,   keď   sám   žalobca spôsobom,   ktorý   sa   javí   ako   účelový,   lebo   po   zistení   technickej   nemožnosti   oboznámiť sa žalovanému s obsahom žiadosti žalobcu si žalobca v skutočnosti sám zabránil prístupu k žiadaným informáciám.

Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel   procesu   v   správnom   súdnictve,   ktorým   je   poskytovanie   ochrany   porušeným   alebo ohrozeným   skutočným   subjektívnym   hmotným   právam   a   právom   chráneným   záujmom. Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho   v   zaplatení   nákladov   za   zastúpenie   advokátom.   Porušením   práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd   neprizná   účastníkovi   náhradu   nákladov   na   zastupovanie   advokátom,   lebo ich nevyhodnotí ako účelne vynaložené.

Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne   vynaložených   nákladov,   sa   vzťahuje   na   akékoľvek   náklady   konania,   teda aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty).

Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov   konania   za   predpokladu   úspechu   žalobcu,   ktorá   iba   pri   50   žalobách   predstavuje 39 650 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, žalobca podal len v banskobystrickom kraji   približne   495   žiadostí   o   sprístupnenie   informácií.   Námaha,   ktorú   musel   žalobca na vyvolanie uvedených konaní vynaložiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené advokátske služby požaduje.

Za účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 OSP pritom možno považovať len také náklady,   ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené   nebo   ohrozené   subjektívne   právo   na   súde.   Náklady   spojené   so   zastúpením advokátom   tomuto   vymedzeniu   spravidla   zodpovedajú.   Tomuto   pravidlu   však   nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva   na   zastúpenie   advokátom,   (pozri   aj   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky z 25. júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/12).

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode informácií   má   slúžiť   predovšetkým   ako   nástroj   spoločenskej   kontroly.   Najvyšší   súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám,   ale   i   vo   vzťahu   k   súdu.   V   opačnom   prípade   ide   zo   strany   žiadateľov   skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu názoru   ako   súd   prvého   stupňa   a   zistil,   že   v   danom   prípade   existujú   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   nie   je   spravodlivé   priznať   žalobcovi   náhradu   trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody považoval za vecne správne.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   najvyšší   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   (resp.   ho   odôvodnil   nekonzistentne),   k   záveru,   že   táto argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa   neobstojí.   Najvyšší   súd   dal   jasnú a   zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, a vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania sú naplnené predpoklady pre aplikáciu § 250k ods. 1 poslednej vety OSP, t. j. v čom a z akých dôvodov sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému žalobcovi (sťažovateľovi). Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam, a vysporiadal sa aj s relevantnými rozhodnutiami iných súdov, na ktoré   sťažovateľ   poukazoval.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ďalej tvrdil, že tento je založený na aplikácii § 250k ods. 1 OSP spôsobom, ktorý popiera jeho účel a zmysel, a to v časti umožňujúcej z dôvodov hodných osobitného zreteľa inak úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznať. Sťažovateľ je presvedčený, že dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako ich má na mysli toto ustanovenie, neboli dané predovšetkým preto, že sťažovateľom požadované informácie mu neboli žalovaným poskytnuté pre jeho úplnú pasivitu, ktorá viedla k nevykonaniu technických opatrení umožňujúcich prijímať žiadosti o poskytnutie informácií vo forme, akú použil sťažovateľ.

Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému   prizná   právo   na   úplnú   alebo   čiastočnú   náhradu   trov   konania.   Ak   bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ústavný   súd   považuje   rozhodovanie   všeobecného   súdu   o   trovách   konania za integrálnu   súčasť   občianskeho   súdneho   procesu.   V   rámci   tohto   rozhodovania   však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide   o   také   extrémne   vybočenie   z   princípu   spravodlivosti,   že   je   spôsobilé   zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ako   vyplýva   z   odôvodenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa, najvyšší   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na   celkovom   vyhodnotení   postupu   sťažovateľa pri získavaní informácie od žalovaného, vo vzťahu ku ktorému považoval za významné, že sťažovateľ nereagoval na ústretový prístup žalovaného, aby mu sťažovateľ oznámil svoju požiadavku iným spôsobom, ktorý bude žalovanému technicky dostupný, čo nasvedčuje záveru o tom, že sťažovateľ nemal skutočný záujem na získaní požadovanej informácie. Ústavný súd sa stotožňuje aj s vymedzením účelu a zmyslu zákona o slobode informácií najvyšším súdom, ktorým je predovšetkým poskytovanie informácií a ktorý je založený na jednoduchosti,   ako   aj   so   záverom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   ani   konanie o žalobách v správnom súdnictve nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže   sa   stať len   nástrojom   na vytváranie   príjmu   z náhrady   trov   konania. Za   tejto situácie aj ústavný súd dospieva k záveru, že pri skúmaní vyváženosti záujmu sťažovateľa o sprístupnenie informácií a jeho záujmu na náhrade trov konania nemožno konštatovať, že by najvyšší   súd   aplikoval   ustanovenie   §   250k   ods.   1   OSP v rozpore   s jeho účelom a zmyslom,   teda   toto   ustanovenie   aplikoval   ústavne   nekonformným   spôsobom   a   jeho rozhodnutie by preto bolo z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ústavný súd po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu výroku rozhodnutia krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľa, dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nešlo o prípad, v ktorom by najvyšší súd formalistickým postupom umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Najvyšší   súd,   naopak,   dôsledne   zvažujúc nielen dôvody prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty sťažovateľa, dospel nakoniec   k   záveru,   podľa   ktorého   skutočnému   účelu   a   zmyslu   §   250k   ods.   1   OSP zodpovedá v prípade sťažovateľa potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, čím nastolil medzi účastníkmi v otázke trov konania spravodlivú rovnováhu.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v   napadnutom uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014